O literatúre, peniazoch a politike. Na okraj dvoch zabudnutých konferencií spisovateľov

Peniaze ľudí nespájajú, ale rozdeľujú; a to i celé kolektívy. Prednedávnom sa zhoršili vzťahy – už aj predtým skôr mínusové – medzi dvoma spisovateľskými organizáciami: Asociáciou organizácií spisovateľov Slovenska a Spolkom slovenských spisovateľov.

07.07.2016 17:00
Budmerice, Konferencia, spisovatelia Foto:
Konferencia v Budmericiach, ktorú v roku 1996 iniciovala AOSS: (zľava doprava) Dušan Čaplovič, Ladislav Ballek, Peter Zajac a autor článku - Vladimír Petrík.
debata (1)

Podľa tých prvých dostali tí druhí príliš štedrý grant na jednu konferenciu z Fondu na podporu umenia. Spolkári však zdôraznili, že pôjde o konferenciu s medzinárodnou účasťou a zapojiť sa môžu aj členovia iných organizácií. Na rozdiel od Spolku v grantových požiadavkách Asociácie chýbala väčšia akcia, tobôž s medzinárodnou účasťou.

Konferencia sa má konať na 80. výročie Kongresu slovenských spisovateľov, ktorý bol 30. mája – 1. júna 1936.

Trenčianske Teplice 1936

Bolo to ojedinelé podujatie, ktoré malo spojiť či zjednotiť na spoločnej platforme tri ideové prúdy, ako sa formovali v medzivojnovom období v slovenskej literatúre a kultúre. Boli to prúdy národný, čechoslovakistický a komunistický. V podstate sa cieľ splnil, aspoň podľa spoločného vyhlásenia. Podarilo sa to možno aj preto, lebo bol tu spoločný nepriateľ. Demokratický charakter Európy ako platformu života i umenia začal čoraz väčšmi ohrozovať fašizmus. Tento fakt aktivizoval intelektuálov a spisovateľov v celej Európe.

Na kongrese sa zúčastnila početná skupina českých spisovateľov, zo Sovietskeho zväzu prišiel Iľja Erenburg, rokovalo sa o všeličom, čo sa týkalo súčasného stavu literatúry a spoločnosti: o tvorbe, tendenčnosti, jazyku, kritike, detskej literatúre, izolovanosti i prieniku do sveta. Pripravené referáty boli tvorivé i formálne, dôležitá však bola celková atmosféra, ktorá našla vyjadrenie v spoločnom vyhlásení. Organizátori ho skromne nazvali Spoločný prejav slovenských spisovateľov. Možno to nebolo len skromné, ale aj taktické, teda menej závažné, ako keby to bola nejaká rezolúcia. Jednako, boli to závažné slová: „Nehľadiac na našu rôznorodosť v tvorivých, ba i v myšlienkových oblastiach, hovoríme jedným hlasom: Slovenskí spisovatelia zostávajú verní borbe za slobodu a veľké ideály ľudstva, ktoré pomáhali tvorcom našej kultúry zabezpečiť národný dnešok. Sme odhodlaní brániť vydobyté hodnoty slobody, nech by už na ne siahal barbarský nepriateľ alebo jeho spojenci tu či v zahraničí. Budeme tak robiť v priateľskej družbe so spisovateľmi českými, nám najbližšími, ako rovní s rovnými. Cítime zodpovednosť za osud nášho československého štátu a slovenského národa, a preto budeme počúvať na jeho hlas a volanie po šťastí a novej ľudskosti. Chceme, aby naša práca bola v súlade s túžbami ľudu za sociálnou slobodou a spravodlivosťou, lebo v ich uskutočnení vidíme najlepšiu zábezpeku vydobytých hodnôt a tvorenie ďalších podmienok pre vzrast našej literatúry a kultúry.“

Prejav bol vyvážený a tak ho mohli podpísať prívrženci všetkých troch ideových zoskupení. Bol to hlas za slobodu, ktorý odmietol blížiacu sa totalitu, hlas za Československú republiku, ale ako „rovní s rovnými“ a  za sociálnu slobodu a spravodlivosť – to je už výhľad na socializmus. Záverom sa povedalo, že týmto všetkým včleňujeme náš národ do svetového kultúrneho a spoločenského diania.

O tri roky už z toho takmer nič neplatilo. Zanikla Československá republika, zmizla demokracia, priblížil sa fašizmus. Po vojne sme ešte zažili, ako chutí „sociálna spravodlivosť“ (a zažil ju aj Laco Novomeský – vo väzení). Jeho referát vzbudil na kongrese najväčšiu pozornosť, bol koncepčný, ale ľavicový, no nie dogmatický, založený na myšlienke „východnej“ ideológie a „západnej“ kultivovanosti. Treba však povedať, že Novomeský sa aj po roku 1945 prihlásil k trenčiansko­teplickému kongresu. Len s poznámkou, že niektorí, ktorí sa podpísali pod spoločný prejav, dodatočne vyskočili z vlaku, prípadne presadli na iný vlak. Myslel na tých, čo sa aktivizovali za Slovenského štátu.

Problémov je dosť

Vráťme sa však k Asociácii organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS) a Spolku slovenských spisovateľov. Na rozdiel od Spolku v grantových požiadavkách Asociácie chýbala nejaká väčšia akcia, napríklad konferencia, tobôž s medzinárodnou účasťou. Keby tam bola bývala, nebol dôvod neprideliť jej adekvátnu sumu v grante.

Som si takmer istý, že vedenie AOSS o trenčiansko­teplickom kongrese ani nepočulo. Ale mohlo ísť o inú konferenciu či výročie, problémov je dosť. Kongres z roku 1936 si tak trochu vyárendoval Spolok slovenských spisovateľov. Zaväzoval ho k tomu aj názov; skôr ako tradícia. Trochu sa zabudlo na to, že v roku 1996, teda na 60. výročie kongresu, sa uskutočnili dve konferencie, jednu organizoval Spolok, druhú AOSS. Tá spolková bola priamo v Trenčianskych Tepliciach a mala manifestačný charakter. Zúčastnila sa na nej viac ako stovka ľudí. Druhá bola v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach a bolo na nej zhruba päťdesiat ľudí. Myslím si, že stojí za to priblížiť si aspoň v krátkosti obe tieto podujatia.

„Jednoducho cudzí"

Za zmienku stoja skôr rozdiely ako podobnosti. Trenčianskoteplická konferencia bola o štáte a kultúre, budmerická, okrem iného, o financovaní kultúry. Hovoriť o štáte je iste vznešenejšie, ako hovoriť o peniazoch, ale situácia sa tak vyvinula, že bolo treba hovoriť aj o nich. Samostatná Slovenská republika mala roku 1996 akurát štyri roky, to znamená, že bola ešte novinkou.

Hlavný referát na konferencii usporiadanej Spolkom mal profesor Ján Števček („Slovenská národná situácia a situácia slovenskej kultúry“). Vyšiel z tézy, že život slovenského národa je odteraz garantovaný štátom. Ako sa pamätáme, za samostatný štát neboli všetci občania Slovenska, Ján Števček považoval tento fakt za nepochopiteľný a v konečnom dôsledku za nemravný. Odvolal sa na Aristotela, ktorý povedal, že vo vlastnom štáte sa nemôže cítiť ako doma len cudzinec. A tak tí, ktorí nechceli samostatný štát, boli zrejme cudzinci. Ján Števček to spresnil, keď výraz cudzinec vymenil za výraz „odcudzený človek“ alebo „jednoducho cudzí“. Teda časť národa referent postavil za hranicu štátu.

Minister kultúry Ivan Hudec, ktorý prišiel podporiť podujatie autoritou svojej funkcie (ale sám bol aj spisovateľ), hovoril o tom, že tých, ktorí boli proti samostatnému (a demokratickému – to zdôraznil) štátu, netreba považovať za osobných nepriateľov alebo za zločincov hodných odsúdenia a potrestania, ale za chorých ľudí, čo mení situáciu (zrejme preto, lebo sa môžu vyliečiť).

Záverečné vyhlásenie trochu zmiernilo citované formulácie: „Rozličnosť názorov na riešenie aktuálnych aj perspektívnych úloh kultúry je prirodzená a potrebná… Nevoláme po jednote, ale vyzývame k spoločnej zodpovednosti.“ Hovorilo sa však aj o „patologickej rozpoltenosti inteligencie vo vzťahu k vlastnému národu a štátu“. Aj o tom, že bez veľkorysého kompromisu tak medzi politikmi, ako aj medzi intelektuálmi nemožno plniť ani koncepčné, ani každodenné úlohy. Záver: „Toto vyhlásenie predostierame ako ponuku na dialóg. Pozývame na budúce stretnutie aj kolegov s odlišnými názormi na našu národnú a kultúrnu situáciu.“

Ladislav Chudík na mítingu Otvoreného fóra... Foto: PETER PROCHÁZKA
CHUDíK, KONFERENICA, SPISOVATELIA Ladislav Chudík na mítingu Otvoreného fóra Zachráňme kultúru, ktoré v rokoch 1996 - 98 protestovalo proti okliešťovaniu demokracie a slobody a proti deleniu umelcov na „našich“ a „cudzích.

Pokiaľ viem, nijaké „nabudúce“ už nebolo a, pochopiteľne, k nijakému veľkorysému kompromisu nikdy nedošlo. Skrátka, nebolo to možné.

Keď Hudec „vyvodil dôsledky"

Prečo, na to odpovedala druhá konferencia, ktorá sa po tejto spolkárskej uskutočnila na podnet AOSS v Budmericiach o mesiac neskôr. Bola konkrétnejšia a vecnejšia. Pravda, musela sa zaobísť bez ministra kultúry i bez cirkevných hodnostárov a bez pompy.(Kardinál Ján Chryzostom Korec síce nebol v Trenčianskych Tepliciach osobne, nemohol prísť pre cirkevné povinnosti, ale poslal príspevok; emeritný biskup ev. a. v. cirkvi Ján Antal tam bol osobne a predniesol diskusný príspevok. Naproti tomu na konferenciu v Budmericiach však prišli aj dvaja bývalí účastníci trenčianskote­plického kongresu – Rudo Brtáň a Klement Šimončič, takže toto stretnutie bolo aj personálne prepojené s pôvodným kongresovým podujatím.) Bol to čas, v ktorom sa za cudzincov už pokladali celé spisovateľské organizácie, najmä sama organizátorka AOSS; teda spisovatelia, ktorí nehovorili o národe a o štáte, ale predsa len tvorili organickú súčasť slovenskej literatúry a nepatrili medzi posledných, skôr naopak.

Minister kultúry, bohužiaľ, vyvodil z faktu „odcudzenia“ hneď aj praktické dôsledky: presunul všetky finančné prostriedky na podporu kultúry z ministerstva do novozaloženého Národného literárneho centra. Ak chcela AOSS dostať nejakú dotáciu, napríklad na svoj časopis Romboid (podobné to bolo aj s Revue svetovej literatúry), musela ísť pekne poprosiť riaditeľa Národného literárneho centra Drahoslava Machalu, aby bol taký dobrý a venoval jej nejakú sumu.

A netýkalo sa to len aktivít Asociácie, zasiahlo to širší okruh spisovateľskej obce. Iste to nebola náhoda, že práve v tom čase začalo Národné literárne centrum vydávať vlastný literárny časopis s názvom Literika. Aby AOSS mohla usporiadať svoju konferenciu, musela si nájsť vlastného sponzora. Pokiaľ viem, stala sa ním Tatra banka. Nič z toho nemusel Spolok slovenských spisovateľov. Jeho konferenciu organizovalo Národné literárne centrum, teda zariadenie Ministerstva kultúry SR.

Delenie spisovateľskej obce na privilegovaných a cudzích poznačilo konferenciu AOSS dosť zásadným spôsobom. Pravda, riešili sa tam aj iné problémy súčasnej kultúry, ale tento fakt, chápaný ako nepriateľský, v istých chvíľach dominoval. Dostal sa aj do záverečného Vyhlásenia, z ktorého citujeme:

„Kultúra je svojou povahou pluralitná – v tom je jej podstata a zdroj jej dynamiky… Striktne odmietame dnes presadzované rozlišovanie na národnú a protinárodnú kultúru. Jestvujú len dve koncepcie národnej kultúry: koncepcia demokratická a protidemokra­tická. V tomto zmysle nadväzujeme na odkaz trenčianskote­plického Kongresu z roku 1936, ktorý sa prihlásil k obrane vydobytých hodnôt slobody a demokracie. Skúsenosť z roku 1936 nás zároveň učí, že demokratizmus kultúry nemožno udržať bez demokratickej spoločnosti… Vyzývame celú kultúrnu obec na trvalú solidaritu… Vyzývame štátne orgány, aby prestali porušovať zákony, skončili s nedemokratickou kultúrnou politikou, založenou na nelegitímnom udeľovaní výhod v kultúre pochlebovačom a poslušným. Rovnako vyzývame štátne orgány, aby prestali ignorovať oprávnené záujmy a potreby kultúrnych organizácií a združení a zapojili ich do rozhodovacích procesov v oblasti kultúry…“

Spory sa otupili, šrámy ostali

Tieto spory a rozpory, na ktoré sa už vari zabudlo, sa netýkali len dvoch spisovateľských organizácií, ale kultúry ako takej. Proti jednostrannej kultúrnej politike Mečiarovej vlády sa postavila veľká časť výtvarných umelcov, divadelníkov, hudobných vedcov. Vzniklo Otvorené fórum Zachráňme kultúru, ktoré aktívne protestovalo proti okliešťovaniu demokracie a slobody a proti deleniu umelcov na „našich“ a „cudzích“.

K pozitívnej zmene však došlo, až keď sa v roku 1998 zmenila vláda.

Rokmi sa rozpory aj medzi spisovateľskými organizáciami a spisovateľmi ako takými otupili, ale šrámy z minulosti ostali. A zrejme to tak bude i naďalej. Obe organizácie majú dodnes odlišné priority. A pritom, keď začiatkom 90. rokov vznikla AOSS, bol jej súčasťou aj Spolok slovenských spisovateľov. Po roku však odišiel – nepáčila sa mu platforma Asociácie.

Pokiaľ ide o jednotlivcov, dosť bolo takých, ktorí sa neaktivizovali ani v jednom smere. Na konferencii, ktorú organizovala AOSS (ďalšími iniciátormi boli Ústav slovenskej literatúry SAV a Nadácia Laca Novomeského), sa zúčastnili aj niekoľkí z tých, ktorí absolvovali mesiac predtým konferenciu Spolku; ba predniesli príspevky na oboch podujatiach: Hana Ponická, Dušan Čaplovič a Beloslav Riečan. Ďalší, kto sa zúčastnil na oboch konferenciách, bol Eduard Chmelár. Ten však aktívne vystúpil iba v Trenčianskych Tepliciach s kritickým diskusným príspevkom Mlátenie prázdnej slamy, za čo si tam vyslúžil pozvanie do návrhovej komisie, ktorá pripravovala záverečné Vyhlásenie.

Napokon sa však aj oni zaradili do jedného alebo druhého tábora.

Vladimír Petrík (1929)

Pôsobil v Ústave slovenskej literatúry SAV, bol redaktorom časopisov Slovenská literatúra, Kultúrny život, Slovenské pohľady. Publikuje štúdie, literárne kritiky a eseje v časopisoch Romboid, Tvorba, Os, ale aj v denníku Pravda. Bol aktívnym členom Otvoreného fóra Zachráňme kultúru, ktoré bojovalo proti jednostrannej kultúrnej politike Mečiarovej vlády. Je autorom radu diel, o. i. Človek v Jégého diele (1979), Proces a tvorba (1990), Desaťročie nádejí a pochybností (2000), Hľadanie minulého času (2009, životopisná kniha – rozhovor, v ktorej odpovedá na otázky literárneho vedca Vladimíra Barboríka). Pôsobí ako člen viacerých literárnych porôt – Cena Jána Johanidesa, Cena Dominika Tatarku, ceny Literárneho fondu, v rokoch 2010 a 2012 Cena Anasoft litera. V rokoch 1995 – 1996 bol predsedom Asociácii organizácií spisovateľov Slovenska. V súčasnosti je členom odbornej komisie Fondu na podporu umenia, ktorá prideľuje dotácie v oblasti literatúry v podprograme Prehliadky, festivaly a súťaže.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #literatúra #konferencia #spisovatelia