Vlaky do pekla

Pred šiestimi rokmi som sa zúčastnila kolokvia, na ktorom som predniesla príspevok o tom, že holokaust nie je len jednou izolovanou dejinnou kapitolou, od ktorej nás delia desaťročia, ale je súčasťou ľudského myslenia aj v súčasnosti. Text som písala v súvislosti s menej známou genocídou Rómov a návrhmi našich (vtedajších) politikov riešiť rómsku situáciu na Slovensku spisovaním „štatistík rómskej kriminality“.

Nevyslúžila som si tým väčšinový úspech: Publikum – zväčša vysokoškolskí študenti zo Slovenska a z Rakúska – považovalo poukazovanie na fašizáciu rétoriky vo verejnom diskurze za „privolávanie“ konfliktu. A na internete neboli zriedkavé odkazy, ktoré ma obviňovali z antisemitizmu, pretože som, vychádzajúc zo Zygmunta Baumana, tvrdila, že je čas rozmýšľať o procesoch vedúcich k fenoménu priemyselného vyvražďovania aj všeobecnejšie, a nie len ako o jave viazanom výlučne na židovskú skúsenosť počas druhej svetovej vojny.

Dnes som ešte viac ako vtedy presvedčená, že ak akúkoľvek udalosť z minulosti odsunieme do skanzenu jej výlučnosti, vedome alebo nevedomky akceptujeme predstavu, že sa niečo podobné nemôže opakovať. Tej istej alebo inej skupine obyvateľstva. Tu alebo na opačnom konci sveta. Navyše si tak človek ľahšie „umyje ruky“ a zbaví sa nepríjemnej morálnej povinnosti spytovania sa, ako by sa zachoval on sám, súc vystavený situácii život – smrť, alebo v pozícii silnejšieho.

Nebyť ľahostajnými

Neznamená to však ani to, že máme konkrétnu historickú tragédiu podceňovať alebo relativizovať preto, že krivdy sa dejú aj inde. Výročie prvých židovských transportov zo Slovenska je mimoriadne aktuálnou príležitosťou postaviť sa čelom voči našim vlastným dejinám. Ale práve preto, že krivdy sa dejú aj teraz a inde, je dôležité nebyť ľahostajnými a postaviť sa čelom aj voči ktorémukoľvek súčasnému svetovému fenoménu, podľa ktorého má právo na prežitie len tá „správna“ strana – spravidla pod záštitou „sebaobrany“.

Odkedy ma trápili tieto otázky, pravidelne som sa stretávala s pani Hildou Hraboveckou a na túto tému, ktorá bola jej bytostnou témou, sme sa často dlho zhovárali. Na začiatku našej známosti mi darovala svoju knihu Ruka s vytetovaným číslom, v ktorej veľmi osobne opísala svoju skúsenosť s holokaustom. Tri roky strávila v koncentračnom tábore Osvienčim, v ktorom zahynula prakticky celá jej rodina a v ktorom jej staršiu sestru vyselektovali do plynovej komory priamo pred jej očami. Hilda Hrabovecká bola v onom transporte 999 dievčat, ktoré boli na hraničnom priechode Zvardoň 26. marca 1942 odovzdané nemeckým nacistickým orgánom.

Často som pozorovala, ako sa jej v pohnutí reči chvelo štvormiestne číslo vytetované na predlaktí. V jej rozprávaniach nebola nenávisť ani zatrpknutosť, naopak, vždy vyzdvihovala solidaritu jednotlivcov, ktorí sa dokázali aj v neriešiteľných situáciách rozhodovať tak, aby v mašinérii smrti vytvorili hnutie odporu a zachránili tak život.

Medzi naše najpálčivejšie témy patril aj vzťah zmeny vo vnímaní prenasledovania po vzniku národných štátov a mechanizmy, ktoré vedú k javu, že niekdajší prenasledovaný alebo niekto čerpajúci svoju identitu v tzv. trpiteľskom komplexe odôvodňuje to, že sám prenasleduje.

Krajina, ktorá si vytvorila uplakaný martýrsky mýtus o tisícročnej porobe, považovala ústami svojich politických predstaviteľov za prejav „slobodného ducha národa“ a vrchol jeho emancipačného úsilia prijatie zákonov o vylúčení Židov z verejného života a ich vysťahovanie. Že vláda nevedela nič o plynových komorách? Že však ani západní Spojenci nebombardovali železnice vedúce do vyhladzovacích táborov, hoci o ich existencii vedeli dlho pred správou slovenských zbehov Wetzlera a Vrbu od poľského dôstojníka Witolda Pileckého? Že však dobrý ľud gniavený židovskou krčmárskou čižmou ich nechcel vykántriť, len ho sloganmi ako „rež a rúbaj“ vyzýval, aby „tiahol do Jeruzalema“?

Od Žiliny ide vlak

Aj dnes si neoľudáci budujúci vlastnú identitu na výrobe nepriateľa zvyknú zanôtiť propagandistickú pesničku o Šaňovi Machovi sediacom v žilinskom vlaku a o „utekajúcich Židoch“, ktorí z neho „majú strach“. Ktohovie, či vo svojom nadšení zohľadňujú aj to, že do začiatku decembra v tom osudnom roku 1942 bolo do Osvienčimu transportovaných 18-tisíc väzňov a väzenkýň zo Slovenska. Šiesteho decembra z nich nacisti vyvraždili splynovaním 95 percent. Hilda Hrabovecká sa zachránila náhodou – v krutej hre „na koho to slovo padne“ mala šťastie, že nepadlo na ňu. Podobná náhoda, i keď trochu inej povahy, zachránila ďalšiu paniu, ktorú som dobre poznala. Dokonca tak, že mala šťastie vyhnúť sa nielen selekcii, ale aj samotnému transportu do Poľska.

V prvej fáze deportácií boli vypravené štyri transporty celkovo 3 670 dievčat a nevydatých žien. Tie boli od 20. marca zhromažďované v koncentračných strediskách v Seredi, Novákoch, Poprade, Žiline a na bratislavskej Patrónke. Vyvražďovacia mašinéria má svoj postup aj prísnu logiku hierarchie a systematickosť: v koncentračných strediskách pôsobili lekári, ktorí dohliadali a preverovali, či sú ženy – transportované údajne za prácou – na tú prácu dostatočne spôsobilé. Moja známa sa vyhla transportu zo zberného tábora na Patrónke zásluhou jedného z lekárov, ktorý, nevedno z akých pohnútok, sa rozhodol zachrániť ju spolu so sestrou tým, že im vstrekol do žíl tekutinu, možno mlieko. Na základe zdravotného stavu museli byť hospitalizované a od rodičov dostali na výber: buď sa ihneď vydajú, alebo utečú k príbuzným do Maďarska. V tom čase si zrejme ešte mysleli, že deportácie sa naozaj budú týkať len mladých žien. Nevydali sa ani neutiekli za hranice. Ukryli ich ľudia na strednom Slovensku a neskôr sa pridali k odboju.

Vzoprieť sa

Francúzsky spisovateľ, diplomat a člen Národnej rady odboja Stéphane Hessel vydal rok pred vznikom španielskeho Hnutia rozhorčených (Indignados) esej Rozhorčite sa! (Indignez-vous!).

Veterán protifašistického odboja vyzýval mladých ľudí 21. storočia, aby sa rozhorčili, pretože rozhorčenie je základ ušľachtilého vzdoru, ktorý je predpokladom pridania sa do tej časti toku dejín, ktorá smeruje k väčšej spravodlivosti.

Hessel patril k tej istej generácii, ktorá už v ranej mladosti musela čeliť fašizmu a vzopretie sa neznesiteľným formám totality bola nevyhnutnosť, opak by znamenal smrť alebo kolaboráciu. V duchu posolstva anarchizmu hovoril, že každý človek má ako jednotlivec osobnú zodpovednosť za chod dejín a nesmie sa podvoliť ani moci, ani Bohu, ale v mene zodpovednosti seba ako ľudskej bytosti sa zasadiť za zmenu stavu. Základom takéhoto postoja je solidarita „s tým druhým, ktorý mi je možno cudzí, ale ktorý sa mi podobá. A pretože sa mi podobá, má aj rovnakú dôstojnosť, ako mám ja sám“.

Hilda Hrabovecká v rozhovoroch i v pamätiach často opakovala, že aj v najťažšej situácii má človek väčšiu šancu prežiť, ak nemyslí iba na seba, a že nebyť spoluväzenkýň, sotva by sa bola dožila oslobodenia. Pravdaže, za spoluväzenkyne sa dali považovať aj tie ženy, ktorých úlohou ponížených bolo kontrolovať či ponižovať svoje spolupútničky na základe vyššieho postavenia, ktoré im pridelilo nacistické vedenie: tzv. „blokové“ (Blockälteste).

Často sa stáva, že ak má otrok medzi inými otrokmi o niečo málo privilegovanejšie postavenie, v záujme vlastného postupu alebo záchrany býva jeho krutosť voči svojim vlastným ľuďom niekoľkonásobne brutálnejšia. Neraz je však toto zdanlivo „privilegované“ postavenie, naopak, obrovskou psychologickou kladou, ktorá človeka stavia pred dilemu tzv. menšieho zla. A to je vo svojej podstate neakceptovateľné práve pre svoju neriešiteľnosť.

Hilda Hrabovecká opisovala, ako „blokové“ riadili nakladanie bezvládnych osôb, určených na splynovanie po prehliadkach doktora Mengeleho, na autá. Keď sa jej z takýchto pracovných úloh podarilo zmiznúť, bloková jej neskôr plačúc vyčítala: „Myslíš si, že len my musíme robiť tú špinavú robotu a ty si vyvolená nešpiniť si ruky?“ Osoby ako ona si niesli obrovskú vinu z pocitu kolaborácie v mašinérii zla – ale aj zásluhou toho sa im podarilo dosiahnuť, že iní mohli žiť. Zrejme preto Hildu facky, ktorými ju bloková v záchvate zúfalstva častovala, nemohli skutočne bolieť.

Hrdinovia bez mena

Na nevyhnutnosť solidarity, ktorá preváži nad egoizmom a ktorú výstižne vykreslil Hessel, som často myslela práve pri opisoch podobných, vlastne bežných scén z prostredia tovární na smrť. A často sa mi vynárala aj predstava neznámeho lekára na Patrónke, ktorý bol v bezútešnej situácii (istým spôsobom podobnej ako oná bloková v Osvienčime) vystavený pred výzvu osobnej zodpovednosti za chod dejín. Nemohol ich zvrátiť, na to bol v súkolesí príliš malý pán, mohol však v situácii spraviť aspoň niečo.

Žiaľ, nikdy sa mi nepodarilo zistiť podrobnosti, pretože táto pani o svojich skúsenostiach z mladosti na rozdiel od Hildy Hraboveckej hovorila len veľmi sporo, a neviem, čo ho viedlo k tomu, aby sa dievčatá pokúsil zachrániť, ani to, prečo práve tieto a nie iné. Bratislavský aj slovenský svet je malý: Možno sa poznali, možno poznal ich rodičov, možno prijal úplatok a možno aj nie, možno to bolo len preto, že sa mu prosto páčili. Akékoľvek to však boli pohnútky, prevážila v ňom statočnosť a ako jednotlivec skutočne ovplyvnil „chod dejín“. Bez generácií ďalších ľudí, ktorí dnes vďaka tomu jedinému kroku môžu byť na svete, si prinajmenšom my, čo ich poznáme, nevieme predstaviť ani svoj vlastný život.

Podobne som myslela aj na tú (aspoň pre mňa) anonymnú rodinu na strednom Slovensku, ktorá moju známu a niekoľko ďalších ľudí s podobným osudom ukrývala kdesi na vidieku. Neviem, aké boli ich pohnútky, neviem, či za svoju statočnosť dostali ocenenie a neviem, či o tento druh slávy spojený s elementárnou ľudskosťou vôbec stáli. Je veľa príbehov, ktoré dokonalo vyvracajú naruby teórie o holubičích národoch, o nemožnosti konať inak, o inherentnom fašizme akejsi efemérnej masy zbožného ľudu, o tom, že bežný človek predsa nevedel a nevidel, čo sa deje, a zákonite mlčal, keď mu mizli susedia. Tak ako aj dnes, aj vtedy platilo, že kto vidieť chce, vidí, a to aj navzdory mašinérii, ktorá masové deportácie a likvidácie cielene vykonáva mimo priameho ľudského dosahu.

Jednotlivec proti stroju

Ak sa holokaust definuje ako centrálne riadený a naplánovaný proces, jeho významnou charakteristikou je aj to, že sa nedeje pred zrakom širokej verejnosti, čím môže vzniknúť dojem, že sa nič nedeje.

Zygmunt Bauman považuje za jednu z vlastností modernity práve toto odcudzenie vlastné strojovej mašinérii: ak je pozorovateľ priamo vystavený zážitku z týrania a vraždenia živej (nielen ľudskej) bytosti, vníma to ako nestráviteľné násilie; ak sa to vraždenie odohráva mimo jeho dohľadu, ostáva voči nemu ľahostajný aj v prípade, že ide o masové vyhladzovanie a že vie, že sa niekde deje. Týmto by sa dal vysvetliť aj jav, prečo žandári alebo členovia SS jednoducho odmietli strieľať do väzňov, zato však nemali najmenší problém pri ich nakladaní na vozidlá s vedomím, že ich posielajú na vyhladenie. A zároveň aj alibizmus tých, ktorí ospravedlňujú masové deportácie argumentom, že „nevedeli, že idú na smrť“.

Ale príbehy mnohých jednotlivcov zo Slovenska a zo všetkých ostatných krajín potvrdzujú, že napriek akokoľvek prepracovanej mašinérii odcudzenia v ľuďoch často aj v najnebezpečnejšej situácii zvíťazí elementárna ľudskosť. Mnohokrát aj, povedzme, napriek osobným animozitám, nesúhlasnému svetonázoru, rasovým predsudkom a pocitu krivdy. Mnohí z tých, ktorí počas vojny zachránili židovské životy s nasadením vlastného bezpečia, necítili žiadnu špeciálnu lásku voči Židom, a možno mali predsudkov podobne veľa ako tí, ktorí priamo rozhodovali o ich osude. A iste boli aj takí, čo napriek svojim deklarovaným humanistickým postojom v rozhodujúcej chvíli zlyhali, stratili odvahu alebo priamo zradili.

Zdá sa mi, že práve na elementárnu ľudskosť, vďaka ktorej dokážeme aj v najvzdialenejšom „druhom“ vidieť napriek nevraživosti toho, kto mi je „možno cudzí, ale sa mi podobá“, by sme mali myslieť aj pri tohtoročnom výročí prvých transportov zo Slovenska.