Keď šiel po roku a pol písania svojho štvrtého románu čerstvý štyridsiatnik Gabriel García Márquez so svojou manželkou Mercedes na poštu v hlavnom meste Mexika poslať nový dokončený rukopis do argentínskeho vydavateľstva, boli spolu so svojimi dvoma deťmi zadlžení až po uši.
Dni, ktoré spisovateľ strávil zavretý vo svojej pracovni, kde podľa vlastných slov „písal ako drak“, sa odrazili na rodinných účtoch – mesiace nezaplateného nájmu, dlhy v obchode, kde si šarmantná Mercedes získala dôveru majiteľov, aby mohla nakupovať na sekeru, prázdna peňaženka.
Keď na pošte odvážili sedemsto strán nazvaných Sto rokov samoty, Gabriel a Mercedes zistili, že už nemajú dostatok peňazí na ich odoslanie. Rozhodli sa teda, že pošlú toľko strán, na koľko im stačia posledné peniaze, približne polovicu, a potom sa vrátili domov, aby do záložne zaniesli to posledné, čo im ešte ostalo a čo mohli založiť: radiátor, fén na vlasy, mixér.
S päťdesiatimi pesos sa vrátili na poštu a odoslali zvyšok rukopisu. Pani spoza priehradky im z päťdesiatky vydala dve pesos. Spisovateľom vyrozprávaná anekdota sa končí tak, že keď vychádzali z poštového úradu, Mercedes bola „zelená od zúrivosti“ a svojmu manželovi povedala: „Teraz nám už chýba len jediné – aby to bol zlý román.“
Román Sto rokov samoty vyšiel bez vydavateľského promo a akejkoľvek reklamy, no po prvom týždni sa z neho predalo osemtisíc výtlačkov. Úspech knihy sa medzi čitateľmi šíril ako nákazlivý vírus, vydavateľ dával každý týždeň robiť novú dotlač a po troch rokoch už bolo rozobraných pol milióna exemplárov. Dnes je kniha preložená do desiatok jazykov a predalo sa jej viac ako tridsať miliónov výtlačkov. Po Cervantesovom Donovi Quijotovi je považovaná za najvýznamnejšiu a najčítanejšiu po španielsky napísanú knihu.
Malý Gabo
Gabriel García Marquéz sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi v nedeľu ráno 6. marca v severnej časti Kolumbie neďaleko Karibského mora a pod úpätím hôr, ktorých vrcholy siahajú až do 5 775 metrov. Podobne ako rozmanitá a magická je okolitá príroda okolo jeho rodného mestečka Aracataca, rodinné pomery a ich história, v ktorých sa malý Gabo – ako ho blízki priatelia po celý život volali – ocitol, sa dali nazvať všelijako, ale určite nie ako nudné.
Prarodičia z matkinej strany boli proti tomu, aby si ich dcéra vzala obyčajného telegrafistu, známeho sukničkára a k tomu ešte aj syna slobodnej matky. No nakoniec museli pred ich láskou kapitulovať, a keď mal Gabo dva roky a jeho rodičia sa presťahovali na severné pobrežie, kde jeho otec začal pracovať ako lekárnik, ostal im malý vnuk na krku.
Ako spisovateľ spomína vo svojich memoároch, starý otec – plukovník na dôchodku so skúsenosťami z občianskej vojny a otec troch manželských a deviatich nemanželských detí s výnimočným rozprávačským talentom – bol jeho „pupočnou šnúrou k dejinám a skutočnosti“.
No prvý vplyv na chlapcovu vnímavosť mala poverčivá a imaginatívna stará mama, ktorá vedela rozprávať aj tie najneuveriteľnejšie a najfantastickejšie príhody ako absolútne vierohodné a obyčajné veci. Keď mal Gabriel osem rokov, starý otec zomrel, a keďže stará mama bola už slepá, začal žiť s rodičmi.
Ako stredoškolák sa presťahoval do hlavného mesta Bogota, ktoré ho masami ľudí a najmä svojou šedivosťou spočiatku vystrašila. Hoci ako malý chlapec bol spolužiakmi prezývaný „Starec“, pretože nemal rád šport, ako stredoškolák vynikal vo futbale, bejzbale a atletike.
Aby splnil otcovo želanie, neskôr začal v hlavnom meste študovať právo, no čoraz viac sa venoval žurnalistike a písaniu. Po občianskych nepokojoch v rokoch 1947 a 1948 však bola jeho univerzita zatvorená, a tak odišiel späť na sever Kolumbie, aby pracoval ako reportér.
Reportér vo svete
Desať rokov po zanechaní univerzitných štúdií sa Gabriel G. Márquez oženil so svojou láskou zo stredoškolských čias Mercedes, s ktorou žil až do smrti. Ešte ako nie veľmi známy spisovateľ pobudol v Paríži, v New Yorku (odkiaľ ho sledovanie CIA a obťažovanie časťou kubánskeho exilu vyhnalo do Mexika), písal kritické reportáže aj z ciest po krajinách vo východnom, sovietskom bloku. Pri pohľade na Červené námestie v Moskve píše: „Knihy Franza Kafku v Sovietskom zväze nenájdete. Vravia o ňom, že je apoštolom zhubnej metafyziky. No je možné, že by bol najlepším Stalinovým životopiscom.“
Keď koncom augusta 1968 tanky armád krajín Varšavskej zmluvy valcujú československý obrodný proces, Márquez neváha a spolu so svojimi dnes už legendárnymi juhoamerickými priateľmi Carlosom Fuentesom a Juliom Cortázarom prídu na niekoľko dní do Prahy, aby videli na vlastné oči zrážku ideálov s realitou.
Tam sa zoznámi s Milanom Kunderom, s ktorým sa spriatelí na celý život a bude ho stretávať aj neskôr počas parížskeho exilu českého spisovateľa. Keď karibského dandyho preslávi román Sto rokov samoty, rozhodne sa nejaký čas pobudnúť vo frankistickej Barcelone, kde sa vytvorila silná komunita juhoamerických a španielskych spisovateľov.
Sláva, klebety, pletky
So slávou prídu peniaze, no Gabo ostáva sympaťákom s plachým úsmevom, ktorý rád chodieva večer do spoločnosti a diskutuje s priateľmi až do rána. Dnes už jedna z posledných žijúcich postáv latinskoamerického boomu a nedávny držiteľ Nobelovej ceny za literatúru Mario Vargas Llosa si ako tému svojho doktorátu na madridskej univerzite zvolí dielo svojho priateľa a dizertačnú prácu vydá v roku 1971 pod titulom: García Márquez: príbeh bohovraždy. No neskôr sa cesty bývalých kumpánov zo spoločných flámov a rodinných stretnutí rozídu a ostanú rozhádaní do konca Márquezovho života.
Veľa sa špekulovalo o tom, čo spôsobilo ich znepriatelenie z večera do rána. Nebola za tým politika (kým Márquez ostal presvedčeným heterodoxným ľavičiarom a medziiným aj blízkym osobným priateľom Fidela Castra, z bývalého filokomunistu Vargasa Llosu sa stal liberálny pravičiar), ale pravdepodobne žena – pani Llosova.
Hoci Vargas Llosa svoju manželku, až do minuloročného rozvodu, pravidelne podvádzal, je extrémne žiarlivý. Traduje sa, že raz keď Márquez viezol Llosovu manželku svojím autom zo Španielska do Francúzska, navrhol jej, že sa nemusí ponáhľať a mohla by stráviť na Pyrenejskom polostrove o jednu noc viac.
Llosova manželka to potom medzi rečou neskôr spomenie svojmu manželovi a ten pri najbližšej príležitosti, keď stretne v spoločnosti svojho dobrého kamaráta, naňho vykríkne: „Zradca!“ a vrazí mu päsťou do tváre tak silno, že Márquezovi sa podlomia nohy a pod okom sa mu vyfarbí monokel. Márquezova manželka hneď pochopí príčinu Vargasovho hnevu a vynadá mu do hlúpeho „peruánskeho mača“. Odvtedy sa latinskoamerickí priatelia vzájomne vyhýbali a neprehovorili spolu ani slovo, hoci sa im cesty neraz skrížili na rovnakej spoločenskej akcii.
Nobelova cena
Do Nobelovej ceny za literatúru, ktorú si Márquez počas slávnostnej ceremónie v decembri 1982 príde prevziať v bielom obleku so žltou ružou v ruke, ešte chýba desať rokov a dva romány: Patriarchova jeseň (1976) a Kronika vopred ohlásenej smrti (1981). Po obrovskom úspechu karibskej ságy Márqueza rozčarovala reakcia kritiky na Patriarchovu jeseň natoľko, že odvtedy recenzie na svoje knihy prestal čítať.
V jednom z mála vzácnych rozhovorov, ktoré poskytol Kolumbijskej televízii, povedal rok po vydaní románu: „Už keď som čítal kritiky na Sto rokov samoty, bolo jasné, že kritici sa mi snažia nahovoriť, ako by mala vyzerať moja nasledujúca kniha…“ Nazve ich profesionálnymi parazitmi, ktorí sa samozvane vyhlásia za sprostredkovateľov obsahu diela medzi spisovateľom a čitateľom. „Ak sa považujú za takých skvelých dešifrátorov, prečo neodhalili interpretačnú pascu, ktorú som im nastavil? Že Patriarchova jeseň nie je román o diktátorovi, ale o slávnom spisovateľovi?“
Politika a Márquez
Gabriel García Márquez je aj po získaní Nobelovej ceny síce najslávnejším Kolumbijčanom na svete, no vo svojej krajine nepohodlnou osobou a žije v zahraničí ako exulant. Do Spojených štátov má tiež zamedzený prístup ako podvratná osobnosť, čo sa zmení, až keď sa jeho literárny fanúšik Bill Clinton začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storiča ujme prezidentského úradu.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa Latinská Amerika stane epicentrom dejín: takmer všetky krajiny sú zmietané vo vojenských diktatúrach, oligarchických republikách a pohyboch ľavicových revolučných hnutí. V Kolumbii prepukne dlhoročný ozbrojený konflikt medzi partizánmi a polovojenskými skupinami, do ktorého sa pridá boom obchodu s drogami.
Vo vnútri katolíckej cirkvi, ktorá má v tých rokoch v celej Južnej Amerike obrovský vplyv, sa odohráva boj medzi elitárskymi ultrakonzervatívnymi hnutiami ako Opus Dei a Kristovi legionári, ktorí majú podporu poľského pápeža, a ľavicovou Teológiou oslobodenia, ktorá napriek sympatiám intelektuálov v západnej Európe v tomto súboji ťahá za kratší koniec. Márquez je sympatizant ľavice a osobný priateľ Fidela Castra, no keď sa ho opýtajú, či je komunista, odpovedá: „Samozrejme, že nie.“
Po páde Berlínskeho múru podozrievavé zovretie a špehovanie okolo Márqueza povolí a je to on, kto stojí vedľa Fidela Castra, keď vítajú neokonzervatívneho Jána Pavla II. pri historicky prvej návšteve pápeža na Kube. Magický realizmus v politike? Možno.
Magický svet kníh
Je príznačné, že niekdajší boom latinskoamerickej literatúry, ktorého bol Márquez jedným z najvýznamnejších symbolov, prišiel do Európy cez Paríž, kde v tom čase vládla salónna móda nového románu – z ktorého bola väčšina čitateľov a milovníkov kníh ak nie znudená, tak prinajmenšom rovno otrávená.
Temperamentní spisovatelia a autorky zo zámoria vrátili literatúre príbehy okorenené mágiou kontinentu, v ktorom sa stáročia miešali rasy, kultúry, zvyky, náboženstvá, povery, legendy… Dali čitateľom možnosť pochopiť, že sú súčasťou literatúry, ktorú čítajú, že experiment v rozprávaní a forme nie je samoúčelný, že poslaním literatúry je odhaliť nám to, čo o sebe nevieme, a umožniť nám to pochopiť.
Takmer polstoročie po „latinskoamerickom boome“ nám ostalo nadčasové cervantesovské dedičstvo Gabriela Garcíu Márqueza, autora, ktorý vďaka svojej inteligencii a imaginácii dokázal cez literárne zaklínadlá sprostredkovať svoje vlastné a zdedené skúsenosti z absurdít, humoru a mágie v každodennosti, ktoré môžu byť rovnako blízke nevzdelanej starene z Karibiku, ako aj mladej parížskej intelektuálke.