Dnešný vzduch

21.04.2017 11:00

Pred 60 rokmi zverejnil časopis Kultúrny život anketu pod názvom Vo vážnej chvíli, v ktorej sa slovenskí spisovatelia vyjadrovali k téme skúšok s jadrovými zbraňami. V časoch neslobody a cenzúry mali viac odvahy a guráže kriticky sa vyjadrovať k súčasnému stavu sveta ako ich dnešní kolegovia. Na spoločenskú angažovanosť spisovateľa je skôr dnes nazerané s dešpektom. A nie je málo ani takých spisovateľov, ktorí žiadny dôvod na pesimizmus nevidia, veď nakoniec "žijeme v najlepšom zo všetkých možných svetov".

Hieronymus Bosch: Záhrada pozemských rozkoší
Hieronymus Bosch: Záhrada pozemských rozkoší Autor: WIKIPEDIA / MÚZEUM PRADO MADRID

V druhej polovici 50. rokov, ktoré sú skôr známe ako obdobie chruščovovského odmäku, sa vystupňovalo jadrové zbrojenie, s čím boli spojené aj pokusné výbuchy nových typov atómových zbraní (USA v roku 1957 v Nevadskej púšti odštartovali ďalšiu sériu jadrových výbuchov, Sovietsky zväz začal experimentovať s termojadrovými zbraňami).

Anketa nakoniec vyšla až v májovom čísle Kultúrneho života. Uviedol ju komentár Romana Kaliského, ktorý sa okrem iného snažil „vysvetliť“ opodstatnenosť pokusných jadrových výbuchov vykonávaných Sovietskym zväzom – pretože tieto pokusy robia aj iné veľmoci, náš východný sused nemá na výber, všetci musíme teda prijať toto „nutné zlo“.

V ankete nájdeme viacero zaujímavých odpovedí, ako prvé bolo zverejnené Mináčovo stanovisko: „Je to nevysloviteľné, je to nevysloviteľne hrozné, zánik sveta prichádza z ríše fantastiky do každodenného života, z vedeckého mýtu sa stáva najsúkromnejšia vec každého obyvateľa zemegule. Nikdy v dejinách ľudstva ľudský rozum tak netriumfoval, nikdy nebolo toľko prostriedkov na dobytie prírody a nikdy toľko výhľadov do skvelej budúcnosti a nikdy nebolo bližšie šialenstvo z rozumu, nikdy nebola bližšie vesmírna samovražda. Stroncium nie je módne slovo ako nylón, alebo silón, stroncium je znak zániku.“

Tatarka a Rúfus

Nie všetky odpovede slovenských spisovateľov však boli zverejnené. Komunistickej cenzúre, ktorá pritvrdila po potlačení maďarského povstania v októbri 1956, sa v ankete nepozdávali pacifistické názory dvoch slovenských spisovateľov – Dominika Tatarku a Milana Rúfusa.

Podľa vyjadrenia cenzora okrem šírenia pacifistických názorov spisovatelia nerozlišujú medzi kapitalistickým a socialistickým systémom. Konkrétne Tatarka podľa cenzora nevidí rozdiel medzi bojom za mier, ktorý vedie „tábor socializmu“, a buržoáznou propagandou, ktorá boj za mier iba predstiera a „stavia nás do svetla, ako keby sme aj my boli zástancami politiky z pozície sily“. Dominik Tatarka na margo jadrových skúšok napísal: „Prijali sme výzvu, že by si mali umelci a vedci zasadnúť za okrúhly stôl. Vieme teda, čo máme robiť, nepochybujem, že by sa osvietené hlavy našej súčasnosti, vedci a umelci práve tak ako pracujúce masy všetkých národov, vedeli dohovoriť aspoň na tom, čo nám hrozí bezprostrednou skazou, že by ich hlas musel sa stať záväzným pre všetky vlády. Nevidím inej cesty.” Podľa Tatarku každá politická moc má tendenciu sa zbožštiť, teda je hrozbou pre každého človeka, obyčajného občana, „ktorý nikoho mocensky neovláda a ktorý žije z vlastnej práce“.

V podobnom duchu sa vyjadril aj Milan Rúfus: „Preto dnes hovorím ako občan po občiansky: Odstrániť hrozbu atómovej vojny je prvoradou úlohou ľudstva. Splnenie tejto úlohy nesmie byť viazané na nijaké podmienky. Má sa živým ľudom rozpadávať telo od rádioaktívneho žiarenia, bude im asi jedno, či sa im rozpadáva v socializme, alebo v kapitalizme. To je jasné. I kapitalizmus, i socializmus sú pre živých. A atómová vojna je smrť ľudstva. Smrť, proti ktorej obraz zániku sveta z biblického Zjavenia Jánovho trpí nedostatkom fantázie.”

Zrkadlo zániku

Apokalyptický podtón však nemá iba Rúfusova odpoveď v ankete. Rok predtým debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme. Akýmsi iniciačným vstupom do zbierky je prvá báseň, ktorú autor nazval Ľudstvo. Aj v nej zaznievajú temné tóny, pričom verše evokujú pocity úzkosti, melanchólie a civilizačnej hrozby: „Blýska sa ticho, tlmene. / A vtáka nečuť z polí. / Obilie placho zvlnené / tak pred dozretím bolí. // Mäkkosti klasu ohmatáva / dnes tichá prísnosť zo zeme / a dlho žne sa stroja. / Až dozrieme, až dozrieme…“

Rúfusov debut okrem iného vyvolal dobovú polemiku o práve básnika na smútok. Niektorým sa zdalo, že je príliš pesimistický a je v rozpore s propagandisticky hlásaným optimizmom, ktorý bol súčasťou atmosféry prvej polovice 50. rokov, keď sa mali všetci povinne tešiť z radostnej budúcnosti. Rúfusovu zbierku ocenil v roku 1957 aj spisovateľ Vladimír Mináč, podľa ktorého básnikov tragický pocit života plynul z nedávno prežitých hrôz stalinizmu. Mináč o Rúfusovej zbierke napísal: „Radostné zajtrajšky? Ale áno! Lenže my žijeme dnes. Rany, ktoré sme utŕžili, sú prihlboké na to, aby sa dali liečiť perspektívami. Rany treba obnažiť: zákon dezinfekcie pôsobí aj v morálnej oblasti (…) Súčasný človek, aj človek budujúci socializmus, potrebuje najhlbšie zrkadlo, zrkadlo zániku, smrti.“

Parafrázujúc  Rúfusa a Mináča by sme mohli povedať, že zrkadlo zániku a smrti nepotrebuje iba človek socializmu, ale aj ten súčasný, žijúci v kapitalizme. Aj dnes sa nájdu viacerí, ktorí vás po vyslovení takéhoto tvrdenia začnú upodozrievať z nepriateľstva voči súčasnému politickému systému a obviňovať, že všetko vidíte príliš čierno, že odmietate najnovšie výdobytky modernej techniky, všetky tie smartfóny a nové značky áut, ktoré nás robia šťastnejšími. Český filozof Jan Patočka hovorí, že optimizmus pokroku a rastúceho ekonomického trendu je „silnější než každá námitka, kterou dění samo dovede vzbudit“.

Slová vo vážnej chvíli dnes

V súčasnej literatúre sa dnes o žiadnych krásnych nových svetoch a žiarivých zajtrajškoch nepíše, ak, tak potom len ironicky, také príbehy by totiž vyznievali nedôveryhodne a komicky. Trend skôr udávajú antiutópie a dystópie, neoliberálny kapitalizmus totiž generuje nové hrozby a riziká. Nie je to iba hrozba atómového konfliktu, ktorá je ustavične prítomná, ale pribudli k nej aj ďalšie, ktoré sú predmetom kritických analýz prinajmenšom od 60. rokov 20. storočia – nekontrolovateľný ekonomický rast, preferovanie konzumného spôsobu života, energetická a  ekologická kríza, klimatická zmena, migračná kríza, ľudia ocitajúci sa na okraji spoločnosti, ale aj tí, ktorí sa stali obeťami vyhorenia alebo stratili zmysel akejkoľvek zmysluplnej aktivity, to všetko sú sprievodné javy súčasnej civilizačnej krízy. Poľský spisovateľ Stanisław Lem v roku 1974 na margo vtedajšej energetickej krízy napísal: „Svet sa vychyľuje z rovnováhy. Kľúčom k osudu sveta nebude totiž otázka, ako sa zachrániť na úkor iných. To je všeobecne známe. Kľúčom k osudu sveta bude otázka, či sa aj na najväčší úkor iných bude možné vôbec zachrániť.“

V úvode dokumentárneho filmu Fishera Stevensa Before the Flood (v českom preklade Je s námi konec?) je použitý Boschov triptych Záhrada pozemských rozkoší alebo Tisícročné kráľovstvo – vízia rajskej záhrady je na triptychu vystriedaná výjavom, ktorý zobrazuje hýrenie, preľudnenie a nadbytok. Posledná časť triptychu symbolizuje svet v rozklade, peklo, trest, muky a zatratenie. Tvorcovia filmu si kladú otázku, či sa Boschovo temné proroctvo dnes nenapĺňa – život na Zemi je dnes konfrontovaný s najväčšou ekologickou katastrofou v ľudskej histórii. Filmom nás sprevádza známy hollywoodsky herec Leonardo DiCaprio. Podobne ako pred šesťdesiatimi rokmi by slová „vo vážnej chvíli“ mohli zaznieť aj dnes. Zaznieť by mali o to naliehavejšie, o čo viac je klimatická zmena politikmi ignorovaná či popieraná – povedať, že Donald Trump dnes predstavuje pre svet podobnú hrozbu ako svojho času Adolf Hitler, nie je až také prehnané, obligátnou súčasťou Trumplandu má byť aj posilňovanie jadrového arzenálu najsilnejšej svetovej veľmoci – „nikdy nebola bližšie vesmírna samovražda“.

„Náš vek krásny a krutý“

Všetci cítime, že jedna z ďalších utópií sa končí. Jej koniec môže mať rôzne podoby, aj takú, ktorú vidíme na treťom výjave Boschovho triptychu. Napriek tomu však slová „vo vážnej chvíli“ dnes u nás neznejú. Sú to skôr osamelé a sporadické hlasy, spisovatelia už nakoniec nemajú ani len ten reprezentatívny mediálny stánok. Tu si vystačíme už len s tristným konštatovaním, že ich kolegovia pred šesťdesiatimi rokmi, v časoch neslobody a cenzúry, mali viac odvahy a guráže kriticky sa vyjadrovať k súčasnému stavu sveta.

Na spoločenskú angažovanosť spisovateľa je skôr dnes nazerané s dešpektom. A nie je málo ani takých spisovateľov, ktorí žiadny dôvod na pesimizmus nevidia, veď nakoniec žijeme v najlepšom zo všetkých možných svetov! Aj takúto má podobu súčasná neo- či hypernormalizácia. Slová a symboly strácajú svoju váhu, sú len nemými svedkami blížiaceho sa zániku, alebo ako hovorí český filozof Václav Bělohradský, dnes už „nikdo neposlouchá“.   Dva roky po Rúfusovom debute Až dozrieme komunistická cenzúra zošrotovala básnickú zbierku Ivana Mojíka Dnešný vzduch (po cenzúrnych zásahoch vyšla o rok neskôr v roku 1959). Na obálke knižky je atómový hríb prekrytý týmito veršami: „Ponuro na nás pozerá / náš vek krásny a krutý, / v obrovských dlabách krúti nás / jak oceľové prúty.“ Atómový hríb a stroncium boli symbolmi zániku pred šesťdesiatimi rokmi. Dnešný vzduch však nemusíme chápať len ako obrazné pomenovanie pre dobovú spoločenskú atmosféru. Stroncium ako znak zániku dnes vystriedala iná látka. Možno stačí pripísať už len ten koniec. Bez otáznika.

Pavel Matejovič (1963)

Pavel Matejovič
Pavel Matejovič Autor: Archív Pavla Matejoviča

Literárny vedec, pracuje ako samostatný vedecký pracovník v Ústave slovenskej literatúry SAV a na Trnavskej univerzite. Venuje sa dejinám slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia. Je autorom štyroch odborných monografií, jeho štúdie a eseje vychádzajú v domácich a zahraničných periodikách a zborníkoch.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#studená vojna #jadrové zbrane
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
45,99
Nevinnosť Yellow

Nevinnosť Yellow

19,99
Antúria ružová

Antúria ružová

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk