Zo štyroch zjazdov Zväzu československých spisovateľov (1948, 1956, 1963, 1967) sa oddá vrátiť k druhému a štvrtému. Na oboch sa časť autorov postavila proti totalite a usilovala sa vybojovať väčší priestor nielen pre tvorbu, ale aj pre spoločnosť. Nešlo, pochopiteľne, o likvidáciu socializmu, ako o tom veľkohubo hovorili komunistickí funkcionári zodpovední za oblasť kultúry, aby mohli exemplárne potrestať tých spisovateľov, ktorí boli v kritike režimu odvážnejší.
A stalo sa tak aj roku 1956, aj roku 1967. Spisovateľom nešlo o likvidovanie režimu, len o jeho nápravu, o väčšiu slobodu prejavu, i umeleckého, o zrušenie cenzúry, o demokratizáciu spoločenských pomerov atď. Od II. zjazdu uplynulo 60 rokov, a tak stojí za pripomenutie.
Nešlo, pochopiteľne, o likvidáciu socializmu, ako o tom veľkohubo hovorili komunistickí funkcionári zodpovední za oblasť kultúry, aby mohli exemplárne potrestať tých spisovateľov, ktorí boli v kritike režimu odvážnejší. A stalo sa tak aj roku 1956, aj roku 1967. Spisovateľom nešlo o likvidovanie režimu, len o jeho nápravu, o väčšiu slobodu prejavu, i umeleckého, o zrušenie cenzúry, o demokratizáciu spoločenských pomerov atď. Od II. zjazdu uplynulo 60 rokov, a tak stojí za pripomenutie.
Trval od 22. do 29. apríla 1956, teda osem dní, čo bolo nezvyčajné. Problémov však bolo veľa, od I. zjazdu prešlo skoro desaťročie, plné spoločenských zmien a ruptúr. Bežali tzv. päťdesiate roky, odvodené od februára 1948, začala sa výstavba socialistickej spoločnosti, spojená s triednym bojom a postupnou likvidáciou predstaviteľov buržoázie. Rátali sa do toho okrem živnostníkov aj cirkevní predstavitelia, teda kňazi, rehoľníci, ale aj lekári, advokáti a pod., ktorí zapĺňali väznice, prebehli politické procesy s buržoáznymi nacionalistami i s tzv.
kozmopolitmi. Platila Stalinova téza o zostrovaní triedneho boja, a tak sa triedny nepriateľ dostal i do najvyšších kruhov komunistickej strany. Republika bola plná záškodníkov, špiónov, napojených na výzvedné centrály imperialistických mocností, najmä USA.
Po Stalinovej smrti (1953) sa situácia začala postupne meniť. Klinec do jeho truhly zatĺkol Nikita Chruščov v roku 1956, keď ho na XX. zjazde KSSZ odhalil ako diktátora, paranoika a masového vraha. Duch jeho prejavu ovplyvnil aj zjazdové rokovanie v Prahe. Na XX. zjazd sa odvolal napríklad Vladimír Mináč, keď referoval o slovenskej prozaickej tvorbe (,,… keby som bol pracoval na referáte v týchto dňoch, keď sme už mnohé z XX. zjazdu stačili domyslieť, a nie pred ním a počas neho, bol by som meral ešte prísnejšou mierou“). Prísnejšiu mieru použil v zbierke poviedok Z nedávnych čias, ktorá mala vyjsť v roku 1959 a ktorá bola nepochybne rezultátom XX. zjazdu a Chruščovovho odhalenia. Prednedávnom sa našla v archíve tajomníka ÚV KSS Pavla Davida a vyšla v roku 2015 pod názvom Zakázané prózy. V cenzúrnom posudku sa o zbierke písalo: „Autor našu nedávnu minulosť hodnotil ako obdobie teroru. Funkcionárov opisoval ako bezcharakterných a bezzásadových ľudí.“
Mihlo sa aj meno Novomeského
V značnej časti vystúpení sa prejavil kritický duch XX. zjazdu. Kritika sa týkala jednak vzťahu literatúry a spoločnosti, konkrétne komunistickej strany a jej požiadaviek na autorov a tvorbu, jednak ideologizácie literatúry a princípov socialistického realizmu, ktoré sa mali dogmaticky plniť. V zjazdovej rezolúcii sa medziiným píše: „Naši literaturu spoutával dogmatický výklad metod socialistického realismu, scholastické chápání typizace a zaměňování specifických výchovných prostředků literatury s jinými prostředky ideologické výchovy lidu.“ V opatrnej štylizácii sa nenapádali princípy, len ich nesprávne (scholastické, dogmatické) použitie.
Oveľa konkrétnejšie sa vyjadrovali autori, keď hovorili o perzekvovaní niektorých spisovateľov. Viacerí sedeli vo väzení, iní nesmeli publikovať. Zastal sa ich básnik František Hrubín, ktorého prejav sa stal akoby vrcholom celého zjazdu. Na začiatku spomenul, že aj bezpartajní (sám sa k nim prihlásil) majú právo povedať, čo ich trápi. Jeho najviac trápili osudy tých, ktorých komunistický režim v 50. rokoch odvrhol kvôli tvorbe (Halas, Hora, Kolář, Seifert) a zakázal im publikovať.
Ďalší básnik, sám postihnutý, Jaroslav Seifert, ktorý sa zúčastnil na zjazde ako nestraník, hoci patril medzi významných básnikov komunistov, žiadal rehabilitovať Vladislava Vančuru, Karla Teigeho a Josefa Horu. Napokon aj Vítězslav Nezval, ktorý patril k oficiálnym básnikom, naliehal na kompetentných, aby prestali prenasledovať niektorých básnikov (Halasa, Holana, Biebla – toho dohnal režim k samovražde), ale ponechal si výhrady k časti ich tvorby, tej, kvôli ktorej sa dostali do ťažkostí. Kdesi sa mihlo i meno Laca Novomeského, ale slovenskí účastníci zjazdu sa s rehabilitáciami neponáhľali. Padol tam aj návrh rehabilitovať tzv. španielákov, teda tých, ktorí bojovali v španielskej občianskej vojne a po roku 1948 sa ocitli vo väzení. V tomto vystúpení (Ilja Bart) sa kritika kultúrnej politiky zmenila na kritiku režimu vôbec. Autor tohto návrhu bol tiež v Španielsku.
Pravda a sloboda
Kým diskusia reagovala na horúcu prítomnosť, jednotlivé referáty (dôkladne pripravené a odskúšané na národných konferenciách) sa striktne týkali literatúry. Pochopiteľne, boli kritické, pretože to, čo vznikalo v literatúre prvej polovice 50. rokov, si kritiku zaslúžilo. Hlavný referát predniesol Jan Drda – v diskusii kritizovaný ako príliš konformný. O jednotlivých literárnych druhoch odzneli dva referáty, český a slovenský. O poézii hovorili Vítězslav Nezval a Alexander Matuška, o próze František Buriánek a Vladimír Mináč, o dráme Miloslav Stehlík a Peter Karvaš (jeho referát sa len rozmnožil), o detskej literatúre Marie Majerová a Jozef Horák, o literárnej vede a kritike Jan Mukařovský (referát len rozmnožený) a Mikuláš Bakoš, o česko-slovenských vzťahoch Karol Rosenbaum, o prekladovej literatúre Zora Jesenská (referát sa len rozmnožil).
Fakt, že sa niektoré referáty nečítali, len boli k dispozícii, súvisel s celkovou atmosférou, ktorá odbiehala ustavične od literatúry k osobným osudom a k spoločenskej sfére. Pravda, diskutovalo sa aj o literatúre – až na výnimky kriticky. Výnimkami boli príspevky tých, ktorí boli proti akýmkoľvek zmenám (Jiří Taufer, Ladislav Štoll, Ivan Skála a niekoľkí ďalší). A – paradoxne – mladí českí literáti, ktorí vstúpili do literatúry s vlastnou poetikou a museli ju obhajovať (Karel Šiktanc, Jiří Šotola, Pavel Kohout). Najčastejším slovom, ktoré sa na zjazde udomácnilo, bolo slovo pravda.
Znelo z mnohých úst: doteraz sme nemohli písať pravdu. Druhým frekventovaným slovom bolo slovo sloboda. Dostalo sa aj do listu ÚV KSČ, ktorý na zjazde prečítal prezident Antonín Zápotocký. V jeho závere sa hovorilo: „… komunistická strana nebude dávat spisovatelům předpisy pro jejich literární práci. Byli sme vždy proti reglementaci literatury a proti svazování jejich tvůrčích sil. Vycházíme z toho, že spisovatel musí být plně svobodný a klást si sám umělecké úkoly. Strana si ovšem kladla a bude klást za svůj politický cíl, aby otevřeně a čestně získávala všechny spisovatele na svou stranu pro věc socialismu a komunismu.“
Tretím frekventovaným slovom bolo slovo ľud. Týmto slovom sa zaklínali reformátori i protireformátori. Ľud vystupoval ako fetiš, na rozličný spôsob zneužívaný. Bol hegemónom revolúcie a všetko vedel lepšie ako spisovatelia i politici. Ľud sa rozhodol budovať socializmus a tomu sa museli prispôsobiť aj spisovatelia a všetci ostatní. Strategický cieľ bol jasný, len cesty k nemu boli rozličné. A v tomto priestore sa pobili konzervatívci s liberálmi. No na strane liberálov bolo viac pravdy, viac slobody. Ak neuspeli, to znamenalo, že socializmus sa nedá budovať v slobodnej spoločnosti. To isté sa zopakovalo na IV. zjazde v roku 1967. Boli však tieto snahy zbytočné? Vôbec nie. Ostali vo vedomí a tam „pracovali“ ďalej.
Dôkladnejšia znalosť života
Aké boli literárne ciele a čo sa dosiahlo? Tvorba sa postupne odpútavala od primitívnych socialistickorealistických postulátov, autori začreli hlbšie do života, schematizmus a dogmatizmus sa prestali spoluzúčastňovať na literárnej tvorbe. Rozdiely medzi literatúrou prvej polovice 50. rokov a tvorbou 60. rokov je markantný.
Aj keď sa ideová stránka nezmenila, bolo v nej viac realizmu a dôkladnejšia znalosť života. Autori už nečerpali z marxistických poučiek, ale zo života. Išlo teda o väčšiu dávku poznania, o snahu o pravdivosť a hlbšie nazretie aj do ľudského vnútra. Pritom sa nespochybňoval socialistický charakter tvorby – a ak, tak iba v hlavách straníckych funkcionárov, ktorí sa nespoliehali na uvedomelosť autorov, ale na cenzúru, a tá pracovala na plné obrátky.
Na zjazdovom rokovaní sa striedala kritika so sebakritikou. Viacerí autori sa kajali pred plénom za svoje literárne nepodarky a sľubovali nápravu. Vinu za to hádzali na politiku a politikov. Kritický tón napokon rozdelil spisovateľskú obec na dvoje, na tých, ktorí si uvedomovali, že čas od februára 1948 do druhého zjazdu bol časom premárneným a vina nebola len na autoroch, ale najmä na deformovanej kultúrnej politike a politike vôbec.
V zjazdovom pléne však okrem tých, čo sa hlásili k aktuálnym zmenám – a tých bolo veľa, hoci aktívne vystupovali len niekoľkí – boli aj takí, čo bránili pôvodné stanoviská, a tí pokladali za zradu socializmu všetko, čo sa odohrávalo na XX. zjazde KSSZ (Ladislav Štoll, Jiří Taufer, Jiří Hajek, Václav Pekárek a ďalší.) Aj keď ich nebolo veľa, mali za sebou oficiálnych predstaviteľov komunistickej strany i samého prezidenta. (V kuloároch sa Antonín Zápotocký vyslovil najmä proti Hrubínovi, povedal, že Hrubín hovoril ako „katolický kněží“, narážal zrejme na to, že v minulosti patril ku katolícky orientovaným básnikom.)
Keď spisovatelia pritvrdili
Ako si na zjazde počínali slovenskí účastníci? Zrejme ich radikálne vystupovanie niektorých českých kolegov zaskočilo. Tá istá situácia sa zopakovala aj na štvrtom zjazde roku 1967. Českí autori boli takí suveréni, že nepotrebovali pomocnú ruku z Bratislavy. Referáty o stave slovenskej literatúry mali štandardný charakter, kritický k nedostatkom, najmä ideovým (Vladimír Mináč chválil Františka Hečka za Červené víno ako suverénne dielo, ale radil autorovi, aby sa držal marxistickej pravdy a prepracoval ideový záver románu).
O čom slovenskí autori diskutovali? Pozornosť vzbudil diskusný príspevok Dominika Tatarku, ktorý hovoril o vnútornej rozpoltenosti autora a charakterizoval ho ako „štátneho spisovateľa“. Nad štatútom spisovateľa v socializme sa zamýšľal Ladislav Mňačko. Katarína Lazarová o minulosti povedala, že „neboli sme podlí, ale naivní“. K sebakritikám autorov Pavel Branko uviedol, že najprv musíme presvedčiť rozumom a až potom veriť. Hela Volanská bojovala proti antisemitizmu, ktorý zdvihol hlavu pri procese so Slánskym. Zuzka Zguriška bránila svoj preklad Švejka, ktorý napadla Zora Jesenská. Ján Poničan bránil svoju báseň Mier, ktorú kritizoval v referáte Alexander Matuška. Milan Ferko horlil za časopis pre mladých. Už v jeseni začala vychádzať Mladá tvorba, a to bol jeden z mála konkrétnych výsledkov zjazdu.
Už dosť rýchlo po skončení zjazdu vyvodila komunistická strana kádrové dôsledky z niektorých radikálnejších prejavov. Vyhrali teda dogmatici a prívrženci stalinskej minulosti. Prituhlo nielen v kultúre, ale aj v spoločnosti. Strana sa zľakla udalostí v Poľsku, a najmä revolúcie v Maďarsku. Ale „duch“ II. zjazdu pôsobil napriek tomu.
Šesťdesiate roky prinášali postupne plody toho, čo sa zasialo na II. zjazde. Rozšíril sa priestor pre literatúru, došlo k (čiastočnej) rehabilitácii tzv. buržoáznych nacionalistov a kozmopolitov. Tento trend znovu posmelil spisovateľov. Ukázalo sa to na IV. zjazde roku 1967, kde spisovatelia pritvrdili a žiadali – okrem iného – zrušenie cenzúry. Nádejný vývin prerušili sovietske tanky a následná dvadsaťročná „normalizácia“. Všetko sa posunulo dozadu. Znovu vyhrali dogmatici. Zmizli však aj s režimom v novembri 1989.
Vladimír Petrík (1929)
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Pôsobil v Ústave slovenskej literatúry SAV, bol redaktorom časopisov Slovenská literatúra, Kultúrny život, Slovenské pohľady. Publikuje štúdie, literárne kritiky a eseje v časopisoch Romboid, Tvorba, Os, ale aj v denníku Pravda. Je autorom radu diel, o. i. Človek v Jégého diele (1979), Proces a tvorba (1990), Desaťročie nádejí a pochybností (2000), Hľadanie minulého času (2009, životopisná kniha rozhovor, v ktorej odpovedá na otázky literárneho vedca Vladimíra Barboríka). Pôsobí ako člen viacerých literárnych porôt – Cena Jána Johanidesa, Cena Dominika Tatarku, ceny Literárneho fondu, v rokoch 2010 a 2012 Cena Anasoft litera.