Mocenský vzostup globálneho juhu?

24.11.2016 15:40
Davos, stretnutie
V Davose sa stretávajú najbohatší (a najvplyvnejší tohto sveta) usilujúci sa o zachovanie svojho bohatstva. Podľa Immanuela Wallersteina je to dnes 50:50 v otázke, či prevládne ,,duch Davosu" alebo ,,duch Porto Alegre". Autor:

Západ upadá, zvyšok sveta sa vzmáha. Podobné názory dnes nie sú ničím výnimočné a vyslovujú ich okrem sociálnych vedkýň a vedcov aj politici a političky naprieč celým pravo-ľavým spektrom. Úspech Donalda Trumpa s heslom, aby sa Amerika znova stala „veľkou“ je len odrazom newspeaku bruselskej byrokracie plnej inovácií, dynamiky a súťaživosti. Na oboch brehoch Atlantiku je ekonomický boj so zvyškom sveta zaobalený do fráz o spolupráci súčasťou každodenného politického chleba. Ako na tom sme dnes, ako sme na tom boli v minulosti a čo môžeme očakávať od blízkej budúcnosti?

Mocenský vzostup globálneho Juhu nie je novým javom. V období po dekolonizácii sa medzinárodné vzťahy dostali do zrejme najmenej nerovnej pozície od počiatku kolonizácie. V spoločnostiach, ktoré boli zvyknuté svetu dominovať a ovládať ho prostredníctvom systému kolónií, vtedy vládol diskurz strachu z tzv. žltej hrozby. Protikoloniálne víťazstvá v Afrike a Ázii vyvolávali obavu, že bývalé kolónie sa budú chcieť svojim niekdajším pánom pomstiť za storočia útlaku.

Táto mocenská rovnosť sa pretavila aj do roviny konkrétnych medzinárodných vyjednávaní. Napríklad vo vzťahoch medzi predchodcom EÚ – Európskym hospodárskym spoločenstvom – a krajinami Afriky, Karibiku a Pacifiku bol v roku 1975 v Prvej Lomskej konvencii (Lomé 1) zaistený spôsob, ako stabilizovať príjmy z vývozu chudobných krajín. V roku 1996 Európska komisia uznala, že vtedajšia „veľkorysosť“ bola spôsobená snahou „brániť ekonomické a geopolitické záujmy“ a vedená tak strachom z prerušenia dodávok kľúčových surovín po prvej ropnej kríze, ako úsilím o udržanie zahraničných trhov.

Jednoducho povedané, sila národnooslobod­zovacích hnutí a preukázaná schopnosť zjednotiť sa v prípade produkcie ropy prispeli k tomu, že Západ ustúpil niektorým požiadavkám globálneho Juhu. Z uvedeného nevyplýva len triviálne, a predsa hlboko pravdivé heslo, že v jednote je sila, ale najmä, že konkrétne zjednotenie krajín chudobného Juhu proti krajinám bohatého Severu môže viesť k vyrovnanejšiemu svetovému poriadku.

Ofenzíva Západu

Nedostatok jednoty medzi chudobnejšími a bohatšími štátmi Juhu a neoliberálna ofenzíva Severu však viedli k tzv. stratenej dekáde 80. rokov. Po období ostrého odporu tak prišla ešte silnejšia dominancia Západu a „jeho“ medzinárodných finančných inštitúcií. Potreba spojencov však v tomto období umožnila, aby ekonomicky vyrástli autoritársky vedené spoločnosti Juhu ako Južná Kórea a Taiwan. Až do 60. rokov finančná pomoc Kórei dosahovala úrovne 8 percent HDP, dôležitá bola tiež otvorenosť západných trhov výrobkom z týchto krajín.

Kľúčové však boli štátne politiky odporujúce neoliberálnym poučkám o komparatívnych výhodách. Bez selektívneho protekcionizmu, štátneho vlastníctva bánk, alebo ich ovplyvňovania štátom, bez podpory vývozu či bez cieľavedomej vzdelávacej politiky by k ázijskému zázraku zrejme nikdy nedošlo. To, či skutočne išlo o zázrak, alebo len inú cestu do slepej ulice „rozvoja“ podľa západných predstáv, je iná otázka. Podstatné je, že týmto krajinám sa podarilo „preraziť“ a posunúť sa z oblasti hospodárskej periférie do semiperiférie ku krajinám ako Portugalsko či Argentína.

Kto profituje z globalizácie?

Ekonomickú pozíciu krajín Juhu však naďalej silno ovplyvňoval klesajúci trend v tzv. výmenných reláciách. Zjednodušene povedané, ide o pomer toho, čo si môže jedna krajina kúpiť za svoj vývoz od inej krajiny. Ak napríklad v roku jedna za tonu pšenice dostanete dva kombajny, v roku desať za tú istú tonu pšenice už dostanete len jeden kombajn. Kým cena kombajnov ostala v tomto príklade zhruba rovnaká, cena pšenice klesla. Špecializácia na vývoz primárnych produktov teda v tomto období na rozdiel od špecializácie na priemyselné výrobky viedla k poklesu príjmov z exportu.

Ako sme však na tom dnes, v ére rastúceho dopytu po nerastných surovinách zo strany Číny, Indie a ďalších mimoeurópskych ekonomík a klesajúcich cien telefónov, počítačov a ďalších priemyselných výrobkov? Namiesto zjednodušujúceho predpokladu klesania výmenných relácií primárnych komodít oproti produktom priemyselnej výroby treba skúmať, akým skupinám tovarov klesajú či stúpajú výmenné relácie. Analýza podľa krajín ukazuje, že výmenné relácie klesajú najviac najchudobnejším krajinám a Číne a najmenej bohatým krajinám. Industrializácia v krajinách globálneho Juhu tak, zdá sa, nevedie k zásadným zmenám v ekonomických vzťahoch vo svete.

Platí však, že sa zvyšuje podiel na priemyselnej produkcii krajín globálneho Juhu. Ten od roku 1953 do roku 2010 narástol z 5 percent na 32 percent. Podiel na svetovom HDP západných krajín a Japonska klesol medzi rokmi 1960 – 2015 zo 60 percent na 45 percent. Ostáva otázkou, či kvantitatívne posuny povedú ku kvalitatívnym a Číne alebo inej krajine sa podarí začať vyrábať kvázi monopolné produkty s najvyššou pridanou hodnotou, zaisťujúce najväčšiu časť z koláča ziskov svetovej produkcie. Skôr než k narovnaniu nerovných ekonomických vzťahov by však v takom prípade došlo k presunu centra zo Západu na Východ bez transformácie ekonomického systému.

Zmeny v ekonomickom vládnutí

K zmenám však zjavne dochádza v systéme globálneho hospodárskeho vládnutia. Hoci Svetová banka (SB) a Medzinárodný menový fond (MMF) ostávajú naďalej kľúčovými aktérmi v tomto vládnutí, nie sú jedinými inštitúciami schopnými prostredníctvom pôžičiek ovplyvňovať konanie vlád zadlžených krajín.

Bývalý minister financií Spojených štátov Lawrence Summers označil minulý rok založenie Ázijskej banky pre infraštruktúru a investície (AIIB) za zlomový bod, v ktorom USA prišli o svoju úlohu bankára a ručiteľa globálneho ekonomického systému. Čína už predtým mala Čínsku rozvojovú banku, ktorá svojimi aktívami prevyšovala Svetovú banku, v roku 2014 však založila banku s účasťou kľúčových spojencov Spojených štátov a s rovnakým právom veta, aké majú USA v SB a MMF. Okrem toho v roku 2015 vznikla Nová rozvojová banka, založená vládami štátov skupiny BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Juhoafrická republika).

Reforma v rozložení hlasovacích práv vo Svetovej banke ukazuje nechuť, s akou sa Západ vzdáva svojej dominancie. Jediná krajina, ktorá si polepšila o viac ako jedno percento, bola Čína. Nečudo, že vznikajú ďalšie medzinárodné „rozvojové“ banky, vyrovnávajúce doterajšie dominantné postavenie Západu.

Otázkou však ostáva, ako sa nové banky správajú. Podľa britského The Economist sa z AIIB stala prekvapujúco normálna banka. Ďalšie zdroje hovoria o novom boji o Afriku, v ktorom banky a investície slúžia ako nástroje na zaistenie importu surovín z Afriky. Z tejto perspektívy nielenže dochádza k súboju medzi Západom a Čínou, ale zároveň jedna časť globálneho Juhu rastie na úkor inej.

Čínsky démon, dekadentný Západ

Do toho všetkého sa zamotávajú západné diskurzy démonizujúce Čínu a, naopak, čínske či ruské diskurzy prezentujúce Západ ako priestor dekadencie a úpadku. Hoci je Západ a jeho model napriek svojej neudržateľnosti naďalej vzorom, nezápadné priestory si vytvárajú vlastné modernity s novými tradíciami.

Materiálny posun však vidieť v správaní aktérov počas ekonomických kríz. Zaujímavé výsledky prináša porovnanie veľkej recesie, ktorá sa začala v roku 2007, a ázijskej krízy z rokov 1997 – 1998. Pôžička Južnej Kórei od Medzinárodného menového fondu, slúžiaca najmä na splatenie dlhov západným veriteľom, bola podmienená neoliberálnymi reformami, ktoré krízu len zhoršili. Hlavne však podmienky MMF umožnili európskym a severoamerickým firmám, aby v Kórei nakupovali hlboko pod cenou okrem bánk aj veľké časti firiem tvoriacich kostru kórejského hospodárstva ako Daewoo, Hyundai či Samsung. V tom čase musel svoju pozíciu opustiť aj medzinárodným finančným inštitúciám nie práve naklonený kórejský minister financií, ktorého nahradil bývalý zamestnanec MMF.

Ťažko povedať, čo by sa dialo dnes, keď ázijské krajiny poučené z krízy majú medzi sebou dohody, ktoré by mali zabrániť špekuláciám s ich menami na finančných trhoch. Zaujímavejšie je však sledovať, do akých rúk sa od poslednej krízy dostávajú vlajkové lode hospodárstva EÚ a USA ako Volvo, Peugeot-Citroën či General Electric.

Kam smerujeme?

Kde sa teda nachádzame a kam smerujeme? Rozhodne sa nedá povedať, že by Západ dominoval tak ako v 80. rokoch minulého storočia, nie sme však ani v 60. rokoch, keď bol Juh omnoho zjednotenejší než dnes. Máme tu bohaté krajiny vyvážajúce ropu a ekonomicky rastúce krajiny východnej Ázie a BRICS, ku ktorým patrí pár krajín Afriky. Zároveň však chudoba stále ešte vládne vo veľkej časti globálneho Juhu. V takom heterogénnom zoskupení sa dá len ťažko očakávať jednota. Navyše treba pripomenúť, že vo všetkých týchto krajinách je obrovská nerovnosť medzi bohatými a chudobnými. Takže, hoci národná či huntingtonovsky povedané civilizačná príslušnosť vytvára nepriateľské identity, odvážim sa tvrdiť, že triedna odlišnosť je v tomto omnoho silnejšia a bohatí sa skôr dohodnú s inými bohatými, než s chudobnými z vlastného národa.

Jednu perspektívu do budúcnosti ponúka Immanuel Wallerstein. Podľa neho sme na tom teraz 50 : 50 v otázke, či prevládne „duch Davosu“ alebo „duch Porto Alegre“. V Davose sa stretávajú najbohatší (a najvplyvnejší tohto sveta) usilujúci sa o zachovanie svojho bohatstva. Oni sami sa dajú rozdeliť do dvoch skupín – tých, ktorí by najradšej pritvrdili smerom k autoritárskejšej hierarchii, a tých, ktorí preferujú zelený kapitalizmus založený na meritokracii. K druhým menovaným by zrejme šlo zaradiť Progresívne Slovensko.

Duch Porto Alegre, miesta stretávania sa Svetového sociálneho fóra, je takisto rozdelený. Svetlé zajtrajšky sa dajú budovať viac horizontálne, participatívnou demokraciou, ale aj prostredníctvom vertikálnej štruktúry usilujúcej sa o rýchly hospodársky rast v chudobných krajinách.

No „základnou realitou je nepredvídateľnosť,“ píše Wallerstein. Na jednu predpoveď sa však odhodlám. Na svetové udalosti budú mať obrovský dosah environmentálne problémy. Tie môžu šachovnicu svetovej politiky namaľovať úplne novými farbami. Obávam sa však, že dominovať bude čierna.

Tomáš Profant (1983)

Tomáš Profant
Tomáš Profant

Doktorát z politológie získal na univerzite v nemeckom Kasseli. Ako odborný asistent pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave a je výskumným pracovníkom na Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe. Je jedným zo zakladateľov alternatívneho publicistického portálu Pole. Medzi jeho odborné záujmy patrí medzinárodná politická ekonómia, rozvojová spolupráca a postkoloniálna teória. Spolu s Ondřejom Horkým-Hlucháňom editoval nedávno vydanú knihu Mimo Sever a Jih: Rozumět globálním nerovnostem a rozmanitosti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kolónie #kolonializmus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla červený amarylis vianoce

Perla červený amarylis vianoce

26,39
Perla farebné karafiáty

Perla farebné karafiáty

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk