Hľadanie spravodlivého súdu aj pre zločincov

22.12.2016 17:00
Hannah Arendtová
Hannah Arendtová Autor:

Nepochopenie spojené s knihou Hannah Arendtovej Eichmann v Jeruzaleme pretrvávajú dodnes. Mnohí čítajú knihu ako detailnú analýzu príčin a prejavov holokaustu. Iní používajú knihu ako príklad analýzy ľahkosti, s akou môže človek v modernej byrokratickej spoločnosti podľahnúť zlu a stať sa súčasťou vraždiaceho systému.

Presne 70 rokov po norimberskom procese s predstaviteľmi nacistického Nemecka vyšla prvýkrát v slovenskom preklade Igora Otčenáša kniha/esej/reportáž o procese s jedným z najznámejších, hoci nie veľmi vysoko postaveným nacistom – Adolfom Eichmannom. Tým dôstojníkom SS, ktorý organizačne zabezpečil „konečné riešenie“, teda „efektívnu likvidáciu“ miliónov Židov v plynových komorách.

Za svoju dobrú prácu pre nacistov nebol postavený pred súd v Norimbergu, ale po tom, čo ho z Argentíny uniesli agenti izraelskej tajnej služby, bol o 15 rokov po norimberskom procese súdený v Jeruzaleme. Hannah Arendtová, autorka známej knihy Eichmann v Jeruzaleme, prenikavo analyzuje veľmi problematické hľadanie spravodlivosti po vojne, čo priniesla bezprecedentné utrpenie a nové podoby zločinov, ktoré v dovtedajšom práve nemali precedens.

Hľadanie univerzálnej spravodlivosti

Päťdesiatpäť rokov od samotného procesu s Eichamnnom a vyše 50 rokov od vydania knihy stále ide o svieži a intelektuálne provokatívny text. Esej či skôr reportáž politickej analytičky Hannah Arendtovej (ktorá zostala od svojej emigrácie z nacistického Nemecka v polovici 30. rokov ešte aj tak dlho po vojne stále bez občianstva, a teda bez lojality k nejakému štátnemu útvaru), nesie všetky znaky intelektuálne nezávislého pohľadu na proces. Pravdepodobne aj jej „národnoštátna“ nelojalita, spolu s ostrým a až sarkastickým štýlom písania, aj jej zhodnotenie procesu boli dôvodmi, prečo bola v podstate až do konca svojho života symbolicky exkomunikovaná z prostredia židovských intelektuálov najmä v Izraeli (prvý preklad jej knihy vyšiel v hebrejčine až v roku 1999, teda 24 rokov po jej smrti!).

Nepochopenie a dezinterpretácie sú však s knihou spojené v podstate až dodnes, hoci nie všetky súvisia so štýlom písania a aj s istou mierou nekompromisnosti samotnej autorky. Mnohí až dodnes čítajú knihu ako detailnú analýzu príčin a prejavov holokaustu. Iní zasa ako príspevok k historickej analýze podstaty nacistického režimu. Niektorí používajú knihu ako príklad analýzy ľahkosti, s akou môže človek v modernej byrokratickej spoločnosti podľahnúť zlu a stať sa súčasťou vraždiaceho systému.

O čom teda kniha je? Arendtovej esej-reportáž sa otvorene hlási k tomu, že sa zaoberá len pomerne úzko definovanými problémami procesu s Adolfom Eichmannom. Jej správa o procese sa zaoberá len tým, o čom sa v jeho priebehu jednalo, alebo tým, čo v záujme spravodlivosti pojednávané malo byť. Je to teda kniha o hľadaní spravodlivého procesu pre vojnového zločinca. Každý proces podľa nej by totiž mal byť zameraný na osobu obžalovaného, na človeka z mäsa a kostí, s jedinečnou históriou, konšteláciou vzorcov správania a okolností.

Všetko, čo je za tým, teda história židovského národa v diaspóre, dejiny antisemitizmu, správanie sa rôznych národov či dobové ideológie ovplyvňujú akýkoľvek proces len do tej miery, do akej vytvárajú pozadie a podmienky, za ktorých sa obžalovaný dopustil svojich činov. Všetko ostatné, s čím obžalovaný neprišiel do kontaktu, alebo čo ho nijako neovplyvnilo, sa musí zo súdneho procesu vynechať. Súdený má byť teda typ zločinu a riešená otázka povahy obžalovaného, nad ktorým musí byť vynesený verdikt spravodlivosti.

Hannah Arendtová: Eichmann v Jeruzaleme
Hannah Arendtová: Eichmann v Jeruzaleme Autor: Premedia 2016

Veľká časť Arendtovej kritiky procesu je o jeho problematických veciach, ktoré s hľadaním spravodlivosti nesúviseli. O vysokej miere teatrálnosti, s akou bol proces rozbehnutý a politicky využívaný na posilnenie identity nového štátu Izrael a politického programu jeho reprezentácie. Kritizuje masívne ovplyvňovanie verejnej mienky pri vytváraní obrazu hrôzostrašnosti a lživosti obvineného. Aj toto je podľa nej v rozpore s princípmi spravodlivosti, ktorá, naopak, vyžaduje ústranie, povoľuje ľútosť, nie však hnev, a predpisuje to najúzkostlivejšie vyhýbanie sa slastnému potešeniu vo svetlách lámp.

Jedným z kľúčových bodov autorkinho posudzovania procesu však bolo, že podľa nej rezignoval na ambície univerzalisticky poňatého práva. Hoci nespochybňovala právomoc izraelského súdu v Jeruzaleme posudzovať zločiny spáchané na židovskom národe, spochybnila kompetenciu súdu spravodlivo riešiť proces týkajúci sa zločinu, ktorý nemal historický precedens a ktorý sa netýkal len a jedine židovského národa.

Zločin, ktorý mal byť súdený v Jeruzaleme, sa totiž týkal ľudstva ako takého. V tomto odporúčala, aby bol pri súdení zatiaľ bezprecedentného zločinu nastolený nový historický precedens, na ktorý sa bude dať v budúcnosti odvolať, pre tento prípad ustanovenie medzinárodného tribunálu. Tribunálu v niečom podobnému tomu z Norimbergu, no ktorý by nezopakoval jeho absenciu princípu spravodlivého súdu, ktorý nemá byť súdením porazených víťazmi.

Po viac ako desaťročí od skončenia vojny podľa nej už nastal čas, aby sa kľúčovou otázkou v súvislosti so zločinmi, aké sa udiali počas vojny, stal princíp spravodlivosti. V tomto je jej kniha v podstate dedičstvom nemeckého kantovského a osvieteneckého hľadania ideálu spravodlivosti. Týmto sa zásadne a až radikálne odlišovala od mnohých iných, ktorí sa proces pokúšali či už využiť ako politickú kampaň v novom štáte, alebo na ďalšie ciele, medzi ktorými sa vynímal pokus prezentovať (a to aj dosť spektakulárne) prostredníctvom procesu bezprecedentné utrpenie židovského národa.

Nedôvera v nestrannosť súdu

Veľkým zdrojom odsúdenia knihy boli Arendtovej kritické poznámky na pochybnú nestrannosť celého procesu a množstvo chýb, ktoré bránili naplneniu idey spravodlivosti. Prvým okruhom problémov boli viaceré porušenia zvyklostí nastoľovania práva. Eichmann sa mohol ocitnúť pred súdom v Jeruzaleme len vďaka jeho únosu z Argentíny, teda porušeniu medzinárodného práva. Argentína z politických dôvodov ustúpila od protestov proti porušeniu jej zákonov štátom Izrael, podobne ako povojnová Nemecká spolková republika neuplatnila ochranu svojich občanov, ktorým bol aj Adolf Eichmann, a rovnako z politických dôvodov nenamietala proti porušeniu vlastných zákonov a nežiadala, aby bol vydaný na súd do Nemecka.

Napriek nezákonným pokusom nastoliť spravodlivosť a napriek viacerým porušeniam medzinárodných zmlúv a zákonov však mal byť obecenstvom súdu celý svet. Novinári očakávali rovnako senzačný spektákel, akým bol norimberský tribunál, akurát teraz mala byť „stredobodom pozornosti tragédia židovstva ako takého.“ V Izraeli v tom čase vládlo presvedčenie, že spravodlivosť Židom učiní iba židovský súd a že je vecou Židov vynášať súd nad svojimi nepriateľmi.

Arendtová v tomto ohľade varovala, že ak sa obžalovaný stane symbolom a súd bude zámienkou na nastolenie problémov, ktoré sú nepochybne zaujímavejšie ako vina či nevina nejakého človeka, potom bude nutné prikloniť sa k tomu, čo tvrdil Eichmann a jeho právnik. Totiž, že sa ocitol na procese ako zástupná obeť nielen za Nemeckú spolkovú republiku, ale aj za udalosti ako také a za to, čo bolo ich príčinou – to znamená za antisemitizmus a totalitnú vládu, ako aj za ľudskú rasu a dedičný hriech.

Čiastočne takéto obavy napĺňal aj samotný proces. Bol totiž vedený tónom, ktorý udal izraelský premiér Ben Gurion, že ide nie o individuálneho človeka, ktorý stojí pred týmto historickým súdom, a nie len nacistický režim samotný, ale súdený bude antisemitizmus v celej ľudskej histórii. Aj jazykom, aký zvolila žaloba, zvolila zlú a lacnú rétoriku. Arendtová zdôrazňuje, čo bolo ešte horšie – že to bolo v čírom protiklade s dôvodmi, prečo Eichmanna postavili pred súd. Naznačovalo to totiž, že možno bol len nevinným vykonávateľom akéhosi mysticky predurčeného osudu, alebo v tomto prípade dokonca antisemitizmu, ktorý bol možno nevyhnutný, aby osvetľoval „krvou skropenú cestu, ktorou kráčal tento národ“ k naplneniu svojho osudu.

Ďalším dôvodom jej kritiky procesu boli vtedajšie zákony samotného štátu Izrael. Kritizovala mladý židovský štát, pretože nevychádzal z kantovských občianskych princípov. Konštatovala, že v štáte, kde sú rabínskymi zákonmi povolené sobáše len medzi Židmi, bolo niečo ohromujúce v naivite, s ktorou obžaloba denunciovala smutne známe norimberské zákony z roku 1935, zakazujúce zmiešané manželstvá a styky medzi Židmi a Nemcami. Neurobila to, čo mnohí ďalší novinári, ktorí boli toho názoru, že nie je vhodná doba povedať Židom, čo je zlé na zákonoch a inštitúciách v ich vlastnej krajine.

Podobne v súvislosti s neobčianskosťou nového štátu upozornila na problém s Palestínčanmi, ktorí sa ocitli vylúčení a vyháňaní. Veľmi rázne poukázala na spektakulárnu stránku procesu, keď boli pokusy aj na procese ukázať, aké hrôzy môže znamenať život medzi inovercami, teda snahy pôsobiť na izraelskú verejnosť, že iba v Izraeli môžu byť Židia v bezpečí a žiť dôstojný život. Bol to však práve onen dramatizujúci aspekt súdneho procesu, ktorý podľa Arendtovej skolaboval pod ťarchou vo výpovediach svedkov opisovaných zverstiev, z ktorých vstávali vlasy od hrôzy. Súdny proces jej pripomínal divadelnú hru, ktorá sa začína i končí u páchateľa, nie obete.

Jej sklamanie vyplývalo aj z toho, že podľa nej ambíciou moderného židovstva malo byť stať sa súčasťou pluralitného sveta. Nevyhnutným predpokladom (no v tom čase nenaplneným) izraelskej štátnosti, ktorá by podľa Arendtovej urobila zo Židov ľud medzi ľudom, národ medzi národmi, štát medzi štátmi, je závislosť od plurality, ktorá už neumožňuje existenciu starovekej a nábožensky ukotvenej dichotómie medzi Židmi a gójmi. V takomto kontexte „vedomá snaha súdu vyrozprávať iba židovskú verziu príbehu deformovala pravdu, dokonca i pravdu židovskú“. Samotný súd však kritizovala aj za jeho ambície, ktorými nebolo hľadanie spravodlivosti, ale vykonanie pomsty.

Od vojnových zločinov k zločinom proti ľudskosti

Veľká časť knihy sa pomerne podrobne zaoberá postupnou zmenou riešenia takzvaného židovského problému v Nemecku od nútenej emigrácie (vyhnania), cez koncentráciu na okupovaných územiach až po Hitlerom navrhnuté konečné riešenie, čo znamenalo fyzické vyhubenie všetkých Židov. Popritom na množstve príkladov ukazuje, ako sa (až) počas vojny s „konečným“ riešením vyrovnávali aj v iných európskych štátoch, či už okupovaných, alebo v satelitoch nacistického Nemecka.

Medzi množstvom konkrétnych prípadov je uvedený aj síce stručný, ale koncepčne zaujímavo včlenený príklad vojnového Slovenska. Aj na tomto prípade je možné pochopiť základnú argumentačnú líniu Arendtovej. Ukazuje rôzne postoje a stratégie vlád a spoločností v celej Európe, počínajúc odmietnutím deportovať Židov z územia (Dánsko, Bulharsko), cez rôzne podoby bojkotu transportov do vyhladzovacích táborov (Francúzsko, Belgicko, Taliansko), po brutálne a živelné pogromy a vyvražďovanie na vlastnom území (Rumunsko a na konci vojny aj Maďarsko). Slovensko sa v tomto ukazuje ako trocha odlišný prípad, trocha podobný Chorvátsku politikou výnimiek, ale odlišný zásadnými zákonmi. Vojnová Slovenská republika napriek antisemitskej rétorike nie je Arendtovou vykresľovaná ako otvorená vykonávateľka „konečného riešenia“. Svojou legislatívou akoby zostávala v prvých dvoch fázach nemeckého riešenia problému so Židmi, teda na princípe vylúčenia a následného núteného vyhnania (odtransportovania) Židov zo svojho územia.

Arendtová akoby videla podstatu problému a riešenia „židovského problému“ inde ako v „konečnom riešení“. „Riešením“ v chápaní slovenských fašistov bolo vyhnanie Židov zo Slovenska a zabratie ich majetku, no nie ich systematické vyvražďovanie, hoci ani oni nič nenamietali proti „občasnému zabíjaniu“. Najväčším hriechom na Slovensku podľa nej nebolo to, že Židia boli inej rasy, ale to, že boli bohatí. Odlišnosť od nemeckého vojnového zákonodarstva vidieť v knihe na opise princípov hlavných antižidovských zákonov na Slovensku. Tie riešili najskôr arizáciu, teda zaberanie židovských majetkov, a tiež systém výnimiek, ktorý umožňoval vysokú mieru korupcie, ktoré mohli byť za istých okolností prezentované aj ako „umiernené postoje“. S týmto paralelne riešili na Slovensku aj rasovú segregáciu. Nie však kvôli likvidácii Židov, ale kvôli deportácii preč z krajiny.

Arendtovej dôkladná analýza rôznych zákonných opatrení proti Židom v celej Európe totiž naznačuje, v čom sa práve vytvoril v Nemecku a za Eichmannovej aktívnej spoluúčasti historicky bezprecedentný zločinný systém. Antisemitizmus nebol nový fenomén, rovnako ako pogromy, vyháňanie obyvateľstva či celých skupín a národov z krajín. Vojnové zločiny či zločiny proti mieru už tiež boli zadefinované, obzvlášť po tribunáli v Norimbergu. No problém, s ktorým sa museli vyrovnať sudcovia v procese s Eichmannom, bol však podľa Arendtovej historicky úplne nový.

Napriek množstvu obvinení voči Eichmannovi, len jediné obvinenie sa týkalo nového druhu kriminálneho činu – išlo o zločiny proti ľudskosti. Tento typ zločinu vychádzal z reality neslýchaných zverstiev, vyvražďovania celých národov a oblastí od miestneho obyvateľstva. Malo ísť o zločiny, ktoré nesúviseli s nevyhnutným vedením vojenských operácií a ktoré dokonca od vojenských operácií nezáviseli a signalizovali, že politika systematického vyvražďovania bude pokračovať aj v období mieru. A práve takýto druh zločinu dovtedy nepostihovalo ani medzinárodné, ani štátne právo.

Zločin proti ľudskosti je vo svojich dôsledkoch zločinom proti „štatútu človeka“. Práve zdôrazňovaním tejto univerzality zločinu žiadala Arendtová aplikovať voči posudzovaniu zločinu univerzalistickú optiku, teda neriešiť problém nacistického „konečného riešenia“ len ako problém spojený so Židmi, ale ako problém celého ľudstva.

Podstata zločinu proti ľudstvu

Každý zločin nie je spáchaný len na obeti, ale primárne na spoločenstve, ktorého zákon bol porušený. Páchateľ má byť vydaný spravodlivosti preto, lebo jeho čin vážne porušil a vážne ohrozil spoločenstvo ako celok, a nie preto, ako je to v občianskych sporoch, keď škodu utrpel nejaký jednotlivec, ktorý si uplatňuje nárok na svoje odškodnenie.

Arendtová zdôraznila princíp univerzálnej jurisdikcie, že odškodnenie má v kriminálnych prípadoch celkom inú povahu, lebo v tomto prípade je to samotné politické teleso, ktoré musí byť „odškodnené“ a je to preto všeobecný verejný poriadok, k narušeniu ktorého došlo a ktorý musí byť obnovený. Inými slovami, je to zákon, nie žalujúci, ktorému musí dôjsť zadosťučinenia. Práve v tomto bode videla Arendtová aj jeden z mnohých problémov procesu s Eichmannom, ktorý bol obžalovaný hlavne zo zločinov proti židovskému národu a týmto sa stal proces ničím iným, v podstate len posledným z mnohých následných povojnových súdnych procesov v mnohých iných štátoch, ktoré nasledovali po norimberskom tribunáli.

Na procese okrem iného kritizovala, ako málo bol nový štát Izrael, ako aj židovský národ všeobecne, pripravený uznať bezprecedentnosť zločinov, z ktorých bol Eichmann obvinený, a aké ťažké muselo byť toto poznanie pre židovský národ. Podľa nej v očiach Židov, uvažujúcich výlučne v rámci svojej histórie, sa katastrofa, ktorá ich za Hitlera postihla a pri ktorej zahynula tretina z nich, nejavila ako najnovší typ zločinu, ako bezprecedentný zločin genocídy, ale naopak, ako najstarší zločin, ktorý poznali a na ktorý sa pamätali. Žiadny z účastníkov procesu jasne nepochopil skutočnú povahu hrôz v Osvienčime, ktorá sa odlišuje od všetkých zverstiev minulosti, pretože sa obžalobe i sudcom javili len ako najstrašnejší pogrom v histórii.

Arendtová zároveň ako omyl označuje rozšírené vysvetľovanie, že existuje priame prepojenie medzi raným antisemitizmom nacistickej strany a norimberskými zákonmi a odtiaľ k vyhnaniu Židov z ríše a napokon až k plynovým komorám. Podľa nej politicky i právne tieto zločiny neboli iné len stupňom svojej závažnosti, ale svojou podstatou. Šlo totiž o posun o legalizácie aj skôr existujúcej diskriminácie na národnej úrovni Nemecka, dokonca uznanej ako súčasť nemeckého práva aj inými štátmi. Až nútené vysťahovávanie a s tým spôsobené problémy utečencov v ďalších krajinách posunuli problém na medzinárodnú úroveň, a tým aj zločinom proti ľudskosti.

No úplne nový zločin proti ľudskosti, ktorý Arendtová odlíšila od zločinu vyhnania – v zmysle zločinu „proti štatútu človeka“, alebo proti samotnej podstate ľudstva – sa objavil na scéne až v okamihu, keď nacistický režim vyhlásil, že si nemecký ľud nepraje žiadnych Židov nielen v Nemecku, ale chce, aby z povrchu zeme zmizol celý židovský národ. Zatiaľ čo vyhnanie je zločinom proti iným národom, genocída je útokom na ľudskú rôznorodosť ako takú, to znamená charakteristiku „štatútu človeka“, bez ktorého by samotné slová „ľudstvo“ alebo „ľudskosť“ nemali význam.

Človek bez svedomia?

Druhá línia knihy sa venuje osobnosti Adolfa Eichmanna. Ako obvineného. Na pochopenie samotného prípadu však nie je podstatné riešiť to, čo nasledovalo po vydaní knihy, teda či bol Eichmann antisemitom a jeho konanie bolo poháňané osobnou nenávisťou voči Židom, alebo či bol len iniciatívny úradník, ktorý v mene povýšenia bol ochotný organizovať masové zabíjanie. Provokujúcou líniou Arendtovej uvažovania o Eichmannovi je jej dôkladný rozbor jeho výpovedí a zdôvodňovaní okolností, prečo aj pri vedomí, že organizuje transporty na istú smrť, vo svojej činnosti tento dôstojník SS, ktorý neznášal pohľad na ľudskú krv, túto činnosť vykonával.

Pohľad sudcov na Eichmannov prípad vychádzal z predpokladu, že obžalovaný si musel byť ako všetky „normálne osoby“ vedomý zločinnej povahy svojich činov. A Eichmann bol predsa naozaj normálny a nebol ani „v rámci nacistického režimu výnimkou“. V tomto však Arendtová poukázala na zásadný problém viny a celého zločinu, pretože podľa nej v podmienkach tretej ríše len „výnimky“ dokázali reagovať „normálne“. A tento jednoduchý fakt predstavoval pre sudcov dilemu, ktorú nedokázali ani vyriešiť, ani sa jej vyhnúť. Inými slovami, akoby sudcovia šli súdiť Eichmanna za to, že nebol v nacistickom Nemecku výnimkou. Tým poukázala na už klasický problém človeka, ktorý dodržiava zákony, predpisy a snaží sa o profesionalitu, no problémom je, že funguje v spoločnosti, kde sú obrátené základné princípy zákonov.

V súvislosti v Eichmannovými výpoveďami sa však ukázala aj jedna Arendtovej analytická slabosť či skôr predsudok. V podstate nebrala mnohé jeho slová veľmi vážne a označovala ich ako chvastanie, čo označila ako jednu z jeho hlavných charakterových chýb. Ďalej predpokladala, že človek, ktorý si protirečí v interpretáciách svojho života a minulosti, klame. Dnes už vieme, že v prípade bežných ľudí, ktorí nie sú pripravovaní a trénovaní ku konzistencii výkladu svojho životopisu, je protirečivosť samozrejmou súčasťou životopisu. Rovnako ako vieme aj to, že si človek jednoducho nemusí pamätať na všetky situácie alebo detaily situácií, ktoré môžu byť z hľadiska „veľkej histórie“ dôležité, no pre osobný život priemerného človeka to môže byť také nedôležité, že to v spomienkach úplne vybledne, prípadne až zmizne.

Arendtová, pochádzajúca z meštiackej spoločnosti a absolventka kvalitných škôl a dobrej intelektuálnej prípravy, vo svojich hodnoteniach osobnosti Eichmanna, pochádzajúceho z upadajúcej strednej triedy, s rovnako slabými úspechmi v školskej príprave, jednoducho použila pohľad vyššej vzdelanejšej triedy voči nižšej, disponujúcej nižším sociálnym kapitálom. V podstate k nemu pristupovala rovnako ako jeho nadriadení počas nacistickej éry, ktorí boli prevažne lepšie vzdelaní, prípadne s aristokratickými koreňmi, a práve uznanie ktorých sa snažil aj svojou dôkladnou prácou vo funkcii Eichmann (nakoniec nie veľmi úspešne) získať.

„Čím ho človek dlhšie počúval, tým bolo zrejmejšie, že jeho neschopnosť hovoriť úzko súvisela s neschopnosťou myslieť, presnejšie povedané, myslieť z pozície iného človeka. Nebola s ním žiadna komunikácia nie preto, že klamal, ale preto, že sa obklopoval nepreniknuteľnou bariérou voči slovám, prítomnosti iných a vlastne realite ako takej.“
Hannah Arendtová

Eichmann zjavne nechápal jeden z dôvodov svojho kariérneho neúspechu, ktorým mohla byť práve prílišná vernosť duchu vtedajších zákonov a márne očakávanie, že dôkladnou prácou si zaslúži prijatie medzi vyššie postavených ako seberovných. V sociológii sa tomu hovorí aj ako nevypestovaný cit pre hru, ktorý sa získava socializáciou už v detstve a neskôr životnými skúsenosťami v prostredí seberovných. Eichmann bol nositeľom toho, čo dnes označujeme v sociológii ako habitus strednej triedy, ktorý spočíva takmer až v nutkavom napodobňovaní vyššej triedy a dôsledným dodržiavaním jej prezentovaných ideálnych hodnôt. Bežne sa to označuje aj ako poturčenectvo. Tento dôležitý rozmer Eichmannovho príbehu Arendtová napriek svojej inak veľmi prenikavej analýze jednoducho prehliadla.

Táto črta sa u Eichmanna podľa jeho výpovedí a životopisného spomínania prejavovala v podstate vždy. Vždy hovoril to, čo chceli ľudia okolo počuť. Či to už bolo v časoch, keď bol obchodným cestujúcim, alebo neskôr v rámci SS, ale aj pri výsluchu izraelským vyšetrovateľom. Dokonca sa pokúšal aj napodobňovať jazyk tých, ku ktorým chcel patriť. Arendtová jeho jazykový prejav, používanie okrídlených slov, slávnych citátov, fráz a sloganov označovala ako jeho fanfarónstvo a komický, ba až smiešny prejav. Zjavne sa snažil napodobňovať vzdelaných a robil sa múdrejší, ako bol. Z jeho jazyka však trčala kancelárčina a Arendtová to spája s Eichmannovou neschopnosťou vysloviť jedinú vetu, ktorá by neznela ako klišé. Aj pri spomínaní hovoril vždy to isté, vyjadrené vždy tými istými slovami.

„Čím ho človek dlhšie počúval, tým bolo zrejmejšie, že jeho neschopnosť hovoriť úzko súvisela s neschopnosťou myslieť, presnejšie povedané, myslieť z pozície iného človeka. Nebola s ním žiadna komunikácia nie preto, že klamal, ale preto, že sa obklopoval nepreniknuteľnou bariérou voči slovám, prítomnosti iných a vlastne realite ako takej,“ konštatovala Arendtová na základe pozorovania jeho vystúpení pred súdom. V tomto ohľade nie je najšťastnejšie ho označovať ako bežného či až banálneho človeka, ale je typickým príkladom strednostavovského obchodníka s neistými vyhliadkami, ktorý je zvyknutý presviedčať klientov o svojej aktuálnej predstave. Však sa ako obchodník pred začiatkom kariéry v SS živil. A obe jeho obdobia charakterizovalo hľadanie autentických pocitov naplnenia z práce.

Po prepustení z olejárskej firmy v roku 1933 spätne uviedol: „Stratil som všetku radosť z práce, prestal som mať rád predaj, telefonovať zákazníkom.“ Podobne trpel pocitmi vyprázdnenia, keď stratil možnosť iniciatívnych riešení tzv. židovského problému po tom, čo vydal Hitler rozkaz o „fyzickom vyhubení“ Židov. On sám nikdy neuvažoval o riešení prostredníctvom násilia a svoje poverenie touto úlohou opísal tými istými slovami: „Stratil som všetko, všetku radosť z práce, všetku iniciatívu, všetok záujem, bol som takpovediac vyhasnutý.“ Ako typický človek v neistej pozícii sa vyrovnáva aj s hlasmi svedomia a pri oznámení o príkaze na konečné riešenie, teda fyzické vyhubenie Židov, jeho pochybnosti skončili pri pohľade na absenciu morálnych problémov s príkazom zo strany vzdelanejších, úspešnejších a vyššie postavených ostatných príslušníkov SS na kľúčovej porade vo Wannsee.

Napriek vykresleniu okolností životného príbehu Adolfa Eichmanna ho Arendtová nezbavila viny. Bola si vedomá, že Eichmann sa stal dobrovoľným a vedomým nástrojom v organizovaní masového vraždenia. Aj sám Eichmann uznával svoju vinu, hoci len v jedinom bode obžaloby – že je vinný z napomáhania a spolupodieľania sa na zločinoch, z ktorých je obvinený a že on sám nikdy nevraždil. Škandalózne na Arendtovej knihe mohlo byť práve to, že viaceré z rozhodnutí súdu nepovažovala za rozhodnutia smerujúce k spravodlivosti. A že obišli najzásadnejší problém celého prípadu.

Zločin proti komukoľvek

Zásadná kritika Arendtovej voči procesu s Adolfom Eichmannom v Jeruzaleme spočívala práve v tom, že ak by porota pochopila, že vyhnanie a genocída nie je to isté, bolo by jasné, že zločin, ktorý posudzovala, teda fyzická likvidácia židovského národa, bol zločinom proti ľudskosti vykonaný na tele židovského národa a že z dlhej tradície nenávisti voči Židom a antisemitizmu možno vyvodiť len voľbu obete, nie povahu zločinu. Pretože obeťami boli Židia, bolo správne, že sa proces konal pred židovským súdom, no preto, že išlo o zločin proti ľudskosti, zadosť spravodlivosti mohol učiniť len medzinárodný tribunál, ako inštitúcia, zastupujúca celé ľudstvo. Aj preto, že nebol ustanovený medzinárodný tribunál, stratil proces možnosť stať sa precedensom pre ďalšie možné podobné procesy v prípade takýchto zločinov.

Súdu vyčítala, že jeruzalemský súd ani v priebehu procesu, ani v rozsudku vôbec nespomenul možnosť, že vyhladenie celých etnických skupín – Židov, Poliakov alebo Rómov – mohlo byť viac než zločinom proti židovskému, poľskému alebo rómskemu národu, ale že mohlo dôjsť k hrozivému poškodeniu a ohrozeniu medzinárodného poriadku a ľudstva ako celku. Proces týmto obišiel ďalšie aspekty „konečného riešenia“, ktoré sa netýkalo len Židov alebo „iných“ skupín a národov. Aj preto Arendtová navrhla namiesto dosť všeobecne chápaného slova genocída iné – „administratívne masakre“. Toto slovné spojenie totiž môže odstrániť predsudok, že takéto monštruózne akty je možné páchať len na cudzích národoch alebo iných rasách. Upozornila, že Hitler začal svoje masové vraždenie poskytovaním „smrti z milosti“ pre „nevyliečiteľne chorých“ a že zamýšľal rozvinúť svoj vyhladzovací program, aby sa zbavil „geneticky poškodených“ Nemcov. Je zrejmé, že takýmto spôsobom je možno zabíjať členov ktorejkoľvek skupiny, to znamená, že princíp selekcie závisí len od vonkajších okolností.

viť si nutkanie ľudí v zautomatizovanom hospodárstve likvidovať všetkých, ktorých inteligenčný kvocient bude pod istú úroveň. Najmä v súvislosti s možnosťou opakovania podobných zločinov (a len na konci 20. a na začiatku 21. storočia sme boli svedkami viacerých prípadov genocíd) Arendtová prorocky zdôvodnila nutnosť precedensu pri takomto zločine. Podľa nej sú stále zrejmejšie dôvody možnosti opakovania sa nacistických zločinov. To, čo by nás podľa nej malo znepokojovať, je mrazivé časové prekrytie modernej populačnej explózie s objavom technických možností automatizácie, vďaka ktorým sa veľké skupiny obyvateľstva stávajú ako pracovná sila „nadbytočnými“. Spolu s existenciou atómovej energie to vytvára možnosť čeliť dvojakej hrozbe vytvorením takých nástrojov zabíjania, popri ktorých vyzerajú Hitlerove plynové komory ako poobíjané hračky zvrhlého dieťaťa.

Miroslav Tížik (1973)

Sociológ Miroslav Tížik.
Sociológ Miroslav Tížik. Autor: Robert Hüttner, Pravda

V roku 1998 skončil štúdium sociológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde neskôr pôsobil aj pedagogicky. V súčasnosti je samostatným vedeckým pracovníkom v Sociologickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa sociologickej teórii, sociológii náboženstva a sociológii umenia, o. i. je autorom monografie Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku (2013).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Igor Otčenáš #Hannah Arendtová #Adolf Eichmann
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk