Lorca - básnik 'iného' Španielska

Španielsky básnik a dramatik Federico García Lorca mal 38 rokov, keď ho pred 80 rokmi na začiatku španielskej občianskej vojny popravili príslušníci protirepublikánskych jednotiek.

01.09.2016 17:00
debata

„Španielsko je krajinou starodávnej hudby a tanca. Sme tiež národom, ktorý je smrti otvorený. V každej krajine je smrť záverom. Príde a žalúzie sa stiahnu. Nie však v Španielsku. V Španielsku sa vytiahnu. Mnoho Španielov žije medzi stenami až do dňa, kým nezomrú. Vtedy ich vynesú von, na slnko. Mŕtvy človek je v Španielsku živší, ako kdekoľvek inde.“

<A>Takmer dvadsať rokov po smrti bolo jeho meno v Španielsku tabu. Príčiny mlčania do istej miery výstižne pomenúvajú názvy jeho diel, vrátane andalúzskych Cigánskych romancí. „Kniha je básňou o Andalúzii, a nazývam ju cigánskou, lebo cigánske je najhlbšie, najaristokratic­kejšie v mojom kraji; je to, čo udržiava žeravé uhlíky, krv a abecedu univerzálnej pravdy. Skutočné piesne našej tajomnej duše, cante jondo, nepatria nikomu. Nesú sa vetrom ako zlaté chumáče bodliaka, a každá generácia ich oblieka do inej farby. Nesmieme poškvrniť a pretrhnúť túto krehkú šnúru, ktorou sme spojení s Orientom.“

Orientálne Španielsko

Lorca sa narodil 5. júna roku 1898 vo Fuente Vaqueros na granadskej nížine – vega. V roku jeho narodenia Španielsko stratilo svoju poslednú kolóniu, Kubu a Federicov otec Federico García Rodríguez zbohatol na cukrovej trstine, keď do Španielska prestal prúdiť kubánsky cukor. Lorca po ňom podľa vlastných slov zdedil hlboké city a vzťah k pôde. „Moje najstaršie spomienky sú spojené s vidiekom a s prácou na pôde. Pastieri, polia, nebo, samota. Nestáva sa často, že k životu pristúpime takým prirodzeným, priamym spôsobom. Pozorovaním a počúvaním.“

Federico cítil, že jeho umelecké nadanie formovala najmä matka, Vicenta Lorca Romerová, vzdelaná, jemná a hudobne nadaná žena. Lorca ju často sprevádzal v kostole, kde liturgia, procesie a slávnosti odrážajúce bohatosť andalúzskeho folklóru hlboko zapôsobili na jeho predstavivosť. „Moja duša bola v extáze a ja som nežne upieral zrak na malého Ježiška v náručí láskavej Panny, ktorá sa vždy usmievala a ovešaná flitrami a hviezdičkami s krivou korunkou na hlave vyzerala tak trochu smiešne.“

V roku 1909 sa rodina presťahovala do Granady, niekdajšej poslednej bašty islamskej kultúry na Iberskom polostrove. Z mesta bolo po zavŕšení katolíckej rekonquisty v roku 1492 vyhnaných asi tristotisíc Maurov a dvadsaťtisíc sefardských Židov. „Bol to hrozný moment, aj keď v školách to učia presne opačne,“ smelo tvrdil Lorca na prahu občianskej vojny. „Zmizla obdivuhodná civilizácia s poéziou, astronómiou, architektúrou a jemnosťou, ktorá sa ničomu na svete nevyrovná, zmizla, aby uvoľnila miesto úbohému, zbabelému, strnulému mestu, ktoré teraz burcuje z pokoja najhoršia buržoázia v Španielsku.“

Nie všetci však Andalúziu opustili. So zdedenými tajomstvami orientálnych predkov sa uchyľovali do odľahlých jaskýň v Sacromonte. Tie boli podľa oficiálnych záznamov o púťach do Santiaga de Compostela už od roku 1415 obývané ľuďmi, ktorých vtedy nazývali „Egypťanmi“ či „Grékmi“. Neskôr ich začali volať deťmi vetra, bohémami, Cigánmi.

Lorca spoločne so svojím priateľom a učiteľom, slávnym skladateľom Manuelom de Falla boli presvedčení, že starodávny umelecký prejav Andalúzie, cante jondo, neskôr pretavený do flamenca, sa v Španielsku zachoval najmä vďaka Cigánom. Vyhnaní na španielsku perifériu, zakonzervovali to najčistejšie z piesne orientálnych národov, a do kresťanskej liturgie preniesli oduševnený pátos osudu vydedencov.

Lorca veľmi intenzívne vnímal tento pátos prekračujúci hranice bežného smútku, ktorý, jeho slovami, tryská z chodidiel nôh a zasahuje srdce. Bol presvedčený, že patetická nádhera jeho kraja sa zrodila práve vďaka miestam, na ktorých mudéjarovia, mozárabovia a Židia prichádzali do kontaktu s Cigánmi. „Cigánom sme zaviazaní za to, že vytvorili tieto lyrické spojenia, cez ktoré môže uniknúť všetka bolesť, všetky rituálne gestá rasy.“

Andalúzsky pes

Uruguajská poetka Juana de Ibarbourou, s ktorou sa Lorca zoznámil v Montevideu, napísala, že Federicove veľké oči boli čudne melancholické, aj napriek euforickému zápalu jeho osobnosti, pripomínajúcej veselo sfarbeného kolibríka poletujúceho svetom. Básnik Vicente Aleixandre označil túto melanchóliu za jeho najhlbšiu podstatu, pretože skutočný Lorca bol nepreniknuteľný, námesačný, a hlboko nešťastný. „Prvú lekciu melanchólie nám dávajú matky, slúžky a dojky, klesajúce ponížením a súžením, ktoré pre ne často predstavuje dieťa. Španielsko má aj piesne veselé, no naše uspávanky sú plné žiaľu, temných síl a krvi. S materinským mliekom sa naše telá poznačujú drsnou pečaťou iberskej zásady: Si sám a sám aj budeš žiť.“

Lorca chcel byť hudobníkom, no na prianie rodičov študoval v Madride právo. Štúdium práva ukončil len s pomocou benevolentných profesorov. Madridský pobyt, ktorý strávil v slávnej Residencia de Estudiantes, však rozhodujúcou mierou nasmeroval jeho ďalší život. Spoznal sa tam so Salvadorom Dalím. Obaja boli vzájomne uchvátení a Lorca inšpiroval Dalího k vytvoreniu mnohých slávnych diel jeho raného obdobia. Spoločne s Luisom Buñuelom vytvorili nerozlučné trio, no Buñuel pred Dalím zosmiešňoval Lorcovu básnickú inšpiráciu v zemitosti Andalúzie, ktorá sa mu zdala provinčná, rustikálna a Dalího smeroval väčšmi k salónnemu francúzskemu surrealizmu. Okrem toho ho dráždila Lorcova homosexualita, ktorá, naopak, Dalího priťahovala.

Dalí pod Buñuelovým vplyvom postupne na Lorcu zanevieral a to, čo predtým na jeho poézii obdivoval, sa mu z kozmopolitnej perspektívy francúzskeho vplyvu zdalo smiešne. Za najtrpkejšiu Buñuelovu „pomstu“ Lorca považoval Dalího a Buñuelov film Andalúzsky pes. Lorca vycítil, že jeho názov je priamou narážkou na jeho osobu a videl aj to, že v ňom Buñuel zosmiešňoval jeho vlastnosti, napríklad strach zo smrti. Odlúčenie od Dalího bolo jedným z najväčších Lorcových nešťastí. Rozhodol sa odísť do Anglicka a odtiaľ do USA, na Kubu a do Argentíny.

"Ak sa stratím, nájdete ma na Kube…“

…povedal raz Lorca. Z New Yorku putoval do Havany, kde ho, rovnako ako v Harleme, ohromil svet čiernej Ameriky. S newyorským pobytom sa spája iná slávna básnická zbierka, Básnik v New Yorku (Poeta en Nueva York), do ktorej patrí aj prvá Lorcova báseň preložená do slovenčiny Malý viedenský valčík (prel. Jozef Felix, 1938), preslávená v hudobnej verzii Leonarda Cohena.

Industriálny New York poeticky označil za „Senegal medzi strojmi“ a strohú racionálnu anglosaskú dravosť ako „predstavenie, ktoré bolo desivé, ale chýbala mu veľkosť“. S černochmi sa cítil spriaznený a zaujímali ho ako živí ľudia, a nielen ako romantické symboly literárnej inšpirácie. To, čo bolo pre neho andalúzske cante jondo, našiel v černošských rytmoch Kuby. Opantala ho najmä spojitosť kubánskej reality a spomienok na vlastné andalúzske detstvo, keď počúval melódie habaneras, ktoré v ňom vyvolávali predstavy o Havane a Kube, o ktorú Španielsko akoby symbolicky prišlo v roku Lorcovho narodenia. Neskôr v Granade, keď spoznal Debussyho hudbu, uchvátilo ho poznanie, že francúzsky skladateľ svoje dielo Večer v Granade a Obrazy pre orchester dôsledne vystaval na rytme habaner.

„Havana je žltá ako Cádiz, ružová ako Sevilla a zelená ako Granada s jemnou, rybou perleťou.“ Výrazné prvky arabskej architektúry v havanských uliciach Lorcovi sprítomňovali rodný kraj a jeho druhým domovom sa stalo revuálne divadlo s príznačným názvom Alhambra. Kvôli dôkladnému poznaniu černošskej kultúry sa prostredníctvom etnologičky Lydie Cabrera vybral až do Santiaga de Cuba. Už na Kube začali vznikať divadelné hry, ktoré Lorca v Španielsku uviedol pred občianskou vojnou. Ódu na Walta Whitmana, báseň, ktorú v Španielsku počas jeho života nebol nikto ochotný uverejniť, začal vraj tiež písať v Havane. Lorcov priateľ, muzikológ Adolfo Salazar sa vyjadril, že Federico nikdy nebol väčšmi andalúzsky, ako na Kube.

Nechajte ma vrátiť sa

Lorca si po návrate do Španielska jasne uvedomil, že najväčší boj je pozdvihnutie vzdelania, ktoré bolo už štyristo rokov monopolom cirkvi. Súčasťou vzdelávacieho procesu sa stal aj vznik kočovnej divadelnej spoločnosti La Barraca a Lorca sa stal jej nadšenou dušou, režisérom aj hercom. V najzapadnutejších dedinkách predvádzali diela španielskej klasiky – Cervantesa, Lope de Vegu alebo Calderóna de la Barca. Písal básne v galícijskom jazyku, v ktorom sa rodila prvá kresťanská stredoveká poézia Španielska. Zbieral astúrske, galícijské, baskické, katalánske, kastílske a andalúzske ľudové rozprávky a piesne. Zhudobnil niekoľko básní stredovekej mozarabskej a židovskej poézie, známych ako jarchas.

Premiéru mali jeho najslávnejšie divadelné hry: Krvavá svadba, Mariana Pineda, Dom Bernardy Alby a napokon, Plánka. Lorca bol na vrchole slávy a ľudia ho milovali. Nebola by to však nebeská španielska láska, keby nemala aj svoj krvavý protipól.

Lorca nikdy nebol príslušníkom žiadnej politickej strany a z tohto pohľadu bol apolitický. Ako apolitického ho však nevnímali tí, ktorí v jeho tvorbe videli útok na to, čo nazývali „skutočnými hodnotami Španielska“. Pobúrenie vyvolávali najmä jeho drámy, ich ženské protagonistky a nástojčivá obhajoba lásky, ktorú deklamovali. Lorca sa nikdy nevzdal katolicizmu. Pannu Máriu hlboko miloval. Matku, ktorá je celkom iná ako autoritatívny otec Boh. Lorca túto drsnú autoritatívnosť odmietal.

Veľmi miloval aj jej syna. Bol to však Kristus, ktorý, slovami Antonia Machada, márne čaká na vytrhnutie klincov z doráňaných dlaní. Premiéra Plánky vyvolala v rozdvojenom Španielsku otvorenú nenávisť voči Lorcovi, pretože dielo vnímali ako útok na náboženstvo a Lorcu začali verejne zosmiešňovať ako ateistického a zženštilého komunistu. A najviac nenávisti ho sprevádzalo v rodnej Andalúzii.

Smrť toreadora

V roku 1933 sa nemeckým kancelárom stal Adolf Hitler a v tom istom roku prišlo v Španielsku k radikálnym nepokojom zo strany ultraľavicových síl. Sebavedomie fašistickej pravice narastalo priamo úmerne s týmto vývojom. Lorcov nepokoj zavŕšila smrť blízkeho priateľa, toreadora Ignacia Sáncheza Mejíasa, ktorý v roku 1934 zahynul v aréne. Lorca ho v elégii, ktorú napísal po jeho smrti, nazval najušľachtilejším Andalúzanom. Sánchez Mejías veľmi miloval literatúru, poéziu a flamenco, a ako jediný toreador napísal hru o psychoanalýze.

Lorca nikdy nebol veľkým nadšencom býčích zápasov, ale veľmi ho zaujímala mytológia a korene tohto prastarého obradu, ktorý sa zrodil kedysi v staroveku na Blízkom východe a cez Stredomorie sa kult býka dostal až do Španielska, kde dodnes sprítomňuje ľudskú posadnutosť súbojom smrti a sexuality, z ktorej vzniká život. „Tento univerzálny zápas nachádza svoje najpôsobivejšie vyjadrenie v býčích zápasoch, pretože sa musí bojovať so smrťou. V desivom vzrušení zo smrti tlieskame pohybom toreadora rovnako ako spevákom, ktorí nevládzu svoj žiaľ dospievať do konca. Býk má svoju kruhovú dráhu, a toreador tiež svoju. Medzi ich dráhami leží nebezpečný bod, v ktorom je vrchol hroznej hry.“ Lorca cítil, že sa blíži čosi hrozné. Býk, ktorý Sáncheza Mejíasa nabral na rohy, sa volal Granadino, a básnik to vnímal ako znak svojho spečateného osudu. Začal sa veľmi obávať o svoju rodinu a navzdory radám priateľov sa, podobne ako Mejías do arény, vrátil do Granady.

Fontána sĺz

Federica Garcíu Lorcu zajali 16. augusta 1936 v dome jeho priateľa Luisa Rosalesa, ktorého matka a bratia otvorene sympatizovali s falangistami. Lorcova prítomnosť v ich dome ohrozovala ich bezpečie a pokúsili sa ho dostať do domu skladateľa Manuela de Fallu, ktorý ako oddaný katolík nevzbudzoval v pravici podozrenie. Nepodarilo sa to však.

Lorcu uväznili v mestečku Víznar v pivnici domu, ktorý miestni ľudia nazývali La Colonia. Spolu s ním tam čakali na smrť istý krívajúci učiteľ základnej školy a dvaja granadskí toreadori. Keď Manuel de Falla prišiel do Víznaru a orodoval za priateľa, Lorca už bol mŕtvy. Spolu s tromi spoluväzňami ho 19. augusta vyviezli za dedinu a zastrelili. Jeho katom bol Juan Luis Trescastro, ktorý sa potom ráno v Granade chvastal, že „špinavého buzeranta zabil výstrelom do rekta“. Jedinou Lorcovou útechou vo chvíľach smrti bol neďaleký prameň Fuente Grande, ktoré kedysi Arabi nazvali Ainadamar, Fontána sĺz. O jeho nevídanej kráse Lorca v detstve počúval v poézii arabských andalúzskych básnikov, z ktorých jeden, Abu l-Barakat al-Balafiqí napísal:

„Ach, fontána sĺz, či je to naozaj moje odlúčenie od teba, ktoré zastavuje tlkot môjho srdca a pulzovanie mojej krvi, ktoré vždy vysúšalo príval sĺz z prameňa mojich očí? Tam pri tebe vtáci spievajú melódie dávnych čias, v ktorých som vstupoval do mojej mladosti a tie luny pri tebe sú také krásne, že každý rád vymení svoju vieru za ich lásku.“

Na začiatku som napísala, že Federico García Lorca bol básnik a dramatik. Bol však aj znalec španielskej literatúry a poézie, bol klavirista, gitarista, skladateľ, maliar, zberateľ ľudových piesní, esejista a kritik, bol priateľ maliarov, hudobníkov, černochov, žobráčok s natiahnutou dlaňou, hercov, Cigánov, básnikov a toreadorov. Nikdy sa nedozvieme, o čo všetko nás jeho smrť obrala. Ale, ako povedal sám Lorca, mŕtvy človek je v Španielsku oveľa živší, ako kdekoľvek inde.

Silvia Ruppeldtová (1977)

Prekladateľka a publicistka, vyštudovala Filmovú fakultu VŠMU a FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, v Moskve, Madride a Havane. Pracovala ako novinárka a redaktorka týždenníka Slovo so zameraním na kultúru Slovenska a Latinskú Ameriku.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Španielsko #literatúra #Federico García Lorca