Späť v časoch Orwellových

23.06.2016 17:00
George Orwell
George Orwell (1903 - 1950). Autor:

Čo hľadá sociológia a našla literatúra? "Od Orwellovho pobytu na severe Anglicka uplynulo dlhých osemdesiat rokov a my zisťujeme, že dnes stojíme pred zhruba rovnakými problémami a čelíme podobným hrozbám, aké v predvečer druhej svetovej vojny zachytil on," tvrdí autor v záverečnej eseji svojej knihy Odsouzeni k modernitě.

V roku 1936 sa usídlil ľavicový novinár a spisovateľ George Orwell na niekoľko mesiacov v baníckom mestečku Wigan v severnom Anglicku. Žil v podradnej ubytovni i v domácnostiach baníkov a zoznamoval sa s pomermi v miestnych baniach. Svet neprivilegovaných ho inšpiroval k napísaniu reportáže i k širším úvahám o problémoch a hrozbách svojej doby.

Od Orwellovho pobytu na severe Anglicka uplynulo dlhých osemdesiat rokov a my zisťujeme, že dnes stojíme pred zhruba rovnakými problémami a čelíme podobným hrozbám, aké v predvečer druhej svetovej vojny zachytil on. Len ťažko by sme našli vhodnejšiu knihu na ilustrovanie našej tézy o večných návratoch stále rovnakej modernity.

Autor opisuje život v najnižších poschodiach sveta práce. Nejde o fyzicky vysiľujúcu prácu baníkov, ale o duševne deptajúcu činnosť tých, ktorých môžeme považovať za predchodcov dnešného „švarcsystému“. Ide o formálne nezávislých dodávateľov služieb, ktorí pracujú „na vlastnej nohe“ pre väčšie firmy a korporácie.

„Akvizitéri od novín predstavovali typ, s akým som sa do tej doby nestretol. Ich práca mi pripadala natoľko beznádejná, natoľko desivá, že som žasol, ako niekto môže niečo také znášať, keď sa ako možná alternatíva ponúka väzenie.“ Chodili od mesta k mestu vybavení zoznamom ulíc, v ktorých museli každý deň zohnať minimálne dvadsať objednávok novín a časopisov. Ak túto kvótu nesplnili, leteli na dlažbu.

„Noviny naberajú úbohých zúfalcov, vyhodených úradníkov i obchodných cestujúcich a podobné typy, ktorí sa chvíľu zbesilo snažia a dosahujú v odbyte nutné minimum: keď ich potom tá zničujúca drina uťahá, dostanú vyhadzov a najmú sa zasa noví.“

Jediná „cnosť“

Ako vidno, defilujú tu pred našimi zrakmi predchodcovia dnešného systému prekarizovanej práce. To, čo je počiatkom 21. storočia vydávané za dokonale pružnú, dynamickú a vysoko flexibilnú podobu trhu práce, sa minimálne od Orwellových čias nijako zvlášť nezmenilo. Neistá práca už vtedy ponúkala firmám úspory na pracovnej sile a presúvala všetky riziká trhu a neistotu výhradne na dočasne zamestnávaných a ľahko prepúšťaných pracovníkov. To však znamená, že za posledných osemdesiat rokov nevynašli modernizátori firemných stratégií prakticky nič nové.

Na druhom póle pracovného kontraktu sa od čias Orwellových, a dokonca od dôb ešte dávnejších, zmenilo tiež len veľmi málo. Podnikateľskému svetu, konštatuje spisovateľ, vládne ako vzor už od devätnásteho storočia „typ, ktorý začína s pár šilingami vo vrecku a skončí s päťdesiatimi tisícmi libier, pričom si zakladá najmä na tom, aby bol po svojom zbohatnutí za ešte väčšieho nevychovanca než predtým. Keď sa mu pritom nahliadne do vnútra, ako jediná cnosť sa ukáže talent na zarábanie peňazí“.

Orwell sa trochu naivne domnieval, že tomuto typu už pomaly odzvonilo a že predstavuje len posledný prežitok podnikateľského primitivizmu 19. storočia. Ako by mohol tušiť, že o necelých sto rokov neskôr sa práve tento typ, ktorý robí z peňazí väčšie peniaze a ide pritom cez mŕtvoly, inštitucionalizuje do podoby globálneho finančného systému. Pasáže venované nezamestnanosti budia dojem, že Cesta k Wigan Pier nebola publikovaná v roku 1936, ale azda vlani alebo tento rok. V priebehu osemdesiatich rokov sa nijako nezmenili predsudky o tom, v čom väzia príčiny nezamestnanosti, nezmenilo sa obviňovanie ľudí, ktorí sa ocitli bez práce, že si za svoj osud môžu sami, rovnaké sú i výkriky o „lenivých darmožráčoch na podpore“, rovnaké sú tvrdenia, že „títo ľudia by všetci prácu našli, len keby chceli“.

Jan Keller: Odsouzeni k modernitě
Jan Keller: Odsouzeni k modernitě
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: NOVELA BOHEMICA

Nerobme si ilúzie

Všetko, čo tu britský autor konštatuje, ako by vyslovili dnešní ideológovia novej pravice vo svojom ťažení za modernizáciu sociálneho štátu: „Dojem, že sa robotnícka trieda nezmyselne rozmaznáva, beznádejne demoralizuje sociálnymi podporami, starobnými dôchodkami, bezplatným vzdelaním a pod., sa stále hojne drží…“

Orwell ľutuje myšlienkovú zaostalosť tých, ktorí podobné stereotypy zastávajú a šíria. „Milá zlatá, ja všetkým tým nezmyslom o nezamestnanosti neverím, veď práve minulý týždeň sme potrebovali niekoho, kto by nám vyplel záhradu, a proste sme nemohli nikoho zohnať. Nechce sa im pracovať, to je celé!“

„Také slová,“ konštatuje Orwell s ohľadom na zotrvalú mentalitu malomeštiakov azda až príliš naivne, „ste pred piatimi rokmi počuli pri každom slušne prestretom stole, ale dnes už zaznievajú o poznanie menej často.“

Vedel som o nezamestnanosti veľmi málo, dodáva autor, „ale nie zas tak málo, aby mi nebolo jasné, že keď prepad zahraničných trhov pripraví dva milióny ľudí o prácu, tie dva milióny nenesú o nič väčšiu vinu než tí, ktorým práve nepadne lós“. A až nepríjemne prorocky dodáva: „Pokojne si môžeme priznať, že niekoľko miliónov mužov v Anglicku – pokiaľ nevypukne ďalšia vojna – do smrti o poriadnu prácu nezavadí.“

Nerobme si ilúzie, že od veľkej hospodárskej krízy bolo vynájdené niečo, čo umožňuje modernizovať, zefektívniť či dokonca poľudštiť zaobchádzanie s nezamestnanými. „Veľmi prísne sa preveruje,“ píše autor v polovici tridsiatych rokov 20. storočia, „sociálna odkázanosť a už pri sebamenšom náznaku, že človek získava prostriedky z iného zdroja, hrozí odobranie podpory. Napríklad dokári, ktorí sa všeobecne najímajú do práce na pol dňa, sa musia hlásiť na úrade práce hneď dvakrát denne. Pokiaľ to zabudnú urobiť, automaticky sa predpokladá, že pracovali, a podpora sa im úmerne tomu zníži“.

Už vtedy viedol nedostatok práce a ponižujúce spôsoby „ošetrenia nezamestnanosti“ k podobným dôsledkom ako dnes. „Za uplynulých tucet rokov anglické robotnícke vrstvy dosť desivým tempom klesli k podliezavosti. Inak ani skončiť nemohli, pretože hrozivá zbraň nezamestnanosti v nich prebudila ustrašenosť.“

Nová nie je ani pracujúca chudoba, ktorá sa do Európy šíri v rámci flexibilizácie práce koncom dvadsiateho a začiatkom dvadsiateho prvého storočia zo Spojených štátov. Orwell ju zaznamenal opäť už vo svojej dobe: "Okrem toho však existuje ešte veľké množstvo tých, ktorí síce prácu majú, ale z finančného hľadiska by takisto mohli byť bez práce, pretože nepoberajú žiadny plat, ktorý by bolo možné nazvať obživou.“

Napätie sa zvyšuje

I keď tí hore hromadili stále viac peňazí a moci, zatiaľ čo tým dole zostávala len neistá práca a stagnujúce zárobky, bola už v Orwellových časoch táto skutočnosť politicky neriešiteľná. Pričinili sa o to stredné vrstvy.

Tieto vrstvy majú ašpirácie vrstiev horných, na dosiahnutie svojich nemalých očakávaní však mávajú k dispozícii prostriedky porovnateľné skôr s tými pod sebou. Ich prekliatím je, že čím viac sa ich materiálna situácia zhoršuje, tým silnejšie lipnú na hodnotách tých, od ktorých sa beznádejne vzďaľujú.

V Orwellovej dobe to platilo tak, ako to platí dnes. „Teraz je pochopiteľne jasné, že vyššej strednej triede už odzvonilo,“ sucho konštatuje autor, keď túto vrstvu bližšie vymedzuje. Ide o ľudí, ktorí nevlastnili pôdu, zastávali funkcie na vyšších poschodiach úradov alebo sa živili ako príslušníci inteligencie. Náhodne Orwell vymenúva, kto všetko sem patrí: „súkromný učiteľ, napoly hladujúci novinár na voľnej nohe, plukovníkova nevydaná dcéra so 75 librami ročne, nezamestnaný absolvent Cambridgea, lodný dôstojník bez lode, úradníci, štátni zamestnanci, obchodní cestujúci, trikrát skrachovaní obchodníci s textilom v malomeste“.

Napätie medzi ich hodnotami a ich reálnym statusom sa neprestajne zvyšuje. Dokonale sa vyznali v služobníctve a v spôsoboch jeho odmeňovania, doma však mali len jedného alebo dvoch mizerne platených posluhujúcich. Vedeli sa perfektne obliekať a na úrovni si objednávať pri večeri, nemali však ani na slušného krajčíra, ani na to, aby si zašli do vyhlásenej reštaurácie. Prakticky celý ich rodinný príjem padne na to, aby udržali zdanie, že predsa len patria k tým, ktorí na nich hľadia z výšky. „Po prvý raz za celú dobu existencie tečie do topánok dokonca už i strednej triede. Skutočný hlad zatiaľ nespoznala, ale v čím ďalej väčšom počte sa ocitá v zajatí frustrácie ako v akejsi zhubnej sieti, v ktorej je čím ďalej ťažšie sám seba presvedčiť o vlastnej spokojnosti, činorodosti alebo užitočnosti.“

Stredná trieda – tlmič nárazov

Tí naozaj bohatí dokážu túto konšteláciu dokonale využiť. Temer dvadsať rokov pred rakúskym sociológom Karlom Rennerom hovorí preto Orwell v súvislosti s povahou strednej triedy doslova o služobnosti vo vzťahu k faktickým vládcom: „Skutočný význam tejto triedy však spočíva v tom, že slúži buržoázii ako tlmič nárazov.“

Na jednej strane stagnujúci príjem a absencia perspektív, na druhej strane spôsob výchovy, ktorý kopíruje mravy, hodnoty a mentalitu tých skutočne úspešných. Výsledkom je, konštatuje Orwell, že príslušníci stredných vrstiev zabudnú na svoj vcelku mizerný plat a spomenú si na svoj vyberaný prízvuk, a už sa hrnú brániť triedu, ktorá ich vykorisťuje. „Každý bankový úradník, ktorého v snoch trápi vyhadzov, každý obchodník, čo sa potáca na pokraji bankrotu, sa v podstate nachádza v rovnakom postavení. Sú tá topiaca sa stredná trieda a väčšina z nich lipne na svojej panskosti v domnení, že sa tak udržia nad vodou.“

Zablokovanosť, rozštiepenosť a nerozhodnosť stredných vrstiev pozoruje Orwell ostatne sám na sebe. „Tak napríklad ja,“ uvažuje, „mám buržoáznu výchovu a robotnícky príjem. A ak by som sa mal niekam priradiť, ku komu sa mám prikloniť skôr, k horným vrstvám, ktoré sa ma snažia zniesť zo sveta, alebo k robotníckej triede, ktorej spôsoby mi nie sú vlastné? Ja sám by som sa pravdepodobne v ktorejkoľvek podstatnej otázke pridal na stranu robotníkov. Čo však tie desiatky, ak nie stovky tisícov ostatných, ktorí sa nachádzajú v približne rovnakej situácii? A čo oná omnoho početnejšia vrstva rátajúca už dnes milióny ľudí – úradníkov a všemožných administratívnych pracovníkov – ktorí sa síce neriadia úplne presne stredostavovskými tradíciami, rozhodne by vám však nepoďakovali, keby ste ich označili za proletárov? Tí všetci majú rovnaké záujmy a rovnakých nepriateľov ako robotnícka trieda.

Všetkých ich zdiera a týra ten istý systém. Koľko z nich si to pritom uvedomuje? Keby došlo na najhoršie, bezmála všetci by sa postavili na stranu svojich utláčateľov proti tým, ktorých by mali mať za spojencov. Veľmi ľahko si možno predstaviť strednú triedu vrhnutú do najhorších hlbín chudoby, a napriek tomu urputne vernú protirobotníckemu naladeniu. A to je potom fašistická strana samozrejme hneď na svete.“

Prečo zaniká hlas ľavice?

Ako účinná hrádza proti tomuto smerovaniu nemôžu pôsobiť nonkonformní mladí ľudia, ktorí podceňujú závažnosť sociálnej otázky a vyžívajú sa v hľadaní najrôznejších pseudotém. Orwell hovorí o generácii mladých, ktorá prišla k slovu po prvej svetovej vojne. Z jeho slov až mrazí, ak uvážime, že sto rokov nato ďalšia generácia mladých vchádza do slepej uličky s rovnako triumfálnym pocitom novosti a originality, ako to robili už ich pradedkovia a prababičky. „Medzi mladými sa v tej dobe rozmohol zvláštny kult nenávisti k starým. Nadvláde starých sa kládli za vinu všetky neduhy, aké kedy ľudstvo poznalo…“

Je zvláštne, že ideová výbava mladých pred sto rokmi bola takmer identická s tou dnešnou, a je pozoruhodné, že každá storočná vlna úplnej originálnosti a nevídanej nonkonformity funguje úplne rovnako ako vlna predchádzajúca. „V Anglicku sa rodili názory bezhlavo popierajúce morálku. Pacifizmus, internacionalizmus, humanitarizmus všetkého druhu, feminizmus, voľná láska, rozvodová reforma, ateizmus, antikoncepcia – takéto prúdy dopadali na úrodnejšiu pôdu, než akú by nachádzali v normálnej dobe. A revolučné naladenie zasahovalo pochopiteľne i tých, ktorí boli pre boj ešte mladí, dokonca i chovancov súkromných stredných škôl. Všetci sme si vtedy pripadali ako osvietenci novej éry a odvrhovali sme ortodoxiu, ktorú nám vnútili tí nenávidení starí.“

Orwell si kladie otázku, prečo v tejto názorovo neskutočne pestrofarebnej, ale politicky úplne nemohúcej ideovej zmeske zaniká hlas skutočnej ľavice. Zaujíma ho, prečo ľavica slabne presne vo chvíli, keď by mala vzhľadom na zhoršujúce sa ekonomické, politické a sociálne pomery, naopak, silnieť.

V zásade vidí dve navzájom úzko prepojené príčiny tohto neblahého stavu. Stúpenci socializmu nedokážu prekonávať vzájomné rozpory tak medzi príslušníkmi rôznych častí stredných vrstiev, ako aj medzi strednými vrstvami a robotníkmi. Namiesto toho svojich potenciálnych prívržencov a priaznivcov svojím správaním načisto odrádzajú. „Rovnako ako kresťanskej cirkvi robia i socializmu najhoršiu reklamu jeho stúpenci.“ Potom bohužiaľ platí, že „mnohých, ktorých neodpudzuje socializmus, odpudzujú socialisti“. Orwell v tejto súvislosti nezmieňuje korupčné konanie ani žabomyšie stranícke trenice, ale skôr odtrhnutosť od skutočných problémov ľudí. Ľavicoví teoretici, ktorí riešia navýsosť akademické otázky ideálnej spoločnosti, si ťažko môžu porozumieť s ľuďmi, ktorí musia znášať nepriazeň spoločnosti prítomnej.

Ako chápe prijateľnú spoločnosť robotník? „Jeho vízia socialistickej budúcnosti sa rovná vízii súčasnej spoločnosti, z ktorej vymiznú najhoršie ústrky a stredom záujmu naďalej zostane to, čo teraz – rodinný život, krčma, futbal a miestna politika.“ Pre filozofujúcich géniov dialektiky je taká vízia málo sofistikovaná, a teda zúfalo nezaujímavá. Tento nedostatok ľavice nepovažuje Orwell za natoľko fatálny ako ten, o ktorom hovorí v závere svojej práce. „Odvracať sa od socializmu, pretože toľko jednotlivých socialistov ľudsky neobstojí, je rovnako absurdné, ako keby ste nechceli cestovať vlakom preto, že sa vám nepáči tvár sprievodcu.“

Za kľúčové považuje vysvetliť ľuďom najrôznejších sociálnych vrstiev, že to, čo im systém berie, je omnoho viac, než je súhrn drobných privilégií, s ktorých pomocou sa ich snažia štvať proti sebe. „Je potrebné, aby sa úradníkovi, inžinierovi, obchodnému cestujúcemu, človeku, ktorý zo strednej triedy klesol na dno, dedinskému priekupníkovi, štátnemu zamestnancovi nižšieho rangu“ vysvetlilo, že v hre o vydriduchoch a tých dratých z kože hrajú rovnakú rolu ako robotníci. „Spoločne musia postupovať všetci ti, ktorí sa krčia pred nadriadeným, i všetci tí, ktorí sa trasú pri pomyslení na nájomné. To znamená, že drobný vlastník sa musí spojiť s továrenským robotníkom, pisárka s baníkom, učiteľ s automechanikom.“

Jednoznačná lekcia

Po osemdesiatich rokoch možno k týmto Orwellovým slovám sotva dodať niečo nové a objavné. Azda len to, že sme od ich naplnenia vzdialení presne toľko, ako pred osemdesiatimi rokmi. Nemenej vzdialení sme naplneniu výzvy, ktorú George Orwell iba tri roky pred vypuknutím druhej svetovej vojny adresoval celej ľavici. Požaduje, aby stúpenci ľavice odvrhli názorovú nejednotnosť a spojili sa proti aktuálnej hrozbe fašizmu. Domnieval sa totiž, že samotné vlády proti fašizmu ako takému príliš bojovať nebudú, i keď sú ním samy ohrozené. „Treba pritiahnuť toho, kto to myslí vážne, a odvrhnúť opatrníckeho liberála, ktorý chce potrieť zahraničný fašizmus preto, aby mohol ďalej nerušene poberať rentu – onen typ podfukára, čo vydáva vyhlásenia proti fašizmu a komunizmu, teda proti krysám i krysiemu jedu.“

Uplynulo takmer ďalšie storočie vývoja modernity a sme presne tam, kde sme boli za čias Orwellových. Stoja proti nám tie isté hrozby a sme proti nim rovnako bezmocní ako vtedy. Lekcia z Orwella je jednoznačná. Pokrok nemožno zastaviť. Teda ak nejaký vôbec existuje.

Záverečná esej z knihy Jana Kellera Odsouzeni k modernite.

Jan Keller (1955)

Český ľavicový intelektuál, sociológ, environmentalista. Je nezávislým poslancom za ČSSD v Európskom parlamente. O. i. je autorom kníh Súmrak sociálneho štátu (2006), Nové sociálne riziká a prečo sa im nevyhneme (2011), Sociológia stredných vrstiev (2012). V knihe esejí Odsouzeni k modernitě nachádza spoločenské paralely dneška s dielami 20 svetových autorov.

Jan Keller

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#literatúra #Jan Keller #George Orwell
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Dôkaz lásky krémový

Dôkaz lásky krémový

1,49
Črepníková primulka

Črepníková primulka

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk