Európske národy nemali pôvodne stanovený dátum pre Nový rok, okrem Rimanov, u ktorých sa začínal 1. marca. V roku 153 pred naším letopočtom sa Nový rok presunul na 1. január, potom sa vrátil k pôvodnému termínu. Keď sa v roku 46 zaviedol v Rímskej ríši juliánsky kalendár, Nový rok sa ustálil na 1. januári. Kresťanská cirkev síce prevzala juliánsky kalendár, ale dátum Nového roku stanovila na 6. januára.
V priebehu storočí nastali ďalšie presuny na december, január alebo marec a až na koniec roka 1582 pápež Gregor VIII. v súvislosti s úpravou kalendára a v roku 1691 pápež Inocent XII. určili za začiatok nového roka 1. január. S poslednými decembrovými dňami aj s prvými januárovými sa spájali s úkonmi súvisiacimi s počiatkom.
Sviatky v sebe zahŕňali pohanské zvyky, kresťanské tradície, regionálne zvyky, v rôznych krajinách a ich regiónoch sa slávili rôzne. Tieto špecifiká sa vytrácajú, rozdiely zotierajú, Trojkráľová zima prišla, začína sa fašiang a po ňom príde popolec a pôst, naše tabule sviatočné či všedné tieto odlišnosti už zväčša nepoznajú. Naopak, samotné sviatky akoby z roka na rok nabobtnávali a rástli, akokoľvek sa zmenšuje ich kresťanský význam či stráca ich nadväznosť na akúkoľvek starú tradíciu.
V etnografickej čapici
Sviatky sa stali mýtom, pozostatkom skutočných sviatkov – v tlači, médiách, na sociálnych sieťach akýmsi dlhým dokumentom o naozajstných zimných sviatkoch odohrávajúcich sa v našich predstavách a životoch ako film, ktorý je nakrútený pod zámienkou zle narafičenej etnografickej čapice – expedície do krajiny nášho detstva, starých filmov o Vianociach a zvykoch, ktoré sme kedysi videli, detstva našich rodičov…
Vôbec celé sviatočné obdobie sa nesie v znamení akejsi červeno-zelenej eufórie a všetko v ňom je bielo nevinné. Všetci sme hrdinovia, akože dobrí ľudia, ktorí trávia chvíle odpočinku s detinským jašením. Hrajú sa s deťmi, zdobia stromčeky, ihličnatý stromček má funkciu akéhosi maskota našich domácností, odrazu je dôležitý pre akúkoľvek ľudskú činnosť odohrávajúcu sa počas Vianoc, dôležitejší ako vyobrazenie Betlehema z papiera, dreva či hliny, dôležitejší ako biely obrus či plná misa sviatočných koláčov.
Žiadny sviatok sa neobíde bez svojho „hrdinu“ – ušatého veľkonočného zajaca, novoročného ohňostroja, Ježiška na slame, krížnika Aurora (dokonca ani svetské sviatky!), stromčeka: maskota môžu nahradiť aj farby, ich pôvod a význam hľadajme v Biblii či učebniciach dejepisu. Vianočné sviatky majú hneď niekoľko maskotov – adventné vence, stromčeky, Jezuliatka, anjeliky, sviečky, orechy, medovníky, dvere, na Vianoce symbolicky otvárané veselými a zvedavými deťmi s rozžiarenými očami. Tým akoby sme dávali najavo, že všetci sme v podstate dobráci, na sviatky je to na nás aj vidno, dávame to najavo nielen blízkym, ale aj cudzím ľuďom, pomáhame, obdarúvame, svätíme sviatky nelámuc si hlavu nejakými historickými či etnografickými podrobnosťami. V čase sviatkov sme ochotní hodiť ich za hlavu všetky rad radom.
Plavba v orechovej škrupine
Prežiť sviatky pre nás znamená podniknúť akúsi plavbu v útulnej orechovej škrupinke v medovo sladkom mori radostí, darčekov, okolo nás celkom neodmysliteľne padá sneh, aj keď v skutočnosti nepadá, znejú koledy alebo novodobé vianočné gýče, prehýbajú sa stoly s tradičnými aj exotickými jedlami popodčiarkované sviatočnými obrusmi. A sviatok, ktorý sa stal stredom sveta, vesmíru, je zbanalizovaný, naleštený a prifarbený či retušovaný ako stará vianočná pohľadnica. V prípade sviatkov sme nezodpovední. Tým prifarbovaním sveta akoby sme ho taký, aký v skutočnosti je, nemali radi.
Sviatočné dni sú vyextrahované z tých všedných, vyoperované, farebne vytlačené, zrazu zmenené okázalosťou sviatku a naším spôsobom jeho prežívania. Tieto zimné sviatky vedia meniť všednosť akýmsi kúzelníckym trikom, ktorý všetci poznáme, odhalili sme ho, vždy znovu a znovu sa tohto predstavenia radi zúčastníme a tlieskame ako po prvý raz.
V medziobdobiach medzi sviatkami žijeme svoje všedné životy, ktoré sa v skutočnosti navzájom veľmi podobajú. Na začiatku roka sa navštevujeme, a tie zimníky a vetrovky a čiapky ako také naše súkromné svetíčky, od ktorých sme takí závislí, ako si tam visia.
Vráťme sa k sviatkom – sviatkujme
Na ich spirituálny podtext väčšina ľudí uprostred príprav úplne zabudne. Že majú sviatky korene v náboženstve? Na to zabudnime! Zabudnime na odlišnosť či pestrosť, má v porovnaní s hlbokou jednotou más v ich prežívaní takmer nijakú, zanedbateľnú váhu.
Každý sviatok je zároveň špeciálny a jedinečný a pritom všedný a večný, povýšený na rovinu nejakého extra divadelného predstavenia, v ktorom hráme všetci my hlavné úlohy, zabúdajúc na naozajstného a pravého hlavného hrdinu, ktorého sme v zanietení nechtiac skopli z javiska, no zabúdame, že On je zároveň aj režisérom nášho sviatočného predstavenia. A pravdaže, je aj kresťanským symbolom, teda tým sa skôr snaží byť, ako ním v skutočnosti je.
Neprekáža nám, že trebárs obžerstvo a nemiernosť, bez ktorých si sviatky nevieme predstaviť, sú nie veľmi kompatibilné s kresťanstvom, z ktorého sviatky vzišli, veď sa postíme celý jeden deň, veľká, patetická, veľmi populárna téma celého adventu aj sviatkov – napadnutá vo vianočný večer zlatým prasiatkom alias vo vianočnej reklame rovno divou sviňou. „Je pravda, že identitu náboženství zobrazují právě formy, tato identita je zde však nedemaskuje, nýbrž je všechny převádí a pripisuje na účet jakéhosi vyššího katolictví.“ (Roland Barthes)
Prekrývanie rôznych smerov, prvkov a myšlienok bolo odjakživa vlastné napríklad aj cirkvi. Všetky sme odhodlaní „vcucnúť“, použiť, zneužiť, prispôsobiť si – jedna z výrazných asimilačných sviatočných techník. Televízia, rozhlas a iné médiá, ktoré neodmysliteľne patria k sviatočnej atmosfére, nám podsúvajú predstavu, že všetci sme si vlastne podobní – orient, západ, východ, všetko je vlastne rovnaké, existujú len rozdiely vo farbách – to podstatné je totožné, večné smerovanie človeka k Bohu, čo je trochu smiešne, akoby jediný pasujúci kľúč k pochopeniu sveta malo kresťanstvo.
Božie dieťa
Staré príbehy a folklór, to, čo nás odlišuje a mohlo by aj spájať, jeho špecifiká v čase sviatkov v rôznych regiónoch sú podčiarkované červeným neónovým zvýrazňovačom, alebo dobre, modrotlačovým ornamentom, vyšité krížikovým stehom, by mali podľa nás len dokazovať túto „prirodzenosť“. Vianočné rituály akoby nikdy nesúviseli s ekonomickým statusom, iba s akýmisi formami do neba volajúcich (!) banalít – slama v jasličkách či maštali, ihličnatý večne zelený stromček ozdobený tým, čo máme doma a v záhrade (ten sme ochotní nahradiť čímkoľvek umelým, papierovým, čo sa naň podobá, čo ho pripomína).
Keď ide o stromček, vôbec totiž nejde o živý strom ani o betlehem v skutočnosti nejde, cez sviatky máme v bytoch iba ich akési romantické esencie utopené v záplave svetielok a „cingrlátok“, vrazené kdesi do večnosti, stromček nie je vnímaný ako niečo živé, rastúce niekoľko rokov v prírode, lese, ale ako neživý predmet s večným údelom byť vystavený kdesi v našej obývačke, zatiaľ čo my sa napchávame a prežívame sviatky, modlíme sa pri stole, rozvaľujeme ako chrobáci na sedačkách a pozeráme televíziu.
To isté platí pre oslávenca Božie dieťa narodené v maštali, v znamení ktorého sa nesú celé sviatky. Je samozrejme zbytočné zdôrazňovať jeho dôležitosť, je to večný dobrák, Boží syn, v jeho prirodzenosti je predsa konať dobro, odpúšťať naše hriechy a plniť naše želania, ach, aké dojímavé, narodil sa v maštali, „vykrútili“ mu krk, urobil to kvôli nám, mohol to predsa zmeniť, ale neurobil to, naozajstný Boží syn, neurobil to!
Fašiang po celý rok
Sviatočnosť v podstate odhaľuje akési hlboké ospravedlnenie, ktoré spočíva v popretí všetkého normálneho, aj historického či náboženského kontextu. Keď zdôrazníme sviatočnosť chvíle niekoľkými peknými vianočnými zvykmi bezpečne ju ochránime pred akoukoľvek „zodpovednosťou“(?). Trochu, možno čo najpovrchnejšie, celkom „přiměřeně“ okoreniť návštevou kostola či čítaním zo Svätého písma nám zaisťuje akési alibi a zbavuje nás povinnosti sviatkami sa zaoberať hlbšie, lepšie si všimnúť, čo to ten sviatok v skutočnosti je, čo znamená, prípadne si niečo o ňom pomyslieť. Tvárou tvár voči sviatkom poznáme iba dva typy sviatočného správania: 1. – akýsi ozdobený naivný svätuškársky medovým lízankou po hlave udretý vianočný gašparko, alebo 2. – čistý konzument, užívajúci si zaslúžené dni voľna, ktorý vie, ako na to všetko, odkiaľ vietor fúka, keď nefúka, je mu jasné prečo, prípadne si vie poradiť s každým vetrom, len taký fukot… To hlavné, čo sa odobratím zvykov aj náboženstva zo sviatkov stalo, je, že im bol odobratý ich príbeh. Vidíme, že krása vianočných sviatkov už nie je až taká nevinná, ale nemôže byť nevinné znovuobjavenie stratenej krásy, ktorá sama seba nachádza v tom, že sa navždy stratila…
„Najbližšou nedeľou započínajú sa fašangy po domiech. Deje sa to pristrojením si domácich hostiniek a zábav popoludní a večer. Rodina rodinu a známi známych povolávajú k nim odo dnes počnúc až do konca fašangov, v ktorý deň komu prihodno. Jak dnes tak i vždy hlavné jedivo sú tu šišky, pampuchy, pampúšky, buchty, harovce, krapne a jako ho ešte i rozmanitejšie po rozličných stranách Slovenska volajú. Sú to známe, na masti vyprážané, kuľaté kúsky kysnutého cesta, ako bochnička, ďo nichž najčastejšie malinový ale aj druhý lekvár (povydla) opekajú. Chvála gazdinky, ktorá dobrých šišák na začiatok i ukončenie fašangov vie napiecť, široko roznáša sa. Posielajú si ich dar za dar i po domiech, predávané bývajú o tomto čase aj verejne na trhu a po hostinciach.“ (Dobšinský) O tomto čase? Vždy! My máme fašiang po celý rok. Tak to trochu je aj s tými sviatkami. Šišky iba cez fašiangy, robia z fašiangov aj šišiek sviatok.
Zasypali sme fašiangy šiškami, stratili sa, ušli nám ako pampúšik starkému a starkej z okna, hoci nám tancujú dennodenne na ňufáku ako tej líške!
Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde, kto nemá kožucha, zima mu bude. Uderila Trojkráľová zima. Zdraví zostávajte milí hospodári, nech sa v dome vašom všetko dobre darí!
Veronika Šikulová (1967)
Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila ako novinárka. Prvé prózy publikovala časopisecky a v zborníku mladých autorov Druhý dych (1985). Debutovala knihou Odtiene (1997) a ďalej napísala prózy Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), To mlieko má horúčku (2006), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), Diera do svetra (2012), Freska v dome (LIC, 2014), Medzerový plod (Slovart, 2014), Moyzesovo kvarteto 40 (2015) a Petrichor (2016). Autorsky spolupracuje s denníkom Pravda. Pôsobí v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Žije a tvorí v Modre.