Rozlúčka pod morušou

Portrét neviditeľného mesta

Za chrbtom hotela Európa v Liptovskom (kedysi Svätom) Mikuláši je dnes parkovisko. Po židovskej škole a domoch, ktoré stáli na jej dvore, už niet ani stopy. Podobne zmizol aj mikulášsky židovský cintorín, ktorý v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia nahradil vetchý park s vydláždenou cestičkou – cyklisti a chodci sa dnes nič netušiac premávajú po kostiach predkov svojich niekdajších spoluobčanov. Uprostred tohto parku leží príslovečná slzička – smutný a plač symbolizujúci útvar z betónových dlaždíc, miesto, na ktorom mal stáť nikdy nezrealizovaný pamätník na nezmyselne zrušený cintorín.

Zostal však bývalý sklad kobercov – synagóga, klátiaca sa pod ťarchou statických problémov. A na jej priečelí pamätná tabuľa od Michala Kerna, ktorá hovorí o 885 židovských spoluobčanoch deportovaných z Mikuláša v rokoch 1942–1945 do koncentračných táborov po celej Európe. Tá ľudská ruka zaťatá v predsmrtnom kŕči do bronzu, rozsypané hebrejské litery… Drvivú väčšinu deportovaných nacisti na počkanie zavraždili. Predsa sa však v štyridsiatom piatom niekoľkí vrátili, aby tu už nikoho zo svojich nenašli. Medzi nimi bola aj mladá dcéra mikulášskeho kantora Iboja Lebovičová, ktorá spolu so svojou sestrou Lilou prežila osvienčimské peklo. Neskôr sa vydala do Dánska, kde sa stala uznávanou spisovateľkou a prekladateľkou. Dodnes žije v Kodani a na Mikuláš nezabúda. Jej autobiografický román Moruša je mimoriadnym rozprávaním o Európe prvej polovice dvadsiateho storočia – o jej rôznych tvárach, prudkých zmenách a nevyspytateľných zákrutách.

Foto: Archív I. Wandall-Holm

Iboja Wandall-Holm Jediná zachovaná fotografia piatich súrodencov. Zľava: Ernest (zavraždený), Iboja, Dalma, Grétka (zavraždená), Lila.

Prvá časť knihy je skvelým portrétom medzivojnového Liptovského Svätého Mikuláša, multikonfesio­nálneho a multikultúrneho mesta s prekvitajúcim garbiarskym priemyslom a so živým spolkovým životom, ktorý Iboja Wandall-Holm opisuje s presnosťou kartografa i sociológa. Možno je práve obraz tohto mesta akýmsi symbolom vývoja celej krajiny a spoločnosti od dvadsiatych a tridsiatych rokov až do povojnového obdobia. Pretože aj mesto, ktoré už v 18. storočí pozývalo židovských občanov z Moravy a zo Sliezska na svoje územie a vo svojej tolerantnosti bolo v medzivojnovom období ukážkovým príkladom, sa na konci tridsiatych rokov znenazdajky zbláznilo.

Postupne prichádzajúci tieň nenávisti a strachu, čoraz hlasnejšie a agresívnejšie reči, kovové zvonenie vyzbrojenej a bojovo naladenej Tretej ríše a do toho neprestajné ubezpečovanie a sebaklam zhrnutý do pochybovačnej vety: „Veď u nás sa hádam nič zlé nestane.“ Iná veta sa tiež opakovala ako mantra – po zavedení protižidovských zákonov, po arizáciách, gardistických bitkách, rabovačkách, krutom ponižovaní, domových prehliadkach a prvých deportáciách: „Horšie to už hádam nebude.“

Tak sa príbeh začína – v krásnom tolerantnom meste, po ktorom už dnes niet ani stopy.

Dejepis a jeho príbehy

Dňa 25. marca 1942 odišiel z územia Slovenska prvý transport do nacistických vyhladzovacích táborov. Sestry Iboja, Lila i Dalma v tom marci zazreli zástup zväčša mladých ľudí kráčajúcich na mikulášsku železničnú stanicu a v tomto obraze nevideli ani štipku nádeje. Akousi šancou na záchranu bol v tých časoch útek do Maďarského kráľovstva bez kráľa, na ktorého čele stál ríšsky správca a admirál Miklós Horthy. A hoci Maďari už v roku 1920 prijali prvé protižidovské zákony, bola to krajina, v ktorej sa dočasne dalo nájsť relatívne bezpečné útočisko.

Až v marci 1944, keď sa k moci dostal Ferenc Szálasi a jeho Šípové kríže, tzv. nyilašovci, začalo sa aj v Maďarsku s fanatickým vyvražďovaním a deportáciami.

Devätnásťročnú Iboju a o rok mladšiu Lilu poslali rodičia práve tam, na opačnú stranu hranice. V Trebišove ešte videli nákladný vlak s bledými nemými tvárami v malých vetracích okienkach vypletených ostnatým drôtom, a potom ilegálne prekročili Mníchovskou dohodou poposúvané hranice. Takto mala vyzerať ich záchrana a spočiatku sa zdalo, že to tak skutočne bude.

S knihou v ruke nachádzame sa tu v situácii, keď nám umenie môže pomôcť, keď nás stavia do pozície, z ktorej môžeme vidieť a pochopiť minulé udalosti s dostatočným odstupom a na jeho základe si vytvoriť vlastný názor. Že sme vtedy nežili, a tak nemáme právo – rozmýšľať o tom, rozprávať, rozumieť, hodnotiť? Áno, zvykneme počúvať aj takéto vety. Lenže Iboja Wandall-Holm spolu s mladšou sestrou Lilou utekali v roku 1942 z Liptovského Svätého Mikuláša pred niečím veľmi konkrétnym. Vidiac príbeh týchto mladých dievčat v celej jeho dĺžke tak neobstojí nijaký argument, že „vtedy sa o ničom nevedelo“, a to z jednoduchého dôvodu – pred tým, o čom sa nič nevie, človek nezvykne utekať.

Iboja a Lila, potenciálne obete prvej vlny deportácií, ilegálne prekročili hranice, aby si zachránili holé životy. Hoci ešte nevedeli o fabrikách na smrť ani o osvienčimských sprchách, ten abstraktný pojem „osudu“, ktorý im pripravila Tretia ríša s výdatnou pomocou fašistického slovákštátu, bol vo svojej nekonkrétnosti až príliš konkrétny. Nie, nie je to žiaden oxymoron. Pohony na Židov neboli ničím novým a tragické konce predchodcov nacistického Endlösungu dávali tušiť, čo sa skrýva za všetkými tými pokryteckými rečami o lepšom živote kdesi v Poľsku.

Čítajúc Morušu Iboje Wandall-Holm a spájajúc si v nej minulosť s absolútnou súčasnosťou, môžeme uvažovať aj nad tým, ako by mohla vyzerať výučba našich moderných dejín na základných a stredných školách. Dejepis je v dnešnom podaní v podstate len súhrnom faktov a dátumov, ktoré je možné rýchlo preletieť, krátkodobo memorovať a vzápätí zabudnúť. Lenže práve obohatenie suchej „časovej osi“ o ľudský rozmer (napríklad aj cez umenie), môže výučbu posúvať smerom k hlbšiemu pochopeniu i precíteniu. Prečo sa dejepis nemôže vyučovať paralelne s literatúrou, filozofiou, dejinami umenia, ale aj s niektorými prírodnými vedami, zachovávajúc pritom chronológiu, teda podstatnú zložku každého ľudského príbehu? Neviedlo by to, okrem iného, aj k rozvinutiu myslenia v súvislostiach? Nebola by lekcia z fyziky o štiepení jadra atómu bohatšia a ľudskejšia, keby sa podporila dejinne známymi prípadmi jeho využitia, hoci aj na konci druhej svetovej vojny? Nebol by dejepis našich najmladších dejín zrozumiteľnejší, keby sa demonštroval na konkrétnych príbehoch živých ľudských bytostí a ich nekonečného utrpenia? Dejepis má mnoho príležitostí na to, aby nás rozplakal. A cez slzy by sme ho mohli aj lepšie vstrebať… Sú to možno utopické predstavy, no za úvahu by azda stáli. Veď práve preto vznikajú knihy pamätníkov – aby vedeli aj iní, ďalší, aby boli schopní skrz ich príbeh a osud precítiť krutosť i radosť minulých dôb.

Dobrodružstvo skutočnosti

Počas budapeštianskeho intermezza, ktoré sa začalo na stanici Keleti, prišla z Mikuláša do maďarského hlavného mesta aj tretia sestra Dalma. Dievčatá sa učili nový jazyk a pretĺkali sa príležitostnými prácami a neistými ubytovaniami, odkázané zväčša na pomoc či nepomoc dobrých ľudí.

Moruša Iboje Wandall-Holm je vo svojej podstate vlastne nesmierne dobrodružným a pútavým čítaním, v ktorom musia tri mladé sestry stále utekať, skrývať sa, bojovať o svoju slobodu, až kým ich nezatknú agenti maďarskej cudzineckej polície. Človeka však najviac mrazí to, že príbeh je skutočný. A napriek tomu, že pomenovanie „autobiografický román“ knihu predurčuje na vnímanie cez optiku prózy, nechýba jej nič, čo by mala mať aj dobrá reportáž. Maďarská kapitola sa končí v internačných táboroch, odkiaľ Iboju a Lilu čaká dlhá cesta na sever – do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau.

Autobiografických kníh s tematikou holokaustu a druhej svetovej vojny je v slovenskom kultúrnom priestore viacero – či už sú to romány Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, dvoch najznámejších osvienčimských utečencov s číslami 44070 a 29162, poviedky Leopolda Laholu zo zbierky Posledná vec, alebo kniha Juraja Špitzera Nechcel som byť Žid, v ktorej podáva svedectvo o pracovnom tábore v Novákoch (práve tam bola internovaná Dalma, ktorá sa po vojne stala Špitzerovou manželkou).

Kniha Iboje Wandall-Holm medzi tieto knihy právom patrí, no predsa z nich aj akosi vytŕča. Môžeme v nej totiž sledovať tragédiu slovenských Židov videnú očami vtedajšieho dievčaťa a zároveň i dnešnej ženy. Vo svete a v časoch, ktorým vládli muži, v ktorých sa telo predávalo lacno a znásilnenie nebolo len telesným aktom, ale aj znakom vojnového víťazstva, je nesmierna sila mladých dievčat neobyčajne inšpiratívna. Nechuť nechať sa opľúvať a ponižovať a vytrvalo bojovať o dar života a ľudskej dôstojnosti v špine, utrpení a všadeprítomnej smrti vojnovej Európy je mimoriadne silným posolstvom aj do dnešných dní.

Poľahky medzi sebou nájdeme ľudí, ktorých síce zďaleka obchádzajú extrémistické chúťky, no predsa sa im zdá, že „neustáleho omieľania holokaustu“ je už priveľa. Lenže súčasný európsky trend zjavne hovorí o opaku. Stále je toho málo. Stále je málo silných a smutných príbehov. Stále je málo opakovania, pochopenia i sĺz.

Katastrofa druhej svetovej vojny sa scvrkla do niekoľkých zástupných zostručňujúcich pojmov. Jedným z nich je číslo 6 000 000, ktoré vyjadruje približný počet obetí nacistického vyvražďovania – Židov, Rómov, komunistov, homosexuálov, odbojárov… Ľudí… Ľudských bytostí. Keby som mohol, zakázal by som túto číselnú barličku – to číslo je totiž natoľko nepredstaviteľné, že sa nezmestí do vedomia a nevyvoláva už ani hrôzu či zdesenie, ani súcit s obeťami. Počet, ak už je nutné ho vyjadriť počtom (akoby jeden bol málo!), by sa mal vyjadrovať formou jednoduchého prváckeho matematického príkladu: 1+1+1+1+1+1+1­+1+1+1+1+1+1+1+1+1+1…
a tak ďalej, až kým by sme nedorazili k požadovanému číslu. Aby každá z číslic symbolizovala jednu samostatnú ľudskú bytosť, jeden zbytočne vyhasnutý ľudský život. A to ešte nehovorím o geometrickým radom stúpajúcom počte tých, ktorým v dôsledku vraždenia v plynových komorách a strieľania nad otvorenými masovými hrobmi Európy nebolo umožnené narodiť sa. Veď Anna Müllerová z dedinky Nádaš, ktorá ako trojročná zahynula 7. júna 1942 v Sobibore, mohla byť starou mamou môjho rovesníka a možno priateľa. Kto mi ho kedy vráti? Kto ho môže nahradiť? A hlavne teraz, v čase zľahčovania, prekrúcania a popierania…

Juraj Špitzer v predslove svojej knihy Nechcel som byť Žid píše: „Svedecká výpoveď nebýva spoľahlivá. Aj proti vôli svedka sa stane, že obraňuje alebo obviňuje, že niektoré fakty považuje za dôležité, iné zanedbá – podľa miery zaujatosti.“ Je to istotne veta, ktorá otvára množstvo otázok najmä v súvislosti so žánrom „autobiografického románu z druhej svetovej“. Čo nám však zostane, keď nebude viac svedeckých výpovedí, pretože svedkovia budú radšej mlčať, aby čosi nepoplietli? Čo nám zostane, keď už nebudú prežité príbehy, ktoré sa mali tradovať z generácie na generáciu? Zostanú nám len domnienky. Vety, ktoré sa začínajú slovkom „asi“. Nič nebude isté. O generácii našich dnešných starých rodičov nebudeme vedieť už nič. Aj preto sú knihy ako Moruša nesmierne cenné a nikdy ich nebude priveľa. Sú naším dedičstvom. Hovoria o tom, čo sa dialo dve generácie pred nami, o tom, čo sme síce nezažili na vlastnej koži, no hoci je to nepríjemné a nepohodlné, nemalo by nám to brániť prevziať zodpovednosť na vlastné plecia – bez ohľadu na to, či boli naši predkovia obete, alebo kati.

Lúčenie

Mnohé z osvienčimských príbehov sa začínali i rýchlo končili na osvienčimskej rampe, tam, kde zostal ležať Ibojin sveter, ktorý si nikdy nestihla obliecť. Lenže jej i Lilin príbeh pokračoval, a tak môžeme povedať, že Moruša, okrem príbehu „hollywoodskych“ rozmerov o troch nedospelých dievčatách utekajúcich pred istou smrťou, okrem presných opisov nielen chorých pomerov vo vojnovej Európe, ale aj súbojov o prežitie, ponúka jednu veľmi dôležitú vec: nádej. Nádej, že zázraky sa dejú aj v tých najodpornejších neľudských životných podmienkach. Strata nádeje tu napokon bola jednou z najčastejších príčin smrti.

Iboja i Lila prežili Osvienčim, prežili aj pochod smrti do Ravensbrücku a opäť sa stretli so svojou sestrou Dalmou, ktorá prežila vojnu v nováckom tábore a neskôr počas Povstania v lesoch stredného Slovenska.

Vrátili sa do Mikuláša, no svojich rodičov ani dvoch mladších súrodencov už nestretli, Nemci ich tesne pred koncom vojny zastrelili v horách kdesi pri Ružomberku. Smrť ako z Remarquea. Zbytočná.

Pri pohľade cez rameno, do tej ďalekej, no stále bytostne prítomnej minulosti, sa pýtajú aj preživšie obete, podobne ako Iboja Wandall-Holm: „Ako to, že žijem, pozerám na vyblednutý obrázok v novinách a počujem vzdialenú ozvenu dejiska, kde v tieni komínov umierali na kosť vychudnuté, zodraté, zúbožené pracovné sily, ktoré boli aj surovinou pre výrobu matracov plnených ich vlasmi, dodávateľmi zlata zo zubov, kostí a kože na výrobu mydla, tiel pre lekárske pokusy, odevu, topánok, okuliarov, protéz každého druhu, odvezených do Tretej ríše?“

Mnohé príbehy sa začínajú lúčením, po ktorom sa začína nový, celkom iný život. Aj Iboja a Lila sa pred útekom lúčia so svojimi najbližšími v tieni starej moruše na jednom z mikulášskych dvorov na Vyšnom Huštáku. Lúčenie býva aj prísľubom opätovného stretnutia. Na konci Moruše však už vieme, že to tak nebolo. Nech je táto nevinná rozlúčka plná strachu o budúcnosť i nenaplnené prísľuby opätovného stretnutia žalujúcim prstom, ktorý nemilosrdne ukazuje na najväčších a najnemilosrdnejších vrahov našich moderných dejín, ale aj na tých, ktorí dnes bez hanby kráčajú po ceste vydláždenej kosťami miliónov zavraždených ľudí. A napriek všetkému zľahčujú. A spochybňujú. A hlásia sa k odkazu smrtonosných myšlienok.

Kniha Iboje Wandall-Holm nie je len o minulosti autorky. Je aj o našej budúcnosti – zrejme nie až takej vzdialenej.