Foto: Mladá fronta, Praha 2016
Rozhovor je novinársky žáner, ktorého vynikajúce príklady je potrebné vydávať knižne, aby ich neodplavil prúd periodickej produkcie. Známy český novinár Karel Hvížďala je autor množstva rozhovorov, ktoré väčšinou už vznikali cielene pre knižné vydanie. Komunikatívnou „hovorovou“ formou, ale zato zo všetkých strán a dôkladne, v širších súvislostiach v nich preberá zložité a kontroverzné témy predovšetkým politického diania, s najvýznamnejšími predstaviteľmi českej politiky, spoločenských vied, médií, kultúry a umenia.
Ťaživú zložitosť sveta robí možno prístupnejšou aj pre neintelektuála a zároveň ho zbližuje s osobnosťami veľkého formátu, insidermi onej ťažko pochopiteľnej a podozrivej sféry moci, respektíve ducha. V tom je prínos rozhovorov všeobecne, knižných zvlášť a Karla Hvížďalu par excellence.
Jeho doterajšie knihy boli rozvinuté portréty osobností alebo ich mentálne mapy – tento Hvížďalov obľúbený termín treba asi chápať ako portréty na pozadí panorámy sveta a čias videnej očami portrétovaného. Najnovšia kniha Evropa, Rusko, teroristé a běženci (Mladá fronta 2016) je koncipovaná inak. Jej titul pomenúva tematické okruhy, ktoré dominujú v českom i európskom diskurze a o ktorých autor vedie dialógy s dvanástimi vysokokvalifikovanými českými odborníkmi.
Tí majú spoločnú medzinárodne uznávanú autoritu vo svojom odbore, ôsmi (spolu s kniežaťom Schwarzenbergom, jediným politikom v knihe okrem autora doslovu Petra Pitharta) i sám autor aj skúsenosť zo života a dlhodobého či trvalého pôsobenia mimo Česka, čiže potrebný odstup, rozhľad a nadhľad. A český pôvod, čiže aj nám blízku optiku a spôsob myslenia.
Jablko sváru – hodnoty
Keď si uvedomíme podstatu vzťahov alebo pomenujeme jablko sváru medzi subjektmi v názve knihy, je zrejmé, že sú to hodnoty. Rozhovory sú teda o hodnotách, o ktoré v súčasnom dramatickom dianí ide azda viac ako kedykoľvek predtým – o tých, ktoré špecifikujeme prívlastkami naše, európske, ale zároveň všeľudské, etické, kultúrne. Mne osobne veľmi blízke hodnotové zameranie takmer všetkých rozhovorov som vnímal ako výzvu na vlastné domýšľanie ich myšlienkových konštrukcií. Podobne si s touto knihou prídu na svoje aj milovníci geopolitických šachov, ideologických sporov či historického pátrania po koreňoch súčasných problémov.
Hádam jediná otázka, ktorú Karel Hvížďala zopakuje vo viacerých rozhovoroch takmer doslovne, sa začína: „Len čo Putinovo Rusko vycíti, že Západ nie je ochotný svoje hodnoty brániť, bude si logicky robiť čo chce…“ V prvom rozhovore knieža Schwarzenberg s provokujúcou rezignovanosťou starého európskeho aristokrata reaguje: „…už ani neviem, či je Európa schopná brániť svoje hodnoty.“
Aj v ďalších odpovediach na otázky tohto druhu respondenti hovoria o obrane pred vonkajším nepriateľom a uvažujú aj o vojenských pomeroch. Obrana hodnôt sa takmer stotožňuje s fyzickou obranou EÚ. Naše schopnosti a možnosti brániť ich proti vonkajším hrozbám – Rusku, terorizmu a rizikám spojeným s imigrantskými vlnami – sú určené viacerými objektívnymi medzinárodnými faktormi. V rámci Únie tiež záujmami členských štátov, ich schopnosťou zjednocovať postupy voči jej zahraničiu a podobne.
Aj v iných kontextoch – vnútropolitickom v rámci EÚ, ideologickom – tu hodnoty hrajú dôležitú úlohu ako stabilné a nemenné položky štátnych a únijných legislatív, funkcií príslušných inštitúcií, vykonávaných prostredníctvom príslušných politík. To je legitímne politologické vnímanie hodnôt.
Bezpečnosť, alebo prosperita?
Až filozof Miroslav Petříček v poslednom rozhovore knihy s nevôľou priznáva reálnu nadradenosť ekonomiky vo sfére hodnôt, z ktorej vyplýva, že mierou hodnoty sa stala jej kvantifikovateľnosť. Proti tomu stavia nemerateľné hodnoty, na ktorých v skutočnosti spoločnosť spočíva, združené vo všeobecnej kultúre. S hodnotami spája jednotlivca ako ich primárneho nositeľa: „Verím, že v každom človeku je kdesi v hĺbke vedomie o nevyčísliteľnosti práve toho, čo je pre život podstatné.“ Tým vracia hodnotám ich pôvodnú podstatu – ľudskosť.
Petr Pithart venoval svoj doslov nazvaný Hranice, hodnoty a obete EÚ výlučne hodnotám a ich možno najťažším skúškam, ktoré naše spoločenstvo začína a ešte len bude v plnej miere podstupovať. Ide o stanovenie hierarchie hodnôt pre každú dilemu, v ktorej sa bude musieť nejakej hodnoty bolestne vzdať v záujme udržania inej, pre spoločenstvo vyššej hodnoty. Bezpečnosť, alebo prosperita? Bezpečnosť, alebo sloboda a dôstojnosť? Solidarita s utečencami, alebo prosperita? Cena hodnoty je vyjadrená inou hodnotou, ktorú sme schopní pre ňu obetovať.
Pithart ako politik – na politika výnimočne eticky mysliaci – o tom uvažuje ako o veci politického rozhodovania, s praktickými (mocenskými) dôsledkami takých či onakých rozhodnutí. Posolstvo doslovu mi znie ako apel na politikov, aby prijímali rozhodnutia rozumné, zodpovedné a pokiaľ možno etické, v prospech vyšších, nadčasových, morálnych hodnôt. Lenže keď si predstavím jeho konkrétnych adresátov v priestore V4, chytá ma nevoľnosť. Treba sa pripraviť, že ich rozhodnutia o našich hodnotách budú bolieť. Keď nie nás teraz, tak naše deti neskôr aj s úrokmi.
Krajina duša
Napriek početným desivým signálom som presvedčený, že bežní ľudia nepodliehajú až takému totálnemu cynizmu, ako ich volení zástupcovia. Preto azda má zmysel – ako pokračovanie Pitharta a celej knihy, prevažne politologickej – nahliadnuť, v akom vzťahu s hodnotami sú bežní ľudia. Sú to napokon ich hodnoty.
Všetko povedané v knihe o hodnotách v spoločenských štruktúrach a procesoch až po medzinárodnú politiku však treba vnímať – podľa mňa predovšetkým – v spojení s človekom jednotlivcom, s jeho psychikou, vedomím, s dušou, ak chceme. Dalo by sa namietnuť: to je úplne iná, veľká téma. Veľká áno, iná nie, keď je reč o ľudských hodnotách. Malo by byť zrejmé, že indivíduum je subjekt i objekt, pôvodca i cieľ tých hodnôt. Duša človeka je tá pôda, z ktorej hodnoty vyrastajú, a súčasne tá krajina, ktorú spätne kultivujú v životnom kolobehu. Netreba ju zakaždým, a ani v tejto knihe mapovať, ale neslobodno ju zanedbávať, tobôž zabúdať na ňu.
Pomohlo by venovať viac pozornosti umeniu, ktoré najkomplexnejšie oslovuje i vyjadruje duševný svet človeka. Veľký filozof (a náš prvý prezident) T. G. Masaryk sa v jednom z troch zväzkov monumentálneho diela Rusko a Európa (asi na päťsto stranách) zaoberá výlučne literatúrou, najviac Dostojevským. Medzinárodne rešpektovaný filozof a disident Jan Patočka zas tematizoval spojitosť duše a spoločnosti, „péče o duši“ je leitmotív jeho filozofovania o dejinnom vývoji spoločenských formácií (napríklad v diele Európa a doba poeurópska). Karel Hvížďala, ale najmä Petr Pithart svojím konfrontovaním hodnôt s realitou narastajúceho cynizmu sa k vnútru jednotlivca bezprostredne priblížili. Nie explicitne, ale prebudením svedomia, ktoré je individuálne – spoločenské svedomie neexistuje.
Buď dobrý, človeče
Stále sú medzi nami ľudia, ktorí nedajú hodnotám odumrieť a hodnoty vďaka nim pretrvávajú, aj sa vyvíjajú. Vychádzajú filozofické knihy o večných a vznešených duchovných témach. Ľudia, najmä elity sa venujú duševnému zdraviu, harmónii, osobnému rozvoju. Biznismeni, ktorí vybudovali prosperujúce podniky na zelenej lúke, opúšťajú ich a venujú sa charite, dobrovoľníctvu, mecenášstvu, čo ich napĺňa viac ako vlastný úspešný biznis.
Mladí ľudia, sami ekonomicky nezabezpečení, sú aktívni v dobrovoľníctve, v ochranárstve, v starostlivosti o pamiatky… No aj keď ľudské hodnoty žijú, nedá sa povedať, že sú všeobecne platné a akceptované, naopak, sú väčšinou zaznávané aj pričinením vládnych predstaviteľov, ktorí ich zúrivo zatracujú, lebo na ne morálne nestačia… Taký máme elektorát a takých volených predstaviteľov, za čo sa budú hanbiť ešte naše detné deti.
Osobná zainteresovanosť jednotlivca na ľudských hodnotách spoločenstva, vedomie ich osobného vlastníctva prináša duševný profit – dobrý životný pocit v čistej podobe bez materiálnych stimulantov. Ľudskejšie povedané: človeče, byť dobrý je príjemné, aspoň to skús, budeš prekvapený! Treba to stále pripomínať v širokom spoločenskom diskurze, aby ľudia nadobudli osobný citový vzťah, dôveru a vieru v spoločne zdieľané hodnoty. Len tak budeme mať šancu ubrániť ich proti nevraživému svetu, zažiadanému po našich statkoch a opovrhujúcemu hodnotami. No ešte predtým proti vlastnému „zdivočeniu, zosuroveniu mravov“.
Obávam sa, že prevláda opačný trend, celosvetovo podporovaný kremeľskou mravnou spodinou, trend znevažovania našich vlastných hodnôt ako paralyzujúcich slabostí, naočkovaných spoločenstvu rozličnými kaviarňami. Namiesto nich sa asertívne ponúka oveľa jednoduchšie, a preto lákavé zjednocovanie v ostro vymedzených a bezobsažných identitách, konflikty s inými identitami, rovnako bezobsažnými, lebo neznámymi, pod zástavami dávno skompromitovaných, prázdnych, ale jednoduchých a lákavých ideí…
Rozširovanie impéria
Dovolím si kauzálnu skratku. Aj súčasná demografická kríza môže mať hlbšie a zásadnejšie príčiny, než len ekonomické a sociálne. Spoločenstvo hodnotovo vyprázdnené neplní svoje poslanie v evolučnom procese, už nie je plnohodnotnou fázou vývoja ľudstva a neposúva ho. Pokračovanie jeho vegetovania nemá zmysel, a tak vymiera, speje k zániku. Či kultúrnemu, alebo aj fyzickému je v podstate jedno. Preto je existenčne nutné udržiavať pri živote aspoň minimálne hodnotové povedomie jednotlivca a tým aj spoločnosti.
Našej západnej hodnotovej identifikácii by pomohlo, keby sme sa vedeli rázne vymedziť voči hodnotovo inému ruskému svetu, s ktorým sa stále nevieme pokojne, bez emócií vysporiadať. Dovolím si aj výhradu proti formálnej korektnosti Petra Pitharta: „Ochota obetovať sa v mene otečestva ako zmysel života ruského človeka – nie je to na smiech, ani na pohŕdanie. Jednoducho majú poradie hodnôt iné.“ Na smiech ani pohŕdanie iste nie, ale určite na odmietnutie.
Nie je to ani iné poradie hodnôt, ale absolútna nadvláda akejsi abstrakcie, kultu, ktorý nie je ľudskou hodnotou – vlasti, strany, Stalina, báťušku cára, pravoslávnej viery – a totálneho podrobenia človeka, takto zbaveného všetkých iných hodnôt aj práv, dôstojnosti aj sebauvedomenia ako autonómnej ľudskej bytosti. V tom je sila štátu a vodcu, ale pre človeka to nie je život. A tento princíp zotročenia človeka sa nadraďuje nad iné hodnotové systémy a správa sa agresívne – aj Petr Pithart to charakterizuje ako „…impérium, jeho obrana, ale radšej jeho rozširovanie.“ Namiesto zhovievavosti by bolo vhodné korektnosť prejavovať solidaritou a obdivom k tým neuveriteľne statočným Rusom, ktorí sú schopní túto anomáliu prehliadnuť a vzpierať sa jej. To sú tí, čo tvoria ruskú kultúru.
Vyčerpávajúci súboj
Základný rozdiel medzi západným a ruským hodnotovým systémom definoval v rozhovore politológ Michael Romancov už priam učebnicovou poučkou: „Západná civilizácia … má v centre indivíduum – slobodné a zodpovedné. V Rusku to tak nikdy nebolo, nie je a je vo hviezdach, či niekedy bude.“ U nás v podstate prebieha súboj ľudských hodnôt so stereotypmi a predsudkami, pred ktorými Karel Hvížďala varuje v úvode knihy, súboj duševnej vyspelosti a bohatstva so zakomplexovaným a agresívnym primitivizmom, aktívneho otvoreného myslenia s lenivým nemyslením uzavretým v dogmách. Vyčerpávajúci súboj na život a na smrť, ale s koncom v nedohľadne.
Sme v stave hodnotového ohrozenia. Pripomínať, udržiavať pri živote hlbinné zdroje hodnôt v našom vlastnom vnútri a pocit ich vlastníctva je úloha nielen umelcov, poctivých kňazov a humanitných vedcov, ale aj publicistov, ktorí na to majú. Bolo by viac ako vítané, keby ďalšia kniha Karla Hvížďalu pokračovala v tejto línii.
Peter Birčák (1955)
Absolvoval moskovský Gorkého literárny inštitút. Preložil niekoľko kníh ruských autorov, publikoval články o ruskej literatúre a o prekladoch. V rokoch 2006–2009 bol riaditeľom Slovenského inštitútu v Moskve.