Posledným nespochybniteľným faktom sa zdá byť, že „žijeme v postfaktuálnej dobe“. Kedysi vraj existovala pravda a lži. Dnes sú len alternatívne interpretácie. Neklameme. Prikrášľujeme pravdu. Prípadne pred ňou tých druhých chránime. Podčiarkujeme silné stránky. Veci ukazujeme v pozitívnom svetle. Chyby prezentujeme v správnom kontexte. Lož? Kdeže. Prerieknutie. Alternatívna interpretácia reality. Koniec koncov, čo je vlastne pravda?
Zvykli sme si žiť vo svete, v ktorom väčšine vecí a priori (a často z dobrého dôvodu) neveríme. Klam je pevnou súčasťou rituálnych spoločenských tancov: od nevinného prikrášľovania životopisov, cez kupovanie a pochybné získavanie vysokoškolských titulov či kapitánskych výložiek, po účelové lži ktorými nás politici presviedčajú, aby sme im odovzdali moc (a viac sa nestarali). Z neúprimnosti je rutina.
Spoločenské prejavy pozorujeme všade okolo. Od viery v magickú liečivú silu bielidla, po volebné víťazstvá politikov, ktorí sa svoje lži neobťažujú zakrývať ničím sofistikovanejším, než tvrdením, že sú „iné".
Ľudia bez cti
Konzervatívci by nás chceli presviedčať, že problémom je „strata tradičných hodnôt“. Neveríme v nadprirodzené autority, večné pravdy a trvácnosť prirodzeného poriadku vecí. Liekom na prehnitú, liberálnu dobu sú kríže na stenách, Biblia v každej spálni a poslušnosť voči dušpastierom (pokojne vymeňte za iné konfesijné variácie na večnú pravdu, jej posvätné symboly, a neomylných zástupcov na zemi).
Viera v nejakú nadpozemskú bytosť – akúkoľvek, v Boha abrahámovských náboženstiev, Ahura Mazdá či hoci Nášho Pána stiahnutého z kože (v aztéckom panteóne vystupuje pod menom Xipe Totec) – má však s naším flexibilným prístupom k pravde málo spoločné.
V mene viery vo vyššie bytosti (ako inak, reprezentujúce absolútne dobro) sme sa s veľkým gustom vyvražďovali, zotročovali a páchali si rôzne nepekné veci. Napriek posvätným prikázaniam, zoslaným do tohto slzavého údolia za sprievodu rôznych vizuálnych a zvukových efektov, sme zneužívali slabších a okrádali blížneho, a ešte si mysleli, že nám to pri poslednom súde nejako prejde. V mene rovnakej viery sme sa snažili byť „lepšími“ (čokoľvek to v danom momente dejín znamenalo).
No zmenil sa kontext, v ktorom sa odvíja náš život.
V knihe Ľudia bez cti (vyšla v českom preklade ako Bezectní lidé. O katech, děvkách a mlynářích. Nepočestnost a sociální izolace v raném novověku) opisuje Richard von Dülmen obdobie, v ktorom sa rodila „moderná doba“ – doba postupne prevládajúceho kapitalizmu, individualizmu a koncentrácie politickej moci. Vznikala v malých, relatívne uzavretých komunitách, kde bol obraz, ktorý o človeku majú iní, životne dôležitý.
V ranonovovekej spoločnosti nebola „česť“ vyhradená pre aristokraciu. „Dobrá povesť“, bezúhonnosť, bola cenná pre mužov a ženy rôznych spoločenských vrstiev. Brániť ju boli pripravení dokonca aj príslušníci povolaní, ktoré boli považované za nečestné ako také (mlynári, kati, šarhovia…).
Česť bola sociálnym kapitálom. V spoločnosti, kde tak veľa záviselo od osobných väzieb, bola predpokladom dobrých vzťahov so susedmi, podmienkou úspechu v práci, na dobrý vydaj a manželstvo či získanie úradu. Na nej stál sociálny status jednotlivca. V silno hierarchickej spoločnosti sa samozrejme odvíjala od ekonomického a spoločenského postavenia, ale siahala aj za ich rámec, mala samostatnú hodnotu. Túto hodnotu si bolo treba chrániť. Predovšetkým starostlivým dbaním o „dobrú povesť“.
Nie že by ľudia neklamali, nepodvádzali, nekradli… No priestupok voči spoločenským normám bol spojený s odsúdením. Veľmi reálnou hrozbou sankcie.
Anonymná doba
Odvtedy sme prešli dlhú cestu. Žijeme obklopení cudzincami a technológie nám umožňujú s nimi komunikovať (pravda, komunikácia neznamená dialóg). Anonymita dáva viac možností zlepšiť pravdu, zakryť nevedomosť či lož a vyhnúť sa dôsledkom pri ich odhalení. Množstvo – a plytkosť – kontaktov uľahčuje uzatváranie sa do názorových bublín. Relatívna dostupnosť informácií umožňuje vyberať si tie, ktoré nám neznepríjemňujú život spochybňovaním našich vopred vystavaných presvedčení.
Právo na kritické myslenie, vytváranie si vlastného názoru, sme si navykli zamieňať za právo na názor. Akýkoľvek.
Lenže: je to naozaj nový problém? Človek bol vždy veľmi nedokonalým nástrojom na poznávanie. Zmysly nás zavádzajú, softvér v našich hlavách sa rád uchyľuje k myšlienkovým skratkám, prácu si zľahčuje zabehanými postupmi, filtruje fakty… Je príčinou postfaktuálnej doby so všetkými jej prejavmi – od nedôvery vo vedu, po popularitu Trumpa a jeho európskych náprotivkov – skutočne len zahltenie informáciami a anonymita vzťahov?
Kiež by to tak bolo. Riešenia by neboli zložité. Politikom môžeme nastavovať efektívnejšie zrkadlo pravdy. Facebook (a ďalších) môžeme prinútiť pristupovať serióznejšie k zodpovednosti za obsah, ktorý pomáhajú šíriť. Technológie pomôžu rozpletať klbko dezinformácií a konšpirácií. A v školách by sme skvalitnili výučbu biológie či chémie, aby decká pochopili, že tisíckrát rozriedený roztok žltého zafíru nemôže, naozaj nemôže vyliečiť bolesť hrdla. Nech ho akokoľvek starostlivo pretriasame a obúchavame o drevenú dosku. (K tomu by sme pridali zlepšenie výučby dejín, aby sme konečne vytisli z kolektívnej pamäti nezmyselné ospravedlňovania klérofašistického slovákštátu.)
Bohužiaľ, lepšie spoznanie, triedenie a využitie faktov nestačí. Po prvé, s „objektívnym poznaním“ to nie je také jednoduché. Veda nám dokáže s vysokou dávkou istoty povedať, či sú GMO škodlivé pre ľudské zdravie a aké sú ich vplyvy na životné prostredie (a neskôr môže svoje tvrdenia revidovať – to je jej základný rozdiel, a výhoda, oproti viere či konšpiračným teóriám). Biológia ani medicína však nedokážu „objektívne“ rozhodnúť, či má byť povolené pestovanie alebo dovoz geneticky modifikovaných potravín. To totiž súvisí s problémom organizácie poľnohospodárstva, štruktúry vlastníctva, distribúcie ziskov… A na to existujú len politické odpovede. Odpovede, ktoré musia vážiť jednu skupinu záujmov proti inej. V takýchto prípadoch neexistujú „objektívne“ spôsoby, ako rozhodnúť. Len viac či menej férové.
Dlhý rodokmeň
Situácia je ešte komplikovanejšia. Zavádzanie „alternatívnymi faktami“ sa nezačalo Donaldom Trumpom, Farageom ani putinovskou dezinformačnou mašinériou. Je dlho využívanou technikou marketingu – vrátane toho politického. Podľa Jamesa Hamblina, autora knihy If our bodies could talk (Keby naše telá mohli rozprávať), je klasickým príkladom tabakový priemysel. Keď sa v 60. rokoch vedecky potvrdila súvislosť medzi fajčením a rakovinou pľúc, tabaková loby sa snažila spochybniť vedecké poznanie ako také.
V čerstvejšej pamäti by mohla byť (stále neukončená) diskusia o klimatických zmenách. Ropný priemysel investoval slušné sumy do podpory „alternatívnych vysvetlení“ – takých, v ktorých emisie z fosílnych palív – zhodou okolností – nefigurovali. Veľmi radi sa ich chytajú politici, ktorým obraz ľudskou činnosťou vyvolaného globálneho otepľovania nesedí do ideologických rámcov. Alebo záujmov sponzorov.
Ak však hľadáme bezprostredného predchodcu dnešných problémov s miestom „pravdy“ v politickom živote takzvaného vyspelého sveta, pozrime sa na „vojnu proti terorizmu“, predovšetkým poslednú inváziu do Iraku. Na jej podporu a ospravedlnenie použila Bushova administratíva (jej podporovatelia z „novej Európy“ sa tiež nenechali zahanbiť) celý arzenál „postfaktuálnej“ politiky. Útok bol odôvodnený lžami o zbraniach hromadného ničenia a pripravenosti Saddámovho režimu použiť ich proti Západu – priamo či prostredníctvom zlovoľnej Al-Kajdá.
Okupačné sily zakrývali informácie o obetiach vojny (na oboch stranách) i každodennej realite v „oslobodenej krajine“. Následné parlamentné vyšetrovanie v Británii i uniknuté tajné materiály ukázali, že to neboli „chyby z nevedomosti“. Ale vedomá, cielená manipulácia. Akákoľvek pochybnosť o tom, že ide o „správnu, legálnu a víťaznú vojnu“, bola nežiaduca.
A pochybujúci boli rýchlo umlčaní. Inváziu do Iraku (a našu posvätnú povinnosť civilizovať, stabilizovať problematický Blízky východ) mohli spochybňovať iba nebezpeční liberáli. Príliš slabí či skazení na to, aby boli pripravení silou brániť „naše civilizačné hodnoty“.
Návrat bláznivosti
Pred viac ako pol tisícročím napísal Erazmus Rotterdamský v liste svojmu priateľovi, ďalšiemu renesančnému velikánovi Thomasovi Moreovi: „Tvorivý duch mal vždy právo posmievať sa všeobecným stránkam ľudského života, len pokiaľ sa sloboda nezmení v bezuzdnosť. Preto za našich čias o to viac obdivujem jemnocitnosť uší, ktoré už nedokážu znášať skoro nič iné, než slávnostné tituly. Ba môžeš vidieť aj ľudí s takými zvrátenými náboženskými názormi, že skôr znesú i tie najrúhavejšie výroky proti Kristovi, než ten najnevinnejší vtip na pápeža alebo panovníka, najmä však o veciach majetkových.“ Obmeňte historicko-kultúrny kontext, a znie to ako prorocký výrok.
Dnešný svet pomáhali vytvárať politici, ktorí dnes radi strašia „nebezpečnými radikálmi“ a „nepriateľmi slobody“. Hlásatelia úžasného (neo)liberálneho poriadku sľubovali jedinú možnú budúcnosť. Jedinú politickú alternatívu. Zhodou okolností (ako inak) takú, ktorej výsledky vyhovovali tým hore. Ostatní sa mali snažiť a čakať, pokiaľ „príliv zdvihne všetky loďky“. (Prípadne to boli lúzri, ktorí si za svoju mizériu môžu sami.)
Lenže nezdvihol. A čo je horšie, kríza a následné „bolestivé, no nevyhnutné“ opatrenia len zhoršili nerovné rozdeľovanie nákladov a odmien. Populistická internacionála (od Národného frontu, cez rakúskych Slobodných, nemeckú AfD…) aj jej extrémistickí bratranci (kotlebovci a ďalšie neofašistické sily) možno situáciu cynicky zneužívajú. No nevytvorili ju. Rast populizmu a radikalizmu v Európe je dôsledkom našich vlastných problémov. Takzvané mainstreamové strany strácajú podporu preto, že pomohli vytvoriť nespravodlivý systém – politicky i ekonomicky. A pomáhajú ho udržiavať.
Ľuďom, ktorí už ťažko uveria, že žijú v najlepšom z možných svetov, ponúkajú nový naratív: sú len dve alternatívy. Status quo alebo besnenie radikálov. Treba voliť menšie zlo. Spochybnenie nároku elít na privilegované miesto pod slnkom je svätokrádežou – a nebezpečným zahrávaním sa s „atavistickými inštinktmi más“.
Lenže kto dnes elitám uverí, že sú „menším zlom“? Tým elitám, ktoré bezostyšne rozkladali sociálnu dohodu, garantujúcu aspoň istú mieru férovosti?
Apologéti
Pohoršovanie sa nad Trumpovými lžami a nezmyslami, ktoré priviedli Britov k rozhodnutiu vystúpiť z EÚ, patrí pomaly k bontónu v lepšej (a samozrejme vzdelanejšej) spoločnosti. Nie že by Trump neklamal a Farage nezavádzal (koniec koncov, prinajmenšom ten druhý to priznal). No to nie je hlavný problém.
Mnohí z tých, ktorí dnes nariekajú nad hlúposťou voličov a politickým populizmom, nesú vlastný diel viny. Takzvaní mainstreamoví politici by nedokázali rozložiť spoločenskú dohodu bez výdatnej podpory médií či „expertov“. Je prakticky jedno, či tých viedla nevedomosť, presvedčenie, spoločný záujem. Pomáhali šíriť polopravdy a lži o našich neokoloniálnych avantúrach, presviedčať, že spoločenský úspech a bohatstvo sú odmenou za snaživosť a talent a neúspech trestom za lenivosť, že za politické úspechy „populistov“ (do tejto kategórie boli zaraďovaní všetci kritici jediného správneho poriadku) môže hlúposť más. Našli sa aj kritické hlasy. No väčšinu zápasu hrali v brutálnom oslabení.
Odpor proti „názorom expertov“, ktorý často sprevádza znechutenie politickým mainstreamom, nestojí na pár zbabraných predpovediach výsledkov volieb. Dôležitá časť intelektuálnych elít takzvaného Západu premrhala svoj sociálny kapitál. Nebola kritickým zrkadlom moci. Ale jej apologétom.
Poraziť parazitov
Pred takmer desiatimi rokmi písal sociológ Zygmunt Bauman o disfunkčných globálnych elitách. Ľudia stratili vieru, že sú ich vlády schopné chrániť. Čo viac, stále menej ich verí, že to chcú robiť. Sprievodným javom je kríza efektívnosti a legitimity politických inštitúcií zdedených z éry teritoriálnych národných štátov. Globálne elity sa materiálne a duchovne oslobodili od väzieb na určité miesto a strácajú záujem i dôvod starať sa o blahobyt tých, ktorí ho obývajú – či dokonca investovať do jeho budúcnosti. Elity a masy obývajú dva rozdielne sociálne svety. A tie sa navzájom stále viac vzďaľujú. Ešte nás občas dokážu zabaviť, častejšie „nasrať“, no stále menej vedia presvedčiť schopnosťou riadiť.
Hospodárska kríza demaskovala predstavu, že rovnosť možno nahradiť spotrebou. Bohatstvo a moc sú prepojené. Ak sa v dobrých časoch ujdú tým pod stolom nejaké odrobinky z hostiny, neznamená to, že žijeme v spoločnosti hojnosti. Ochota dávať almužnu nie je to isté ako redistribúcia. A stojí na úplne inom mocenskom vzťahu. Keď sa hostina skončí, tí pri stole môžu ešte chvíľu spokojne oddychovať. Tým dole začína škvrčať v bruchu.
Na začiatku súčasnej ekonomickej krízy Slavoj Žižek tvrdil, že žijeme v dome zrodu utópií. „Utópie vymýšľate, keď ste po uši v problémoch a nemôžete robiť nič iné.“ Politickú prevahu však majú zatiaľ apoštoli dystopií. Autokrati predávajúci vládu oligarchie, podporenú extrémnym kultúrnym konzervativizmom, ako „alternatívu liberálnemu kapitalizmu“. Trumpovia, Wildersovia, Le Penové, Kotlebovia a ďalší politickí paraziti na ľudskom nešťastí.
Neporazíme ich dokazovaním našej (iluzórnej) kultúrnej či intelektuálnej nadradenosti. Len priznaním vlastnej bláznivosti. Chýb, ktoré nás do tejto kaše dostali.
Radovan Geist (1978)
V roku 2001 absolvoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, odbor diplomacia a medzinárodné vzťahy. Po výskumnom pobyte na Univerzite Džaváharlála Néhrúa v Dillí, India (2001/2002), obhájil v roku 2006 doktorský titul (PhD.) v odbore teória politiky v Ústave politických vied SAV. Od roku 2002 pôsobí v oblasti médií, v roku 2003 spoluzakladal internetový portál EurActiv.sk, ktorý dodnes vedie. Od roku 2006 prednáša na Katedre politológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave.