Najprv Združenie katolíckych škôl proti knihe protestovalo, pretože vraj autorom chýba kritický odstup od zobrazovaného „nemorálneho“ života. Potom sa k Združeniu pridala Aliancia za rodinu so stanoviskom, ktorého pôvodcovia nedokázali ani len správne napísať mená oboch spisovateľov. Tvrdili v ňom, že kniha má byť súčasťou učebných osnov pre prvákov (nie je) a že je iba pornografiou, ponižujúcou ženy. A aby to dokázali, vypísali z dvoch-troch poviedok niekoľko vulgárnych slov a ostrejších scén – čo na tom, že ich úplne vytrhli z kontextu.
A ja nevychádzam z údivu: Čo to, preboha, autori týchto vyhlásení čítali? Poviedky Pišťanka a Taragela z tejto knihy, ktoré som čítala ja a mnohí moji známi, sú v prvom rade paródiou a satirou, pohybujú sa teda v žánroch, kde kritický odstup pôsobí ako základný princíp. Radia sa tak k dielam slovenskej literárnej tradície, začínajúcim kdesi pri románe Bendeguz Jána Chalupku a jeho hrách o Kocúrkove, pokračujúcim cez pamfletické texty Jonáša Záborského až po novely Večne je zelený a Slovenský Casanova Pavla Vilikovského.
Pišťanek a Taragel nezosmiešňujú len prázdne klišé rôznych literárnych poetík, ako je realizmus, lyrizovaná próza alebo socialistický realizmus. Obaja prozaici sú až moralizujúco kritickí aj k rutinným a ubíjajúcim spôsobom života, keď sa ľudia podriaďujú predstavám, ako má vyzerať „správne manželstvo“ (napríklad v titulnej poviedke Sekerou a nožom), „správne socialistické spolunažívanie“ (O vplyve pitia kávy na riešenie bytovej otázky, Do práce, v práci, po práci…) alebo správny socialistický káder (Súdruh Bozonča, ideálna pracovná sila). Áno, títo autori zobrazujú svet bez ideálov, ale ich subverzia smeruje k ideálom falošným, ktoré mrzačia ľudské životy.
Jadro pudla
Svet, ktorý tieto poviedky predvádzajú, je svet reálneho socializmu (a práve počas neho tieto texty vznikali), v ktorom sa mladí ľudia s počudovaním prizerali rozpadu a korózii vnucovaného obrazu šťastnej prítomnosti.
Ak by sme mali hľadať knihu slovenskej literatúry, ktorou by sme mohli maturantom vysvetliť realitu neskorého socializmu, prejavy literárnej postmoderny, tvoriacej hlavný prúd slovenskej literatúry 90. rokov, ako i možnosti irónie, literárnej hry a alúzie, prípadne funkcie vulgarizmov v literatúre, lepšieho kandidáta v slovenskej próze ako poviedkovú zbierku Sekerou a nožom nenájdeme.
Kniha je teda ako stvorená na diskusiu o didaktických a literárnych problémoch. Mne je len ľúto, že debata, ktorá tu prebiehala a ktorá evidentne zarezonovala na ministerstve školstva, mala ideologickú a manipulatívnu podobu. Práve tu sa totiž ukrýva to príslovečné „jadro pudla“ celej „aféry“ – tí, čo tak bili na poplach, že sa ohrozuje mravnosť mládeže, preukázali zarážajúci nedostatok čitateľských kompetencií či čítania s porozumením, a literárnych znalostí čo i len na úrovni maturity. Pretože ak by si osvojili pojmy ako literárna paródia, rozprávač či nevlastná priama reč, vyhli by sme sa jalovým rečiam.
Benefit umenia
Dostávame sa tak k ďalším aspektom – asi nenápadnejším, no podľa mňa zaujímavejším – diskusie, ktorú kniha vyvolala. Jedným z nich je problém podoby povinného, prípadne odporúčaného čítania a v širšom kontexte problém podoby vyučovania literatúry na školách. Ozvali sa totiž aj hlasy, ktoré volajú po tom, aby sa na hodinách literatúry čítali iba diela, ktoré nekladú odpor, ako napríklad Rowlingovej sága o Harrym Potterovi. Klasika je vraj nudná a ťažká a súčasní študenti jej nerozumejú a knihy zo starších období svetovej i domácej literatúry ich neoslovujú.
Lenže tu vzniká otázka – bude literatúra iba voľnočasovou aktivitou, alebo systémom znalostí a praktík, ktorým sa študenti majú naučiť? Má byť zábavou na skrátenie dlhej chvíle, alebo reprezentovať kultúrnu kreativitu národnej komunity či svetového spoločenstva?
Tak ako sa na chémii učíme o prvkoch a ich vlastnostiach, literatúra na školách by mala sprostredkovať to, akú podobu mal život ľudí v rôznych historických epochách a akými prostriedkami sa v literatúre odzrkadľoval. Literatúra má totiž, tak ako celé umenie, jednu vzácnu vlastnosť – dokáže nás preniesť do iných svetov a ponúknuť možnosť vcítiť sa do nich. Práve toto je jej „benefit“ – nedopomôže síce k rýchlym finančným ziskom, ale nepochybujem o tom, že zlepší v mnohých ohľadoch kvalitu života, ktorý nie je tvorený iba excelovskými tabuľkami. Jedinou podmienkou, aby sme túto možnosť využili, je naučiť sa rozumieť im a spoznať vyjadrovacie prostriedky, ktorými sa táto skúsenosť formuluje.
Kánon nie je naveky
Existencia zoznamov „povinných textov“ tiež nie je len výrazom akejsi svojvôle štátnych inštitúcií – mala by byť výrazom literárneho kánonu, teda súboru tých literárnych diel, ktoré daná spoločnosť uznáva ako hodnotné a pre seba určujúce. Takýto kánon nie je naveky, definuje sa nanovo, spochybňuje sa a reviduje.
Takto sa doňho dostala časom Pani Bovaryová Gustave Flauberta, ktorá bola svojho času predmetom súdneho procesu, pretože ju poniektorí súčasníci považovali za nemravnú – a to len preto, že nepochopili literárnu metódu nevlastnej priamej reči, ktorú v nej autor použil. A tento zoznam pôvodne zavrhovaných, no neskôr, aj v školskej praxi, akceptovaných literárnych diel by mohol pokračovať. Pripomeňme len zopár príkladov zo svetovej literatúry 20. storočia – Lawrenceov román Milenec lady Chatterleyovej, Ulysses Jamesa Joycea, Ginsbergovu básnickú skladbu Vytie.
V domácom kontexte nás v tejto súvislosti môže prekvapiť napríklad skutočnosť, že Svetozár Hurban-Vajanský celý život ostro brojil proti románom Émile Zolu. Svoje si od neho vo veci nemravnosti vypočul i Jozef Gregor Tajovský – a to len preto, že s ním nezdieľal nadšenie vo veci slovenského ľudu a písal o ňom tak, ako ho videl – ako o zúbožených a zaostalých ľuďoch.
Nepodliezať latku
Preto si myslím, že čím je zoznam textov nielen školského kánonu diferencovanejší a pluralitnejší, čím rôznorodejší pohľad na svet ponúka, tým je daná spoločnosť otvorenejšia a v konečnom dôsledku aj myšlienkovo bohatšia. Mali by v ňom preto dostať miesto aj tá zdanlivo nezáživná klasika, ale aj vybrané texty žánrovej literatúry – veď je napríklad všeobecne známe, že detektívka i moderná poézia majú spoločného pôvodcu – Edgara Allana Poea.
Nepochybujem o tom, že zoznam „povinného“ alebo odporúčaného čítania by mal zohľadniť vek a schopnosti dieťaťa, no zároveň by nemal ani podliezať latku. Mnohé vrcholné texty svetovej literatúry vyžadujú istú čitateľskú prípravu, a práve tú by mala škola sprostredkovávať. Je len potrebné nájsť vhodnú formu, ktorou by si žiaci a študenti všetky tieto poznatky a schopnosti osvojili, a je zrejmé, že jej základom je naučiť deti čítať – s porozumením a s radosťou.
Platí to v mnohom aj pre diela slovenskej literatúry, ktorá ešte aj z vyjadrení učiteľov slovenčiny na rôznych stupňoch vychádza ako neatraktívna „povinná jazda na školách“. Je to sčasti aj vina našej kultúry, ktorá od svojich počiatkov prezentovala slovenských spisovateľov ako dokonalé monumentálne mramorové pomníky, a nie živé ľudské bytosti so všetkými nedokonalosťami a chybami.
Pochopiť a akceptovať
Rovnako sa tento postoj prenášal i na ich diela a v mnohých ohľadoch pretrváva dodnes. Vykladali sa vždy jediným a záväzným spôsobom – často podmieneným dominujúcou ideológiou – ako výraz národnej alebo spoločenskej myšlienky. Akákoľvek stopa po poľudšťujúcom faktore tu mizla, predkladali sa nám ako zjavenia z ideálneho sveta, ktoré však nedokázali prekonať priepasť vekov.
V školách sa možno ešte tak hovorilo o Štúrovej nevôli v súvislosti so Sládkovičovou Marínou a o podivínstve Janka Kráľa, menej sa hovorilo o osudoch „národného hriešnika“ Jonáša Záborského, cholerickom temperamente Vajanského, melancholickej povahe Kukučína či nešťastnom manželstve Jozefa Gregora Tajovského. O pozoruhodnej knihe Alberta Škarvana Zápisky vojenského lekára sa na stredných školách nehovorí asi vôbec.
Nejde pritom len o akési plané psychologizovanie, ale o taký prístup k našim klasikom, ktorý nemecký literárny vedec Hans Ulrich Gumbrecht nazýva v inej súvislosti „existencialistický“. Chápe ním také čítanie klasických literárnych textov, ktoré ich vníma predovšetkým ako odpovede na „situácie a výzvy individuálneho života“, a nie na abstraktné a vzdialené spoločenské problémy. A práve rôznorodosť životných situácií, ktoré literatúra predvádza, dáva možnosť mladým, ale aj dospelým čitateľom naučiť sa pochopiť a akceptovať, že existujú aj iné pohľady na svet, ako je ten ich.
Ivana Taranenková (1976)
Literárna historička a kritička, absolvovala odbor filozofia – slovenský jazyk a literatúra na FiFUK v Bratislave. Pôsobí ako vedecká pracovníčka Ústavu slovenskej literatúry SAV. V rokoch 2009 a 2015 bola členkou poroty Ceny Anasoft litera, pôsobila aj ako šéfredaktorka vedeckého časopisu Slovenská literatúra a ako externá redaktorka časopisov OS a Romboid. Je autorkou monografie Fenomén Vajanský (2010), editorkou výberov zo slovenskej prózy 19. storočia, ako aj spoluautorkou a spolueditorkou knihy o súčasnej literatúre Hľadanie súčasnosti (2014).
