Melancholické vyjadrenia typu „ach, v dnešnej dobe…“, „neexistuje už…“, „ako to bývalo kedysi…“ a podobné, ktoré vyjadrujú kontrast medzi demoralizovanou súčasnosťou a minulou slávou, sú podistým rovnako staré ako ľudský rod; nachádzame ich v Biblii aj v Odysei. Možno si predstaviť paleolitických nomádov, ktorí sa nahnevane bránia šialenému nápadu, že pre ľudí by bolo lepšie, keby mali stále bydlisko, alebo predpovedajú rýchlu degeneráciu ľudstva v dôsledku zlomyseľného vynálezu kolesa. Pohľad na ľudské dejiny ako proces ustavičnej degradácie patrí, ako vieme, k najtrvácnejším mytologickým motívom v rôznych častiach sveta, vrátane symbolu vyhnania a opisu stáročí v Hesiodovej poéme.
Prirodzené napätie
Konflikt medzi tým, čo je starosvetské, a tým, čo je moderné, je určite večný a nikdy sa ho nezbavíme, keďže sa v ňom dostáva k slovu prirodzené napätie medzi štruktúrou a evolúciou, a toto napätie má údajne biologické korene; dá sa veriť tomu, že je to vlastnosť života ako takého. Každá spoločnosť najevidentnejšie potrebuje rovnako sily sebazáchovné ako tie, čo sa prikláňajú k zmene, a dá sa pochybovať, či by akákoľvek teória mohla ukuť dobré nástroje, pomocou ktorých by sme mohli merať relatívnu silu týchto proti sebe pôsobiacich energií, pridávať ich k sebe a odoberať ako číselne vyjadriteľné vektory a vybudovať na tomto základe všeobecnú schému vývoja vhodnú na snovanie predpovedí.
Môžeme si len domýšľať, vďaka čomu niektoré spoločenstvá dokážu prijímať prudké zmeny, a pritom sa nerozložiť, prečo sa iné uspokoja s celkom pomalým tempom pohybu, za akých presne daných podmienok vývoj alebo stagnácia vedú k prudkým krízam alebo sebazničeniu.
Zvedavosť, osobný pud k nezištnej explorácii sveta, nevyvolanej nebezpečenstvom alebo fyziologickým nedostatkom, patrí podľa bádateľov evolúcie k prirodzeným vlastnostiam nášho druhu, nemožno ho preto vykoreniť z našich myslí, kým náš druh zostáva tým, čím bol. Ako o tom svedčia rovnako poľutovaniahodný prípad Pandory, ako aj prípad našich predkov v raji, hriech zvedavosti bol hlavnou príčinou všetkých nešťastí a porážok, aké na ľudstvo dopadli, no bol aj nad akúkoľvek pochybnosť zdrojom všetkých jeho úspechov.
Zmeny žiadané aj preklínané
„Modernosť“ v podstate nie je moderná, ale spory na tému modernosti sú v niektorých kultúrach všeobecne výraznejšie a závažnejšie než v iných – nikdy však neboli také ostré ako dnes. Na začiatku štvrtého storočia Jamblichos povedal, že Gréci sú od prírody milovníkmi noviniek (neoterpoioi, „Egyptské mystériá“, VII 5) a podceňujú tradíciu – na rozdiel od barbarov; on však za to Grékov nechválil, skôr naopak. Že by sme z tohto hľadiska boli naďalej pod vplyvom Grékov? Vari sa naša civilizácia opiera o vieru (samozrejme, nikdy takto explicitne nevyslovenú), že to, čo je nové, je už samo od seba dobré? Je práve toto jeden z našich „absolútnych predpokladov“? Takéto podozrenie môže vzniknúť, keď sa sústredíme na hodnotenie spojené zvyčajne s prívlastkom „reakčný“; samo slovo má výrazne pejoratívny zmysel a ťažko by sme našli ľudí, ktorí by ho chceli používať pri charakterizovaní seba samých; byť „reakcionár“ neznamená však nič iné, iba zastávať názor, že minulosť z určitého hľadiska, hoci aj celkom druhoradého, bola lepšia ako súčasnosť.
Ak byť reakcionár znamená automaticky byť na nesprávnej strane – a prívlastok sa takmer jednoznačne používa s týmto predpokladom – tak je človek evidentne vždy na zlej strane, ak sa domnieva, že minulosť by mohla byť z akéhokoľvek hľadiska lepšia, čo zase vedie k tvrdeniu, že čokoľvek nové je už len vďaka tomuto faktu lepšie. Zriedkakedy však takto smelo vyjadrujeme našu pokrokovosť. Tá istá dvojznačnosť trápi slovo „moderný“.
Nemecké „modern“ znamená rovnako „moderný“ ako aj „módny“, zatiaľ čo angličtina a iné európske jazyky tieto dva významy odlišujú. Je však možné, že pravdu majú Nemci; nie je jasné, ako toto odlíšenie určiť, prinajmenšom v tých oblastiach, kde sa obidva prívlastky dajú používať.
V niektorých prípadoch obidve tieto slová nie sú určite vymeniteľné v takých výrazoch ako „moderná technológia“, „moderná veda“, „moderné priemyselné zariadenie“, slovo „módny“ by nebolo namieste, nie je však výrazný rozdiel medzi „modernými ideami“ a „módnymi ideami“, medzi „moderným maliarstvom“ a „módnym maliarstvom“, alebo medzi „modernými“ a „módnymi“ šatami. V mnohých prípadoch pojem „moderný“ vyzerá neutrálny a nehodnotiaci, podobne ako „módny“: moderné je to, čo v našich časoch dominuje; v podstate sa slovo neraz používa v sarkastickom význame (ako v Chaplinovom filme Moderná doba).
Na druhej strane také výrazy ako „moderná veda“ a „moderná technológia“ sugerujú, prinajmenšom pri ich bežnom používaní, že to, čo je moderné, je už len vďaka tomuto faktu lepšie. Dvojznačnosť zmyslu odráža možno už spomínanú dvojznačnosť v našom postoji voči zmenám: sú zároveň žiadané ako aj preklínané, prebúdzajú rovnako strach ako aj nádej. Keď rôzne firmy robia reklamu na svoje produkty, používajú rovnako dobre také zvraty ako „dobrý, starosvetský nábytok“, alebo aj „polievka podľa babkinho receptu“ či tiež „celkom nové mydlo“, „vzrušujúca novinka v oblasti pracích prostriedkov“; obidva druhy podnetov podľa všetkého fungujú dobre. Neviem nič o tom, či sociológia reklamy vysvetľuje, ako, kde a prečo tieto zdanlivo protirečivé slogany účinne pôsobia.
Pokorujúci pocit déja vu
Keďže nevieme, čo je „súčasnosť“, pokúšame sa napokon ujsť pred našou otázkou vpred a hovoríme o „postmodernosti“ (je to rozšírenie alebo aj napodobnenie o čosi starších výrazov „postindustriálna spoločnosť“, „postkapitalizmus“ atď.). Neviem, čo je „postmodernosť“ a čím sa odlišuje od „pred-modernosti“, ani nemám pocit, že to potrebujem vedieť. A čo môže prísť po „postmodernosti“? Post-postmodernosť, neo-postmodernosť, neo-anti-postmodernosť?
Nezávisle od nálepiek otázka, ktorú si všetci kladieme, zostáva: prečo je taký rozšírený dojem diskomfortu v súčasnosti a kde hľadať zdroje práve týchto stránok modernosti, ktoré diskomfort ešte viac znepríjemňujú?
Ako ďaleko dozadu možno modernú civilizáciu roztiahnuť, to závisí, prirodzene, od toho, čo je podľa nášho hodnotenia pre význam slova konštitutívne. Či už ide o veľký priemysel, racionálne plánovanie, sociálny štát a s tým spojenú byrokratizáciu spoločenských vzťahov, modernú civilizáciu možno merať skôr v desaťročiach ako storočiach. Ak však predpokladáme, že základy modernej civilizácie spočívajú vo vede, dali by sa lokalizovať v prvej polovici sedemnásteho storočia, keď boli vypracované a kodifikované základné pravidlá vedeckého skúmania a keď si vedci uvedomili – hlavne vďaka Galileovi a jeho nasledovníkom – že fyziku nemožno považovať za správu o skúsenosti, ale skôr za stavbu abstraktných modelov, ktoré nikdy nemôžu byť dokonale realizované za experimentálnych podmienok.
Nič nám však nemôže prekážať v tom, aby sme sa posúvali ešte ďalej do minulosti: kľúčovou podmienkou modernej vedy bol pohyb smerujúci k osamostatneniu svetského rozumu a boj o nezávislosť odborov svetskej vedy od teológie na stredovekých univerzitách bol dôležitou súčasťou tohto procesu. Pojmovým základom tohto zápasu bolo samo odlíšenie prirodzeného poznania od poznania darovaného Bohom, tak ako sa postupne formovalo v kresťanskej filozofii od jedenásteho storočia, pričom ťažko určiť, čo bolo prvé: čisto filozofické oddelenie týchto dvoch oblastí poznania, alebo spoločenské procesy, ktoré viedli k vyčleneniu sa mestskej intelektuálnej triedy s jej nárokmi na nezávislosť. (…)
Zažívame zosilnený, ale aj pokorujúci pocit déja vu, keď sledujeme a zúčastňujeme sa v dnešných diskusiách na tému ničiteľských výsledkov takzvanej sekularizácie západnej kultúry pokračujúceho, ako sa zdá, zániku nášho náboženského dedičstva a smutnej predstavy sveta opusteného Bohom. Vyzerá to tak, akoby sme sa zrazu zobudili a začali si všímať to, čo skromní a nekonečne vysoko vzdelaní kňazi videli – a pred čím nás varovali – už viac ako tri storočia a čo ustavične biľagovali vo svojich nedeľných kázňach. Opakovali svojim ovečkám, že svet, ktorý zabudol na Boha, zabudol aj na rozlišovanie dobra a zla, zbavil ľudský život zmyslu a upadol do nihilizmu. My dnes, vypchatí našimi sociologickými, historickými, antropozofickými a filozofickými poznatkami, objavujeme tú istú prostú múdrosť, ktorú sa pokúšame vyjadriť v tak trocha nejasnej reči.
Závratné tempo desí
Literárna a filozofická kritika modernosti sa môže považovať, v celej svojej obrovskej rôznorodosti, za sebaobranný orgán našej civilizácie, doteraz sa jej však nepodarilo zabrániť tomu, aby sa modernosť pohybovala čoraz väčšou rýchlosťou. Bedákanie akoby bolo všeobecné, nad akoukoľvek oblasťou života sa zamýšľame, máme prirodzený sklon pýtať sa: „Čo zlé sa s tým stalo?“; a naozaj sa pýtame: čo zlé sa stalo s Bohom? s demokraciou? so socializmom? s umením? so sexom? s rodinou? s ekonomickým rastom? Zdá sa, akoby všetci žili s pocitom všeobjímajúcej krízy a nevedeli jednoznačne jasne určiť jej príčiny; iba sa uchyľujeme k jednorazovým pseudoriešeniam („kapitalizmus“, „zabudlo sa na Boha“ atď.). Optimisti sú často veľmi populárni a ľudia ich dychtivo počúvajú, ale v intelektuálnych kruhoch sa stretávajú s iróniou; dávame prednosť zachmúrenosti.
Neraz sa nám zdá, že ani nie tak obsah zmien, ako skôr ich závratné tempo nás desí a vedie do stavu nekonečnej neistoty, keďže podľa nášho dojmu nie je už nič isté ani ustálené, a čokoľvek je nové, je už o chvíľu zastarané. Ešte stále žijú medzi nami ľudia narodení na Zemi, kde neexistovali autá ani rádiá, a elektrické svetlo bola vzrušujúca novinka; koľko literárnych a umeleckých škôl vzniklo a zaniklo počas ich života, koľko filozofických a ideologických mód sa zrodilo a zhaslo, koľko štátov sa vybudovalo a zničilo! Všetci sa zúčastnili na týchto zmenách a všetci nad nimi pociťujeme bolesť, keďže akoby oberali náš život o akúkoľvek substanciu, o ktorú by sme sa mohli opierať.
Počul som, že neďaleko jedného z hitlerovských koncentračných táborov, kde bola zem dokonale vyprahnutá kvôli popolu nespočetných spálených tiel obetí, rástla kapusta tak nezvyčajne rýchlo, že nemala čas vytvarovať hlávky, vyformovala však byľ s oddelenými listami; údajne bola nejedlá. Toto môže slúžiť ako parabola pre úvahy o chorobnom tempe pokroku.
Je nám, prirodzene, jasné, že nemožno extrapolovať existujúce krivky rastu – niektoré z nich sú exponenciálne – v rôznych oblastiach civilizácie a že krivky musia tak či onak klesať alebo sa premeniť na krivé S; obávame sa však, že zmena môže nastať príliš neskoro alebo že ju zapríčinia katastrofy, ktoré zničia civilizáciu počas jej uzdravovania.
Nebolo by, pravdaže, múdre byť „za“ alebo „proti“ modernosti; jednoducho nielen preto, že je neúčelné pokúšať sa zastaviť vývoj techniky, vedy a hospodárskej racionality, ale aj preto, že rovnako modernosť, ako aj antimodernosť sa môžu prejaviť v barbarských a antiľudských formách. Teokratická revolúcia v Iráne bola verejne orientovaná proti modernosti, a v Afganistane sa útočí na tých, ktorí rozmanitým spôsobom prinášajú ducha modernosti proti národnému a náboženskému odporu chudobných kmeňov. Je triviálna pravda, že požehnania a obludnosti pokroku idú zvyčajne ruka v ruke, podobne ako rozkoše a biedy tradicionalizmu.
Zánik tabu
Keď sa však pokúšam nájsť jedinú, najnebezpečnejšiu stránku modernosti, mám chuť skoncentrovať svoje obavy na jediné vyjadrenie: zánik tabu. Nevedno, akoby sa dalo odlíšiť „dobré“ tabu od „zlých“, umelo podporovať to prvé a odstraňovať tie ostatné; keď odstraňujeme jedny z nich pod zámienkou ich „iracionálnosti“, dávame do pohybu „dominový efekt“, ktorý usmrcuje iné. Väčšina sexuálnych tabu bola odstránená, a tie, ktoré zostali – ako zákaz krvismilstva a pedofílie – sú ustavične pod paľbou; stačí si pomyslieť, že v rozličných krajinách existujú skupiny verejne hlásajúce „právo“ na sexuálne styky s deťmi, to znamená právo na ich znásilňovanie a dožadujúce sa – dosiaľ neúspešne – odstránenia adekvátnych právnych sankcií.
Tabu vyjadrené úctou voči telám mŕtvych sa zdá ako kandidát na zánik; a hoci technika transplantácie orgánov zachránila život mnohým ľuďom a nepochybne ešte mnohým aj zachráni, ťažko nepociťovať čosi ako sympatiu s ľuďmi, ktorí zhrozene anticipujú svet, kde budú telá mŕtvych iba skladiskom náhradných dielov pre živých alebo surovinou na rôzne priemyselné zámery; možnože rešpekt voči mŕtvym aj živým – aj voči samému životu – je nedeliteľný.
Rozličné tradičné ľudské vzťahy, ktoré umožňujú kolektívny život a bez ktorých by bola naša existencia regulovaná výhradne strachom a žiadostivosťou, nemajú veľa šancí pretrvať bez systému tabu a možno je lepšie, ak budeme veriť v právomoc aj zdanlivo nemúdrych tabu, než aby sme dovolili všetkým vyhynúť. Pokiaľ racionálnosť a racionalizácia ohrozujú samu prítomnosť tabu v našej kultúre, potiaľ oslabujú jej schopnosť pretrvať. Je však málo pravdepodobné, že by sa tabu – a teda bariéry vybudované inštinktom, a nie vedomým plánovaním – dali úplne zachrániť, alebo zachrániť selektívne, pomocou racionálnej techniky; v tejto záležitosti sa môžeme spoľahnúť len na neistú nádej, že spoločenský sebazáchovný pud sa ukáže dosť silný na to, aby sa ubránil ich vyhynutiu a že táto reakcia sa neprejaví v barbarských formách.
Ukážka eseje uverejnenej v antológii Piesok v presýpacích hodinách (Kalligram, 2015). Preklad: Karol Chmel.
Leszek Kołakowski (1927 - 2009)
Poľsko-britský filozof a historik filozofického myslenia. Začínal ako marxista, neskôr sa zviditeľnil kritickou analýzou marxistického myslenia. Po emigrácii na Západ sa stal profesorom univerzity v Oxforde, kde prednášal v rokoch 1970 – 1995.