Kde leží bieda naša

V poslednom čase sa opäť – po koľký raz už – diskutuje o stave a úrovni slovenských vysokých škôl. Zaiste k tomu prispelo aj ich umiestnenie vo svetovom rebríčku. Ušlo sa im miesto v šiestej stovke. Ostatné výsledky hodnotenia ich úrovne Akreditačnou komisiou vlády tiež vlastne potvrdzujú, že uvedené umiestnenie nie je náhodné. A tak som sa i ja – tiež nie prvý raz – rozhodol vrátiť k tejto permanentnej diskusii.

16.06.2016 17:00
debata (2)

V poslednom čase sa opäť – po koľký raz už – diskutuje o stave a úrovni slovenských vysokých škôl. Zaiste k tomu prispelo aj ich umiestnenie vo svetovom rebríčku. Ušlo sa im miesto v šiestej stovke. Ostatné výsledky hodnotenia ich úrovne Akreditačnou komisiou vlády tiež vlastne potvrdzujú, že uvedené umiestnenie nie je náhodné. A tak som sa i ja – tiež nie prvý raz – rozhodol vrátiť k tejto permanentnej diskusii.

Na začiatku 21. storočia som totiž napísal úvahu Kde leží bieda naša. Pristavil som sa v nej pri ľudských, kultúrnych, spoločensko-politických i ekonomických podmienkach, ktoré vymedzujú náš existenčný priestor. Aj v školstve. Otvorene a kriticky som v nej pomenoval viaceré problémy, ktoré som z perspektívneho hľadiska považoval za také rizikové, že sa im treba neodkladne venovať, analyzovať ich, ale predovšetkým ich riešiť. Mal som pocit, že v záujme veci by som mal článok uverejniť, aby sa najmä kultúrna verejnosť k závažným problémom zásadne nielen vyjadrila, ale navrhovala a žiadala aj bezprostrednú nápravu. V sociálnom aj v individuálnom rozmere. Žiaľ, v tom čase sa nenašiel časopis, ktorý by bol ochotný tento kritický článok publikovať. Dokonca aj .týždeň, ktorý sa tváril a naďalej tvári kriticky, ho tiež hodnotil ako nekoncepčný.

A tak som sa v tomto diskusnom čase rozhodol znova vrátiť k niektorým myšlienkam z článku Kde leží bieda naša v novej úvahe, no s tým istým titulkom, a rozviesť ich v nových kultúrnych, spoločensko-politických i finančných podmienkach. Tie sú totiž oproti minulosti ešte horšie. Aj teraz to robím v presvedčení, že kompetentné orgány a zodpovední činovníci na celej systémovej a funkčnej vertikále začnú zodpovedne a kompetentne konať. Na sociálnej aj individuálnej úrovni. Iba dodávam, že ma vôbec netešia nie veľmi lichotivé zistenia Akreditačnej komisie vlády o stave a úrovni slovenského vysokého školstva v domácom kultúrno-spoločenskom kontexte, i keď potvrdili, že faktory, ktoré som charakterizoval v nepublikovanom článku, postupne „zapracovali“ a ich dôsledky sa premietli aj do poradia slovenských univerzít vo svetovom meradle. Preto opätovne vyslovujem presvedčenie, že sa konečne prestaneme tváriť, akí sme dobrí, a nebudeme tvrdiť, že aj naše vysoké školy patria k najlepším prinajmenšom v stredoeurópskom meradle.

Umenie prezentácie nadovšetko

Tak ako v čase prípravy nepublikovaného článku, aj dnes vidím hlavný rizikový faktor slovenského vysokého školstva v tom, že vysokoškolská obec na všetkých úrovniach vedome a bez reptania prijíma preskupovanie vzťahov medzi hodnotovými kategóriami a vlastnosťami v rámci opozície kvantita – kvalita, obsah – forma, vnútorná (hĺbková) podstata problému – jeho jazykovo-kompozičná prezentácia v detailne rozvedenej správe, hodnotení, štatistike. Je načase otvorene a verejne priznať, že akademickí funkcionári si dobrovoľne, a ako sa zdá, radi uvedomili, že ak chcú pohodlne preexistovať, systémovo-funkčné podložie prežitia ich katedry, fakulty, ústavu, vysokej školy musia založiť na kvantite a forme a na ich detailnej verbálnej prezentácii v rámci textu. Nie je to až také náročné, lebo vyššie orgány, ktoré takéto správy vyžadujú, pripravujú aj textové modely, ako správy čo „najkvalitnejšie“ rozpracovať. Pritom je paradoxné, že v čase elektronickej komunikácie sa vlastne žiada, aby rubriky týchto modelov zainteresovaní preplnili slovnou a štatistickou vatou, ktorú prácne zhromažďujú a dávajú dohromady. Lebo totiž nie je dôležité čo, ale koľko. Podľa „spracovania“ rubrík sa totiž hodnotí úroveň inštitúcie v príslušnej oblasti. Vyšším orgánom to zrejme vyhovuje, lebo s radosťou vyžadujú nové a nové hodnotenia, správy a hlásenia. Neľutujú ani námahu, vymyslia aj ďalší model.

Takto žije slovenské vysoké školstvo na celej vertikále od katedry po ministerstvo. Preskupenie vzťahov medzi hodnotami sa stalo zhubným podložím všetkých nedostatkov. Namiesto systematickej, systémovej a funkčnej analýzy problémov ako východiska na ich perspektívne riešenie sa od akademických funkcionárov vyžadujú správy, hlásenia, štatistiky, percentá. Takto sa ľahšie predstiera, akí sme dobrí.

Najrizikovejším systémovým faktorom vysokých škôl a nášho života vôbec je napätie medzi obsahovo riedkym a informačne až prázdnym obsahom a jeho ornamentálnou verbálnou prezentáciou. Toto napätie je založené na zneužívaní jazyka, na zaraďovaní slova do takých kontextov, v ktorých jeho význam slúži na kamufláž a populistické zveličovanie. Viackrát som si to overil aj na vedeckej rade istej univerzity. Na tejto úrovni za „najpresvedči­vejšiu“ považujem stodesaťstranovú správu o pedagogickej činnosti univerzity. Ocenil som v nej najmä rozbor vzťahu medzi počtom študentov v odbore a počtom študentov rozčlenených podľa získaných známok. Riadne to bolo potvrdené aj štatisticky v tabuľkách, číselne aj percentuálne, ako výpovedne presvedčivá informácia o úrovni vysokej školy. Pravdaže, po úvodnom vstupe prorektorky a po nulovej diskusii vedecká rada správu schválila a vedenie univerzity ju potom mohlo zaslať na príslušný útvar ministerstva.

Priznávam, ja som správu iba prelistoval, rád by som však stretol ministerského úradníka, ktorý ju, povedzme z nudy, prečítal od a po zet. Veď rozsahom bola presvedčivá. Obidve strany mohli byť spokojné. Ministerské úradníctvo však čakala ešte povinnosť spracovať štatistický a percentuálny súhrn za celé Slovensko, aby sa táto významná informácia mohla uložiť do archívu pre budúcnosť.

Rovnako ma prekvapilo, keď som nedávno debatoval s jedným dekanom o podobnej problematike. Hovoril som mu, že ja ako ponovembrový dekan Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici som na prvom zasadaní členom vedenia zdôraznil, že iba vo výnimočnom prípade môže byť písomná správa v blízkosti desiatich strán. Nezaujímajú ma slová, metaforická vata, ale stručne a presne pomenované zložky analyzovaného problému, ich charakteristika, pozitívne a negatívne vzťahy medzi nimi a navrhované perspektívne riešenia. Šokovalo ma, keď dekan priznal, že to nejde, lebo rektorát posiela presne rozčlenené rubriky, čo a ako treba „rozpracovať“ a vyplniť. Predpokladám, že ide o model ministerstva, ktoré v prípade potreby nazrie do príslušnej pasáže alebo kolónky a podľa rozsahu – odizolovane – hodnotí.

Prestal som sa však čudovať po obede s dvoma bratislavskými dekanmi v Klube spisovateľov. Rozčuľovali sa, že – citujem – teraz so svojimi ľuďmi pracujeme na istej sprostosti, ktorú vyžaduje ministerstvo. Rektorát im dal termín, dokedy to chce mať, aby to mohol „skompletizované“ načas poslať vrchnosti. Keď som ich začudovane nabádal, aby sa vzopreli, rezignovane mi povedali, načo, veď je to zbytočné, pripravíme a máme pokoj.

Lobing, úplatky… a rezignácia

S takouto rezignáciou spájam aj financovanie vysokých škôl podľa počtu študentov. Pred istým časom sa ma totiž pýtala istá redaktorka, či si i ja myslím, že dnešní študenti sú horší ako niekdajší, a prečo si to myslím. Čudovala sa, keď som zdôraznil, že medzi študentmi nevidím žiaden rozdiel.

Rozdiel je však v podmienkach a vo financovaní. Voľakedy bolo na odbor prijatých dvadsať študentov, ktorí prišli študovať, a aspoň pätnásti štúdium dokončili. Dnes škola príjme na istý odbor deväťdesiat i viac uchádzačov, z ktorých aspoň pätnásti tiež majú skutočný záujem študovať. Ostatní si prišli po diplom. Spravidla ho aj získajú, „štúdium“ dokončia, lebo škola si ich chráni. Potrebuje financie. A ťaží z toho aj štát. Na päť i viac rokov má o istú sociálnu skupinu postarané. Mnohí totiž „pendlujú“ z odboru na odbor i zo školy na školu. Z vysokých škôl sa takto stávajú špeciálne sociálne zariadenia. Horšie na tom je, že aj tí pätnásti, čo pôvodne prišli študovať, sa postupne prispôsobujú väčšine.

Je totiž skutočne šokujúca informácia o energii a o čase, ktorý študenti venujú príprave na semestrálne skúšky. V článku o podmienkach štúdia sa v časopise .týždeň študenti Univerzity Komenského priznali, že na ľahšiu skúšku sa nepripravujú vôbec, prípravu na trocha ťažšiu skúšku zvládnu za dve hodiny a do náročnej skúšky investujú aj viac ako päť hodín. Mimovoľne som si spomenul na svoje vysokoškolské štúdium. Prestal som sa však čudovať, keď som sa v iných novinách dočítal, že na Slovensku sa kupujú a predávajú akademické tituly a že takýto barterový obchod prekvitá aj so susednými štátmi. Predsa len ma zaráža, kam sme sa v stupni korupcie beztrestne dostali. V spoločensko-politickom a ekonomickom rozmere i na vysokých školách.

Priznám sa, aj mňa šokovali prvé reakcie rektorov vysokých škôl, ktorým hrozí odobratie štatútu univerzity. Opäť tu ide o náročnosť kritérií, v rozmedzí vzťahov v rámci vyššie uvedených hodnotových kategórií. Namiesto hĺbkovej analýzy kritizovaných problémov ako systémovo-funkčnej bázy na charakteristiku ich zložiek a prvkov a na hľadanie ciest, ako sa s nimi škola perspektívne vyrovná, poukazovali na administratívne nezrovnalosti, z ktorých vraj už mnohé odstránili. Áno, profesor Ľubor Fišera, predseda Akreditačnej komisie SR má pravdu, keď hovorí, že školy by si mali vo všetkých oblastiach strážiť svoju kvalitu poctivým dodržiavaním stanovených kritérií. Lebo samy nesú zodpovednosť za svoju povesť. Kým však bude platiť, že škola, ktorá sa takto poctivo správa, ide sama proti sebe, slovenskému vysokému školstvu sa vo svetovom meradle dostane ešte čestnejšie miesto.

Platí to aj o oblasti vedy a výskumu. Výsledky vedeckého výskumu musia zostať závažným kritériom pri hodnotení úrovne vysokej školy. Neprijateľný je trend, ktorý sa podľa profesora Fišeru stal v ostatnom čase samozrejmosťou. Aby splnili toto kritérium, produkujú vysoké školy rôzne monografie.

Prívlastok rôzne má v tomto kontexte jasný negatívny sémantický odtienok. Takto vyznieva i jeho kritické hodnotenie katedrových a fakultných vedeckých časopisov, na ktorých je v mnohých prípadoch hodnotný iba honosný latinský, resp. anglický názov. Ešte horšie je, ako upozorňuje aj Ivan Ostrovský, predseda Akademickej rankingovej a ratingovej agentúry, že hlavne „postihnuté“ školy i tie, čo sú na hranici, budú hľadať únikové cesty. Preto vraj treba teraz i v budúcnosti rátať so silným lobingom i s úplatkami. Kde sa kupujú a predávajú vedecko-pedagogické tituly, tam je totiž možné všetko. Akreditačná komisia však nesmie podľahnúť tlakom na zníženie kritérií. Je smutné, že sa vážne objavujú názory, aby sa vedecko-pedagogické tituly „udeľovali“ za odpracované roky na vysokej škole. Lebo to už hovorí najmä o morálke. Celej spoločnosti.

Priemerom je podpriemer

Akreditačná komisia by sa mala vrátiť aj k doktorandskému štúdiu ako kritériu hodnotenia. Predovšetkým treba jasne a jednoznačne vymedziť jeho hĺbkový zmysel, obsahové zameranie, postavenie v kontexte ostatných vedeckých a pedagogických titulov, i jeho systémovú a funkčnú hodnotu ako istej formy štúdia. To by predpokladalo, že sa presne určí, či ide o tretí stupeň vysokoškolského štúdia, alebo o vedeckú prípravu budúceho pracovníka v oblasti vedy a výskumu, ktorá bude súčasťou kritérií na získanie vyššieho vedecko-pedagogického stupňa, ako to bolo s CSc. Teraz je to akýsi hybrid, takže absolventi doktorandského štúdia (PhD.) sa u nás množia ako huby po daždi. Veď aj predseda Akreditačnej komisie prekvapený zistil, že vyše 70 percent doktorandov obhájilo prácu bez publikačného výstupu.

Ja som sa prestal čudovať, keď som zistil, aké stovky záujemcov sú na istej univerzite zapojené do doktorandského štúdia. Potom ma prestalo vzrušovať aj to, že úspešný absolvent tohto štúdia zabudol, akú tému spracoval a obhajoval. A to by od neho niekto ešte chcel, aby aj publikoval. Rezignovane vnímam i to, že aj kompetentné orgány sa na neplnenie istých kritérií v oblasti vedy a výskumu pozerajú štatisticky. Aj dotknuté vysoké školy takto sľubujú odstrániť nedostatky bez problémov a v krátkom čase. Zrejme preto, ako už naznačil aj prof. Fišera, vysoké školy si nezakladajú len svoje domáce časopisy a zborníky, ale hlavne takto sa publikujú aj tzv. monografie. Ako prezrádza kolegiálny barterový obchod s titulmi, takéto možnosti sa hľadajú aj v blízkom zahraničí. Ruka ruku umýva. No práve v tejto súvislosti si povedzme, že pracovníci v istom odbore dobre vedia, kto je kto.

Tragikomické je však, že im je to už jedno. A vlastne im to ani nemožno zazlievať, lebo tí seriózni si zrejme uvedomujú, že aj tak nič nezmôžu. Z poctivosti sa stáva najdlhšia cesta za zmysluplným cieľom, ktorá občas nemá konca.

A tak na záver len stručne. Kým sa vo všetkých oblastiach nášho života podpriemer bude považovať sa slušný (=prijateľný) priemer a slabý priemer sa bude vyzdvihovať ako vysoká kvalita a kým sa ani akademická obec nesústredí na analýzu hĺbkových príčin krízy a nedostatkov, ale bude hľadať únikové cesty, k náprave nedôjde. O prehlbovaní takýchto rizík som totiž pred niekoľkými rokmi hovoril práve v článku Kde leží bieda naša, v ktorom som ich v tom čase vymedzil a kriticky analyzoval. Aj publicistická tlač však vtedy mala pocit, že ide o samozrejmé nedostatky, o ktorých ešte nie je potrebné osobitne hovoriť. Žiaľ, dnes majú vo všetkých oblastiach kultúrneho, spoločensko-politického a ekonomického života ešte priaznivejšie korupčné podhubie.

Ako potvrdila aj ostatná akreditácia, nie je to inak ani v oblasti vysokých škôl. A čo je najhoršie, kompetentným a zainteresovaným to už ani neprekáža. Zrejme je to už aj dôsledok ľahos­tajnosti, pohodlia i rezignácie.Práve preto som sa pri týchto a ďalších rizikách rozhodol opäť podrobnejšie a v širších súvislostiach pristaviť.

Ján Findra (1934)

Vysokoškolský učiteľ a doktor vied v oblasti výskumu slovenského jazyka. Bol prvým rektorom Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici; poslancom Slovenskej národnej rady a Národnej rady Slovenskej republiky (1990 – 1993), vedúcim Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky (1993 – 2000). Od roku 2000 pracoval na Katedre slovenského jazyka a literatúry Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela, neskôr bol vymenovaný za jej emeritného profesora.

Ján Findra

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #školstvo #vysoké školy #Akreditačná komisia #Ján Findra
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy