Vyskočím na kryptu továrnika Šlechtu, rytiera sedmohradského a fŕ, skĺznem sa až k Zdeničke, s ktorou sa vždy rozprávam, lebo sa mi páči, a keby nebola trochu mŕtva, mohli by sme sa kamarátiť. Rozmýšľam, či Zdenička vie, že sa na nej šmýkam. Aj by som ju zavolal, ale na hrobovej fotke má iba také krátke šaty. Škoda, že jej nedali poriadny kabát a čiapku s gongolcom, ako mám ja.
„Nestúpaj tam, rušíš mŕtvych,“ volá slabým hlasom babička. „Nestúpam, iba sa trochu šmýkam, nikoho neruším,“ zakričím a počujem, ako babička hovorí hrbatej tete Máni: „Vidíš, iba sa šmýka, nerobí nič zlé.“ Babička je strašne dobrá.
„Ty smrad, už aj poď sem,“ zareve teta Máňa tak, až sa kovoví Ježišovia na železných krížoch, ktorí zažívajú svoju Golgotu znovu a znovu, lebo ich nikto nikdy nezvesuje, na mňa smutno pozrú.
Čas s nečasom ich pomaličky ako perpetuum mobile tlačia k rozmláteným doskám so zašlými nemeckými nápismi. A ešte také deti, nie ja, ale iné, oveľa hnusnejšie, poodrážali anjelom krídla a tým ich navždy odsúdili k tichému postávaniu vedľa náhrobkov bez možnosti nebeskej amnestie. To povedal pán Bauer – on nemá ruku a chýba mu ucho. Hovorím mu taký bezuškový frk: „Keby ste boli hrnček na čaj, pán Bauer, tak by som sa na vás obaril.“
On sa nikdy nehnevá, iba povie: „Ty blásnivý chlapec vrapec“. A potom pomaličky ide k najželeznejšiemu krížu zapáliť kahanček. „To je, Bětuško, jediný železný kreuz, čo sme si my soldaten vyslúžili,“ povie a rozplače sa.
„Ja viem, Kurtík,“ povie babička, „tiež ste to nemali ľahké.“ Teta Máňa sa naštve: „Čo tu smoklíte, keby sa Nemčúri tu v Sudetoch neroztahovali a nehajlovali, nemuseli pochcípat u Stalingradu.“
„No tak, už je to preč a tuto Kurt si to tiež odniesol,“ povie babička. Skôr neodniesol, pomyslím si, keď vidím jeho prázdny rukáv.
„Ako sa volala tá strela, čo vám utrhla ruku?“ pýtam sa pána Bauera. „Dum dum, aber Stalinove organy boli horší. Ja som dopadol ešte gut, ale tuto kameraden,“ vzdychne a položí malý kahan pod najkrivšieho a najhrbatejšieho Ježiša. To je teta Máňa medzi Ježišmi, pomyslím si, keď sa pozriem na hrbatú tetku, ako si za Kurtom klope na čelo. Potom sa zohne a začne zbierať všetko, čo na náš hrob nanosili príbuzní.
„To je hnus, poď sem,“ povie a vrazí mi do ruky rozmočený fialový venček. „To sem dala určite tá lakota Maruna a túto fujtajblovú metlu Jaro s Janou.“ „Šak sú pekné tie chryzantémy,“ povie babička.
„Kuš, tebe je všetko pekné,“ hovorí Máňa zlým, hrbatým hlasom, „ber to a vyhoď aj toto!“ Dá mi ku kvetom a vencu aj malého zmoknutého anjela. „Toto tmárstvo našich v hrobe obracia, veď tu ležia samí komunisti, to sem určite dala tvoja mama, aby ma naštvala.“
Už sa teším, ako to poviem mame, iba ona sa vie s Máňou tak pohádať, že babička sa musí skryť pod perinu. Škoda, že musí ležať v nemocnici s pankreasom.
„Prepálila si kotol,“ povedala Máňa. To mame poviem tiež. A spýtam sa, kde ten kotol má, lebo babička to nevie.
Kráčam akože ku kompostu v rohu cintorína a nenápadne položím fialový venček na hrob letca z druhej svetovej Truhlářa, ktorý má na pomníku rozbité lietadlo. Zabil sa naschvál, lebo mal po zostreloch popálenú tvár. A keď sa vrátil domov, deti na neho kričali čert, čert a jedna pani vo vlaku povedala: „Takí by tu chodiť nemali.“
Dal si anglickú uniformu, a keď bol letecký deň, pozdravil krídlami a napálil to do kopca za mestom, chudák.
Idem ďalej a kvety od Jany položím ku Kurtovmu kahančeku. Nech má radosť. Trochu aj preto, že až to poviem doma Máni, naštve sa úplne strašne: „Fašistúm budeš zdobit hrob, ty smrade!“
Trochu sa smejem, ako vždy, keď prídem k Zdeničke a položím na ňu anjelika. Tu mu bude určite lepšie ako u obracacích komunistov. Ešte dlho hľadám naokolo tie urazené anjelské krídla, bez ktorých anjeli vyzerajú, ako keby ich strelili dum dum pri Stalingrade.
Jedno krídlo by som dal na hrob Zdeničke a druhé by som si vložil pod kabát. Potom by sme vyleteli nad cintorín, držali sa za ruky a pozerali, ako u Zdeničky doma svietia na hroboch malé kahančeky. Tie krídla som nenašiel. Vlastne ich hľadám doteraz. A pri tom hľadaní zapaľujem malé kahančeky na hroboch tých, ktorí ich už majú.