Ukotvený život v tekutom svete. Za Zygmuntom Baumanom

„Modernosť je z definície stále na pochode, vždy (a neliečiteľne) sa ešte nestala. Na každom projekte je moderné práve to, že je krok, dva, či sto pred realitou; na modernosti je moderná jej zabudovaná kapacita prekonávať sa, na pochode posúvať cieľovú líniu, a tým si zabraňovať v jej dosiahnutí.“ Zygmunt Bauman: Modernosť a holokaust.

19.01.2017 17:00
debata
Zygmunt Bauman (19.11.1925 - 9.1.2017) Foto: Reuters, ELOY ALONSO
Zygmunt Bauman Zygmunt Bauman (19.11.1925 - 9.1.2017)

O Zygmuntovi Baumanovi, ktorý zomrel 9. januára vo svojom už domovskom meste Leeds vo Veľkej Británii, je veľmi ťažké písať ako o britskom či poľskom sociológovi. Nehodí sa ani označenie britsko-poľský či poľsko-britský sociológ. Napriek tomu, že práve Poľsko a Británia boli krajinami, kde sa odohrala najväčšia časť jeho tvorivého života a napriek tomu, že poľština spolu s angličtinou boli jeho „intelektuálnymi“ jazykmi.

Môže to znieť až trúfalo, ale dá sa povedať, že Zygmunt Bauman bol mysliteľom, ktorý hovoril aj o našej spoločnosti. Vďaka tomu sa mohol stať viackrát takou bezprostrednou súčasťou slovenského intelektuálneho života. Tak ako bol súčasťou aj českého intelektuálneho sveta. Ale pravdou je, že nebol len „naším“ mysliteľom, lebo jeho postrehy inšpirovali a otvárali diskusie aj v iných európskych krajinách, v USA či v Japonsku. Bol totiž v istom ohľade globálnym sociológom. No na rozdiel od mnohých iných, podobne univerzalisticky zameraných, mysliteľov nebol propagátorom alebo vizionárom globalizácie, ale práve naopak, bol jej neľútostným analytikom, čo zároveň znamená aj kritikom.

Nielen životný príbeh, ale aj jeho myšlienkový svet bol hlboko ukotvený v tradícii humanizmu a kozmopolitizmu. Nie pokriveného kozmopolitizmu, ktorý ignoruje zakotvenosť človeka do sociálnych vzťahov v konkrétnom historickom, ekonomickom a kultúrnom kontexte, ale takého, ktorý je zdrojom životného postoja, ktorého stredobodom je človek a ľudský život ako taký.

Sociológ slovenskej spoločnosti

Napriek svojmu kozmopolitizmu však predsa len má v slovenskom a ešte viac v českom intelektuálnom prostredí isté špecifickejšie miesto. Prvýkrát ovplyvnil československých intelektuálov v 60. rokoch, keď aktívne pomáhal obnovovať sociológiu a na prekladoch jeho vtedy už „svetových“ kníh vyrástla celá generácia intelektuálov v celom Československu. Za tri roky obrody sociológie mu u nás vyšlo na jedného autora bezprecedentné množstvo kníh – vyšiel prvý preklad jeho knihy do slovenčiny Vízie ľudského sveta a preklady troch knižiek do češtiny – Sociologie, Sociologie pro každý den, Kariéra: sociologické črty.

Pre celú generáciu sociológov v Československu bol súčasťou znovuobnovovania sociológie so všetkými jej hlavnými črtami – kritickosťou, humanistickou orientáciou a jej ukotvením v európskej intelektuálnej tradícii. Cez jeho predstavu o sociológii uvažovala o našej spoločnosti generácia intelektuálov, ktorí zažili podobné historické zmeny ako Bauman – tragédiu druhej svetovej vojny a ťažké hľadanie nového spoločenského usporiadania po nej, spojené s tragickým obdobím stalinizmu.

Druhýkrát ovplyvnil už samostatné slovenské a české intelektuálne prostredie a inšpiroval od seba mladšie generácie. To už ovplyvnil naše spoločnosti ako svetový sociológ, ktorý sprostredkoval nielen aktuálny diskurz o svetovej sociológii, o postmodernej spoločnosti a globalizácii, no stal sa zároveň aj zdrojom kritického uvažovania o svete, ktorý nám bol predkladaný ako vzor hodný nasledovania.

Zygmunt Bauman sa stal doslovne mostom medzi spoločnosťami a intelektuálnymi svetmi západných a už postkomunistických spoločností. Najmä prostredníctvom publikácií, prednášok a publicistiky pomáhal naše problémy vidieť ako súčasť problémov globalizovaného sveta a spoločnosti. Na Slovensku sú síce známejšie jeho viacnásobné vášnivé a intelektuálne podnetné vystúpenia na Stredoeurópskom fóre v Bratislave, ale aj preklady viacerých jeho publicistických článkov a kníh.

Skutočným analytikom našej spoločnosti sa v podstate stal až v postkomunistickom období, keď sa začali aj u nás otvorenejšie prejavovať črty „tekutej“ modernosti, spojenej s „mäkkou“ formou organizácie spoločnosti, globalizáciou, konzumom, rastúcimi sociálnymi nerovnosťami a technologizáciou spoločnosti a životy ľudí začali byť vystavované obdobným situáciám ako na Západe.

Príbeh génia?

Životný príbeh Zygmunta Baumana je veľkou výzvou pre interpretátorov jeho diela až fundamentálnym spôsobom. Večnou dilemou pri analýze životných príbehov je, do akej miery je človek so svojimi názormi a postojmi dielom spoločenských a historických okolností alebo kultúry, do ktorej bol iniciovaný, a do akej miery je individuálny príbeh výsledkom mimoriadnych vlastností a predispozícií – teda aj slobody – samotného človeka.

Baumanov prenikavý pohľad na súčasnosť, jeho humanizmus, ľavičiarstvo, ako aj istý kozmopolitizmus možno vysvetliť baumanovsky, teda ako kombináciu oboch vysvetlení. V biograficky ladených reflexiách alebo biografických rozhovoroch sa často vracia ku skúsenostiam z mladosti, či už pri vysvetľovaní svojho príklonu k marxizmu po vojne, alebo pri uvažovaní o ideáloch komunitného a kolektívneho života, spoluzodpovednosti a solidarity, ktoré formovali jeho názory napríklad aj počas jeho vojenskej kariéry v začiatkoch budovania socializmu v povojnovom Poľsku.

Poľskí učitelia filozofie a sociológie ho uviedli do tradície európskeho intelektuálneho myslenia. Židovský pôvod ho predurčil do pozície cudzieho prvku v európskom modeli národného štátu. Reálna skúsenosť so sovietskym modelom komunizmu z neho urobila jedného zo zásadných kritikov takéhoto režimu a byrokratických foriem organizácie sociálneho života. V tomto sa mohol stať hlasom a v istom ohľade aj svedomím vtedajšieho socialistického tábora.

Po rozpútaní antisemitských vášní v Poľsku v roku 1968 a vysťahovaní sa do Izraela sa stal hlasom sklamaných z moderných nacionalizmov, ktorých súčasťou bol aj mladý židovský štát (aj dlho po odchode z Izraela kritizoval židovský štát za jeho politiku voči Palestínčanom).

Jeho prechod do britského akademického prostredia, teda do prostredia kedysi koloniálnej veľmoci a neskôr laboratória neokonzervatívnych a neoliberálnych reforiem, mu umožnil byť bezprostrednou súčasťou sveta nastupujúceho konzumerizmu a globalizácie. Pozícia, ktorá bola viac ako výsledkom slobodných rozhodnutí vynútená okolnosťami, sa mu zdala zdrojom tvorivej intelektuálnej reflexie. Možnosť vidieť spoločenský život z odstupu, nezviazanosť lojalitou voči hodnotám a z pohľadu „vlastného“, a teda jediného kmeňa z neho urobili prenikavého analytika sveta, veľmi podobného Hannah Arendtovej, na ktorej zásadnú knihu o holokauste sám nadviazal.

Na svoju neistú pozíciu vo svete reagoval inak ako množstvo súčasníkov, ktorí istotu proti stále slabšiemu prísľubu istého a predvídateľného života hľadajú v menšom a uzavretejšom kmeňovom živote. Osud človeka vedeného k hodnotám solidarity, humanizmu, všeľudských zásad ochrany ľudskej dôstojnosti a skúsenosti človeka bez jednoznačného domovského národa alebo štátu mu fakticky neumožnili, aby mohol bez zapochybovania, teda bezmyšlienkovito, cítiť prináležitosť k nejakému kmeňu. Jeho príbeh je zlou vstupenkou do akéhokoľvek „kmeňa“, lebo logika každého je postavená na princípoch podobnosti alebo pokrvnosti.

Zažil začiatok systémovej krízy v roku 2007, ktorú označuje za koniec éry konzumerizmu. Bol súčasníkom nádejí vkladaných do európskeho projektu, aj svedkom začiatku krízy Európskej únie, prevalenia sa utečeneckej vlny v Európe, brexitu a víťazstva Donalda Trumpa na jeseň minulého roku. Bol svedkom mnohých režimov, charakterizujúcich minulé a aj súčasné storočie. Pre ktorýkoľvek kmeň sa stáva takýto človek – intelektuál z donútenia a s pamäťou – nespoľahlivý a neintegrovateľný. Takto by sme sa mohli na Baumanov život pozerať optikou historických a spoločenských okolností.

Cigarety a dialóg

Bauman mal však aj osobnostné predispozície stať sa globálnym mysliteľom a prenikavým komentátorom svojej prítomnosti. Možno boli aj jeho predispozície výsledkom tréningu, no boli niečím, bez čoho by z neho ani bohaté skúsenosti prenikavého mysliteľa neurobili. Osobne som, počas rozhovoru pre Pravdu v roku 2010, zažil jeho fenomenálnu pamäť, jeho vášeň pre myslenie, dialogickosť (ktorej predpokladom je empatia a schopnosť počúvať) a premýšľanie.

V rozhovore som si všimol, že má dve slabosti, dve vášne, ktoré ho dokázali ovládnuť. Bol to dialóg a cigarety. Pôvodne dohodnutý polhodinový rozhovor sa nakoniec natiahol až trojnásobne, a to nie z dôvodu množstva mojich otázok. Akoby mu cigaretový dym, ktorý ho pomerne často zahalil, vytvoril priestor slobodného myslenia, kde sa spúšťala hra myšlienok a interpretácií. Rozhovor ukončilo až uvedomenie si existencie fyzického tela a jeho možností. Spolu s našou jeden a pol hodinou mal za sebou už asi šesť hodín verejnej diskusie na Stredoeurópskom fó­re.

Sám sa v rozhovore priznal, ako ho myslenie napĺňa. Diskusiu považoval za spôsob života, ktorý si vybral. Ak by nerád trávil čas myslením, čítaním alebo písaním, tak by to pravdepodobne nerobil. No napriek tomu to považoval za svoje rozhodnutie len čiastočne, lebo uznával vo svojom živote aj vplyv interakcie svojho charakteru s osudom.

Počas nášho rozhovoru – a ako som si všimol aj na iných diskusiách – asi aj všeobecne, bola pre neho dobrá každá otázka a na každú dokázal sústredene a veľmi dlho a košato odpovedať. Jeho pamäť bola zároveň knižnicou, vďaka ktorej dokázal ku každej otázke, ktorá trápi súčasníkov v strednej Európe, nájsť príklad zo svetovej sociológie alebo u mysliteľov z minulosti, ktorí obdobné témy už dávno analyzovali a opísali.

Jeho pamäť, kombinovaná so skúsenosťami, bola tým, čo ktorýkoľvek osud súčasníka zasadilo do osudu ľudstva v celých jeho dejinách. Vďaka svojej pamäti bol aj výborný improvizátor a bez dlhšej prípravy vyťahoval z rukáva adekvátne príklady a citáty v podstate k akejkoľvek téme. Pamäť, navrstvovanie poznania, schopnosť sebareflexie aj nevymazávanie vlastnej minulosti a ukotvenosť v humanistickom dedičstve Európy mu aj v tekutých časoch pomohli zachovať si a kultivovať vlastnú identitu.

Humanizmus a socializmus

Úspech a príťažlivosť jeho kníh, prednášok a publicistiky vyplývali práve z tejto jeho perspektívy – hovoril o univerzálnej skúsenosti človeka v dejinách. Len túto skúsenosť vždy zasadil do konkrétneho kontextu súčasnosti. Takto sa stal hovorcom kohokoľvek z nás, lebo každý z nás, a to bez ohľadu na to, či sa práve nachádza na správnej strane dejín alebo úspechu, je vystavený nemilosrdnému princípu života – odkázanosti na druhých.

Na Slovensku som zatiaľ nepočul, že by niekto pripomenul, že Bauman sám seba označoval, ku sklonku života stále viac, ako socialistu. Socializmus ale nechápal ako nejaké špecifické spoločenské usporiadanie, ale ako druh predispozície a uhol pohľadu, podľa ktorého sa posudzuje spoločnosť – čo je v nej zlé a čo by sa malo zlepšiť.

Priznal sa, že je socialistom v zmysle socialistického postoja, čo znamená dve veci.

Po prvé, že spoločnosť je zodpovedná za blahobyt svojich členov a riešenie sociálnych problémov by nemal hľadať a realizovať jednotlivec pre seba a svojich najbližších, ale že je to povinnosťou spoločenstva ako celku pomáhať ktorémukoľvek jednotlivcovi pri hľadaní riešení problémov, s ktorými sme v živote konfrontovaní všetci. Po druhé, tak ako sa nosnosť mosta nezisťuje súčtom priemernej nosnosti jednotlivých pilierov, ani kvalita spoločnosti sa nemeria priemernými výhodami, ktoré dostávajú všetci občania, ale tými, ktoré dostávajú najslabší. Upozorňoval tým na problém prerozdeľovania a rastúceho zvyšovania nerovností v šanciach. Socializmus podľa neho pripomína: „Postarajte sa o najslabších!“

Aktívne sa pustil do kritiky európskej sociálnej demokracie, ktorá podľa neho pristúpila na pravicovú kultúrnu hegemóniu a stala sa učenlivou realizátorkou pravicových politík. Program dnešnej ľavice akoby hovoril pravici: „Nech robíte čokoľvek, my to urobíme lepšie.“ Ľavica pristúpila na pravicový jazyk, ktorý zrušil alternatívne rozdeľovanie riešení na ľavicové a pravicové, ale nahradil ich vágnym a bezalternatívnym rozdeľovaním na dobré a zlé riešenia. Ľavica prestala ponúkať alternatívu ku kapitalistickému modelu usporiadania spoločenských vzťahov a k existujúcim rastúcim spoločenským rozdielom, v podstate sa vzdala v prospech presadzovania víťaznej predstavy o svete.

Opozícia voči meštiactvu

V Európe podľa Baumana zvíťazila buržoázna alebo meštiacka predstavivosť. Jej súčasťou je viera, že všetky problémy vyrieši hospodársky rast, viera, že všetky cesty ku šťastiu vedú cez nakupovanie v obchodoch, teda že tak ako výrobu, tak aj spotrebu je možné zvyšovať donekonečna. Treťou súčasťou meštiackej viery je podľa Baumana meritokracia ako pohľad na svet, podľa ktorého nie je nerovnosť sama osebe zlom, ale je prostriedkom k zvyšovaniu prosperity a že chudoba a horšie životné podmienky nie sú dané osudom (spoločenskou situáciou), ale sú dôsledkom lenivosti alebo nedbalosti.

Ako najväčší problém tejto dnes vládnucej predstavivosti vidí nemožnosť takýmto spôsobom uchrániť náš spoločný domov, ktorým je planéta Zem. Tento postoj neumožní pri súčasnej miere spotreby zachovať planétu pre našich vnukov. A tento postoj zároveň neumožňuje riešiť problémy, ktorým čelí svet – rastúcej miere utrpenia a násilia.

Vo svojom vyznaní socialistu sa však trpko priznal, že sa cíti tak, ako sa asi cítili prví socialisti v 19. storočí. Boli nepatrnou menšinou na okraji politického života, ktorí nemohli snívať o víťazstve vo voľbách a dokonca ani o účasti v nich. Ale napriek tomu sa odvážnejší z nich s vyhrnutými rukávmi pustili do práce. Neočakávali, že riešenia sociálnych problémov spadnú z neba, ale aj tak boli pripravení na dlhú a vyčerpávajúcu polemiku s vtedajším spôsobom uvažovania.

Zygmunt Bauman bol názorným príkladom svojej vlastnej teórie. Neponúkal riešenia, ale podporoval aktívne iniciatívy a hnutia, ktoré sa pokúšali realizovať to, v čo veril a čo zodpovedalo jeho kritickému poznaniu. Jeho príbeh je príbehom človeka, ktorý sa realizuje prostredníctvom slobodnej vôle a práce. Po naplnení akademickej kariéry na univerzitnej pôde oveľa aktívnejšie vstúpil do verejnej arény aj s jej premenlivými pravidlami.

V podstate až ako verejný intelektuál sa stal svetovou intelektuálnou ikonou a ako napísal český publicista Jakub Patočka, v tejto role aj dokázal krásne zostarnúť. Ukázal skutočnú podobu aplikovanej sociológie – svojimi politickými vystúpeniami a využívaním najmodernejších spôsobov komunikácie. V posledných mesiacoch pred smrťou vstúpil do animovaných kampaní solidarizujúcich s osudom utečencov (akým bol viackrát sám) a kritizujúcich márne hľadanie šťastia v logike konzumnej spoločnosti.

Baumanov životný príbeh ukazuje, že aj vo fragmentujúcom, nestálom a „tekutom“ svete, ustupujúcom logike primitívnych kmeňov a koristníctvu, sa dá pestovať umenie života a budovať si jasne ukotvenú identitu, ukotvenú v najhlbších základoch európskej civilizácie.

Mitroslav Tížik (1973)

V roku 1998 absolvoval štúdium sociológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde neskôr pôsobil aj pedagogicky. V súčasnosti je samostatným vedeckým pracovníkom v Sociologickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa sociologickej teórii, sociológii náboženstva a sociológii umenia, o. i. je autorom monografie Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku (2013).

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #sociológ #sociológia #Zygmunt Bauman