V novodobej histórii Spojených štátov asi žiaden zo zvolených prezidentov nevyvolal toľko otáznikov o schopnosti vládnuť. Na hodnotenie toho, čo Trump v prezidentskom úrade (u)robí, budeme mať ešte dosť času. Možno prekliato veľa.
Skúsme preto radšej popremýšľať, kým je. Nemyslím na nariekanie nad rasistickými výrokmi, pochybnou podnikateľskou minulosťou, narcizmom, nemožným účesom a čo ja viem ešte čím. Skúsme ho vidieť ako súčasť diagnózy doby. Lebo zatiaľ je, predovšetkým, dôsledkom sociálnej a politickej mizérie takzvaného Západu. Štyri roky v prezidentskom úrade (buďme optimisti) mu dajú dostatok času a príležitostí zaradiť sa medzi príčiny. No nad tým budeme lamentovať neskôr.
Tú figúru, ktorá zasadla do Bieleho domu, si predstavme ako alter ego, doppelgängera. Dvojníka, naše temnejšie ja.
Nádej . . .
Nedostatky (reálne i očakávané) Donalda Trumpa vyvstávajú najviditeľnejšie v porovnaní s jeho predchodcom. Barack Obama sa zdá byť všetkým, čo jeho nástupcovi chýba. Charizmatický, inteligentný, slušný, liberálny, šíriaci odkaz porozumenia… Tak nejako znie liberálna elégia na končiacu sa zlatú dobu.
V skutočnosti, jedným z prvých priamych dôsledkov Trumpovho volebného víťazstva je sekulárna sanktifikácia Baracka Obamu. V istom zmysle je to pochopiteľné. Pre Trumpových odporcov je formou psychologickej obrany pred faktom, že najbližšie štyri roky povedie Ameriku Obamovo alter ego.
No nie len to. Konštrukcia mýtu o ukradnutom „zlatom veku“ (vyhral, aj keď získal o tri milióny menej hlasov, bojoval nefér, lžami, zavádzaním a osobnými útokmi, pomohli mu hackeri a asi aj ruské tajné služby a tak ďalej a tak ďalej) je aj prejavom snahy veriť, že „iná“ Amerika je možná. Že „iná“ superveľmoc je možná.
Veď kto iný by ju už mohol reprezentovať, ak nie prvý prezident afroamerického pôvodu. Intelektuál, liberál, charizmatická osobnosť zosobňujúca americký sen v jeho najdokonalejšej podobe. Ak chcete, a snažíte sa, dokážete uspieť. A popri tom priniesť dobro celej komunite. Yes, we can – Áno, môžeme, ako hlásal Obamov volebný slogan. Alebo žeby predsa nie?
. . . a čo z nej zostalo
Problémom Obamovho dedičstva je, čo urobil s nádejou, ktorú inšpiroval. Snaha zabezpečiť základnú zdravotnú starostlivosť aj pre tých, ktorí si ju nemôžu „dovoliť“ (lebo: je to fér, nemôcť si „dovoliť“ svoje právo?) bola jedným z mála úprimných pokusov o podstatnú zmenu Ameriky. Väčšina sľubov z kampane – tej prvej, plnej nádeje, aj tej druhej, menej presvedčivej – bolo zabudnutých, rozriedených či pretočených.
Kedysi na začiatku svojho prezidentovania povedal Obama skupine megafinančníkov: „Som jedinou vecou, ktorá stojí medzi vami a (davom s) vidlami.“ Asi to myslel ako varovanie – ak sa nechcete deliť z ľudskosti, urobte to z pudu sebazáchovy. Dnes však už vieme výsledok. Ubránil ich. A americká spoločnosť sa počas ôsmich rokov stala ešte nerovnejšou. Zadlžení ľudia prichádzali o domovy, manažéri zadlžených (a vykúpených) bánk dostávali zlaté padáky. Mladí vychádzali z vysokých škôl s obrovskými dlhmi – aby vstúpili na trh práce, ktorý im dával málo príležitostí ich splatiť.
V medzinárodnej politike pôsobil Obama ako svetlo nádeje. Spomeňme si: v roku 2009, necelých deväť mesiacov od nástupu do úradu, dostal Nobelovu cenu mieru. Prakticky len za to, že nahradil Busha mladšieho. Výsledok? Minulý rok zhodili Spojené štáty na iné krajiny viac ako 26-tisíc bômb. Obama sa možno nepromenádoval po palube lietadlovej lode, nevykrikoval do sveta „Misia splnená!“, no masové invázie nahradila jeho administratíva operáciami špeciálnych jednotiek a cieleným zabíjaním nepilotovanými lietadlami. Možno je to „nevyhnutné“. Možno je to cena, ktorú „treba zaplatiť“ za udržanie aspoň akého-takého svetového poriadku. Ale potom buďme féroví: podobnými argumentmi operovali Bushovi neokonzervatívci, keď „ich chlapci“ napochodovali do Iraku.
To neznamená, že Obamu považujem za zlého človeka. Ak by som si mohol vybrať medzi ním a jeho nemožným nástupcom, vyberiem si jeho. Za spoločníka pre rozhovor o knihách, diskusiu o politike či pár slov o kultúre. No ak by som chcel byť úprimný, musel by som sa opýtať aj na iné veci. Napríklad, prečo musela Chelsea Manningová čakať na milosť až do posledných dní jeho administratívy. Ako je to so zodpovednosťou bankárov za marazmus, do ktorého sme sa dostali. A čo s tými rastúcimi sociálnymi nerovnosťami… Nepredpokladám, že by reagoval vulgárne (pri Donaldovi by som si nebol zďaleka taký istý). No slušná odpoveď nie je to isté, ako dobrá odpoveď.
Možno by vysvetľoval, že americký prezident nie je samovládcom. V zahraničnej politike mali USA záväzky – tie nútili aj k nepekným kompromisom. Republikáni v Kongrese mu robili zo života peklo. A ak by si chcel reálne došliapnuť na bankárov, nemohol sa spoľahnúť ani na „svojich“ demokratov. Čo vám budem vysvetľovať, veď si pozrite financovanie kampane Hillary Clintonovej…
To všetko môže byť pravda. Výsledkom však je, že pre mnohých, a v mnohom, nebolo osem rokov predchádzajúceho prezidenta riešením. A tak bolo súčasťou problému. Nástup Donalda Trumpa do Bieleho domu je posledným, tragickým dedičstvom liberálneho, inteligentného, charizmatického Baracka Obamu.
Čarodej Zememorí
V románe Čarodej Zememorí od americkej spisovateľky Ursuly le Guinovej vyvolá mladý čarodej Ged temný tieň, ktorý sa snaží stráviť jeho dušu. Je to tak trochu nešťastná náhoda – no zároveň dôsledok Gedovej pýchy, v ktorej nespoznáva hranice svojich možností. Ako v správnom bildungsrománe zvíťazí až po tom, čo skutočne dospeje. A pochopí, že temné ja je neoddeliteľnou súčasťou jeho vlastnej duše. Zlo porážame, až keď prijmeme, že je aj v nás.
Prezident Trump je tak doppelgängrom amerického sna, o ktorý sa opiera aj legitimita liberálneho kapitalistického poriadku. Krajina – a s ňou globálny systém, ktorý výraznou mierou formovala – postavená na étose rovnosti a zásluhovosti, sa mení na plutokraciu. Majetok a moc sú v rukách stále menšej skupiny, práva a slobody sú obmedzované v mene boja proti terorizmu, ktorý pomáha živiť naša vlastná politika, spoločnosť je rozdelená sociálnou priepasťou.
Trump môže za svoj úspech ďakovať najmä nezodpovedným elitám. Vezmime si takú Hillary Clintonovú – koniec koncov, vo voľbách mala byť tým „menším zlom“. Elektronická komunikácia medzi ňou a významným demokratickým lobistom Johnom Podestom, zverejnená vďaka Wikileaks, ilustruje vnútorný svet vedenia Demokratickej strany. Údajne reprezentuje progresívnu, liberálnu Ameriku. No vstupenkou do tohto sveta je politický vplyv alebo bohatstvo. Obývajú ho vysokí vládni predstavitelia a politici, bankári, šéfovia inovatívnych firiem zo Silicon Valley, lobisti, predstavitelia vplyvných think-tankov a konzultačných firiem… Poznajú sa z elitných univerzít, uzavretých klubov, honosných večerí pre „podporovateľov“.
Je to svet, v ktorom sa sponzoring vymieňa za vymenovania na lukratívne miesta, peniaze za vplyv, moc za bohatstvo. Pekne zabalené do obrany liberálnych hodnôt. Hlavným cieľom je prežitie poriadku, ktorý zaisťuje reprodukciu postavenia elity. Oficiálne je stále meritokraciou – vstupenku na súkromné audiencie a uzavreté večere si môžete „zaslúžiť“ úspechom. No zásluhy sa väčšinou reprodukujú v malej, uzavretej skupine. Ostatní môžu dúfať vo výhru v lotérii.
Republikánska strana má vlastnú verziu elitného klubu. A Donald Trump nie je žiadnym hrdinom utláčaných. Za svoje bohatstvo, a nakoniec aj politický úspech, vďačí systému, ktorý akože kritizuje. No to je sekundárne. Mnohým stačilo, že bol symbolom odporu voči establišmentu. Vedenie Demokratickej strany a hlavní sponzori urobili všetko preto, aby v primárkach zvíťazila kandidátka, zosobňujúca vládu elity – čoraz viac uzavretej, vzďaľujúcej sa verejnej kontrole, do seba zahľadenej, presvedčenej o správnosti systému, ktorý jej dáva do rúk privilégiá.
Žiadna sebareflexia. Žiadne prijatie faktu, že príčinou pokračujúceho rozvratu spoločnosti je ich vlastné bohatstvo, moc – a arogancia. Prečo sa potom divíme, že ich porazil ich vlastný doppelgänger?
Donald Trump možno porušuje americkú ústavu od prvého momentu nástupu do úradu. Nevzdal sa reálnej kontroly nad svojím majetkom. Nevysvetlil jeho pôvod. Tvrdenie, že pokiaľ bude v úrade, so svojimi synmi nebude nikdy hovoriť o rodinnom biznise, je dôveryhodné asi tak, ako Kaliňákove slová o neexistencii korupcie na najvyšších miestach. Žiaden konflikt záujmov nebude, lebo… hovorím, že žiaden konflikt záujmov nebude.
Lenže, koho to trápi? Veď tušíme, že oligarchia si zachováva kontrolu bez ohľadu na to, či prezident prevedie svoje bohatstvo do nejakého úplne nezávislého fondu, alebo ho odovzdá svojim potomkom. Trump možno nemá toľko slušnosti, aby predstieral, že chce byť len „prvý medzi rovnými“. Lenže opäť: slušnosť a férovosť nie je vždy tým istým.
Ubolená európska duša
Pamätáte sa na rok 2003? Tie nekonečné diskusie, či je Bush mladší nebezpečným hlupákom, alebo záchrancom „západnej civilizácie“. V istom zmysle predznamenávali dnešok.
Je to súčasť európskej politickej tradície: na druhú stranu Atlantiku projektujeme všetko, čoho sa v Európe obávame – alebo po čom voláme. Bush mladší: veď koho iného si mohli zvoliť tí nekultúrni barbari, opití vlastnou mocou. Alebo naopak. Prestaňte s tým liberálnym elitárskym povýšenectvom. Predstavoval všetko, čo starej prehnitej Európe chýba: dravý kapitalizmus, neobmedzovaný sentimentálnou, pokryteckou starostlivosťou o lúzrov. Ochotu bojovať za „náš spôsob života“, nespútanú slabošským hodnotovým relativizmom.
Svoju verziu tohto zrkadlového efektu si užil aj Barack Obama. Pre „osvietenú elitu“ predstavoval všetko, čo im v Európe chýbalo. Keď sa zdalo, že na čele väčšiny európskych krajín stoja šedivé kartónové siluety, bol lídrom, ktorý inšpiroval. Keď sme politiku premenili na technické a administratívne riešenia, on prinášal idey. Po katastrofe rokov 2001 – 2008 mal byť zosobnením viery, že „Západ“ má na svoje miesto na globálnom výslní akési morálne právo. Viery, ktorú nemohol poskytnúť nik z byrokratických, pochybovačných Európanov.
Teraz je tu Trump. A opäť: vidíme v ňom všetko zlé, z čoho sme kedy našich problémových bratrancov upodozrievali. Živá kópia Montgomeryho Burnsa zo Simpsonovcov. Nechutne bohatý, bezohľadný, egocentrický – a podľa všetkého nie úplne „normálny“. Na druhej strane, pre ľudí znechutených opulentnosťou elít, skrývanou za fasádu civilizovanosti, a arogantným pocitom nadradenosti, maskovaným ako kultúrna rafinovanosť, je možno príležitosťou dať tomuto poriadku facku.
Ubolená európska duša hľadá príčiny – či riešenia – svojich problémov na opačnej strane Atlantiku, aby ich nemusela skúmať doma. Koniec koncov, sme spolutvorcami sveta, v ktorom osem ľudí vlastní rovnaké bohatstvo, ako chudobnejšia, 3,6-miliardová polovica ľudstva. Sveta, v ktorom má najbohatšie percento viac ako polovicu globálneho bohatstva a vrchných 10 percent si z neho odkrojilo takmer deväť desatín.
Môžeme kritizovať americkú zahraničnú politiku, no priznajme si, že sa dlho pohodlne vezieme v jej závetrí. Existuje dobrý dôvod, prečo európske liberálne elity jedna vec znepokojuje viac, než spomienka na bushovský agresívny unilateralizmus: perspektíva trumpovského izolacionizmu.
Pri vyvolávaní temných tieňov sme intenzívne asistovali. Podľa jedného z prieskumov uverejneného počas Svetového ekonomického fóra v Davose (Edelman Trust Barometer 2017) Spojené štáty a viaceré európske krajiny spája jedna spoločná črta: klesajúca dôvera verejnosti vo všetky štyri základné inštitúcie súčasného poriadku: vlády, médiá, biznis i mimovládne organizácie. A prevládajúce presvedčenie, že systém nefunguje „v môj prospech“.
Trumpova inaugurácia by mohla byť príležitosťou dospieť, prijať naše temné ja. Ak pre nič iné, potom preto, že jeho politické klony (a horší) sa hlásia o moc aj v Európe. Od populistickej internacionály (Národný front, rakúski či holandskí slobodní, nemecká AfD…) po extrémistov (kotlebovci, grécky Zlatý úsvit a ďalšie neofašistické variácie). Nie sú to kŕče atavistických inštinktov, brániacich sa pred víťazstvom modernity. Sú dôsledkom modernity – v podobe, v akej bola vybudovaná, pod heslom jedinej možnej budúcnosti. Priznajme si, že dni „kapitalizmu s ľudskou tvárou“ sa míňajú. A pripustime, že veľká časť ľudstva z tejto „ľudskej tváre“ nikdy nič nevidela.
Namiesto záveru
Tento príbeh, samozrejme, nemá záver. Život nie je poučným románom pre tínedžerov (a o niečo starších fanúšikov literárnej fantastiky). Neočakávam, že Trump prinesie katarziu. Že nám jeho zlyhania pomôžu pochopiť, že on a jemu podobní neprinášajú riešenie našich obáv – len tieto obavy zneužívajú. No možno aspoň lepšie pochopíme chorobu, ktorej prejavom je (aj) trumpizmus.
Namiesto záveru, jedna dôležitá poznámka. Nikoho z ľudí, o ktorých som písal, osobne nepoznám – Trumpa, Clintonovú, Obamu… No v komplexnej – a globálnej – spoločnosti sa tomu nedá vyhnúť: utvárame si názory na ľudí, s ktorými sme nikdy nestáli tvárou v tvár, no majú potenciálne veľký vplyv na náš život. Môžeme to robiť len na základe ich slov, konania a, samozrejme, názorov iných ľudí, s ktorými môžeme súhlasiť. Alebo aj nie.
Možno je Donald Trump vnútri citlivým, empatickým tvorom. No jeho slová sú často rečou rasistu a mizogýna. Možno ctí hodnotu každého človeka, ľudí berie ako ciele, nie prostriedky na dosiahnutie sebauspokojenia. No jeho konanie často svedčí o opaku. Možno je plný vnútorných pochybností, hľadá cestu, ako zlepšiť seba a svet okolo. No skôr vystupuje ako narcistický egocentrik.
Myšlienka, že taký človek povedie (ešte stále) vojensky najsilnejšiu krajinu sveta, je znepokojujúca. Fakt, že bol zvolený občanmi vo voľbách (hoci dostal o tri milióny menej hlasov ako protikandidátka), vyvoláva otázniky. Rozvážny realista možno bude namietať: prežili sme Busha, prežijeme aj toto. Nie je to katastrofa. Len skúška, ktorej musí americká demokracia – a s ňou celý svet – čeliť. Pozor na optimizmus rozvážnych realistov.
Radovan Geist (1978)
V roku 2001 absolvoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, odbor diplomacia a medzinárodné vzťahy. Po výskumnom pobyte na Univerzite Džavaharlála Néhrúa v Dillí, India (2001/2002), obhájil v roku 2006 doktorský titul (PhD.) v odbore teória politiky v Ústave politických vied SAV. Od roku 2002 pôsobí v oblasti médií, v roku 2003 spoluzakladal internetový portál EurActiv.sk, ktorý dodnes vedie. Od roku 2006 prednáša na Katedre politológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave.
