Čo všetko by sme mali vedieť o migrácii

Príchod utečencov nemôžeme brať ako momentálnu záležitosť, pre ktorú treba nájsť prijateľné riešenie a bude pokoj. Ide o dlhodobý štrukturálny problém. Ekonómovia predpokladajú, že masívny presun obyvateľstva z chudobnejších do bohatších krajín bude pokračovať ešte aspoň desať rokov.

14.07.2016 17:00
utečenci, Taliansko Foto:
Teraz je najväčší nápor utečencov na Taliansko.
debata (17)

V súčasnej situácii, keď sa správy v televízii a články v novinách ani jeden nezaobídu bez zmienky o problémoch s migrantmi v Taliansku, Grécku, Turecku či v Jordánsku a o záchrane utečencov v Stredozemnom mori, sa otázka, čo by sme mali vedieť o emigrácii, môže zdať nadbytočná. Ale dvaja profesori v Taliansku, ktoré má s migráciou oveľa viac skúseností ako my, si to nemyslia. Stefano Allievi, profesor sociológie na univerzite v Padove, a Gianpiero Dalla Zuanna, profesor demografie na tej istej univerzite, v máji vydali knihu, ktorú príznačne nazvali Všetko, čo vám o prisťahovalectve nikdy nepovedali (Tutto quello che non vi hanno mai detto sull'immigrazione, Editori Laterza 2016).

Z médií sa síce na nás valí záplava informácií o počtoch utečencov, o ich tragickom putovaní, ktoré sa neraz končí smrťou, o problémoch, ktoré to vyvoláva v Európe, kde sa nevieme dohodnúť, ako sa s touto situáciou vyrovnať, ale sú to všetko len reakcie na aktuálne dianie. Na širšie súvislosti, ktoré s takýmto masovým pohybom ľudí súvisia, nezostáva priestor ani čas.

Aj u nás sa o tom veľa hovorí, hoci vlastné skúsenosti s prijímaním väčšieho počtu ľudí z krajín, kde sa žije iným spôsobom ako u nás, nemáme. Potenciálni prisťahovalci majú iné náboženstvo, iné zvyky a nevieme, ako sa postavia k tým našim. Ľudská solidarita a medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktoré sme podpísali, nás zaväzujú, aby sme im vyšli v ústrety, samozvaní ochrancovia našej viery a civilizácie nás však varujú, že to bude naša záhuba. Medzi ľuďmi to vyvoláva strach a ten radí, aby sme sa mali na pozore a radšej ich vopred odmietli.

Naši politici sa toho hneď chytili, pasovali sa do úlohy našich ochrancov v nádeji, že im za to dáme vo voľbách hlas. Ochranárstvo sa stalo takým hitom, že niektorí nás potom chceli chrániť aj pred samotnými ochrancami. Teraz už nejde o volebné hlasy a môžeme sa triezvejšie zamyslieť nad tým, čo všetko s touto otázkou súvisí a ako si s tým poradili krajiny, kde je početná prítomnosť cudzincov realitou už veľa rokov.

Akoby sa dejiny začali pred dvoma rokmi

Teraz je najväčší nápor utečencov na Taliansko. Podľa údajov tamojšieho ministerstva vnútra je do systému prijímania cudzincov začlenených 113 360 osôb. Sedemdesiat percent z nich sa nachádza v takzvaných Strediskách mimoriadneho prijímania, čo sú hotely a provizórne ubytovne po celom území štátu. Zvyšných tridsať percent sa nachádza buď v Strediskách žiadateľov o azyl, kde by sa podľa zákona mali zdržať najviac 35 dní, ale v skutočnosti tam zostávajú celé mesiace, alebo v centrách Systému na ochranu utečencov a žiadateľov o azyl, kde už prebieha proces integrácie a prípravy na začlenenie cudzincov do pracovného procesu.

K 1. januáru 2015 bolo v Taliansku legálne prítomných 5 014 437 osôb, čo prestavovalo 8,2 percenta z celkového počtu obyvateľstva. Počet žiadostí o občianstvo v posledných desaťročiach rýchlo narastal. V roku 1991 získalo talianske občianstvo 4 158 osôb, ale v roku 2014 už 129 887. Státisíce utečencov, ktorí sa hrnú do Talianska, nás ohromujú svojím množstvom. Berieme to ako nový nečakaný jav v dejinách, akoby sa tie začínali pred dvoma či troma rokmi. Ale to spôsobuje iba súčasné nazeranie na svet, keď informácie prestávajú byť aktuálne ako módne oblečenie, kde včerajšie modely musia uvoľniť miesto, lebo sa na ich miesto tlačia nové.

Keď si však horizont trochu rozšírime, zistíme, že Taliansko bolo najprv dlhé roky krajinou emigrácie. Odhaduje sa, že medzi rokmi 1876 až 1976 odišlo do cudziny 24 miliónov osôb. A to zo štátu, ktorý mal pri svojom vzniku v roku 1861 len 22 miliónov obyvateľov. Vysťahovalectvo ustalo až v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, v čase hospodárskeho zázraku. V roku 1973 prvý raz prišlo na územie Talianska viac osôb, ako z neho odišlo, na 100 vysťahovalcov pripadlo 101 prisťahovalcov.

Prepojený svet

V súlade so svojím profesionálnym zameraním profesori Allievi a Dalla Zuanna si pri migrantoch všímajú predovšetkým demografické a sociologické aspekty. Upozorňujú, že v EÚ budú podľa terajšieho trendu až do roku 2050 chýbať ročne tri milióny práceschopných obyvateľov vo veku 18 až 64 rokov. V Taliansku to predstavuje vyše 300-tisíc osôb a na udržanie stavu práceschopného obyvateľstva v tomto vekovom rozpätí musí do krajiny prísť každý rok 325-tisíc osôb. Nejde pritom o nijaký závratný nárast. Približne toľko osôb prichádzalo do Talianska aj v minulých rokoch. Bez nich by za dvadsať rokov klesol počet práceschopných osôb v krajine z 36 na 29 miliónov.

Profesori nesúhlasia s názorom, že prisťahovalci berú domácim prácu. Naopak, vyššia prítomnosť cudzincov vedie k zvýšeniu investícií a ekonomickej aktivity. Pre nových obyvateľov bude treba stavať domy, školy, budú potrební noví učitelia, lekári a nové tovary v obchodoch. Tvrdia, že ide o racionálny predpoklad založený na konkrétnych číslach.

Príchod utečencov nemôžeme brať ako momentálnu záležitosť, pre ktorú treba nájsť prijateľné riešenie a bude pokoj. Ide o dlhodobý štrukturálny problém. Ekonómovia predpokladajú, že masívny presun obyvateľstva z chudobnejších do bohatších krajín bude pokračovať ešte aspoň desať rokov. Podľa OSN, kto ide z chudobnej krajiny do bohatej, bude mať 15-krát vyšší príjem ako doma. Globalizácia prepojila svet, hranice sú priestupnejšie, keď chceme, aby ich voľne prekonávali financie a tovary, nemôžeme očakávať, že ich nebudú nasledovať aj osoby. Pre naše problémy si nemôžeme zatvárať oči pred problémami chudobnejších krajín. Keby zavreli svoje hranice, počet ich obyvateľstva vo veku 20 – 64 rokov by narastal o 42 miliónov ročne, čo by za dvadsať rokov predstavovalo zvýšenie počtu obyvateľov o 850 miliónov. Vlastnými silami pritom nezvládajú situáciu ani dnes.

Európa a bohatšie krajiny sú v opačnej situácii. Podľa Populačnej divízie OSN, keby bohaté krajiny zavreli svoje hranice, za dvadsať rokov by počet práceschopných osôb klesol zo 753 na 664 miliónov osôb, teda o 89 miliónov, čo je počet práceschopného obyvateľstva v Taliansku a v Nemecku dohromady. Aj vo svetle týchto čísiel treba vidieť vyhlásenia nemeckej kancelárky o migrantoch v minulom roku.

„Opica z kolonializmu“

V tlači sa vyzdvihoval predovšetkým humanistický aspekt postoja Angely Merkelovej, mnohí Nemci si pochvaľovali, že jej vystúpenie zmenilo pohľad sveta na Nemecko, ktoré v oblasti ľudských práv a tolerancie k iným národnostiam nemalo kvôli svojmu počínaniu v čase vlády nacistov najlepšiu povesť. Menej sa spomínala skutočnosť, že v tom čase bolo v Nemecku najviac voľných pracovných miest od vypuknutia krízy v roku 2008. Pri súčasnej pôrodnosti 1,53 dieťaťa bude mať Česko v roku 2100 o 40 percent obyvateľov menej, teda iba 6 miliónov. Keby si chcelo zachovať súčasný počet obyvateľov, muselo by každý rok prijať 60-tisíc prisťahovalcov. My sme na tom podobne.

Krajiny západnej Európy majú s ekonomickým prisťahovalectvom skúsenosti už vyše päťdesiat rokov. Taliani to spočiatku riešili vnútorným presunom obyvateľstva z juhu na sever, keď v 60. rokoch uplynulého storočia na stanice v Turíne alebo v Miláne prichádzalo aj 700 prisťahovalcov denne. Nemci otvorili svoje hranice Turkom, obyvateľom Juhoslávie a ďalších štátov.

Krajiny ako Veľká Británia, Francúzsko, Holandsko, Belgicko, ale aj Španielsko a Portugalsko zažili v období, keď ich bývalé kolónie získavali samostatnosť, prísun značného počtu ľudí, ktorí mali iné kultúrne zázemie a iné náboženstvo, nehovoriac o tom, že aj predtým mali s takýmto obyvateľstvom oveľa viac skúseností ako krajiny strednej a východnej Európy.

Keď sa vo Veľkej Británii hovorí o „opici z kolonializmu“, o nostalgii alebo o zlom svedomí vo vzťahu k minulosti, ide o zložku spoločenského vedomia, ktorá v strednej a vo východnej Európe nie je prítomná. Obyvateľstvo týchto krajín si nemyslí, že by za časť svojho skromného blahobytu vďačilo bývalým koloniálnym krajinám a malo by im to teraz splatiť. A vidia, že Briti na zdôvodnenie svojej nespokojnosti využívajú skôr prítomnosť prisťahovalcov z východnej Európy, ako zo svojich bývalých kolónií.

Dobrá mama a zlý otčim

Západná Európa využila naše obavy z príchodu veľkého množstva ľudí s inou kultúrou, zvykmi a náboženstvom na obviňovanie, že sme nevďačníci a xenofóbni egoisti. Poukazovali na čísla cudzincov na svojom území a vystavovali na obdiv svoju ústretovosť voči tým, čo práve prichádzali. Nemecká kancelárka bola dobrá mama a maďarský predseda vlády zlý otčim. Ale každý špás niečo stojí.

Prešlo niekoľko mesiacov a Merkelovú oveľa viac kritizujú, ako chvália. Rakúska ministerka vnútra nechápala, ako môže byť niekto taký obmedzený a necitlivý, že neváha stavať na svojich hraniciach ploty, aby zabránil prechodu utečencov. Prešlo niekoľko mesiacov a to isté ministerstvo hrozilo Talianom, že keď budú utečencov bez kontroly púšťať do Rakúska, postaví tam plot.

Západná Európa nám ustavične pripomína, aké výhody sme získali vstupom do EÚ, ako od tých bohatších chceme len brať, ale ničím nechceme prispieť. Keď však postavíte vedľa seba bohatý štát s fungujúcou ekonomikou a dostatočnou finančnou rezervou a chudobný štát s výrobnou sférou, ktorá nevie zabezpečiť dosť tovarov ani pre vlastný trh, získať na tom môže jednoznačne ten bohatý. Má dosť tovarov, aby ich výhodne speňažil na hladnom trhu svojho suseda, dosť peňazí, aby výhodne skúpil jeho podniky, ktoré sa mu hodia. Bohatý štát môže chudobnejšiemu pripomenúť, že jeho investície prinášajú prácu a zárobok pre nezamestnaných obyvateľov. Ale ako na otázku novinára, prečo chce u nás investovať, otvorene odpovedal americký podnikateľ: vy by ste nemali záujem investovať do podniku tam, kde vám vybudujú infraštruktúru, dajú vám štátnu dotáciu, odpustia dane a pracovná sila vás vyjde na tretinu toho, čo by ste jej museli platiť doma?

Špinavé, nebezpečné, ponižujúce

Bohatá Európa sa príliš dlho dívala na prisťahovalcov len ako na pracovnú silu, sociálne, kultúrne, náboženské a psychologické dôsledky prechodu ľudí do nového prostredia, ktoré ich nemusí prijať, príliš neskúmala. Zástancovia čo najvoľnejšieho trhu práce vypočítali, že dve nové miesta pre vysokokvalifi­kovaných pracovníkov vytvoria päť miest pre služby. Niekto im musí variť, upratovať, starať sa o ich deti alebo o starých rodičov.

Vyššia životná úroveň priniesla na trh práce nový jav, keď napriek vysokému percentu nezamestnaných zostávajú niektoré profesie neobsadené, lebo medzi domácim obyvateľstvom nie je o ne záujem. Ide väčšinou o miesta, ktoré po anglicky píšuci novinári nazývajú 3D jobs, teda také, čo sa začínajú na písmeno D – dirty, dangerous, demeaning – špinavé, nebezpečné, ponižujúce. Na tento jav poukázal Slavoj Žižek vo svojej knihe Neviditeľné násilie, keď nepokoje v Paríži a v ostatných francúzskych mestách v roku 2005 označil ako „faktové“, teda také, ktoré nebojujú za nejakú ideológiu alebo náboženstvo, iba chcú poukázať na fakt, že vzbúrenci sú tu a chcú, aby ich brali na vedomie. Išlo o deti prisťahovalcov, ktorí sa narodili vo Francúzsku, boli francúzskymi občanmi, no prežívajú frustráciu z toho, že sú vylúčení zo spoločenského a politického života Francúzska.

Asi to mal na mysli aj francúzsky politológ Jacques Rupnik v rozhovore s Karlom Hvížďalom v knihe Evropa, Rusko, teroristé a běženci, keď si položil otázku, či dnes ide o radikalizáciu islamu, alebo o islamizáciu radikálnosti. Je to dosah radikalizácie časti islamu na naše krajiny, alebo je to islamizácia radikálnych skupín obyvateľstva nielen v Islamskom štáte, ale aj v Európe?

Európa by sa nad tým mala zamyslieť, a naši politici zasa nad tým, že problém s prisťahovalcami bude pokračovať a je rozumnejšie sa na to pripravovať, ako vyvolávať medzi ľuďmi neistotu a stavať sa do roly ochrancu.

František Hruška (1944)

Je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Ako doktorand študoval v Pise. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, niekoľko rokov aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Celý čas však zostával pracovníkom Katedry romanistiky na FF UK, ktorú viac rokov viedol. Ako literárny historik a prekladateľ sa venuje talianskej literatúre, dejinám a kultúre.

© Autorské práva vyhradené

17 debata chyba
Viac na túto tému: #Taliansko #utečenci #migrácia #František Hruška