Na náhrobnom kameni C. G. Junga sú vytesané tri vety: Prvý človek je zo zeme – zemský. Druhý človek je z neba – nebeský. A v strede: Vzývaný či nevzývaný, Boh je prítomný.
Dve z citovaných viet pochádzajú od sv. Pavla: Seje sa porušené, vstáva neporušené; Seje sa v ponížení, vstáva v sláve, seje sa v bezmocnosti, vstáva v moci. Seje sa psychické, vstáva duchovné. Prvý človek, Adam stal sa živou dušou, posledný Adam oživujúcim duchom. Prvý človek, je zo zeme, pozemský, druhý človek, je z neba. Aký je ten pozemský, takí sú aj ostatní pozemskí; aký je ten nebeský, takí sú ostatní nebeskí.
Čo má Jungov náhrobok spoločné s Vianocami? Vo vianočnom kalendári sa každý rok deje nepovšimnuté stretnutie. Sviatok Adama a Evy (24. december) sa stretá s Božím narodením (25. december). Prvý Adam s druhým Adamom. Psychický človek s duchovným.
Jung cituje Pavla, aby označil záhadu duše a ducha, ktorej zasvätil život: spor konečného s nekonečným.„Ja“ je sebauvedomelá syntéza nekonečného s konečným vo vzájomnom vzťahu. Napísal Kierkegaard: V plnosti sa preto môže prejaviť iba vo vzťahu s Bohom.
Nuž, vzývaný či nevzývaný, Boh je prítomný.
Za prvým i druhým Adamom sú zamlčané ženy: Eva – tá, čo život dáva. Mária – dievča, ktoré do smrteľného života prijalo nesmrteľný život.
ooooo
Prvú ženu stretáme v mýtickom šere strateného raja. Nie je stará ani mladá, nemá históriu ani tvár, sú v nej tváre všetkých žien, lebo Eva je ženou vo všetkých ženách. Stojíme v bráne budúceho sveta v nultom bode histórie. Za nami je raj, pred nami divoká zem nikoho. Spolu so strateným rajom mizne spred nás i všetko celostné a večné, zostáva nám iba čiastočné, pominuteľné a márne. Pred nami sú budúce dni, stáročia, tisícročia – nové sny o vydobytí strateného raja a pod nimi nové vojnové polia, nové ríše a ich ruiny plné črepín nenaplnených snov.
Žene sa okolo nohy ovíja had. Jemu patrí podivná veštba: "Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím semenom a jej semenom; ono ti rozšliapne hlavu, ty mu však zraníš pätu.“ Veštba označila prvotný rozpor, z neho povstanú všetky ostatné: Spor medzi hadom a ženou, medzi semenom ženy a semenom hada.
Tak sa biblický príbeh sveta začína – tak sa na posledných stránkach končí: Na konci znova uzrieme ženu. Odetá slnkom stojí na mesiaci, vo vlasoch má veniec z hviezd. Matka pred pôrodom. Pred ňou had – drak, striehne na chlapca, čo sa má narodiť, aby ho zožral.
Kto sa skrýva za maskou hada? Anjel tmy? Symbol zla, netvor v labyrinte nášho vnútra? Duch klamu a pyšnej beznádeje.
Na prvých stránkach Biblie vidíme vesmír vystupovať z Boha, ako reč, ktorá sa rozrastá prázdnom. Boh má podobu skrytej súdržnosti kozmickému textu.
Uprostred sveta povstane človek, cez neho svet precitá k vedomiu: Text kozmu je prekladaný do gramatiky ľudského jazyka.
A práve jazyk si v sebe nesie tieň: Slovami možno pravdivo označiť to, čo je, no možno i klamlivo označiť to, čo nie je, akoby bolo. Hadí dych dýcha na zrkadlo človeka, do vzájomnosti vnáša odcudzenie: „Privlastni si svoje bytie!“ Šepká. Hlas existenciálnej úzkosti nepokojnú myseľ nabáda, aby ovládla priestor sveta, aktom moci premohla strach z toho, čo je iné.
ooooo
Ovocím úzkosti je boj o moc, zúfalé presadzovanie nadvlády človeka nad človekom, národa nad národom, idey nad inou ideou, sily nad inou silou. Človek siaha do korún hadieho stromu, aby ochutnal, čo mu zhovorčivý had ponúka: Vezmi si, čo chceš! Niet nikoho nad tebou, žiadne oko do teba nedovidí, nie si zodpovedný nikomu len sebe. Niet hraníc, ktoré by sa nemali prekročiť. Ochutnaj, nasýť sa poznaním. Nie nezabiješ, zabi! Veď ako by si inak mohol vedieť, čo všetko sa dá zariadiť zabíjaním? Nie neoklameš, oklam! Veď ako inak by si mohol vedieť, čo všetko možno vyjednať rozumnou lžou? Staň sa bohom svojho sveta. Pokor prírodu, zmocni sa vesmíru – vezmi a jedz – otvoria sa ti oči a spoznáš…
Na strom sa zavše vyšplhá nejaký nový génius, horlivo publikuje svoje texty, aby nám dal ochutnať z toho nového sveta bez hraníc – znovu nám ponúkol prehodnotenie všetkých hodnôt. Friedrich Nietzsche predpovedal, že Boh je mŕtvy a že jeho dedičom sa stane nadčlovek, fatálny tanečník na lane a blázon. Napísal C. G. Jung: Keď niekto príde na podivnú myšlienku, že Boh je mŕtvy, alebo že vôbec neexistuje psychický obraz Boha, ktorý predstavuje určitú psychickú dynamickú štruktúru, sa vracia späť do subjektu a vytvára „podobnosť Bohu“, totiž všetky vlastnosti, ktoré patria len šialenému človeku a vedú ku katastrofe.
Bolesť ženy volá po vykúpení života viac než všetky hlasy sveta.
Storočie za storočím čakáme na génia, ktorý nám napokon úplne otvorí oči, budeme vedieť všetko, budeme môcť všetko ako Boh: Nietzscheho nadčlovek, ktorý sa celkom nevydaril. Sovietsky človek, Leninov obyvateľ raja Marxovej beztriednej spoločnosti. Boh neviditeľnej ruky globálneho trhu, fundamentalistický boh svätej litery s krvavými očami, boh Islamského štátu, boh novobyzantského Ruska – démon spojenia trónu s oltárom.
S istotou sme však o sebe spoznali iba to jedno prastaré: Som nahý. Človek obnažený v plynových komorách, človek obnažený v sibírskych gulagoch, utečenci nahí, bez domova, za plotmi zo žiletiek, bezdomovci i bohatí mešťania, občania aj ich poslanci nahí v ostrom svetle márnice na pitevných stoloch: bezmocná nahota narodenia, bezmocná nahota biedy, bezmocná nahota umierania.
ooooo
Proti cynizmu génia stojí bolesť ženy: Pre ňu nie je dôležitá moc, idea ani pravovernosť, ale oddanosť životu, ktorý darovala.
Bolesť ženy volá po vykúpení života viac než všetky hlasy sveta. A do tej bolesti sa rodí syn Márie, syn narodený bez muža. Vezme na seba našu nahotu. Tak ho vidíme: v nahote narodenia, v nahote smrti, na vrchu lebiek. Vyzliekli ho donaha a o jeho rúcho losovali.
Vianočný Boh medzi nás vstupuje ako nahé dieťa. V tom dieťati sa Boh vydá do rúk démonov v srdci urputných mužov dychtiacich po cti a moci. Zlo triumfuje, no práve tým triumfom je porazené vo svojom základe. Vo chvíli, keď had zahryzne chlapcovi do päty, je hlava hada rozmliaždená.
V Kristovi na zem vstúpila bezmocná moc, voči ktorej je hadia moc moci bezmocná. Proti dychtivosti bez hraníc, moc lásky bez hraníc: Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo činia. Moc lásky k nepriateľovi: Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, robte dobro tým, čo vám robia zlo.
ooooo
Druhú ženu stretneme na prvých stránkach evanjelia. Kto si, Mária? „Skôr ako sa zišli, ukázalo sa, že bola tehotná…“ Strohá veta, no koľko drámy. Ako si sa cítil, Jozef? Sníval si o prostej, čistej láske. Ako sa jej to mohlo stať? Ako to dokázala ukrývať pod nevinným úsmevom? Klamala tvár, klamali oči? Aká je naozaj? Čo urobíš? Pôjdeš za rabínom? Oznámiš mu nemanželské tehotenstvo? Mladý život by skončil pod hromadou kamenia. Zahádzali by ju ruky spravodlivých. V tej chvíli netušíš, že Máriin syn raz jedinou vetou pred kameňovaním zachráni inú ženu: Kto je bez viny, nech prvý hodí kameň. Máš jej osud vo svojich rukách. Ježiš môže skonať v ukameňovanom tele skôr, než sa narodí.
Prepustíš ju tajne. Je to správne a láskavé zároveň. Odovzdáš ju diskrétne jej úbohému, osamelému osudu. Skľúčenosť ti privrela viečka?
A pod viečkami? Svetlo! Neznáma bytosť a hlas. Nepočuješ ho zvonku, ozýva sa v tvojom vnútri. Sen, skutočnosť, zjavenie?
„Neboj sa prijať Máriu. Nesie v sebe život samotného Boha.“
Ako si tomu mohol uveriť? Bolo to reálnejšie, než všetko, čo si zažil? To sa stáva, keď sa smrteľníka dotkne Boh. Prezradila ti Mária druhú časť príbehu s tým istým Anjelom? Stretli ste sa vo sne. V tom sne ste spolu vstúpili na cestu, vedení Božou snívajúcou mysľou.
ooooo
Meno tej ženy veriaci dodnes vyslovujú v slovách vyznania: „Narodil sa z Márie panny.“ Prečo je Mária a jej panenské materstvo súčasťou Apoštolského kréda? Načo tá rozprávková komplikácia? Je zvestovanie toho, že sa Ježiš ako človek narodil iba zo ženy, bez muža, dôležité? Ježiš podľa evanjelia nemal ľudského otca – jeho Otcom bol Boh. Ľudskú prirodzenosť prijal od ženy. Preto prví kresťania Máriu pomenovali tak odvážne – Theotokos. O čom tá veta hovorí? Odkazuje azda na niečo, bez čoho Kristovi evanjelií nemožno porozumieť?
V civilizácii, do ktorej Mária porodila svoje dieťa, bol muž pánom ženy. V rôznych kultúrach po celé tisícročia muž pred ženu predstupoval v pozícii Pána, bol pre ňu v istom zmysle „bohom na zemi“. Pokolenia mužov dobývali svet. Viedli sme boje o moc, slávu i o ženy. V Kristovi medzi nás prichádza muž splodený bez muža.
Ten muž sa na pohoršenie mnohých so samaritánkou, ženou zlej povesti, stretne v rovnocennom rozhovore. Ten muž Máriu Magdalénu, ktorá mu pri nohách sedí v role muža, ako jeden z učeníkov, pochváli. Pred všetkými ju potvrdí: Mária si vybrala dobrý údel, ktorý jej nikto nevezme.
O tomto mužovi Pavel napíše: Kristus zbúral múry nepriateľstva vybudované z nariadení zákona. V noc, keď Máriin syn umiera na kríži, sa podľa evanjelistu roztrhne opona chrámu. Chrám zákona, kde múry oddeľovali pohanov od Židov, ženy od mužov a laikov od kňazov, boli zbúrané. V tom mužovi, narodenom bez muža, Boh muža a ženu zrovnoprávnil. Pavel na inom mieste napíše: Veď všetci, čo ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli. Nie je ani Žid, ani Grék, ani otrok, ani slobodný, nie je muž ani žena – všetci ste jedno v Kristovi.
ooooo
Vianočné tajomstvo ženy? Možno ho vyjadriť jediným písmenom. Začiatočným písmenom slova Vianoce – V. Tajomstvom ženy je jednota života; jednota tej, čo život dáva, a toho, čo život prijíma – život skrytý v živote, dieťa pod srdcom matky. Taký je život Vianočného dieťaťa, život druhého Adama – človeka z neba:// Boh nám poslal do sŕdc Ducha svojho Syna.// Aký je to Duch? Duch ktorý vie, že je prepojený s celkom bytia, duch spočívajúci v.
Tajomstvom ženy je jednota tej, čo život dáva, a toho, čo život prijíma – život skrytý v živote, dieťa pod srdcom matky.
Tak ho pomenoval Ježiš: „V ten deň spoznáte, že ja som v Otcovi, vy ste vo mne a ja som vo vás.“ Tak ho zažíval a opísal Majster Eckhart: Boh predsa nie je ani to, ani ono, nemôže sa preto uspokojiť ani s tým, ani s oným, ale musí vťahovať hlbšie do samotného počiatku, do toho najvnútornejšieho, do základu a jadra otcovstva, kde sám v sebe od vekov spočíval, a kde sám seba zakúša, Otec ako Otec seba samého, v jednom Jedinom. Tu sú všetky lístky i stebielka trávy, i drevo, i kameň, i všetky veci jedno. To je vôbec to najlepšie, do toho som sa celkom zbláznil.
V tajomstve ženy sa odhaľuje spôsob, akým duša nachádza pokoj, akým spočíva v bytí: Duša je voči Bohu otvorená, pasívna a prijímajúca, ako žena prijímajúca lásku muža. Duša je ako matka prijímajúca do svojho stredu semeno ducha, aby sa v nej narodilo večné dieťa.
V tajomstve ženy sa odhaľuje spôsob, akým Boh do svojho bytia prijíma človeka. V láske sa nám otvára ako matka, aby nás do seba prijal a skryl nás v strede svojho života. V vo v. Nielen ty vo mne Bože, ale aj ja v Tebe – jedno jediné v jednom jedinom – tu sa z prvého rodí druhý Adam.
ooooo
Naivná vianočná poézia. Veď ako sa z prvého človeka môže zrodiť druhý človek, zo smrteľného nesmrteľný, zo psychického duchovný? Sv. Pavel ten pohyb zobrazil metaforou siatia. Vezmem to smrteľné, čo mi bolo dané, svoje telo a krv a sejem to deň za dňom na polia času. Sejem semeno psychického človeka, semeno biologického života v stave porušenosti, poníženia a bezmocnosti.
Kam to sejem? Sejem to do smrti. Deň za dňom, noc za nocou, bez zastavenia. V každej chvíli končím i začínam, znova a znova miznem spred seba v tom jedinom bode smrti a zrodenia: V ľudskom živote sú dva okamihy dokonalej nahoty a čistoty: narodenie a smrť. Napísala Simone Weil: Zbožňovať Boha v ľudskej podobe a nepoškvrniť pri tom jeho božskosť môžeme len ako rodiaci sa alebo umierajúci.
Filozofovať znamená učiť sa umierať. Modliť sa je ako umieranie.
Smrť mi môže byť ortieľom a život iba vopred prehraným zápasom s ňou. No môže mi byť i cestou od toho, kým som, k tomu, kým nie som. Každá premena predsa znamená sebaprekročenie. To, kým som, opúšťam, aby som vykročil do neznáma, k tomu, kým ešte nie som. Som ako pútnik stúpajúci kalváriou od zastavenia k zastaveniu. Na skle kaplnky sa odráža moja vlastná tvár. Osud Vianočného dieťaťa je mojím osudom. Jeho kríž mojím krížom. Tak o tom v liste istej evanjelickej farárke písal staručký Jung: Kristus nás uvádza do nepredstaviteľného konfliktu – zjednotenia protikladov. Sám k sebe sa postavil s príkladnou dôslednosťou; žil svoj život až k trpkému koncu, bez ohľadu na ľudské konvencie, v opozícii voči tradícii, v očiach náboženských autorít svojej doby bol najhorší z heretikov, v očiach svojej rodiny blázon.
A my? Chceme imitovať Krista a dúfame, že nás pred naším vlastným údelom uchráni. Predpokladáme, že ako dobrý pastier nás povedie k tým najlepším pastvinám. Ani slovo o zjednotení toho, čo je hore a čo je dolu – o kríži zjednotenia protikladov. Snažíme sa vyhnúť heréze, imitovať Krista, no nie prijať svoju vlastnú realitu, tú, ktorá na nás bola vložená, jednotu protikladov v nás. Radšej veríme, že Kristus ju dosiahol za nás. Namiesto toho, aby sme na seba vzali sami seba, teda svoj vlastný kríž, nakladáme na Krista naše nevyriešené konflikty.