Pramene nádeje

18.04.2017 09:30

K najväčším dejinným prekvapeniam patrí, že Ježišova alternatíva sa z periférie Veľkého piatku vrátila na Veľkú noc do centra spoločnosti. Z možnej sekty na periférii vtedajšieho sveta stalo sa univerzálne hnutie. Svoje najlepšie roky pritom zažilo nie s pomocou, ale proti vôli mocenských elít.

El Greco: Zobliekanie Ježiša (1577 -1579, chrám...
El Greco: Zobliekanie Ježiša (1577 -1579, chrám v Tolede).
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Reprofoto: Wikimedia

Dívam sa cez zamrežované okno na úžasne zakvitnutú čerešňu. Okno je zamrežované umelohmotnou roletou. Čerešňa je naozajstná. Naozajstný je aj pocit zamrežovania. Osobný aj spoločenský. Rád by som sa díval na nádejné jarné puky, ktorých výsledkom nebudú len kôstky na asfalte, ale kde sú? Ľudí, ktorí nepoklonkujú, ale inšpiratívne kritizujú, je ako šafranu, a aj tých zopár tlačia aktéri súčasnej ekonomickej, politickej, mediálnej i cirkevnej moci do izolácie. Najradšej niekam za mreže. Aspoň za tie umelohmotné. Kde nebudú inšpiratívni kritici, nebudú ani inšpiratívno-nebezpečné udalosti.

Kde je skutočný mainstream?

Znalci kuloárov európskych inštitúcií hovoria o kríze líderstva. Súčasní európski politici sú od povojnových „otcov zakladateľov“ EÚ vzdialení na vesmírne dĺžky. Nielen v krajinách V4, ale všade. Optimisti sa donedávna ako-tak videli v anglosaských politikoch na oboch stranách Atlantiku, po ostatných udalostiach (nielen volebných) je optimizmus preč. Nezvládanie ekonomickej krízy, bezpečnostných rizík, migračných vĺn a nekončené odďaľovanie akýchkoľvek fungujúcich riešení viedlo k otrasu (seba)dôvery naprieč celou Európou už dávno. Nie je žiadnym tajomstvom, že mediálna a v širšom chápaní celá kultúrna sféra je v západných krajinách čoraz viac podriadená kritériu zisku. Čo si na seba nezarobí (čo nezarobí svojmu majiteľovi), nemá právo na existenciu. Kvalitná kultúra, skutočná informácia či komentár a poctivé umenie už nie sú v centre, ale na okraji. Stali sa súčasťou alternatívy ako možný experiment.

Niektorí predstavitelia oficiálneho mainstreamu bijú už dlhšie na poplach. Vyslovujú údiv i zhrozenie, že internetový ľud ich čoraz menej sleduje a počúva. Akoby si nevšimli, že ten skutočný politický, kultúrny a mediálny mainstream stáva sa už dávnejšie žánrom na okraji, kde sa tiesni spolu s extrémistickou alternatívou. Tá z podstaty javu samého požíva výhodu zvýšenej pozornosti. Nezastieram, že za skutočný mainstream pokladám umelcov, politikov či novinárov, ktorí sa zatiaľ nepredali a neprispôsobili sponzorskému i ľudovému (ne)vkusu, zachovali si odstup od majiteľov moci, a preto aj úroveň, česť a sebaúctu. K tejto nepredajnej časti spoločnosti mala prioritne patriť aj cirkev.

Alternatíva cirkvi

Od narodenia žijem v katolíckej cirkvi. V mladosti som svoj životný príbeh spojil aj profesijne s cirkvou. Stala sa pre mňa alternatívnym priestorom – existenčne na okraji, ale existenciálne v centre diania. Realizácia v cirkvi bola alternatívou k ideologickej vyprázdnenosti a celkovej neperspektívnosti vtedajšieho režimového mainstreamu.

Poľský kňaz a filozof Józef Tischner hovorieval, že cirkev v súboji s komunistickým režimom vyhrala súboj o ľudskosť, o človečinu. Ja hovorievam, že cirkev sa stala pre mnohých ľudí priestorom a symbolom slobody. Po roku 1990 sa však cirkev v postkomunis­tických krajinách slobody zľakla. Začala vidieť v slobode – podobne ako na počiatku európskeho novoveku – ohrozenie viery a mravnosti. Akoby sme tú slobodu vybojovali len pre manažmenty a úrady. Nie pre „obyčajných“ ľudí, nie pre cirkevný ľud. Tak sa politických pák zmocnili stranícke sekretariáty, majetku nové elity, médií nakvasené celebrity a cirkvi nové kariérne kádre. Uprostred prebudenej jari nechcem vidieť len krásnu čerešňu. Vyhliadam Ježišovu Veľkú noc. Možno pomôže krátky historický exkurz.

Ježiš a mainstream

Bol Ježiš mainstreamom? Bol kultúrne, politicky, nábožensky súčasťou hlavného prúdu? Ako je známe, medzi vtedajšie elity nepasoval, naopak, bol nimi vytláčaný na okraj medzi sektárov, pomätencov a hriešnikov. Židovský hlavný prúd tých čias tvorili kňazské jeruzalemské elity (ovládali nielen náboženský kult, ale aj politiku a ekonomiku), nazývali sa saduceji, a do centra diania sa prepracoval aj bývalý disent, predstavitelia obnovy zdola – farizeji. Na okraji spoločnosti zostávali úmyselne náboženskí blúznivci zvaní eséni a neúmyselne zelóti, ktorých si možno predstavovať ako súčasných nacionalistov až teroristov. Ježiš sa k žiadnej z týchto skupín nepridal a zostal sám sebou. Nepasoval do hry kňazom, neladil farizejom, svojou neochotou použiť násilie sklamal zelótov a ochotou nedeliť ľudí na svätcov a hriešnikov nezaujal esénov.

Ježiš vedome žil svoju alternatívu. Nacionalistické, fundamentalistické a moralistické židovstvo videl ako omyl a scestie. Jeho alternatíva sa však nemala realizovať ako opozícia k zákonu alebo dokonca ako úchylka, ale ako zavŕšenie či naplnenie zákona. V rámci vtedajšieho židovstva a jeho svätých kníh sa Ježiš odvolával viac na prorokov ako na zákon s veľkým „Z“. Tradícia, ktorú Židia nazývali Zákon a vzťahovala sa k Mojžišovi, sa síce tiež nechápala len ako zbierka predpisov – išlo predovšetkým o zmluvný vzťah medzi ľuďmi a Bohom – ale postupne sa táto tradícia pretavila do normatívneho ošetrenia všetkých možných životných situácií.

Tradícia, na ktorú stavil Ježiš, vzťahovala sa najmä k osobnostiam prorokov a k aktualizácií ich vízií. Ústrednou líniou týchto vízií bola idea oslobodenia. Vo viere Izraela Boh sám ťahal dejinami líniu slobody, ľudia mali byť jeho spolupracovníkmi. Kým časť židovstva ďakovala Bohu počas veľkonočných sviatkov predovšetkým za získanie vlasti „tečúcej mliekom a medom“, ďalšia časť prijala za svoj morálny imperatív vernosť Zákonu, pričom túto vernosť videla nielen v dodržiavaní rituálnych predpisov, ale najmä v solidárnej morálke. Táto skupina náboženského židovstva v nadviazaní na prorokov vysvetľovala všetky nešťastia ako dôsledok nevernosti Bohu, ktorý nežiada formálne prejavy nábožnosti, ale „milosrdenstvo a poznanie Boha viac než celopaly.“ (Ozeáš 6, 6)

Ježišova alternatíva

Ježiš sa hlásil k tejto prorockej tradícii, ktorá prekonávala formalizmus elít, ale na rozdiel od kritických moralistov neponúkal oslobodenie ako odmenu za spravodlivý život, ale ako skúsenosť Božej uzdravujúcej lásky, ktorou je každý oslovený. Každý, aj ten, kto nepatrí k „vyvolenému“ národu, ani medzi rituálne čistých, ani morálne spravodlivých. Každý, kto je vďačný za oslovenie, za ponuku priateľstva s Bohom. Aby Ježiš uľahčil odpoveď na oslobodzujúcu ponuku, relativizoval zákon. Zárukou oslobodenia už nebolo dodržanie zákona, ale vďačná odpoveď na pozvanie k láske, k solidárnemu konaniu, k vnímaniu aktuálnej situácie, ktorá volá po oslobodení od hriechu a utrpenia, od súdu a nelásky. Dôsledná vernosť tomuto programu musela Ježiša priviesť do zrážky s mocenským mainstreamom vtedajšej politiky a náboženstva. Jeho vedomé žitie alternatívy ho priviedlo na perifériu, za mesto, kde sa vešali odsúdenci na kríž.

K najväčším dejinným prekvapeniam patrí, že Ježišova alternatíva sa z periférie Veľkého piatka vrátila na Veľkú noc do centra spoločnosti. Historicky neuchopiteľná udalosť viery stala sa uveriteľnou vďaka historicky dokázateľnému zrodu spoločenstiev ľudí, ktorí tvrdili, že Ježiš žije, lebo premenil ich život: zo slabochov sa stali odvážlivci, z nemých kazatelia, z ľudí do seba uzavretých ľudia otvorení, z nepriateľov sestry a bratia. Iste, nie všetci, ale mnohí. Z možnej sekty na periférii vtedajšieho sveta stalo sa univerzálne hnutie. Svoje najlepšie roky pritom zažilo nie s pomocou, ale proti vôli mocenských elít.

Možnosť revolúcie

Nevylučujem obrátenie Šavla na Pavla ani dnes, ale v dnešnom oficiálnom mainstreame nádej nevidím. Tú naplní skôr niekto z periférie. Mocenské elity tam vidia len fundamentalistický, nacionalistický a iný extrém, ktorý tam naozaj je a straší. Ja na periférii vidím aj nepodrobených umelcov a publicistov i aktivistov so zmyslom pre realitu. A tiež Ježišových ľudí, ktorí reálnosť svojej viery opakovane testujú na jej schopnosti vzbudiť revolúciu.

Teológ Karl Rahner zomrel ešte pred rokom 1989 a vtedajší stav sveta videl ako zrelý nielen na evolúciu, ale aj revolúciu. V jednej svojej teologickej reflexii si kládol otázku, či kresťan môže napomáhať pozitívne zmeny vo svete aj revolučne, a dodal, že samozrejme áno, predsa revolúcia nemusí mať nutne násilnú podobu francúzskej alebo ruskej októbrovej revolúcie.

Na možnosť skutočnej revolúcie sa opakovane pýta Slavoj Žižek, ktorého ktosi nazval najnebezpečnejším filozofom Západu. Žižek často hovorí o rýchlo sa blížiacej katastrofe. Za jej zvestovateľov označuje štyroch apokalyptických jazdcov súčasného globálneho kapitalizmu: ekologickú krízu, nežiaduce dôsledky biogenetických manipulácií, nerovnováhu v rámci samotného systému (napr. rastúce súperenie o nerastné suroviny, potravinové zdroje a vodu), rýchly nárast sociálnych antagonizmov a prípadov sociálneho vylúčenia. Žižekovi sa občas predhadzuje obhajoba revolučného násilia. On však nemá na mysli priame fyzické násilie, ale symbolické násilie vo význame roztrhnutia etablovanej siete vzťahov, ktoré garantujú súčasný chod vecí. Na začiatku revolučnej zmeny je potrebný aktér, ktorý sa odmietne podriadiť danej normálnosti. Či pôjde o individuálnu vzburu nedisciplinovaného jednotlivca, alebo začiatok kaskády zlomových zvratov sa vopred nikdy nevie. Musí sa nájsť niekto, kto v danom akte vzbury dokáže dešifrovať skryté posolstvo oslobodzujúcej Udalosti, prípadne niekto, kto bude ochotný stať sa rozhodným vyznávačom Pravdy tej Udalosti.

Zrod kresťanstva ako revolúcia

Málokto tuší, ako je novšia filozofická reflexia revolučnej zmeny, majúca úprimnú starosť o svet, blízka kresťanskému chápaniu pamiatky (anamnézy) ako vykúpeniu minulých bolestí a krívd. Už nie spása situovaná do ďalekej budúcnosti urýchľovaná revolučným násilím, ale aktuálny oslobodzujúci akt, ktorý spôsobí faktickú rekonštrukciu danej situácie, aby bol návrat k predchádzajúcim pomerom nemožný.

Apoštol Pavol z Tarzu po tom, čo bol spochybnený vo svojom poslaní hlásať „pravé“ evanjelium a keď sa už nemohol odvolať na garanciu cirkevnou obcou v Antiochii, do ktorej pôvodne patril, mal vraj pokušenie navrhnúť svojim kritikom, aby sa v modlitbe spojili s Ježišom a overili si jeho poverenie. Tomu pokušeniu však odolal a zvolil pragmatický test: Pozrite, kto som, a porovnajte to s tým, čo som dokázal. Medzi ním, cudzincom, ktorý si zarábal na živobytie vlastnými rukami, a existenciou vitálnych spoločenstiev vo viacerých dôležitých mestách impéria, ktoré boli dôsledkom jeho činnosti, bol totiž zjavný rozpor. Ten zmizol, keď Pavol poukázal na to, že on je len Božím spolupracovníkom, kanálom Božieho pôsobenia. Kde sa nekonala revolúcia, kde sa nezrodilo spoločenstvo premenených ľudí, schopných meniť nespravodlivé vzťahy, tam Pavlovi nestačilo žiadne odvolanie sa na údajne poverenie Bohom.

Revolúcia nežnosti

Pri nedávnom štvrtom výročí nastúpenia pápeža Františka do úradu rímskeho biskupa (13. marca 2013) prebehla slovenskými médiami menšia diskusia, či jeho účinkovanie prináša revolúciu, alebo ide len o kozmetickú zmenu. Viacerí komentátori boli skeptickí. Nakoľko poznám názory popredných svetových teológov, tí o revolúcii hovoria.

František sám svoj program nazval revolúciou nežnej lásky, ktorá cieli na novú realitu sveta: „Kresťanský ideál bude vždy znova pozývať k zmene tých obranných postojov, ku ktorým nás vedie dnešný svet. Mnohí sa snažia utiecť pred ľuďmi a zavrieť sa do pohodlného súkromia alebo do najužšieho okruhu svojich blízkych, čím opúšťajú realizmus sociálneho rozmeru evanjelia. Lebo tak, ako by niektorí chceli Krista len čisto duchovného, bez tela a bez kríža, existujú aj pokusy viesť medziosobné vzťahy len prostredníctvom sofistikovaných zariadení, ktoré možno zapnúť a vypnúť ovládačom.

Evanjelium nás však pozýva nebáť sa riskovať stretnutie s tvárou druhého človeka; s jeho fyzickou prítomnosťou, jeho bolesťou a požiadavkami i s jeho radosťou. Autentická viera v Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, je neoddeliteľná od daru seba samého; od príslušnosti k spoločenstvu, od služby, od zmierenia s druhými. Boží Syn nás svojím vtelením pozval na revolúciu nežnosti.“ (Evangelii gaudium, čl. 88)

Mainstream na periférii

Františkovi konzervatívni kritici vnútri cirkvi ho fackujú za údajné odpadlíctvo od pravovernej katolíckej tradície a kritici z progresívneho krídla mu vyčítajú pomalosť štrukturálnej reformy. On sám hovorí, že netreba predovšetkým obsadzovať priestor, ale čas. Teda neobsadzovať mocenské posty figúrami, ktoré budú ľahko zameniteľné, ale spúšťať trendy, ktoré budú nezvratné.

V zmysle žižekovského dešifrovania čaká sa teda na nás, či dokážeme rozpoznať skryté posolstvo oslobodzujúcej Udalosti, prípadne sa k nej skutkami prihlásiť.

Možných kandidátov však nehľadajme v etablovanom hlavnom prúde, ale medzi nepredajnými spolubojovníkmi na periférii.

Karol Moravčík (1952)

Kňaz, teológ a publicista Karol Moravčík

Katolícku teológiu vyštudoval na CMBF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvoval na Inštitúte fundamentálnej teológie Katolíckej teologickej fakulty Viedenskej univerzity. Patrí k zakladateľom združenia Teologické fórum – FK (TF FK), ktoré sa venuje dialógu súčasnej teológie so spoločnosťou v duchu II. vatikánskeho koncilu. Publikuje zvlášť na internetovej stránke TF FK. Tematicky sa venuje najmä pokoncilovej teológii (K. Rahner, J. B. Metz, H. Küng, W. Kasper) a vzťahu spoločnosti a cirkvi, teológie a politiky. Veľký ohlas na Slovensku i v zahraničí vzbudila publikácia Radosť evanjelia na Slovensku / Pokus o analýzu situácie katolíckej cirkvi (2015), ktorú vydal spolu s F. Mikloškom. Do roku 2016 pôsobil ako farár v Bratislave – Devínskej Novej Vsi. V súčasnosti je preradený na pozíciu výpomocného kňaza v Bratislave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#viera #Veľká noc #mainstream #kresťanstvo #komercia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk