Filozof môjho srdca, Freudov žiak Erich Fromm vyvodil zo svojej radikálnej interpretácie Starého zákona a jeho tradície trpkosladké tvrdenie: Budete ako bohovia. Evokovalo to síce bohovskú budúcnosť, ale domyslené do dôsledkov – budúcnosť bez bohov.
Vidiaci hovorca
Tomáš Janovic vedomky aj nevedomky prebral frommovské domýšľanie do dôsledkov a zamiešal si ho do janovicovskej metódy čo najstručnejšieho opísania deravých vrcholov sveta. Povedzme, že takému remeslu zvykne prepadávať človek vidiaci. Spomínaný Fromm spomína, že za starých čias človeka vidiaceho mali za proroka. Potom, od čias Eliášových, ho nazývali hovorcom. „Prorok naozaj hovorí čosi o budúcnosti. Nie však o budúcej udalosti, ktorá sa nevyhnutne stane, o fixnej udalosti, ktorú mu zjavil boh alebo znalosť hviezdnych konštelácií. Vidí budúcnosť, pretože vidí sily operujúce teraz a dôsledky týchto síl, pokiaľ sa nezmenia. Prorok nie je nikdy žiadnou Kassandrou. Jeho proroctvá sú vyjadrené vo forme alternatív.“
Potiaľ Erich Fromm a odtiaľ Tomáš Janovic, nepochybne dedič, dôstojný dedič vidiacich hovorcov. Tomáš Janovic teda zapisuje obrazy dobra a zla "vo forme alternatív”. Poznávaním alternatív obrazov dobra a zla sa však človek vystavuje – na vlastné nebezpečenstvo – všakovakým protikladom existencie vo svete. Vo svete metafor, ktorými žijeme. Napokon, už Martin Buber bol presvedčený, že sebapozorovanie a vzťah k sebe je prienikom do povahy, do vnútorného údelu človeka. (Mimochodom, spomenie si ešte niekto, aké sme si museli predstavovať "alternatívy” počas života pod vládou jednej jedinej povolenej pravdy? Alebo už je nám to úplne šumafuk?)
Foto: SITA, Marek Mrviš
Naša cesta?
Začalo sa to lyrickým vyjadrením autentickej situácie a mohlo sa to skončiť ešte horšie. Totiž mladý – asi dvadsaťročný – adept básnických vavrínov Tomáš Janovic si neopatrne zaradil medzi svojich guruov aj Jacqua Préverta, a nevieme, ako by sa tváril na dnešnej narodeninovej oslave, keby sa dozvedel od súčasného francúzskeho románopisca prvej veľkosti Michela Houellebecqa, že „Jacques Prévert je chuj”. Práve takým titulkom nadpísala prozaická superveličina svoj článok v Lettres Françaises a ďalej od boku nemilosrdne pálila: "Je smutné musieť konštatovať, že odporný poetický realizmus, z ktorého si Prévert spravil hlavnú živnosť, tu naďalej robí škody.“
Tomáš Janovic zaručene vie svoje i o onakvejšie napáchaných škodách a rovnako vie to svoje aj o (heideggerovskom) básnickom prebývaní človeka. Vie svoje, ale ako keby si o tom najskôr pohovoril s filozofom. Spýtal sa ho: „Ako nadobúdame obydlie?“ Potom si vypočul filozofovu odpoveď: "Budovaním”. A počúval ho, aj keď rekapituloval: "Básnenie je budovanie.”
Pravda, Tomáš Janovic si vybral na vlastné budovanie ten najzježenejší stavebný materiál, rovnako si vybral riskantný rytmus a kompozíciu ostrých hrán i najpichľavejšie ostne, aké mu jazyk mohol nachystať. Nachystal mu iróniu. Povedzme, iróniu na križovatke z minulosti do budúcnosti, ale aj naopak. Z budúcnosti do minulosti sa však nedá vycúvať, treba sa obrátiť a čelom vykročiť za nosom.
Nevieme ako, ale Tomáš Janovic to vie. Vie sa (s)pýtať, akýže to cítime óder na tej našej ceste a nakoľko sa tá ešte ponáša napríklad na cestu Jakuba fatalistu a jeho pána. Na tú cestu, na ktorú im majster Denis Diderot skomponoval trojotázku (1.) Kto sme? (2) Odkiaľ prichádzame? a (3.) Kam ideme?
Lenže variácia otázky i odpovede Tomáša Janovica je akosi krajne nelichotivá až neľútostná: "Naša cesta? Od bíreša k lokajovi.” Nazdávame sa, že to sa nedá vymyslieť a vysloviť nikde inde ako na križovatke z minulosti do budúcnosti a naopak.
Hroziť duchaplnosťou
Nazdávame sa, že v čase skúmania komických účinkov, ktorými sa zaoberal vskutku mienkotvorný filozof Henri Bergson (1859 – 1941) sa ešte dbalo na duchaplnosť ironických tvrdení. Veď Bergsonove príklady z jeho eseje Smiech (1929) ctia eleganciu a štýl. Napríklad tento dialóg: "Priateľu, burza je nebezpečná hra. Jeden deň vyhráš, druhý prehráš. – Dobre, budem hrať každý druhý deň.”
Foto: Robert Hüttner
Alebo tento trochu dlhší citát z Bergsonovej eseje: "Pred niekoľkými rokmi stroskotal blízko Dieppe parník prepravujúci osoby a poštu. Niekoľko cestujúcich sa s ťažkosťami zachránilo na člne. Colníci, ktorí im statočne prišli na pomoc, sa najskôr spýtali, "či majú niečo na preclenie”. Niečo analogické, hoci subtílnejšie je v slovách poslanca, ktorý na druhý deň po zločine spáchanom vo vlaku takto interpeloval ministra: "Akonáhle vrah usmrtil svoju obeť, vyskočil z vlaku zrejme proti smeru jazdy, čo je v rozpore s úradnými predpismi.”
Pravda, v čase, keď sa Tomáš Janovic mohol uistiť, ako mu šumne sedí kepeň, pod ktorým snuje nugety svojej túžby skonštruovať svet do jednej vety, vyskytovali sa rovnaké ambície aj v diele zopár stredoeurópskych autorov. Príkladom za ostatné nech je trebárs Stanislaw Jerzy Lec. Pre nich, povedzme komično, bolo krstené Franzom Kafkom a Alfredom Jarrym, napríklad. Práve v takej chvíli začala aj v stredoeurópskych totalitách duchaplnosť hroziť. Janovic si povzdychol: "Plagátové umenie potrebuje štetky” – a už bolo vymaľované.
Aj znesiteľná irónia vie byť neznesiteľná
Vlastne to tvrdí aj Vladimir Jankélévitch vo svojej knihe o Irónii, ale aj Milan Kundera v stručnom hesle Irónia vo svojich krátkych zamysleniach o Slovách. Prvý napíše toto: "Humor tvrdí, že nič nie je nenahraditeľné, ale ľútosť protestuje, že nenahraditeľné je všetko; irónia potom uvádza do súladu humor s ľútosťou a rozhoduje, že nič nie je márne, i keď je márne všetko.” Druhý zasa toto: "Irónia poburuje. Nie preto, že sa vysmieva a útočí, ale že nás zbavuje istôt a odhaľuje svet ako mnohoznačnosť.”
Tak či onak, irónia je zrodená z ducha filozofickej interpretácie sveta života. Svet života je svet fenomenologicky uzátvorkovaný v tzv. opačnom garde. Čiže je svetom naruby, svetom hore nohami, alebo ako – pred viac než polstoročím – napísal Tomáš Janovic: "Svet, v ktorom treba veľa tmy, kým ľuďom začne svitať.” Nepochybne ide o takú Janovicovu jednu vetu, ktorou (ne)zodpovedne opačuje život. Ide o aforizmus. Aforizmus ako riziko zneváženia vážnosti. Aforizmus ako nepredpokladaný uhol pohľadu a iné nepredpokladanosti. A všetko to, čo sme uviedli v mene aforizmu, malo byť nezvyčajným spôsobom "spracované” v službách irónie.
Označenie "nezvyčajným spôsobom” však malo a má svoj príbeh. V tom príbehu majú svoje významné, priam zakladateľské, miesto príslovia aj porekadlá, pranostiky aj žarty ľudovej slovesnosti slovenskej. Zlatý vek sa však urodil v medzivojnovej Prahe a vzal na seba podobu poetistických farieb rozvoniavajúceho devětsilu i ďalekonosnú podobu dadaizmu Voskovca a Wericha, podobu textov a hudby šansónov postrihaných na mieru prvotriednych kabaretov i hrubomestského jazyka Žižkova. V Bratislave, keď to zostručníme na povestnú ohlodanú kosť, v analogickom čase si naložili na svoje plecia poetický materiál podobného rázu František Krištof Veselý, komédie Ivana Stodolu a – ako hovorieval Dominik Tatarka – operietky Gejzu Dusíka.
Keď sa skončila vojna, generácia budúcich epigramatikov zasadala v laviciach základných škôl, ale koncom päťdesiatych rokov Tomáš Janovic už knižne debutoval poeticky poangažovanou zbierkou Život je biely holub. Potom písal bájky a bájky a bájky a s prvými lastovičkami poézie a najmä poetiky divadla malých foriem aj texty piesní a aj iné dramatické útvary. A písal veľa pre deti. Čo pre deti napísal, to ich dušičky oblažovalo žartovným zlomjazykom a najmä humorom. Zároveň sa však dalo "chodiť” na Janovicove texty do Tatra revue a k Lasicovi a Satinskému. A potom šmyk a zopár rokov (takmer) nič. Vlastne, tiež taký príbeh z ničoho nič.
Foto: Ivan Majerský
Intertextová irónia
Kto iný ako Umberto Eco by sa prehútaval problémom intertextovej irónie. A kto iný ako Tomáš Janovic by sa podujal opáčiť osamelosť portrétu schizofrenika: "Možno človek s dvoma tvárami nie je taký osamelý.”
Sú romány, ktoré čitateľov odkazujú povedzme na iný rozsiahly a múdry literárny text. Rovnako sú aj aforizmy, v ktorých – hoci len jedno – zvolené slovo sprisahanecky žmurkne na rozsiahly a múdry text. Umberto Eco sa dôvodne nazdáva, že v prípade druhého z uvedených príkladov pôjde o textovú iróniu. Presnejšie napísané, že pôjde o stratégiu intertextovej irónie.
Intertextová irónia je eldorádom dvojakého čítania (double coding). Rovnako aj trojakého i štvorakého čítania. Umberto Eco napríklad uvádza významy ako doslovný, morálny, alegorický a analogický. A zrejme znamenajú všetky uvedené významy čosi iné pre sémantického čitateľa, niečo iné pre čitateľa kritického a niečo iné pre estetického čitateľa. A každý z nich je schopný premeniť tvrdenie na otázku a otázke dať vždy inú poetickú podobu.
Krajinka sa nezdá, ale ani nevzdáva
Krajinka, rovnako ako slovenčina, (ale) presná, či talmudrovačky (pána) Jajkeleho sú (aforistické) vynálezy Tomáša Janovica. Krajinka. Krajinka vyvaľkaná počas prvej osemdesiatky Tomáša Janovica je aktuálne zrkadlo, v ktorom sa zračí posolstvo estetického súhlasu so sumou svätokrádeží a všeobecného svätorúhania (po)páchaného hrdou plejádou predchodcov i dôchodcov spomínaných v tejto krátkej úvahe. Veď aj bola napísaná pri príležitosti prítomnej nadnarodeninovej gratulácie.
Krajinka je totiž prvok ostro zarezaný do duše krajinkárov. Všetkých "ej hor sa sveta krajinkárov”, ktorými lomcujú "samé emócie a nijaký cit.” Pokiaľ sa dobre pamätáme, spomenuli sme vidiacich hovorcov ako bol Franz Kafka, Martin Buber či Denis Diderot, spomenuli sme aj zvodcov ako Milana Kunderu a Alfreda Jarryho i ancige priateľov Júliusa Satinského a Milana Lasicu.
Prečo však toto vyratúvanie radu osobných osobností? Nuž preto, lebo sme si spomenuli, ako pred časom Daniela Kapitáňová priam ukážkovo zdôvodnila, prečo by mal byť Tomáš Janovic poctený Nobelovou cenou. Predstavujeme si aj Janovicov údiv s nevyslovenou otázkou: A za čo? Napovieme Ti, milý Tomáš: Za veselosť ducha, o ktorú sa staráš, aj keď karháš.<PE>
Juraj Mojžiš (1938)
Teóriu a dejiny umenia vyštudoval na FF UK v Bratislave. Koncom 50. rokov sa spolu s Albertom Marenčinom a Karolom Baronom stal členom československej surrealistickej skupiny. V 60. rokoch viedol Galériu mladých, spolupracoval na vzniku filmu podľa knihy Dominika Tatarku Panna zázračnica (1966). V rokoch 1969 – 1989 mal zákaz publikovať. Po novembri 1989 píše výtvarné monografie. Vydal zbierky esejí Voľným okom I (2007), Voľným okom II (2009) a Voľným okom III (2011). Je nositeľom Ceny Dominika Tatarku (2010).