Zuzana Kusá: Sociológia ako prístup k svetu

Konštatovanie Zuzany Kusej v jej najnovšej knihe Škola nie je pre všetkých naznačuje nie len jeden z najvážnejších súčasných problémov slovenskej spoločnosti, ale naznačuje aj problém sociológie, aj v mene ktorej tento poplašný signál popredná sociologička vyslala. Na Slovensku totiž ide o ojedinelý varovný hlas.

Médiá na Slovensku vytvorili obraz troch-štyroch osôb, ktoré sú prezentované ako experti a tváre sociologického uvažovania o našej spoločnosti a súčasnosti. Pozornejší čitatelia pomerne rýchlo odhalia mieru expertnosti a hĺbky uvažovania každého z nich. Nie všetci prejdú týmto testom. Rovnako ako nie všetci mediálni intelektuáli prechádzajú testom profesionality vo svojom akademickom prostredí. Testom profesionality však nie je len jednoduché uznanie zo strany kolegov. V čase vlády princípov konkurencie a rivality, teda kultivovanej nevraživosti ako základných princípov fungovania vedy, to v podstate ani nie je možné. V boji o akademickú korisť môže byť vedec uznaný len v rámci svojej svorky a aj to s rizikom dehonestácie inými svorkami.

Profesionalita sa nedá oceňovať ani len na základe formálnych znakov, ako sú akademické hodnosti (hoci tie, samozrejme, mnohé potvrdzujú), či preceňovanými citáciami v medzinárodnej (no súkromnej) databáze vedeckých periodík. Profesionalita je predovšetkým o napĺňaní základných princípov a ideálov svojej vednej disciplíny a jej kritického kultivovania.

Je skôr výnimočné, ak je svojou prácou niekto súčasťou oboch svetov – sveta verejných debát o stave a problémoch sveta, v ktorom žijeme, a zároveň aj sveta profesionálov, kde dokáže rozvíjať štandardy expertnosti a dobrej akademickej praxe. Mediálna sláva nemusí byť nevyhnutne a zvyčajne ani nie je spojená so samotnou prácou vo svete intelektuálnych profesionálov. No za kvalitnými mediálnymi intelektuálnymi vystúpeniami sa zvyčajne skrýva oveľa náročnejšia a skôr neviditeľná profesionálna práca, ktorú často nezohľadňuje ani samotné akademické prostredie. Dokonca sa táto verejnosti neviditeľná a akademickým prostredím neuznaná práca postupnými reformami ešte viac zneviditeľnuje už aj v samotnom akademickom prostredí na Slovensku.

Ako však v dnešnej mediálnej dobe dokážeme zistiť, kto vôbec ešte je profesionálom a či tu ešte nejakých máme? Pomôckou, aspoň pre rozlíšenie kvalitných sociológov, môže byť niekoľko príkladov, čo robí spoločenského vedca dobrým spoločenským vedcom a intelektuálom.

Spolupráca nie konkurencia

Posledných minimálne desať rokov je verejný, ale aj akademický svet zamorený rôznymi rebríčkami kvality, prestíže či efektívnosti vedeckých pracovísk alebo univerzít. Akademický svet je vystavený tlakom a rétorike súťaže, konkurencie, očisťovania akademického sveta od neschopných a príživníkov a potreby uspieť v medzinárodnej súťaži. Dokonca už aj literárne ladené knihy osobných konverzácií a postrehov sú prezentované rétorikou o potrebe našich spoločenských vied uspieť v medzinárodnej súťaži. V mene tejto rétoriky sa upravujú pravidlá posudzovania dobrej a zlej akademickej práce tak, aby mohli o dobrej a zlej vede či o dobrých a zlých poznatkoch rozhodovať tí, čo vedu nerobia, prípadne ju robia len ako nástroj na získanie osobnej moci či vôbec nie sú vedecky činní, ale vydávajú sa za manažérov vedy. No ak sa pozrieme na to, čo doteraz slovenský intelektuálny svet a aj sociológiu vôbec posunulo ďalej, nebola konkurencia, ale spolupráca.

Výmena myšlienok a spolupráca na spoločných projektoch, na písaní spoločných kníh alebo vydávaní časopisov. Spolupráca vo vzdelávaní medzi univerzitami, pri hodnotení záverečných prác, pri zostavovaní redakčných rád časopisov, čo majú byť inštitúcie na stráženie štandardov vedeckej práce. Koho z reformátorov vedy vôbec zaujímajú takéto činnosti, ktoré sú pre uchovanie základných štandardov vedy nevyhnutné?

Východiskom rozvoja poznania je spolupráca, ktorá na Slovensku znamená začínať spoluprácu s kolegami v Česku a takto sa spoločne vyhnúť obmedzujúcej nacionalizujúcej perspektíve pri reflexii našej súčasnosti. Potom spoluprácou v širšom stredoeurópskom priestore a neskôr v rámci celoeurópskej spolupráce. A, samozrejme, potom globálna spolupráca. Len vďaka medzinárodnej spolupráci bolo možné byť súčasťou riešenia viacerých ročníkov Výskumu európskych hodnôt, výskumov problémov so vzdelávaním sociálne ohrozených skupín v strednej Európe a iných kolektívne vytváraných a riešených projektov.

Pevné ukotvenie poznania o Slovensku do poznania o širšom medzinárodnom kontexte je predpokladom nebanálnych postrehov. Umožňuje vyhnúť sa zúženej optike, ktorá robí zo všeobecnejších javov národné špecifikum, prípadne ktorá umožňuje vyhnúť sa takými veľkým abstrakciám o svetových zmenách, ktoré sú v rozpore so skúsenosťou v konkrétnych spoločnostiach. Sociológia, tak ako každá veda (ale aj umenie) je vo svojej podstate kolektívne dielo. Umením sociológie je tento charakter udržať ako princíp. Tragédiou slovenskej sociológie je, že spolupráca prestáva byť východiskom, teda prostriedkom na prehlbovanie poznania, no stáva sa stále výraznejšie prostriedkom na získanie konkurenčnej výhody voči iným vedcom či len schodíkom pri získavaní vyšších akademických titulov.

Človek ako východisko

Sociologické uvažovanie, podobne ako hlavný prúd intelektuálneho života na Slovensku od spoločenskej zmeny v roku 1989 prešiel až paradigmatickým obratom smerom k presadeniu elitárskeho pohľadu na zmysel vedy, ktorý bol sprevádzaný presadením elitárskeho jazyka, akým sa mnohí intelektuáli vyjadrujú. Jazyk, ktorý sa v sociológii výrazne presadil, zmenil zmysel sociologickej práce z pozície podrývania samozrejmosti existujúcich mocenských konštelácií k ich upevňovaniu. Intelektuáli aj v rámci svojho mediálneho vplyvu začali vychovávať verejnosť k bezalternatívnej demokracii existujúceho mocenského poriadku. Ako ľudia ovplyvňujúci aj vzdelávaciu politiku zmenili aj samotný zmysel vzdelávania. V mene demokratizácie sa začala presadzovať de-demokratizujúca politika.

Práve vzdelávanie sa podľa Zuzany Kusej stáva zdrojom demokratického ducha akejkoľvek spoločnosti. Lebo demokracia čerpá obnovujúcu silu z takého vzdelávacieho systému, ktorý dokáže vyrovnávať vzdelávacie šance všetkých detí a viesť ich k spolupráci a spolupatričnosti.

Zuzana Kusá v jednom z rozhovorov pre Pravdu poukázala na jeden zo zásadných problémov, ktoré v našom verejnom priestore zanechali intelektuáli a aj sociológovia. Upozorňuje, že intelektuáli, ktorí v 90. rokoch akoby určovali súradnice rozmýšľania o politike, dávali do veľkého kontrastu slobodu verzus sociálne zabezpečenie. Doslova sa vysmievali z potreby ľudí mať stálu prácu a očakávania, že štát by mal garantovať túto a ďalšie základné opory života, považovali to za prekážku budovania demokratickej spoločnosti. Dodáva, že tento typ jazyka sa stále dá nájsť v mnohých politologických, sociologických a novinárskych textoch. V mene elitárskeho chápania demokracie obišli vo svojich predstavách a analýzach perspektívu človeka, jeho každodenné problémy, otázky dôstojnosti a odignorovali základnú liberálnu axiómu, že sociálne bezpečie je základom ľudskej dôstojnosti a občianskej slobody.

Sociologička, ktorá si v čase všeobecného nadšenia pre neoliberálne reformy v zdanlivo liberálnych médiách získala nálepku ľavicová sociologička, sa v podstate autentickejšie priblížila svojím pohľadom duchu moderného liberalizmu ako jeho oficiálni propagátori. Pripomenula okrem iného aj to, že keď sa musí človek starať o prežitie a nevie, čo bude zajtra, vtedy nemôže byť ani v súkromnom živote slobodným a nemôže byť ani kritickým občanom, pretože sa strachuje o živobytie, aby si nepohneval vrchnosť, ktorá mu môže dať prácu. Sociológia, rovnako ako každá spoločenská veda, stráca svoj zmysel, ak sa z jej centra pozornosti vytratí človek.

Zakorenené myslenie

Kontrast medzi zdanlivým a reálnym poznaním slovenských intelektuálov vychádza okrem iného aj z ich rôzne hlbokej ukotvenosti v klasickom európskom myslení. Pre celú časť slovenských intelektuálov sa východiskom ich premýšľania stala dôsledná dehistorizácia, odpútanie sa od svojich učiteľov a od poznania, ktoré sa kumulatívne v kritických diskusiách vytváralo storočia.

Reformátori sa v mene ideálnej budúcnosti odpútavajú od minulých skúseností a vo svojom zápale pri nastoľovaní nového poriadku sa nedokážu poučiť z už existujúceho poznania. Nadšenie pre rozširovanie slobody a individuálnej dôstojnosti im bráni vidieť dvojakú podstatu týchto hodnôt. Ilustrovať sa to dá na príklade už klasického sociologického odkazu. Jeden zo zakladateľov sociológie ako vedy Emile Durkheim načrtol obraz, čo by mala dať moderná škola svojim absolventom. Tí by si z nej mali odnášať dva pocity, ktoré sa síce môžu zdať protichodné, ale pri úsilí o ich komplexnosť sa dá zvládnuť ich spojiť. Na jednej strane je to získanie silného a živého presvedčenia o vlastnej dôstojnosti. Na druhej strane je to povinnosť sebaovládania, nepresadzovania svojej slobody nenapraviteľným spôsobom a rešpektovanie niečej prirodzenej prevahy bez toho, aby druhý stratil čokoľvek zo svojej sebaúcty.

Toto tvrdil Durkheim ako zásadný zástanca moderného individualizmu, no individualizmu v inom ako ekonomistickom a utilitárne egoistickom duchu. Individualizmus spájal so všeľudským morálnym ideálom a nie so sledovaním výhradne osobných cieľov. Dôstojnosť jednotlivca podľa neho nepochádza z osobných charakteristík človeka, teda zo zvláštností, ktoré ho odlišujú od ostatných. Takéto chápanie ľudskej dôstojnosti by nás totiž uväznilo v druhu morálneho egoizmu, ktorý znemožňuje akúkoľvek solidaritu. V skutočnosti človek totiž získava dôstojnosť z vyššieho zdroja, ktorý je každému z nás spoločný s ostatnými ľuďmi. Ak má človek právo na (až náboženskú) úctu, je to práve preto, lebo je súčasťou ľudstva. A je to práve ľudstvo, ktoré je hodné úcty a je v podstate až posvätné.

Toto ukotvenie v klasickej sociológii, rovnako ako v teoretických východiskách empirického výskumu nerobí Kusej analýzy vzdelávacieho systému na Slovensku slepými, ako je to v prípade teoreticky nepodložených prác. Práve naopak, postavenie sa na plecia Durkheima, Deweya, Boudona či Joasa jej umožňuje vidieť ďalej a robí jej knihu azda najzásadnejšou kritickou analýzou vzdelávacieho systému na Slovensku.

Príkladom hlbokej ukotvenosti v klasických sociologických dielach bol Zygmunt Bauman, ktorý sa opakovane hlásil k odkazu na medzivojnovú známu a vplyvnú Varšavskú sociologickú školu. Prihlásenie sa ku koreňom svojho prístupu považoval za samotnú podstatu práce sociológa. S vďakou spomínal na prednášky Stanisława Ossowského, ktorý im ako študentom rozprával o nebezpečí, ktoré číha v intoxikácii matematicky garantovanou presnosťou, a vyzýval ich, aby odolali lákadlám ľahkého života sľubovaného nekomplikovanosťou, ktorou možno získať „výsledky“ z jednoduchého výpočtu korelácii medzi číslami.

Ossowski im stále opakoval, že presnosť spoločenskej analýzy vyžaduje široký rozhľad a intenzívne humanistické vzdelanie, doplnené tvrdošijným kritickým postojom výskumníkov, takých výskumníkov, ktorí sú schopní namieriť neohrozenosť svojej kritiky aj proti vlastným interpretáciám. Tento postoj a ponaučenie Bauman zhrnul slovami: „Elektronická kalkulačka nenahradí intelektuálnu pružnosť.“ Dnes sme opäť svedkami návratu zvodnej jednoduchosti a  nekomplikovanosti v intelektuálnom živote. A práve v kontraste s touto intelektuálnou jednoduchosťou sa zvýrazňuje podnetnosť jednotlivcov, ktorí si myslenie a pochybovanie (aj sebaspochybňovanie) zvolili za svoje povolanie. S rizikom zostať mimo príťažlivého bezpečia kmeňa sebepodobných. Naopak, myslenie ukotvené v toku času, teda opierajúce sa o minulé skúsenosti, má svoj cieľ v budúcnosti a posilňuje zodpovednosť aj za nasledujúce generácie. Nie je náhodou, že práve tí z intelektuálov na Slovensku, ktorí rozvíjajú a kultivujú prácu svojich učiteľov, dokážu k mysleniu pritiahnuť aj mladšiu generáciu a týmto naplniť jeden z ideálov vzdelávania. Byť súčasťou intelektuálnej histórie sveta znamená schopnosť byť zároveň čiastočne odolný voči zvodnosti optiky našej súčasnosti.

Kolektívny vedecký život

Pozícia intelektuála je byť v istom druhu rozpoltenou bytosťou, hľadajúcou rovnováhu medzi nezávislosťou či aspoň programovým odstupom od kolektívnych predsudkov a zodpovednosťou za spoločenstvo (aj profesionálne) ľudí, v ktorom žije. Jedným zo spôsobov nastolenia rovnováhy medzi oboma princípmi môže byť solidarita. Bauman na skupinách, v ktorých je charakteristický sklon k solidarite, popisuje ako dôležitý znak stálosť a odolnosťou voči nepriazni osudu, ktoré spôsobujú bežné ľudské neresti ako závisť, vzájomná nedôvera či podozrievavosť, antagonizmus záujmov a rivalita. Totiž vo chvíli, keď v nejakej skupine vznikol rozpor medzi súkromným záujmom a verejným prospechom, alebo egoizmom a altruizmom, úspešne ho prekonala práve tendencia k solidarite, ktorá v nej prevláda. Solidarita je tým, čo pretvára zhluk jednotlivcov v ľudské spoločenstvo, dopĺňa ich fyzické spolunažívanie o morálne spolužitie a pozdvihuje ich vzájomnú závislosť na úroveň spoločného osudu a údelu.

Pre sociológa alebo intelektuála je dôležitá akademická solidarita, teda priestor vzájomne uznávaných záväzkov, záujmov, spoločných pravidiel ako diskutovať a kultivovať poznanie. Profesionálna solidarita sa prejavuje práve v kultivovaní toho, čo sa dá označiť ako duch akademického spoločenstva. Kultivovanie diskusie o samotnej vede, slabinách metód či úskaliach zovšeobecňovaní. Na to sú dôležité vedecké spoločenstvá, ktoré takúto diskusiu pestujú, poloprofesionálne a aj užšie špecializované odborné časopisy, konferencie, kde sa dá bez hrozby mocenských tlakov otvorene diskutovať, formalizované aj neformalizované debaty. Kolektívny akademický život sa deje v bezprostrednom živom spoločenstve a tak oceňované výstupy v medzinárodných odborných časopisoch sú len vrcholom ľadovca celkovej intelektuálnej činnosti.

Zlozvykom v akademickom prostredí sú aj inštitucionálne a pravidlami hodnotenia vedy podporované skratky, keď je jediným intelektuálnym výkonom článok v medzinárodnom časopise, ktorý nikto okrem recenzentov nečíta a často má aj pochybnú úroveň, keďže recenzenti z opačného konca sveta nedokážu odhaliť elementárne chyby v argumentácii a vo faktoch, ktoré v našom kontexte pozná každý absolvent strednej školy. Fixácia na medzinárodné vedecké prostredie a odpútavanie sa od kontextu národných spoločností a kultúrnych kontextov môže ľahko skĺznuť k nahradeniu vedeckého poznania fikciou.

Byť intelektuálom

Médiá vytvárajú často veľmi iluzórne obrazy toho, kto je intelektuál a čo robí. Potvrdzujú však jeho jednu dôležitú charakteristiku. Intelektuál je verejnou osobou, vstupuje do verejných debát a ovplyvňovania názorov verejnosti. No nie každý, kto toto robí, je intelektuálom.

Nemecký sociológ Jürgen Habermas upozorňuje na nestranícku politickosť verejne angažovaných intelektuálov. Intelektuál by podľa neho nemal používať vplyv, ktorý získava prostredníctvom slov, ako prostriedok na získanie moci. Nemal by si teda pliesť „vplyv“ s „mocou“.

Intelektuál by mal byť angažovaným v naozaj vážnych situáciách, teda mal by byť niečím ako systém včasného varovania. Angažovať by sa mal iba vtedy, ale potom aj v správnom okamihu, keď sa veci vymykajú spod kontroly. Teda mal by sa vyznačovať „avantgardistickým citom pre relevantnosť“. V istom okamihu sa musí dokázať znepokojovať nad kritickým vývojom, aj keď sa iní ešte venujú len samozrejmý témam samozrejmým spôsobom.

A to si vyžaduje viaceré kultivované vlastnosti: skeptickú citlivosť voči poškodeniam normatívnej infraštruktúry spoločenstva, opatrné predvídanie nebezpečenstiev, ktoré ohrozujú mentálne vybavenie spoločných politických foriem života, zmysel pre to, čo chýba a čo by mohlo byť inak, trocha predstavivosti pre náčrt alternatív a trocha odvahy na polarizáciu, na neslušné vyjadrenia a na písanie pamfletov. Intelektuál by sa mal vedieť znepokojovať. Zygmunt Bauman, ukážkový príklad verejného intelektuála, sám svoj prístup označil ako robenie sociológie slobody.

Priznal, že už pred desaťročiami opustil predstavu, že sociológia by mala poskytovať recepty na život. Jeho predstava sociológie bola, že by mala otvárať nové pohľady. Mala by pomáhať jednotlivcovi, aby pochopil, aké má možnosti. Samozrejme, rešpektujúc pritom jednotlivca, individualizmus a jeho slobodnú vôľu. Sú to muži alebo ženy, čo si vyberajú z týchto možností a využívajú poznatky o spolupráci alebo o interakcii so sociálnou realitou, ktoré sociológia poskytuje. Nepredpokladal, že by sociológia mohla človeku, ktorý má moc, skutočne poskytnúť radu, ako túto moc využiť na to, aby mohol primäť ľudí urobiť niečo, ak to sami nechcú. Naopak, sociológia sa skôr premieňa, alebo už sa aj zmenila, zo sociológie neslobody na sociológiu slobody. Všetci sme sa totiž už stali de iure jednotlivcami, a teda všetka zodpovednosť je už len na nás. Nemáme sa komu ísť sťažovať. Môžeme sa sťažovať už len na svoje vlastné rozhodnutia. Ale nato, aby sme sa mohli stať jednotlivcami, de facto potrebujeme zdroje a poznanie. A to je podľa neho presne to, čo môže sociológia ponúknuť.

Svoj postoj kritika a nespokojného intelektuála, ktorý sa vyhýbal negativizmu, spojil Bauman s revoltujúcim človekom, ako ho popísal Albert Camus. Takýto druh revoltujúceho človeka hovorí „nie“, no zároveň hovorí „áno“. Je to človek, ktorý hovorí tieto dve slová tak, že mu vždy zostáva priestor na tú druhú možnosť. Odmieta prijať to, čo je, ale tiež si nedovolí zamietnuť to. Nezmieril by sa s ľudským údelom – nedokončeným, nedokončiteľným a presiaknutým neľudskosťou, keďže nie je tým, čím by mohol byť, čo si ľudia zaslúžia a čo dokážu vytušiť. Ale on nad týmto údelom nemávne rukou, ani ním neopovrhuje a ani nepohŕda ľuďmi, ktorí sú do neho uvrhnutí.

Je to človek, ktorý je vždy „na značke“ pripravený vyštartovať. No do skoku do ľudskosti neexistuje žiaden iný katapult, okrem „skutočného“ ľudského údelu i s jeho neľudskosťou. A práve táto moralizujúca, no nie moralistická črta jeho sociológie je to, čím pravdepodobne bezkonkurenčne zadefinoval pozíciu sociológa ako verejne pôsobiacej bytosti.

Píšme najskôr zdravice až potom nekrológy

V každom prípade je potešiteľné a dokonca aj príjemnejšie, že je možné písať nie len nekrológy za dôležitými osobnosťami intelektuálneho života, ale že je stále možné písať aj blahoprajné zdravice. Táto zdravica je venovaná významnej verejnej intelektuálke Zuzane Kusej, ktorá aj prostredníctvom stránok denníka Pravda pomáhala vidieť našu súčasnosť oveľa komplexnejšie a zo silných humanistických pozícií.

Zuzana Kusá si v týchto dňoch pripomenula významné životné jubileum, ktoré býva v prípade takto založených ľudí (čoho názorným príkladom bol Zygmunt Bauman) začiatkom ich vrcholného obdobia intelektuálnej tvorby. Zygmunt Bauman sa až vo veku, keď si väčšina ľudí nejakým spôsobom užíva dôchodok, alebo keď mnohí intelektuáli už rezignujú na verejnú angažovanosť, začal oveľa viac venovať kľúčovým otázkam ľudského života a kritike sociológie, ktorá ich vo svojej hlavnej línii vytlačila zo svojho zorného uhlu. Zameral sa na témy, ako sú hľadanie šťastia, lásky alebo vzťahov k druhým ľuďom, jednou zo základných podôb ktorých je solidarita.