Mináčove krajiny

Pred dvadsiatimi rokmi, 25. októbra 1996, zomrel Vladimír Mináč, ktorého radi viacerí prirovnávali k rôznym svetovým spisovateľom, medzi inými aj k Sartrovi. Mináč však so Sartrom skôr polemizoval a jeho filozofiu odmietal. Ak by sme teda mali hľadať nejakú príbuznosť medzi oboma spisovateľmi, potom by to bolo zrejme v rovine intelektuálnej "neuchopiteľnosti" či provokatívnosti, prípadne úteku do sveta literatúry, v ktorej obaja hľadali azyl a útechu.

03.11.2016 17:00
debata (2)
Vladimír Mináč (10. august 1922 - 25. október... Foto: Peter Procházka
Vladimír Mináč Vladimír Mináč (10. august 1922 - 25. október 1996)

Mináč mal však tých dôvodov na „útek“ oveľa viac, nakoniec útek do hôr a lesov je vpísaný aj do jeho literárneho diela. Mináč je rodákom z Klenovca, rázovitej obce ležiacej v malebnom údolí Slovenského rudohoria. Na svoju úzku spätosť s prírodou, ktorú spisovateľ pociťoval intenzívne najmä v detstve, upozornil aj v rozhovoroch so spisovateľom Petrom Holkom: „Žil som poloprírodný život, všetko súvislo so všetkým a všetko trvalo. A keď ma násilne oddelili od Klenovca, tak som to začal pociťovať ako nenahraditeľnú stratu.“

Mináčov blízky vzťah ku krajine je výrazne prítomný už v jeho literárnom debute Smrť chodí po horách, ktorý má zreteľné autobiografické podložie. Mináč sa zapojil do Slovenského národného povstania a po zranení, ktoré si nešťastnou náhodou spôsobil sám, sa ocitol v nemeckom zajatí a koniec vojny prežil v koncentračných táboroch Mauthausen a Dachau. Po priblížení sa východného frontu k rakúskym hraniciam je jeden z hlavných protagonistov Mináčovho debutu transportovaný vlakom smerom na západ.

Opis krajiny tu má úzku súvislosť s beznádejou, so strachom a s celkovým vnútorným rozpoložením: „Človek z hôr nikdy celkom neprivykne na roviny, na bezútešné pláne, kde sa oko nemá na čom zachytiť, o čo oprieť, kde hory sa podobajú parkom a potoky žabím mlákam. Ak ho život aj donúti na nich žiť, nikdy k nim neprilipne, nikdy ich nemá rád. Ale teraz, keď sa vlak nezadržateľne blížil k nemeckým hraniciam, chcel by sa Peter zachytiť tých čiernych slovenských hrúd, chcel by si ľahnúť na poslednú slovenskú zem a držať sa jej kŕčovite.“ Aj táto osobná traumatická skúsenosť zrejme spôsobila, že Mináč si ku krajine vytvoril veľmi bytostný a intímny vzťah, symbolizovala preňho slobodu a voľnosť, stala sa útočiskom a akousi „poslednou vecou“, keď zo sveta beznádejne zmizli aj tie posledné zvyšky ľudskosti.

Obraz národného barda

Mináč je u nás skôr tradične vnímaný ako autor, ktorý sa vyjadroval predovšetkým k národným témam. Dobovo emblematické sú jeho eseje pod názvom Dúchanie do pahrieb, ktoré autor písal v rokoch 1968–1969, pričom prvá esej z uvedeného súboru vyšla v prvom čísle časopisu Kultúrny život v januári 1968, teda bolo to bezprostredne po tom, ako Antonína Novotného vystriedal vo funkcii Alexander Dubček. Mala skôr politicky proklamatívny charakter a možno z nej okrem iného vyčítať Mináčovu predstavu o „obrodnom procese“, ktorá vychádzala z romantických predstáv a rôznych náboženských mytológii. Takémuto konceptu je podriadená aj funkcia krajiny, v ktorej hory symbolizujú „prirodzený“ hrad, kam sa ľudia uchyľujú pred nebezpečenstvom, útokmi agresívnych a bojovných kočovných kmeňov: „Kto spočíta, koľko ráz sme utekali do hôr, do hustých pralesov, vždy vyššie a vyššie: dnešné osídlenie Slovenska je dôsledkom takýchto dejín.“

Mináč sa usiloval o akési spojenie marxizmu s romantickými ideami. Tomu zodpovedal aj jeho štýl písania, ktorý bol patetický a rétorikou pripomínal romantické proklamácie. V duchu romantickej tradície si programovo budoval obraz národného barda, čo dokázal nielen v rovine lyrizujúceho literárneho jazyka, ale aj svojím vystupovaním, najmä intonáciou a celkovou dikciou. Viacerí oceňujú práve túto črtu Mináčovej osobnosti, iní zase majú potrebu sa voči takejto predstave kriticky vyhraňovať.

Svedomie

Mináčov vzťah ku krajine počas jeho života prechádzal viacerými fázami, napríklad v 50. rokoch to bola nepriateľská a nehostinná krajina, ktorú si bolo treba podmaniť a skrotiť, nakoniec práve toto bol tiež jeden z charakteris­tických znakov poetiky socialistického realizmu (prózy Modré vlny, Na rozhraní). Naopak, v druhej polovici 50. rokov sa z neho stal kritik stalinizmu, čo bolo typickou črtou tých čias, keď slovenskí spisovatelia po XX. zjazde KSSZ, na ktorom Nikita Chruščov odsúdil Stalinove zločiny, začali precitať.

Už v roku 1957 mu cenzúra zakázala súbor poviedok pod názvom Z nedávnych čias, v ktorých Mináč krátko po Tatarkovom Démonovi súhlasu prozaicky stvárnil politický systém nastolený po februári 1948 a opísal ho ako obdobie teroru. Ako jediná z uvedeného súboru však vyšla prvá poviedka pod názvom Svedomie a v lete 1956 ju zverejnili český kultúrny časopis Literární noviny. Pri náhodnej návšteve jednej zo stavieb mládeže hlavný protagonista objavuje pracovný tábor obohnaný ostnatým drôtom, ktorý mu v mnohom pripomína koncentračné tábory. Najväčší šok však zažíva v okamihu, keď v ňom stretá svojho priateľa, spoluväzňa, s ktorým ho spája spoločná minulosť – skúsenosť koncentráku a všetky hrôzy s ním spojené. Tento otriasajúci zážitok je zdrojom pochybností, či nový politický režim je v skutočnosti tým spravodlivým systémom, tak ako ho vykresľovala dobová komunistická propaganda.

Mináč teda vlastne písal o gulagoch ešte dávno pred Solženicynom, ktorého kultové dielo Jeden deň Ivana Denisoviča vyšlo v časopise Novyj Mir v roku 1961. O to absurdnejšie a nepochopiteľnejšie vyznieva Mináčov pamflet proti Solženicynovi, ktorý napísal po augustovej invázii. No v podstate sa to týkalo celého normalizačné obdobia, pre ktoré Mináč bol ako vysoký komunistický funkcionár veľkou oporou. =

Náhodný kaz?

Pre mňa je Mináč najzaujímavejší ako kritik dvoch politických systémov – na jednej strane stalinizmu, na druhej strane neoliberálneho kapitalizmu. Pri kritike oboch systémov sa v Mináčovej tvorbe opäť objavuje motív krajiny, no tá tu nemá podobu romanticky idealizovanej predstavy, ale je nepriamo prítomná v zmysle ekologickej perspektívy. Oba systémy pre Mináča reprezentujú krajné polohy dvoch politických utópií. Kľúčové postavenie má v tejto súvislosti jeho esej pod názvom Budúcnosť, a čo s ňou?, ktorú Mináč napísal v roku 1966. Po skúsenosti s cenzorskou aférou, keď mu cenzúra zakázala jeho kritické prózy, Mináč v kritike trocha poľavil, čo sa prejavilo najmä v polemikách s Milanom Hamadom z prvej polovice 60. rokov, kde sa Mináč snažil stalinizmus opisovať ako nejaký náhodný kaz na inak sociálne spravodlivom spoločenskom systéme. Po odhalení Stalinových zločinov mal socializmus prejsť akousi vnútornou obrodou či očistou – takáto predstava však bola v súlade s celkovou dobovou atmosférou Pražskej jari.

V spomenutej eseji sa Mináč opäť prejavil ako radikálny kritik stalinizmu. Stalinizmus už prestal byť preňho len nejakým náhodným kazom, ale prirovnal ho k istej forme marxistického fatalizmu, ktorý nadobudol podobu mytológie. Stalinská epocha podľa Mináča zredukovala marxizmus na propagandistické frázy, kde sa budúcnosť podobala „reklamám na zubnú pastu, liala sa vodopádom a hrmela z miliónov rečniacich úst“, podobne ako vo farbistých reklamách sa na večne zelených pastvinách pásli večne tučné kravy, všade vôkol sa rozprestieral raj, hojnosť a život pripomínal všeľudovú veselicu. Človek v boji proti „nepriateľskej prírode“ však vytvoril „novú prírodu, techniku, ktorá mu vo svojich dôsledkoch tak isto, ak nie ešte viac hrozí záhubou a večným poddanstvom“. Tu však už Mináč prechádza od kritiky stalinizmu ku kritike technickej civilizácie ako takej.

Podľa neho okrem optimistickej verzie budúcnosti existuje aj tá pesimistická, keď sa „ľudské poznanie rozplynie v chaose ustavičného zrýchľovania“, rozmliaždi a rozdrví ho onen svet techniky, „v ktorom sa človek beznádejne stratí sebe a svojmu pôvodnému zmyslu, t. j. slobode“. Podľa Mináča ktorákoľvek priemyselná revolúcia, teda aj tá socialistická, prináša so sebou značnú mieru neslobody, fabrika a mechanizmus pásovej výroby nútia človeka, aby sa prispôsobil stroju: „Práve nedokonalosť techniky spôsobuje, že veľká časť ľudstva v industriálnej civilizácii je odsúdená k práci ako k nutnosti, ako k neslobode, ktorá sa podobá večnému zatrateniu.“

Kritický odstup

Mináčova kritika industriálnej civilizácie tak v druhej polovici 60. rokov padla na úrodnú pôdu a splynula s ľavicovo a ekologicky orientovanými iniciatívami z druhej polovici 60. rokov, ktoré rozhýbali aj intelektuálnu scénu na Západe (študentské revolty a vznik rôznych alternatív zameraných proti konzumnému spôsobu života).

Kritika technickej civilizácie neskôr zaznela aj v disidentských kruhoch. V roku 1978 vydal svoju programovú esej Moc bezmocných Václav Havel, v ktorej rovnako nachádzame kritiku industriálnej civilizácie, jej strojovosti a nekritického velebenia konzumu: „Technika – toto dítě moderní vědy jakožto dítěte novověké metafyziky – se vymkla člověku z rukou, přestala mu sloužit, zotročila ho a donutila, aby jí asistoval u přípravy své vlastní zkázy (…) bezmocně přihlíží, jak onen chladně fungující stroj, který vytvořil, ho nezadržitelně pohlcuje a vytrhuje ze všech jeho přirozených vazeb.“ Treba však tiež pripomenúť, že s Havlom, podobne ako so Sartrom, Mináč rovnako polemizoval, a navyše v 70. rokoch stál na opačnej strane barikády.

Ako ekologicky orientovaný intelektuál sa Mináč vrátil na scénu až v druhej polovici 80. rokov v čase tzv. perestrojky, keď sa verejne zastal ekologickej iniciatívy Bratislava nahlas. Najmä po novembri 1989 sa Mináč stal opäť publikačne aktívny. Známe sú skôr jeho texty, v ktorých obhajoval ideu samostatnej slovenskej štátnosti (tzv. Mináčov nacionalizmus).

Mináč však zároveň kritizoval aj Klausove ekonomické reformy a spolu s nimi aj celú ekonomickú transformáciu, čo bol často len eufemizmus pre obyčajné rozkrádanie. Aj toto bol dôvod, prečo Mináča nemali mnohí radi a účelovo spájali jeho kritiku divokého kapitalizmu s kritikou demokracie. Dnes s odstupom času sa však ukazuje, že napríklad kritika Klausa a smerovanie ekonomickej transformácie, ktorá vytvorila podhubie na vznik rôznorodých kriminálnych aktivít a na Slovensku zároveň zlikvidovala kultúru a vzdelanie, triafala do čierneho.

Mináč sa však mýlil, keď hľadal alternatívu v Mečiarovi, ktorý bol len Klausovým klonom (tu však treba povedať, že zďaleka nebol jediný z tých, ktorí Mečiarovi uverili a na svoju naivitu neskôr doplatili). Mináčovi však nemožno uprieť, že v čase všeobecného „transformačného“ nadšenia a trhového optimizmu, ktorý v mnohom kopíroval boľševický budovateľský optimizmus prvej polovice 50. rokov (masírovanie reklamou o zázračnom zbohatnutí), si dokázal zachovať kritický odstup. Zo slova ekológ, podobne ako intelektuál, sa však postupne stala nadávka.

Aj dnes naliehavý hlas

Dnes sme dospeli do stavu, keď sú ekologickí aktivisti označovaní za extrémistov a svet ovládla brutálna moc reprezentovaná fosílnym biznisom. O to naliehavejšie znejú Mináčove slová z prvej polovice 90. rokov: „Ľudia, ktorí snívajú o unifikácii života na planéte a ktorí ju už uskutočňujú skrz moc peňazí, médií a zbraní, by vari už mohli pochopiť, že každý meander rieky, ktorý znivočíme, sa už nikdy nevráti, s každým pralesným stromom, ktorý so stonom padá, odchádza možnosť života, nikdy nikto už nemôže napraviť nenapraviteľné (…) každý krok, ktorým nútime inakších ľudí jesť naše kŕmne dávky fyzickej a duchovnej potravy, myslieť naše konzervované myšlienky a vzývať naše jediné božstvo konzumu, každý krok, ktorým planírujeme planétu, ktorým ju valcujeme do jedinej podoby, je krokom záhubným.“

Nie je Mináčovou chybou, že väčšina intelektuálov na kritiku spoločnosti dnes rezignovala. Niektoré jeho texty z druhej polovice 60. a tiež prvej polovice 90. rokov by sme mohli postaviť vedľa takých autorov ako Slavoj Žižek alebo Václav Bělohradský. Nemôžeme však žiadať od človeka, ktorý prežil koncentrák a bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu, za ktorý sa v prvej polovici 50. rokov popravovalo, aby si vždy zachoval dekórum, nikdy neuhol a vždy stál vzpriamene. Navyše ak sa dnes viacerí ochotne ohnú, čo sa oceňuje ako istá forma názorovej a politickej „flexibility“.

Nie je teda dôvod stavať pomníky a budovať nejaký mináčovský kult, no viaceré jeho texty si našu pozornosť určite zaslúžia. Ako sa ukazuje, nielenže nič nestratili na svojej aktuálnosti, naopak, ich výpovedná hodnota sa ešte umocnila, čo už tak veľmi neteší.

Pavel Matejovič (1963)

Pavel Matejovič Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Pavel Matejovič Pavel Matejovič

Literárny vedec a esejista, venuje sa slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia. Je autorom 5 monografií, publikuje v domácich a zahraničných zborníkoch a časopisoch. V roku 2014 vydal monografiu o Vladimírovi Mináčovi, ktorá vyšla vo vydavateľstve Kalligram pod názvom Vladimír Mináč a podoby literárneho diskurzu druhej polovice 20. storočia. O rok neskôr editorsky pripravil na vydanie Mináčove prózy, ktoré v druhej polovici 50. rokov zakázala vydať komunistická cenzúra. Vo vydavateľstve LIC vyšli pod názvom Vladimír Mináč: Zakázané prózy.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Vladimír Mináč #Jean-Paul Sartre