Životopisy postáv z verejného, zvlášť politického či kultúrneho života podávané v odbornej alebo v popularizačnej literatúre sú obľúbeným žánrom tak u samých autorov, ako aj medzi čitateľmi, hlbšie sa zaujímajúcimi o dejiny. K osobnostiam pútajúcim na seba pozornosť patrí aj postava Gustáva Husáka, ktorý v slovenskom (československom) politickom a verejnom živote pôsobil viac ako päťdesiat rokov.
Jeho hodnotenie zo strany historikov i verejnosti sa pohybovalo a vlastne podnes pohybuje medzi krajnými mantinelmi: od idealizujúcej legendarizácie až po superkritickú démonizáciu. Súvisí to s dramatickými politickými a ľudskými osudmi Gustáva Husáka od polovice tridsiatych rokov minulého storočia, až po rok 1989. Spomínané dva krajné pohľady však pomáhal vedome či nevedome konštruovať aj sám Husák, vďaka vlastným aktivitám a z nich vyplývajúcej politickej zodpovednosti za dvadsaťročný vývoj v Československu, keď stál funkčne (generálny tajomník KSČ) i formálne (prezident) na čele štátu.
Proces tzv. normalizácie a úloha, ktorú v ňom zohral Gustáv Husák, navždy zostane najdôležitejším, pre mnohých azda jediným kritériom posudzovania jeho celoživotnej politickej činnosti. Z prísneho historického hľadiska je to síce trochu zjednodušené, no z aspektu morálno-politického spravodlivé a pochopiteľné.
Krajné póly
Pokiaľ by sme postavili Husákovu verejnú a politickú činnosť na pomyselné váhy histórie, tak asi najpozitívnejšie stránky jeho aktivít by sme našli v období rokov 1938 – 1945, keď sa výraznou mierou podieľal na udalostiach spojených s tunajším protifašistickým odbojom. Práve tomuto obdobiu je venovaná kniha autorov Tomáša Černáka a Martina Mocka Husák v odboji a SNP 1938 – 1945 (Marenčin PT, Bratislava 2017). Obaja autori patria k nastupujúcej, zdravo ambicióznej generácii dejepiscov, zatiaľ nezaťažených deformáciami moderných slovenských dejín, v ktorých práve Husák zohral neprehliadnuteľnú úlohu.
Mocko a Černák, opierajúci sa o širokú pramennú základňu, podávajú svoju interpretáciu i vecné hodnotenia nielen činnosti Gustáva Husáka v danom období, ale prinášajú aj nové alebo menej známe fakty z dejín protifašistickej rezistencie v ľavicovom tábore na Slovensku. Kniha je zaľudnená konkrétnymi postavami z odboja a autori v nej presvedčivo dokumentujú ich dobové činy a postoje, jednak v čase, keď sa odohrávali, jednak v povojnovom období, keď ich aktéri boli dogmaticky posudzovaní i odsudzovaní v záujme účelových potrieb nového totalitného systému.
Gustáv Husák bol vlastne po celý čas objektom i subjektom protirečivých, priam orwellovských hodnotení domáceho protifašistického odboja a Slovenského národného povstania zvlášť. Pri historiografickej i občianskej a politickej reflexii sa pohyboval na krajných póloch svojich zásluh: od organizátora a hrdinu po zbabelca a zradcu. A potom naspäť: od bojovníka za rehabilitáciu odboja, respektíve SNP, až k nedotknuteľnému hrdinovi, ktorý nepripúšťal žiadne pochybnosti o vlastnej interpretácii akýchkoľvek udalostí z dejín odboja, o svojich zásluhách v ňom, o svojej neomylnosti. Paradoxom bolo a je, že týmto svojím autoritatívnym konaním v očiach verejnosti i historiografie morálne i vecne znehodnotil svoje skutočné, nie nevýznamné angažovanie sa v protifašistickej rezistencii.
Vzťahy, spory, zápasy
Obaja autori publikácie sa vyhli predchádzajúcim i súčasným účelovým hodnoteniam Husákových aktivít v rokoch 1938 – 1945. Triezvo a podrobne ich rekonštruujú, zaraďujú do širších dobových celoslovenských a čiastočne aj do celoeurópskych súvislostí, najmä čo sa týka veľmocenskej politiky Sovietskeho zväzu, respektíve Kominterny, ktorej inštrukcie boli pre slovenských komunistov záväzné, no nie vždy a pre všetkých prijateľné či pochopiteľné.
Prejavilo sa to aj na niektorých Husákových postojoch, respektíve v politických a ľudských vzťahoch, lepšie povedané v sporoch, ktoré sa v komunistickom odboji objavovali, a ktoré sa neskôr využívali, no hlavne zneužívali v neľútostných politických a osobných zápasoch vnútri samej komunistickej (už) štátostrany.
Prirodzený vodca
Vráťme sa však k samotnej knihe, v ktorej dvaja autori samostatne spracovali jeden chronologický úsek. Martin Mocko v prvej, rozsiahlejšej a zaujímavejšej, časti knihy rekonštruuje aktivity Gustáva Husáka od jesene 1938 do leta 1943. Je to teda obdobie, ktoré bolo v doterajšom politickom životopise interpretované dosť skúpo, povrchne a jednostranne.
Autor podrobne, z nových aspektov a s netradičnými invenčnými podnetmi opisuje zložitú situáciu v ľavicovom, zvlášť komunistickom odboji: jeho vízie, hľadania, omyly, poblúdenia a osobitne v ňom identifikuje úlohu Husáka. Ten v rokoch 1938 – 1940 okolo seba zhromaždil a viedol skupinu príslušníkov mladej ľavicovej, zväčša komunistickej inteligencie, pre ktorej príslušníkov (zväčša študentov, resp. absolventov vysokých škôl) sa stal, vďaka svojej ambicióznosti a rozhľadu, uznávanou autoritou, akýmsi prirodzeným vodcom.
V oblasti neformálnych spoločenských či rodinných stykov to s väčšou či menšou intenzitou pokračovalo aj v čase, keď sa od leta 1940 do leta 1943 Husák ocitol mimo hlavného prúdu komunistického odboja, hoci bezpečnostné orgány štátu ho stále sledovali a trikrát ho na kratší čas uväznili.
Martin Mocko triezvo skúma jednak politické i osobné osudy Husáka v danej dobe, hypoteticky sa pokúša vniknúť do jeho myslenia a názorov, týkajúcich sa vzťahu k odboju a ku každodennému životu. Túto stránku skúma nielen v prípade Husákovej osobnosti, ale aj u ďalších príslušníkov rezistentného hnutia, zamýšľa sa aj nad ich osobnými či rodinnými pohnútkami, ktoré individuálne ovplyvňovali stupeň ich odbojových aktivít v podmienkach, keď všetci legálne žili a mali svoje riadne zamestnanie.
„História s ľudsku tvárou“
Treba konštatovať, že tieto takpovediac súkromné faktory v dejinách odboja sa v doterajšej odbornej literatúre dosť obchádzali alebo odbavovali prázdnymi frázami. Mockove a čiastočne aj Černákove texty možno z daného pohľadu nazvať „históriou s ľudskou tvárou“, čo asi ocení aj každý pozornejší čitateľ knihy.
Autori nikdy neskĺzli do „objavovania“ lacných senzácií. Mocko, vychádzajúc z prístupných prameňov, vysvetľuje, prečo Gustáv Husák v lete roku 1940 vlastne prestal aktívne pôsobiť v odboji, čo bolo spôsobené faktom, že odmietol splniť niektoré príkazy ústredného komunistického ilegálneho vedenia na Slovensku, nepovažujúc napríklad koncipovanie textov pre propagandistické letáky za produktívnu odbojovú činnosť.
Autor hodnotí postoje a celkovú pasivitu Husáka v danom období kriticky, no triezvo. Odmieta jeho označenie za nedôveryhodného človeka, či dokonca za zradcu, ako sa to objavilo v niektorých dobových komunistických materiáloch. Vcelku správne vystihol Husákovu vtedajšiu pozíciu pragmatického a svojím spôsobom predvídavého politika, čakajúceho na svoj čas.
Provokujúce otázky
Ten čas prišiel v lete roku 1943, keď sa Husák stal nielen členom piateho ústredného komunistického vedenia, ale aj jedným z významných organizátorov celoštátnej odbojovej akcie, a po vypuknutí SNP zohrával dôležitú úlohu v jeho politických štruktúrach.
Toto odbojové, po faktografickej stránke najdôkladnejšie spracované obdobie Gustáva Husáka, mapuje Tomáš Černák. (Mladý historik sa Husákovmu osudu venoval už v knihe Husák – Mladé roky Gustáva Husáka 1913 – 1939, ktorá vyšla rovnako vo vydavateľstve Marenčin PT v roku 2015.) V spoločnej knihe s Martinom Mockom tiež prináša nové pohľady i zaujímavé detaily z „histórie s ľudskou tvárou“, a zároveň rekonštruuje málo známe alebo účelovo obchádzané stránky svojho hrdinu. Takým bola toľkokrát diskutovaná a zneužívaná kauza oslobodenia politických prominentov – komunistov z nitrianskej väznice alebo neznáme či účelovo obchádzané stránky z Husákovho životopisu medzi novembrom 1944 a februárom 1945. V tom období sa vlastne kniha dvoch autorov aj končí.
Medzi odborníkmi i bežnými „konzumentmi“, okrem čitateľského zážitku a množstva zaujímavých informácií či postrehov kniha vyvoláva viaceré podnety i provokujúce otázky, týkajúce sa širších súvislostí našich moderných dejín a ich čelných protagonistov. To treba považovať za jej najväčší prínos.
Ivan Kamenec (1938)
historik
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Narodil sa v Nitre; v roku 1961 ukončil štúdium histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Zameriava sa na politické a kultúrne dejiny Slovenska v 20. storočí a na vojnovú Slovenskú republiku (1939 – 1945). Získal ocenenia Zlatá a Strieborná medaila SAV, Cenu E. E. Kischa či Cenu SAV za popularizáciu.