Rozprávky z balád

Už je to dosť dávno, čo som si všimol, že medzi ľudovými rozprávkami a ľudovými baladami nie je až taký rozdiel. Malá úprava – a z balady sa stane rozprávka. Hneď som si to aj vyskúšal na dvoch ľudových baladách.

22.09.2016 17:00
debata (5)

Balady Mýtnikova dcéra a Išli hudci horou patria k najkrajším anonymným výtvorom slovenskej literatúry – nuž aj v rozprávkovej podobe sú to stále šperky, čo patria do anonymnej ľudovej klenotnice. Môj je iba ten nápad, čo, dúfam, poteší tak dospelých čitateľov Pravdy, ako aj ich deti.

Na začiatok už len dve vysvetlivky:
fulajtár: z nemčiny pochádzajúce slovo, ktoré kedysi označovalo rýchleho posla na koni, alebo – tak ako je to aj v tomto prípade – predného jazdca.
kupa: naši predkovia takto hovorili nádobe, s ktorou chodili po vodu.

Mýtnikova dcéra

Žil v Prešporku mýtnik, ktorý mal krásnu ženu a ešte krajšiu dcéru. Prišli raz Turci a vzali mýtnika do zajatia.

Smutno bolo mýtnikovej žene bez muža, smútok jej upchal hrdlo, chodila po dome ako nemá.

Smutno bolo i jeho dcére bez otca, ale jej smútok vyletel z hrdla a zmenil sa na pieseň.

Prechádzala sa ona popri Dunaji, žalostne spievala a dunajské vlny zaniesli jej hlas až do Turecka.

Narazil hlas do brány sultánovho paláca, brána sa sama otvorila, a hlas mýtnikovej dcéry doletel až k ušiam mladého sultána.

Keď ho mladý sultán začul, zaraz sa mu rozbúchalo srdce. Ale nevedel, čo je to za hlas. Nevedel ani, či je to naozaj hlas, a či to azda nie je nejaký iný zvuk, nuž zavolal svojich radcov a prikázal im:

„Preskúmajte, či je to naozaj hlas, či to nezvonia zvony, či to nebzučia včely.“

Šli radcovia a preskúmali, či je to hlas, či iný zvuk, a potom predstúpili pred sultána a oznámili mu:

„To zvony nezvonia, to včely nebzučia – to v Prešporku spieva mýtnikova dcéra.“

„A prečo spieva tak žalostne?“ opýtal sa mladý sultán.

„Pretože jej otec, prešporský mýtnik, je v našom zajatí. Sedí tu pod palácom, v najhlbšom väzení, v reťaziach zviazaný.“

„Zložte mu reťaze a priveďte ho pred môj trón,“ povedal mladý sultán.

A keď už prešporský mýtnik stál bez reťazí pred jeho trónom, takto ho oslovil:

„Prešporský mýtnik, chcem sa oženiť s tvojou dcérou. Ak sľúbiš, že mi ju sem pošleš, si voľný.“

Čo mal úbohý mýtnik na to povedať? Nevládal už sedieť ďalej v reťaziach zviazaný v najhlbšom väzení, nuž povedal:

„Sľubujem.“

A Turci ho pustili na slobodu.

Radovala sa mýtnikova žena, že sa jej vrátil muž z tureckého zajatia, radovala sa dcéra, že sa jej vrátil otec. Iba prešporský mýtnik sa neradoval a od chvíle, čo sa vrátil, ani nespal, ani nebdel, len pri stole dňom i nocou sedel, hlava v dlaniach a na tvári chmúra.

Dcéra sa ho pýta:

„Ach, otecko milý, či vás hlava bolí? Či vás Turci bili?“

Pokrútil mýtnik hlavou:

„Hlava ma nebolí, Turci ma nebili, teba som, Katuška, zapredal Turkovi.“

„Turci prídu! Ak ma chytia,
nebolo mi treba žitia.
Ak rozpletú moje vlasy,
nebolo mi treba krásy.“

Tak zabedákala Katuška.

Ale nič jej nepomohlo bedákanie. Jedného dňa zastali na priedomí tri páry predných jazdcov – tureckých fulajtárov, za nimi koč, na baku turecký pohonič, a v koči turecká družička.

Prví fulajtári strelili do brány a pýtali si mýtnikovu dcéru:

„Poďže ty, Katuška, do Turecka s nami,
budeš ty sultánka, naša mladá pani!“

Nevedel mýtnik, čo tu robiť, nezmohla sa na nič ani mýtnikova žena. Otvorila bránu Katuška a sama Turkom odpovedala:

„Počkajte, postojte, prví fulajtári,
nech sa poďakujem otcovi, materi.“

Omráčení boli prví fulajtári Katuškinou krásou, počkali, kým sa Katuška poďakuje otcovi a materi.

„Dobre ste ma, mamko, dobre vychovali,
zle ste ma, otecko, zle ste ma vydali.
Ďakujem vám pekne, že som ako ruža,
čo uvädne vedľa tureckého muža.“

Tak ďakovala Katuška otcovi a materi.

Druhí fulajtári strelili do brány a pýtali si mýtnikovu dcéru:

„Poďže ty, Katuška, do Turecka s nami,
budeš ty sultánka, naša mladá pani!“

Zas nevedel mýtnik, čo tu robiť, znova sa nezmohla na nič ani mýtnikova žena. Otvorila bránu Katuška a znova sama odpovedala Turkom:

„Počkajte, postojte, druhí fulajtári,
nech si ja učešem svoje dlhé vlasy.“

Omráčení boli druhí fulajtári Katuškinou krásou, počkali, kým sa Katuška učeše.

„Češem si vás, vlásky, češem pri obloku,
nech mi ten prešporský hrad ostane v oku.
Češem si vás, vlásky, hlavička ma bolí,
že pôjdete so mnou za turecké hory.“

Tak si Katuška česala svoje dlhé vlasy.

Tretí fulajtári strelili do brány a pýtali si mýtnikovu dcéru:

„Poďže ty, Katuška, do Turecka s nami,
budeš ty sultánka, naša mladá pani!“

Aj teraz otvorila bránu Katuška a sama odpovedala Turkom:

„Už som nachystaná, tretí fulajtári,
už si len jabĺčko zoberiem z komory.“

Omráčení boli tretí fulajtári Katuškinou krásou, počkali, kým si zoberie z komory jabĺčko, a potom ju posadili do koča vedľa tureckej družičky a viezli do Turecka.

Sedela Katuška v tureckom koči, v ruke jabĺčko, sĺz plné oči, a takto sa prihovorila tureckej družičke:

„Turecká družička, požič mi nožíčka,
nech si ja odkrojím zo svojho jabĺčka.“

Všetky Katuškine rozkazy bola pripravená splniť turecká družička, ale nožíček jej nepožičala. Bála sa, aby si sultánova nevesta nepichla nožíček do srdca.

Sedela Katuška v tureckom koči, hľadela okienkom, sĺz plné oči, a takto sa prihovorila tureckému pohoničovi:

„Turecký pohonič, zastaňže mi skraja,
ešte sa chcem napiť vodičky z Dunaja.“

Všetky Katuškine rozkazy bol pripravený splniť turecký pohonič, splnil aj tento. Zastal s kočom na brehu, aby sa Katuška mohla napiť.

Jednou rúčkou pila, druhou sa topila,
takú veľkú hanbu Turkom urobila.
Také vlasy mala – Dunaj obkrútila.
Takú sukňu mala – Dunaj zahatala.

Takto sa Katuška napila z Dunaja.

Ako sa topila, ešte si spievala, niesli vlny Katuškin hlas znova do Turecka.

Narazil hlas do brány sultánovho paláca, brána sa sama otvorila, a hlas mýtnikovej dcéry znova doletel až k ušiam mladého sultána.

Keď ho mladý sultán začul, znova sa mu rozbúchalo srdce. A ten mladý sultán, čo v paláci ležal, vyskočil na nohy a k Dunaju bežal:

„Rozhoďte, rybári, koľko máte sietí,
to moja nevesta dolu vodou letí!“

Prvý raz zatiahli, rybičku vytiahli.
„To nie je tá ryba môjmu srdcu ľúba!“

Druhý raz zatiahli, rybičku vytiahli. „To nie je tá ryba môjmu srdcu ľúba!“

Tretí raz zatiahli, Katušku vytiahli.

„Toto je tá ryba môjmu srdcu ľúba!

Keby si, Katuška, do Turecka zašla,
v hodvábnej posteli by si šťastie našla.
Ale ty si zašla po ten Dunaj iba.
Naveky v Turecku tvoja krása chýba…“

Išli hudci horou

Anička bola v tvári kvet a osa v páse.
Keď šla na čistú vodu do hory,
o Aničkinej milote a kráse
šepotali si aj tie javory.

Zapáčila sa tá Anička mladému horárovi – a mladý horár sa zapáčil Aničke, nuž i dva razy za deň vybehla Anička s kupou z mesta do hory – a tretí raz aj bez kupy.

Anička však bol richtárska dcérka a richtárka ju chcela vydať za onakvejšieho ženícha – kdeže tam chudobný horár.

„Čože ty, Anička, aj dvakrát za deň chodíš s kupou do hory, keď máme vo dvore studňu?“ začala sa richtárka vypytovať dcéry.

„Voda zo studne sa horskej nevyrovná,“ odpovedala Anička materi.

„Dva razy chodíš s kupou, no tretí raz bez kupy.“

„Dva razy domov donesiem a tretíkrát sa sama napijem.“

Nepáčili sa richtárke dcérine odpovede a keď sa Anička zase vybrala s kupou do hory, zakričala za ňou:

„Bodaj ti tá kupa
v ruke skamenela,
bodaj si ty, dcérka,
celá zdrevenela!“

V tej chvíli ucítila Anička, ako jej kupa oťažieva v ruke, ako jej celé telo drevenie, ako sa jej ruky menia na konáre a vlasy na lístie. Nohy jej vrástli do zeme – nemohla viac urobiť ani krok.

Ona zdrevenela
zeleným javorom,
kupa skamenela
meravým kameňom.

Išli hudci horou,
horou javorovou,
našli drevo krásno,
na husličky hlasnô.

Našli oni javor, na ktorý sa premenila Anička, i kameň, na ktorý sa premenila Aničkina kupa. Sadol si najstarší hudec na kameň, ostatní len tak postávali okolo neho, a všetci si obzerali pekný javor – krajšieho v hore nebolo.

„Nože ho zotnime,
so sebou vezmime.“

Začali javor stínať. Prvý raz zaťali, íverčok vyťali. Druhý raz zaťali – z javora sa začala valiť krv. Tretí raz zaťali – javor prehovoril ľudským hlasom:

„Ej, nie som ja drevo,
drevo javorovô,
ale som ja dievča
z mesta richtárovo.
Na vodu som išla,
neskoro som prišla.
Mamka ma zakliala,
takto som ostala.
Hľa, kupa sa stala
studeným kameňom
a ja som sa stala
zeleným javorom.“

„Čo máme teraz urobiť?“ spýtali sa začudovaní hudci javora. A javor ďalej hovoril ľudským hlasom:

„Urobte si, hudci,
z javora husličky,
zahrajte pod oknom
tej mojej mamičky.
Nech mojej mamičke
uvädne v okne kvet,
nech mojej mamičke
potemnie v oku svet.“

Poslúchli hudci, urobili si z javora husličky, zašli do mesta pred richtárov dom a začali hrať richtárke pod oknom. Prvý raz zahrali, husle prevraveli:

„Toto sú husličky
z tej vašej Aničky.
Toto je podstavka,
vašej dcérky hlávka.“

Začula to richtárka, otvorila okno a odháňala hudcov:

„Choďte, hudci, choďte,
škodu mi nerobte!
Pri tej vašej nôte
kvet mi vädne v okne!“

Ale hudci neprestali hrať a javorové husličky neprestali vravieť:

„Toto sú husličky
z tej vašej Aničky.
Toto sú strunôčky,
jej zlaté vlásočky.“

A richtárka znova zavolala z okna:

„Choďte, hudci, choďte,
škodu mi nerobte!
Kvet mi vädne v okne,
oko slzou mokne.“

Ale hudci len ďalej hrali a javorové husličky len ďalej vraveli:

„Toto je sláčičok
z jej bielych ručičôk.
Toto sú kolíčky,
jej biele prstôčky.“

A tu richtárka zavolala z okna:

„Hrajte, hudci, hrajte,
zaplakať mi dajte,
lebo veľký žiaľ mám,
že Aničky nemám.
Lepšie ti je, dcérka,
zakliatej v javore,
ale mne je horšie,
vinovatej stvore.“

A ďalej richtárka už nevládala povedať ani slova, iba zalomila rukami.

Ruky zalomila,
dušu vypustila –
pre tú svoju dievku,
čo ju zahubila.

Ľubomír Feldek (1936)

Ľubomír Feldek, najznámejší slovenský...

V roku 1959 absolvoval štúdium slovenského jazyka a literatúry na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Do roku 1973 bol v slobodnom povolaní a do polovice 80. rokov redaktorom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Je z generácie básnikov Trnavskej skupiny alebo konkretistov. V roku 1989 podpísal výzvu Několik vět a stal sa zakladajúcim členom VPN. Vydal celý rad básnických zbierok, próz, esejí, rozprávok a divadelných hier. Prekladá poéziu a drámu (Shakespeare, Jesenin, Lautréamont, Jeffers, Blok, Sofokles, Thákur, Antonyč, Erben, Kollár, Majakovskij, Goethe, Heine, Apollinaire, Puškin, Morgenstern, Rimbaud, Jevtušenko, Nezval, Stefanov, Tuwim, Seneca)

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #Ľubomír Feldek #rozprávka #balada