Taktohľa vyzerali tí dvaja zaľúbenci pred šesťdesiatimi rokmi, keď sa v Rusku aj na Slovensku rodila nová básnická generácia, ktorej úlohou bolo pochovať socialistický realizmus! Takto vyzerala tá Bellina šuba, čo sa „šťastne zviezla na dlážku“ v jednej z Jevtušenkových raných básní!
Jevtušenko nezaprel svoj zmysel pre ženský pôvab ani v roku 2005 v Bratislave. Vrcholom jeho vystúpenia v Panta Rhei v Auparku bola báseň Melódia Lary – a on si ho starostlivo už vopred zrežíroval. Usporiadatelia mu museli nájsť plavovlasú, Laru pripomínajúcu speváčku. A Ivana Holécziová nielenže splnila jeho predstavy, nielenže – sprevádzaná klaviristom Pavlom Šuškom – podfarbila jeho prednes svojím vokálom, ale v závere prijala aj básnikovo pozvanie do tanca.
Tanec hral v jeho prednese totiž významnú úlohu. Hoci to bola francúzska melódia z amerického filmu, inšpirovala Jevtušenkovu ruskú dušu na napísanie rovnomennej básne najmä z dvoch dôvodov. Bola to melódia z filmu Doktor Živago – a Jevtušenko sa pri nej roztancoval na námestí v americkom meste Tulsa, keď zistil, že tú istú melódiu hrajú aj tamojšie vežové hodiny.
Nuž a tá fotografia i tie básne – to sú zas naše dva dôvody, aby sme sa v mesiaci lásky vrátili k Jevtušenkovi ešte raz – nie už k jeho smrti, ale tentoraz k jeho poézii. A najmä tej ľúbostnej.
Po trhu sa túlam chaoticky
Po trhu sa túlam chaoticky,
veselší než aprílový dážď,
neodpustiteľne nelogický,
a mladý, že trestné je to až.
V električkách neutratím päták,
hocikomu s chuťou zalužem,
sám sebe som ustavične v pätách
a dohnať sám seba nemôžem.
Očarúvajú ma lodné bedrá,
lietadlá, ba i môj vlastný rým.
Bohatstvom ma obdarili štedro –
zabudli mi povedať, čo s ním.
21. apríla 1955
Blíži sa milá! Objíme ma
B. Achmadulinovej
Blíži sa milá! Objíme ma
Hneď, ako sa tu objaví!
Jasná jej bude každá zmena,
pochopí všetky obavy.
Z čiernych hmiel – zrazu v mojich vrátkach!
Nezavrie taxík – a už sa
porúti po schodíkoch vratkých,
šťastím a túžbou žiariaca.
Bez zaklopania vtrhne, mokrá,
chytí mi hlavu preťažkú –
a zo stoličky šuba modrá
sa šťastne zvezie na dlážku.
24. septembra 1956
Keď zrazu vyšla tvoja tvár
Keď zrazu vyšla tvoja tvár
nad mojím zamotaným žitím,
zistil som, čo som za bedár
a ako málo vidím, cítim.
Na rieky, moria, na kvety
vrhla jas, všetko rozsvietila –
do farieb sveta zasvätila
mňa, čo som taký nesvätý.
Ach, bojím sa, ach, obávam,
že rýchlo zhorí táto zora,
aj slzy nadšenia v nej zhoria –
no rád sa strachu poddávam.
Porozumel som – tento strach
je vlastne láska. Maznám sa s ním,
hoci som nemaznavý básnik.
A skúšam držať márnu stráž.
Viem, chvíľ mám na to iba pár
a srdce sa raz doobáva:
viac sa mi farby nevybavia,
keď znova zájde tvoja tvár.
1960
Niekoľko nežných dní
Pár dní, čo mali nehu:
vzrušené chvenie brehu,
keď sa ho dotkli v behu
chodidlá tvoje dve,
líce na chladnom kove,
dlaň, čo si v dlani hovie,
znamienka krásy – nové
ostrovy vábivé.
Jediná noc to bola:
otriasal príboj móla
a za záclonu zdola
voľakto kmásal dom.
Nápor, čo hrádze bolí,
rozlomil na dve poly
vesmír úst, napriek vôli
zmietaný orkánom.
Tak strach sa s vášňou jatrí
v plameňoch jednej vatry,
víťazstvo k prehre patrí
tak ako k sestre brat.
V objatí si ma stisla
a náruživo hrýzla –
vtom tvoja radosť zmizla.
Zavinil som ten zvrat?
Tvoj pohár dávam stranou.
Znej, škrekot kormoránov,
škríp, žeriavové lano
pod ťarchou zeminy.
Prázdny je vankúš vľavo,
čnie z neho vyčítavo
stratený tvojou hlavou
vlásoček jediný.
Je sirotinec čudný:
v ňom, zavrhnuté ľuďmi,
nesú svoj údel bludný
ľúbostné hodiny.
Tam žijú čoraz ťažšie
bez hier a samopaše
plačúce deti naše:
niekoľko nežných dní.
Zákrpkové brezy
V. Novokšionovovi
My sme tie zákrpkové brezy!
Pod nechtami vám, ruské mrazy,
každá z nás ako íver väzí!
Večný mráz ako totalita
nás ešte lepšie pod krk chytá,
ešte viac ohýba nás k zemi.
Čo na to gaštan spoza Seiny?
Trápi vás, ušľachtilé palmy,
ten zhrbený náš osud diaľny?
Mrzí vás, kráčajúce s módou,
že z nás je len húf Quasimodov?
Z teplých klím vidíte v nás prostý
príklad občianskej statočnosti.
S hlbokým citom hovoríte
o bratstve, o solidarite.
Vám, milým kolegom, sa vidí,
že nie sme stromy-invalidi –
to sa len dobrovoľne o krok
posunúť pokúšame pokrok.
Vďaka vám! Už tu dáko sami
vydržíme pod nebesami,
čo – podpora či nepodpora –
sadisticky nás gniavia zhora.
Ste slobodnejší. Nám zas musia
korene lepšie vyvinúť sa.
Nie o tom v Paríži sa píše –
no v tundre sa to cení vyššie.
Sme, skrátka, zákrpkové brezy.
Tu klamú telom celé lesy.
Pretvárka! Hľa, druh nepokory –
tie k zemi pritisnuté hory.
Sme mrzáci? Nie bez nádeje!
Večný mráz možno večný nie je.
Zošalie možno odrazu –
získame právo na krásu.
Len či tú láskavejšiu klímu
aj zákrpkové brezy prijmú?
Či sloboda nám bude vzácna?
Či zachutí – žiť bez mrzáctva?
A to je to, čo trápi nás.
A za ten čas nás trápi mráz.
No ako íver každá väzí –
my sme tie zákrpkové brezy!
1966
Poznámka
Túto báseň sa Jevtušenkovi podarilo legálne publikovať v knižke, vydanej v Irkutsku roku 1966 – neskôr sa však dostala na čiernu listinu.
Električka poézie
B. Sluckému
Na električku poézie –
na tú krankasu,
ktorá je plná ľudí, písmen, čísel,
cez predné dvere nevbehol som odrazu –
na nárazníku spočiatku som visel.
Na schodík som sa potom vlepil,
zurvalec,
aj ruku privrzli mi do tých dverí,
a to, že predsa som bol vnútri nakoniec –
ani sám sebe človek neuverí.
Starčekom vždy som vedel miesto postúpiť
a pred revízormi som neutekal.
Na cudzie nohy snažil som sa nestúpiť –
keď dupli na moju,
som nenariekal.
Ten noviny si čítal
niekde v rohu,
ten na tróne si sedel –
na batohu.
Do raja drať sa lepšie vedia zlí.
Čo po nenávisti – len keď sa viezli
a logiku tých, ktorí nevliezli,
zmenili za logiku tých, čo vliezli.
Sťa sliepky na vajciach sa dali húsť
tí, čo už v tlačenici tlače
prišli na rad:
„Tá električka nie je z gumy!
Zvoňte už!
Hej, súdruh sprievodca!
Už neotvárať!!“
No ja som s tými, ktorí stavať chcú a miesť –
nie s tými,
ktorí zatvárajú dvere.
Som s tými,
ktorí do električky chcú vliezť,
aj keď sa zdá, že už ich nepriberie.
Krutý je tento svet – tak Moskva v zime
je víchru napospas, tej potvore.
Električky sú z gumy!
Len sa potisnime!
Hej, súdruh sprievodca,
len otvorte!
Larina melódia
Hľa, stojím na námestí v Tulse
ako Luskáčik,
čo ušiel od baletu,
uprostred oklahomských stepí
a tej žeravosti, čo tu patrí k letu.
Zvykli si tu už na mňa –
aj na to, že je červený môj mundúr z dreva.
Chápu, krv na červenej nevidno –
no zato z mnohých rán mi dušu pozalieva.
Obväzujú
i zašívajú mi tie rany dôkladne,
i hlboko, i úzko,
no ako zaživa ju zahoja, tú najväčšiu?
Mne nehojí sa Rusko.
Na bielych krídlach Čajkovského labutí
tá rana chce sa dotknúť neba.
On asi odchoval tie labute
na teplých omrvinkách chleba.
A ja som Luskáčik z tej rozprávočky nemeckej
a hudby ruskej
a dávno neblúdil som po tajge, kde ihličie tak mäkko vŕzga.
Na rodeu mi kovboj vraví:
„Prepáč, zo školy nič neviem vlastnou vinou –
kde je to tvoje Rusko? Azda niekde medzi Nemeckom…
… a Čínou?“
Presne to uhádol!
To moje Rusko naozaj je medzi.
Ale v tom medzi
predsa ešte hádam nádej väzí!
Čo sa mi nestalo – raz ma až trhlo
na námestí v Tulse.
S tým svojím Ruskom na okamih
zoči-voči stál som.
To bili mestské hodiny –
a v tom, čo hrali,
kým odvŕzgali čas,
som spoznal tému Lary.
Pasternak nikdy nepočul tú melódiu, žiaľ,
čo rodným snehom iskrí!
Ak nie film, iste páčila by sa mu aspoň Julie Christie.
Ten zakázaný román do Ruska nám prepašoval
v melódii
Maurice Jarre!
Vypínali nám prúd, keď na ľade sa pri nej roztancoval
krasokorčuliarsky pár.
No v každej krčme každý muzikant –
či v Moskve,
a či na Urale,
tváril sa ako hlupáčik –
a všetci hrali
tému Lary.
Ruble im za to hádzali
nič netušiaci invalidi
a medaily im pri tom zvonili v tej melódii.
„Ak pochytí
ma zrazu plač a strach,
Lara, len ty
si sviecou v mojich tmách!
Lara, len ty –
v tých časoch samý hriech –
si zažatý
tam v tmách môj rodný sneh.
To ty, Rusko, to ty tak plačeš
za tým, kto zmizol a už ho niet!
Aj zmiznutým
a v diaľke zmrznutým
svieť, Rusko, svieť!
Lara, a ty svieť s ním!
Vlasť, aj keď máš
pre mňa len z dreva kríž,
ty za mnou plač
raz s miazgou vyroníš.
Oj, Lara, svieť!
Oj, svieť mi, Pasternak –
nech temný svet
ma nedesí až tak!
To ty, Rusko, to ty tak plačeš
za tým, kto zmizol a už ho niet!
Aj zmiznutým
a v diaľke zmrznutým
svieť, Rusko, svieť!
Lara, a ty svieť s ním!“
Tak preklínaný román svetom šiel –
a zrazu stal sa
hudbou, čo ukazuje presný čas tu v Tulse!
Ach, trepot ruskej zástavy – ten tichý šelest listov zakázanej knihy!
Ach, doktor Živago, čo vyliečil nás z ruskej pýchy!
Som Luskáčik –
nie drevený, som živý –
a v tom nesmrteľnom valse
dnes krúžim s Larou v náručí
tu na námestí v Tulse.
2003
Poznámka
V básni sa hovorí o melódii Lary z amerického filmu Doktor Živago – v ZSSR zakázaného podobne ako rovnomenný Pasternakov román, podľa ktorého bol nakrútený. Pasternakovi získal tento román Nobelovu cenu, ktorú ho však doma donútili odmietnuť. Roku 1968, v dubčekovskom období a ešte pred vojenskou intervenciou, stihol vyjsť Doktor Živago v preklade Zory Jesenskej aj na Slovensku. Jevgenij Jevtušenko zomrel 1. apríla 2017 v oklahomskom meste Tulsa, ale jeho telo prepravili do Moskvy a – plniac jeho posledné želanie – pochovali ho 12. apríla 2017 v Peredelkine vedľa Pasternaka.
Básne preložil Ľubomír Feldek.
Ľubomír Feldek (1936)
V roku 1959 absolvoval štúdium slovenského jazyka a literatúry na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Do roku 1973 bol v slobodnom povolaní a do polovice 80. rokov redaktorom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Je z generácie básnikov Trnavskej skupiny alebo konkretistov. V roku 1989 podpísal výzvu Několik vět a stal sa zakladajúcim členom VPN. Vydal celý rad básnických zbierok, próz, esejí, rozprávok a divadelných hier. Prekladá poéziu a drámu (Shakespeare, Jesenin, Lautréamont, Jeffers, Blok, Sofokles, Thákur, Antonyč, Erben, Kollár, Majakovskij, Goethe, Heine, Apollinaire, Puškin, Morgenstern, Rimbaud, Jevtušenko, Nezval, Stefanov, Tuwim, Seneca).