'Problematická figúra' Vajanského ako výzva

18.08.2016 17:00
Svetozár Hurban Vajanský, maliar, mníchov,
Svetozár Hurban Vajanský u maliara Jaroslava Věšína v Mníchove. Autor:

Pre postavenie Svetozára Hurbana Vajanského v našej kultúre je príznačné, že sa do povedomia študenta slovenskej literatúry zapíše predovšetkým v súvislosti s temperamentnou, až obrazoboreckou polemikou mladého Alexandra Matušku Vajanský prozaik z roku 1937.

Matuška s vervou – nie nepodobnou tej, ktorú by sme pred polstoročím našli i vo Vajanského publicistike – rozhorčene protestuje proti všetkému, čo táto osobnosť v slovenskej kultúre predstavovala a v jeho dobe predstavuje. Nemilosrdne rozoberá na nitky jeho prózu, ukazuje, aká je banálna a pompézna, aby následne prudko a vlastne romanticky odmietol celý koncept Vajanského kultúry a Vajanského v kultúre:

„Ak si nejakého autora cenia, keď nie iní, aspoň svoji, býva to hlavne preto, že vystihol a vyslovil niečo tomu národu vlastné a hlboké. Tak teda: poznávame sa vo Vajanskom? Áno, bezpochyby, zo svojej stránky filisterskej: vystihol to nižšie, to, čo sme nezískali, s čím sme sa narodili a s čím bez obzorov žijeme. Jeho nacionalizmus bol často provincionalizmom a kocúrkizmom a jeho dielo je navzdory prevelikej gestikulácii svojho pôvodcu apoteózou zápecia, heroizáciou kozuba. (…) Je to koncepcia sveta, života a človeka, ktorú máme v sebe, slovenská kat'exochen, vytvorená v politickej a duchovnej neslobode, vonkoncom duchovne neslobodná, musíme ju odmietnuť, ak predsa ešte dačo chceme, lebo je nepochybné, že táto nás ohrozuje väčšmi ako hociktorá iná. Ďalšie vplývanie tohto autora na tok národnej krvi… môže byť len záporné, pretože utvrdzujúce, nie podnecujúce. V nás je viac, ako myslel a dal Vajanský, a v tom je, ak niekto chce, romantizmus týchto riadkov.“

Matuškovo buričské gesto, jedno z mnohých z jeho pôsobenia v medzivojnovom období, je napriek svojej sugestívnosti a duchaplnosti len jednou z epizód z vyrovnávania sa s osobnosťou Vajanského v slovenskej kultúre. A je to práve „osobnosť“ – fenomén – monolit Vajanský, postava mnohých aktivít, s kým sa v jednotlivých kultúrnych obdobiach potrebujú ich aktéri vyrovnať.

Korunný princ

O mladom Hurbanovi sa od začiatku hovorilo ako o nádejnom talente básnickom i prozaickom, ktorý je na svoju životnú dráhu „syna národa“ predurčený svojím pôvodom a tiež odmalička na ňu svojou rodinou pripravovaný. Predtým, ako sa z Vajanského stal „baťko“, bol z neho oddaný syn svojho otca, Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý na sklonku svojho života so satisfakciou pozoroval, ako sa zo syna Svetozára Hurbana stáva jeho nástupca Vajanský. I napriek tomu však neváhal mentorovať ho, už aj ako dospelého muža a autora veršov úspešnej zbierky Tatry a more, keď sa mu zdalo, že sa odklonil z cesty „čistej“ slovanskej poézie.

Práve z tejto pozície „korunného princa“ Vajanský obnovuje časopis Slovenské pohľady, ktoré pôvodne založil Hurban. A práve tu, za šéfredaktorstva svojho syna, vydáva Hurban na pokračovanie aj biografiu Ľudovíta Štúra, vytvárajúcu kanonický kultúrny obraz „štúrovcov“. Vajanský časopis vedie hekticky celé desaťročie, kým ho neodovzdá do rúk dôslednejšiemu, v mno­hom aj myšlienkovo otvorenejšiemu kolegovi a priateľovi Jozefovi Škultétymu.

Postupne sa čoraz viac stotožňuje s pozíciou „lídra“ slovenskej kultúry, stáva sa z neho národný patriarcha, stojí na čele delegácií na cestách, z ktorých svedectvo podáva aj vo svojich cestopisoch. Podoba týchto „vyslaní“ mávala aj menej vznešený a skôr frivolnejší charakter, čo napokon opisuje vo svojom liste Jurajovi Slávikovi Martin Kukučín, zachycujúc pobyt Vajanského v Prahe v roku 1891: „Práve druhý týždeň, čo je tu Vajanský. Býva u pani Neureuttrovej a vodí sa mu dobre. Z výstavy sa mu najlepšie páči Petzoldova plzenčina! Ja s ním prodelal tiež dakoľko nočných huľancií a zostal som ako zabitý. Teraz už skoro 5 dní sme sa nevideli, chytil ho Wiesner a vodí kade tade – najviac po pavilónoch, kde sú dobré trungy a platí zaňho. Ja, bohužiaľ nemajúc času ísť na výstavu, musím len zďaleka závidieť šťastnejšiemu druhovi v pere.“

Vzorový román

Do dejín slovenskej literatúry sa Vajanský vpísal aj pre svoju ambíciu vytvoriť vzorový slovenský román. Chcel tým našu dobovú, ešte stále sa ustaľujúcu a kompletizujúcu literatúru povzniesť na úroveň svetovej. A k tejto kultúrnej misii sa tu pripojila i politická – román mal nielen reprezentovať slovenský národný život, mal ho anticipovať. Jeho úsilia sa však neobmedzovali len na slovenský kontext, jeho prózy do nemčiny prekladala Vajanského manželka Ida a vychádzali vo vydavateľstve Leopolda Sachera-Masocha, ktorý, patrí sa poznamenať, do kultúrnych dejín nevošiel len pre svoju vydavateľskú činnosť.

Vajanského román využíval hneď niekoľko impulzov žánrových tradícií európskej prózy. Jeho ľúbostné príbehy o zväzku mladých ľudí z pôvodne nepriateľských národných táborov, ktorý smeruje k naplneniu nielen osobných, ale aj spoločenských cieľov, k obnove národného života, poukazujú na žáner romance s utopickým vyústením. Jeho mužní a kultivovaní hrdinovia a očarujúce hrdinky, ktorí napokon dospievajú k národnému precitnutiu, zasa odkazujú k prvkom Bildungsromanu, románu výchovy, bez ktorého si európsky román 19. storočia nemožno ani predstaviť.

A napokon, Vajanského prepiaty výraz, iritujúci jeho kritikov, to, čomu hovoril „vysoké vlny života“, osudové konflikty a konce sú zúročením žánrového pôdorysu melodrámy, ktorá sa v dráme a próze uplatňovala od konca 18. storočia a znovu sa oživila v medzivojnovom umení – predovšetkým u expresionistov. Preto nie je náhoda, že to je práve prozaické dielo Vajanského, ktoré slovenskí prozaici od dvadsiatych rokov 20. storočia, označovaní aj ako „lyrickí ornamentalisti“, uprednostňujú pred, povedzme, zdanlivo vecným a bezproblémovým Kukučínom. Priťahovala ich prenikavá farebnosť, zmysel pre ornamentálny či artistný detail jeho prózy, ktorý ho v konečnom dôsledku zbližoval s modernistickým výrazom, proti ktorému vo svojej umelecko-kultúrnej publicistike zápalisto brojil.

Svetrík čias

Ozveny Vajanského štýlu nachádzame i v prozaickom diele Ladislava Balleka. Autor „kníh o Palánku“ sa napokon k Vajanskému otvorene hlásil: „Spisovateľ, novinár, politik bol a je tou osobnosťou slovenského života, o ktorej sa za vyše storočie vyslovilo u nás azda najviac protichodných súdov, a to od obdivných po posmešné. Aj on a jeho dielo žije tu podľa toho, aký svetrík čias si tu pletieme, inak aj v tomto pletení dôslední dôsledne: tu hladko, tu obratko… Sám, sám ako pisár, netajím, nič z diela Vajanského nepokladám za dávno mŕtvy pokus, za niečo najmä len a len vymyslené.“

A potom tu je Vajanský básnik, autor dnes už nečitateľných, burcujúcich, možno povedať až propagandistických veršov, ale aj, ako upozorňuje literárny vedec Valér Mikula, tvorca zaujímavých artistných a hravých či melancholických miniatúr, ktoré v mnohom inšpirovali Janka Jesenského i Ivana Kraska.

Spod kultúrnych nánosov pol druha storočia sa nám teda odhaľuje hneď niekoľko podôb Vajanského. Je to obraz ideológa slovenského národa v poslednej tretine 19. storočia, urputného bojovníka za do veľkej miery abstraktne a idealizovane pôsobiaci slovenský národ. Ďalej vášnivého publicistu a pamfletistu a ambiciózneho a horúčkovito tvoriaceho spisovateľa, často prepadajúceho do tvorivej krízy. Ale aj autoritatívneho literárneho kritika, ktorý nepriznáva svoje omyly (ku ktorým nepochybne patrí nedocenenie takých spisovateľov ako Kukučín, Tajovský či Timrava), strážcu čistoty slovenskej literatúry pred skazenosťou západnej literatúry. Povzneseného estéta a „kulturträgra“, presvedčeného, že výrazne prerástol pomery „provinčného“ kultúrneho prostredia, kde prežil väčšiu časť svojho života.

A nepochybne i konzervatívca v umení i politike, kultúrneho xenofóba a vlastne aj antisemitu, čo sú vlastnosti, ktoré sa v jeho prípade neprejavovali len v dôsledku dobovej atmosféry či okolnosti, ale aj výrazného osobného nasadenia.

Hyperkritika – životná nevyhnutnosť

Reflexia týchto všetkých stránok Vajanského pôsobenia sa pohybuje medzi dvoma pólmi. Na jednej strane tu máme potvrdzovanie „monumentu“ slovenského národného a kultúrneho života, ktoré však so sebou prináša aj prehliadanie i ospravedlňovanie jeho problematických polôh. Pri takomto pohľade nám však z autora ostáva len neživý pomník, vyvolávajúci pocit nevľúdnosti. Ako to, nakoniec, presvedčivo dokumentuje novela Skúsenosť Boženy Slančíkovej Timravy, kde autorka spracováva svoje pocity zo stretnutia s Vajanským, ktorý tu vystupuje prekrstený na Vilinského.

Druhú skupinu konfrontácií s ním predstavovala radikálna kritika, spochybňujúca jeho výkony ako umelca i politika, usilujúc sa zložiť ho z národného piedestálu. Jej cieľom – tak v prípade generácie hlasistov z konca 19. storočia, ako aj predstaviteľov generácie združenej okolo časopisu Prúd začiatkom 20. storočia (patril sem napríklad literárny kritik František Votruba či Pavel Bujnák) či napokon i Alexandra Matušku v 30. rokoch – bola snaha v mene moderných myšlienok pohnúť sa ďalej od národoobrodeneckej tradície. Tento „hyperkriticizmus“ bol pre organizmus slovenskej kultúry životne nevyhnutný, hocako zatrpknuto a zlostne ho Vajanský vnímal. I keď, samozrejme, mohol byť a bol voči jeho dielu v mnohom nespravodlivý.

Sám Vajanský bol človek inej epochy, takej, ktorá už za jeho života bola na ústupe. Jeho ideálom bola klasická doba, kde dobro, pravda a krása tvorili neustále obnovujúcu sa jednotu, kde bolo individuálne a jedinečné podriadené celku a monumentálne umenie bolo nemysliteľné bez svojej previazanosti s obcou či komunitou. No napriek všetkým explicitným prejavom, bol dieťaťom svojej doby, podvedome nakoniec sám – vo svojej beletrii – formuloval nemožnosť takýto svoj ideál dosiahnuť.

Čo zväzuje aj provokuje

Nájsť rovnováhu medzi týmito až extrémnymi postojmi k Vajanskému nie je jednoduché – a tobôž nie pre literárneho či kultúrneho historika. Patrí totiž k tým postavám, voči ktorým človek zaujme osobný postoj. Pretože ako sám Matuška o nejaké tri desaťročia po napísaní svojho pamfletu presne poznamenáva, špecifická hodnota Vajanského pre túto kultúru spočíva v jeho rozporuplnosti: „Z veľkých ľudí našej literárnej a kultúrnej minulosti je totiž Vajanský nie iba zjav z najrozpornejších, ale aj najspornejších. (…) Vajanský je prvá význačná naša osobnosť, za ktorou nejdú všetci, diferencujúca sa spoločnosť sa skrze neho diferencuje ešte hlbšie. To je objektívny dôkaz, že ako jeho hrdinovia, aj on bol problematická figúra.“

Literárny vedec Oskár Čepan neskôr túto problematickosť Vajanského v slovenskej kultúre až psychoanalyticky pomenúva ako „otcovsko-synovský komplex“, ako striedavý zápas a rehabilitáciu s otcovskou figúrou, ktorá zväzuje i provokuje. A zdá sa, že dnes, s aktuálnym 100. výročím jeho úmrtia a budúcoročným 170. výročím jeho narodenia nám táto jeho spornosť a schopnosť diferencovať prináša dôležitú výzvu. Každá kultúra je povinná vyrovnávať sa aj so svojimi ambivalentnými postavami, pomenovať objektívne aj ich problémové črty, neupadať do ich slepého adorovania a prostredníctvom ich zlyhaní pomenovať aj svoje súčasné problémy.

Ivana Taranenková (1976)

Literárna historička a kritička, absolvovala odbor filozofia – slovenský jazyk a literatúra na FiFUK v Bratislave. Pôsobí ako vedecká pracovníčka Ústavu slovenskej literatúry SAV. V rokoch 2009 a 2015 bola členkou poroty Ceny Anasoft litera, pôsobila aj ako šéfredaktorka vedeckého časopisu Slovenská literatúra a ako externá redaktorka časopisov OS a Romboid. Je autorkou monografie Fenomén Vajanský (2010), editorkou výberov zo slovenskej prózy 19. storočia, ako aj spoluautorkou a spolueditorkou knihy o súčasnej literatúre Hľadanie súčasnosti (2014).

Ivana Taranenková
Ivana Taranenková.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#literatúra #prozaik #Svetozár Hurban Vajanský
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku