Priznávam, rád čítam alternatívne pohľady na dejiny. Nemám na mysli to, čo sa vyvalilo ako „alternatívne dejiny“ teraz a čo predstavuje zmes nezmyslov, rojčivých fantázií a politickej antidemokratickej propagandy. Ale v zmysle nového pohľadu na známe skutočnosti a ich reinterpretácie s istým časovým odstupom a na základe aktuálneho vývoja, ktorý obyčajne prekonáva pôvodné antagonizmy.
Zakrátko uplynie sto rokov od zániku habsburskej monarchie. Jej koniec znamenal pre Slovákov oslobodenie. V období rokov 1790 – 1918 v Uhorsku existovala silná tendencia vyjadrená aj v politike vládnucej nobility budovať krajinu ako štát kultúrne a jazykovo maďarský, pričom ostatné národy a kultúry mali mať podružné postavenie.
Preto tradične vnímame naše postavenie v monarchii ako podriadené a periférne a ako útlak. A zvyčajne neuvažujeme v takom myšlienkovom rámci, že ako Slováci a Slovensko v tom období vplývali na politiku Uhorska alebo celej rakúskej a neskôr rakúsko-uhorskej monarchie. Slovensko a ľudia, ktorí na ňom žili, sa tak v našej percepcii dejín dostávajú do pozície pasívneho objektu, o ktorom rozhodovali vždy len vyššie sily a väčšie mocnosti.
Iný pohľad
Je však možný aj iný pohľad: oprostiť sa od etnického pohľadu na slovenské dejiny a v rámci experimentu uplatniť teritoriálny, tak aby sme doň začlenili aj dejiny vtedajších vládnucich vrstiev, ktoré, čo je pravda, okrem výnimiek národne slovensky necítili. (V Európe je častejší tento druhý prístup.) Potom zrazu mnohé naše ustálené predstavy napríklad o nedostatočnej politickej reprezentácii Slovenska sa ukážu ako nie úplne opodstatnené – pokiaľ ju neredukujeme len na politické pôsobenie slovensky národne uvedomelých politikov a na ich zväčša neúspešné pokusy nechať sa zvoliť do uhorského snemu. Pritom v skutočnosti župy na dnešnom slovenskom území vysielali do uhorského snemu úplne primeraný počet poslancov. Tiež je pravda, že absolútna väčšina z nich, ak aj mala slovenské etnické korene, sa verejne hlásila k niektorej koncepcii maďarského národa, slovenské národno-emancipačné snahy hatila, no na druhej strane určite, ak bolo treba vykonať „lobing“ pre vlastný volebný obvod, presadiť stavbu železníc, podporiť zriadenie kúpeľov a pod., aktívne zasiahla. Nevraviac o činnosti na celoštátnej úrovni, v rámci ktorej sa zabezpečovali bežné funkcie štátu a Uhorsko predsa len v rokoch 1867 – 1918 prešlo istou – hoci nedotiahnutou – modernizáciou.
Nie je dôvod popierať, že uhorská politika v tom čase ako celok bola nespravodlivá, nedemokratická a elitárska – voči prostým Maďarom len o málo menej ako voči Slovákom. No dobovo bola na slovenskom území jediná reálne prítomná – ak sa s ňou aj nevieme stotožniť, jej úplnou ignoráciou v našom politickom vedomí prichádzame o veľkú časť politických dejín nášho územia, ak nepovieme rovno národa. Pritom jej účastníci a ich potomkovia na Slovensku zväčša zostali aj po roku 1918 a časom sa integrovali do občianskej spoločnosti moderného Slovenska (či už ako Slováci, alebo Maďari).
Nebol by to nezvyčajný proces. Potomkovia niekdajších nepriateľov na život a na smrť a nositelia zdanlivo úplne antagonistických politických tradícií sa obyčajne po 3 – 4 generáciách opätovne „zlejú“ do jedného národa a ich nová spoločná tradícia (často heroizovaná a mýtizovaná) je bizarnou kombináciou tradícií pôvodne nezmieriteľných, no vývojom prekonaných postojov (Rimania a kresťania, rôzne strany anglickej, francúzskej, americkej a španielskej občianskej vojny, červení a bieli z ruskej občianskej vojny, škótski jakobiti a lojalisti a pod.). Reálnymi predkami súčasných Slovákov v 19. storočí boli nielen romantickí štúrovskí národovci, ale aj maďaróni a konformisti (a tiež etnickí Maďari, Nemci, Židia a pod.) – stačí len pátrať v rodokmeni. Dnešný dvadsiatnik mohol mať okolo roku 1885 až 32 predkov – a do takého počtu sa už zmestí pomerne pestrá vzorka spoločnosti.
Tu je na mieste pripomenúť, že Uhorsko v rokoch 1867 – 1918 zásluhou politickej sily vlastnej vládnucej elity získalo veľmi vysoké a sčasti kľúčové slovo na formovanie politiky jednej európskej mocnosti – a to Rakúsko-Uhorska – a jeho prostredníctvom aj na európske záležitosti. Takže páni narodení a vychovaní na Spiši, v Prešporku, v Gemeri a pod. aktívne vplývali na dobovú veľmocenskú politiku – a to dokonca intenzívnejšie, než by Uhorsku mali normálne poskytovať reálne ekonomické a demografické parametre, čo sa naplno ukázalo v rokoch 1918 – 1919.
Miesto narodenia
Otvorme teda otázku zastúpenia územia Slovenska v uhorskej politike. Majme pri tom na pamäti, že Slovensko reprezentovalo asi 15 percent uhorského územia a v roku 1890 14,7 percenta uhorského obyvateľstva. Ako veľmi orientačné kritérium si vezmime miesto narodenia významných uhorských politikov v období, keď malo Uhorsko v politicky modernej dobe vlastnú vládu. Teda v rokoch 1848 – 1849 a 1867 – 1919 (do januára, keď ešte vláda v Budapešti efektívne kontrolovala veľké časti dnešného Slovenska).
Miesto narodenia môže byť, samozrejme, dôsledkom náhody. Daný jednotlivec nemusel mať potom s územím Slovenska nič spoločné. Ale platí to predsa aj naopak. Niekto narodený v Zátisí, mohol byť v skutočnosti rodovo, majetkovo a spoločensky so Slovenskom úzko spätý. Tiež by sme mohli vziať do úvahy, že miesto narodenia v dnešnej Budapešti ako v hlavnom meste nemusí vypovedať vždy o väzbe na súčasné maďarské územie, ale skôr na vládnuci establišment, pričom rodina mohla pôvodne pochádzať aj zo Slovenska alebo Sedmohradska. V tomto prehľade sú však zaradení k tým, čo sa narodili v Maďarsku.
Zistíme, že v sledovanom období malo Uhorsko 22 ministerských predsedov (niektorí vládli viacero volebných období). Na území dnešného Slovenska sa narodilo päť z nich (Lajos Batthyány, Gyula Andrássy, István Bittó, János Hadik, Dénes Berinkey). Na území neskoršieho Rumunska štyria (Ádám Récsey, Kálmán Tisza, Dezső Bánffy, László Lukács).
V dnešnom Maďarsku jedenásti (Lajos Kossuth, Bertalan Szemere, Menyhért Lónyay, József Szlávy, Béla Wenckheim, Gyula Szapáry, Sándor Wekerle, Kálmán Széll, István Tisza, Móric Esterházy, Mihály Károlyi). V dnešnej Českej republike dvaja (Károly Khuen-Héderváry, Géza Fejérváry). Ak si odmyslíme posledných dvoch, ktorí sa narodili mimo Uhorska, na Slovensku sa narodilo 25 percent uhorských ministerských predsedov. Pritom je tiež zjavné, že aj mnohí z tých, čo sa na Slovensku nenarodili, mali so Slovenskom isté väzby. Známy je prípad Lajosa Kossutha. No napríklad aj Bertalan Szemere študoval v Kežmarku a Bratislave, József Szlávy vyštudoval banícku akadémiu v Banskej Štiavnici, žil istý čas v Bratislave a zomrel v Novej Vsi nad Žitavou na Slovensku.
Pre úplnosť, Batthyány sa narodil v Bratislave, Andrássy vo Vlachove, Bittó v Blatnej na Ostrove, Hadik v Pavlovciach nad Uhom a Berinkey v Dubníku.
Za revolúcie v roku 1849 po detronizácii Habsburgovcov sa spomenutý Kossuth stal dokonca oficiálnou hlavou uhorského štátu a jeho nástupcom v tejto funkcii sa na pár dní do definitívneho potlačenia revolúcie stal Artúr Görgei zo spišského šľachtického rodu narodený v Toporci pri Kežmarku. (Všetky mená v článku sú uvádzané v dobovej prevládajúcej maďarskej a nemeckej transkripcii.)
Podobne vyzerá situácia aj na pozíciách iných členov vlády, pričom do úvahy sa berú nielen nominovaní, ale aj zastupujúci vedúci rezortov.
V prípade ministrov obrany sa z celkového počtu 24 na Slovensku narodilo šesť (Lajos Batthyány, Artúr Görgei, Lajos Aulich, Gyula Andrássy, Lajos Jekelfalussy, Samu Hazai). Z 11 ministrov poľnohospodárstva, priemyslu a obchodu v rokoch 1848 – 1849 a 1867 – 1889 traja (Kázmér Batthyány, József Zichy, Ágoston Trefort).
Z 13 ministrov poľnohospodárstva 1889 – 1919 jeden (Imre Ghillány). Z 22 ministrov školstva a náboženských záležitostí šiesti (Lajos Batthyány, Ágoston Trefort, Gábor Baross, Albin Csáky, Albert Berzeviczy, Gyula Tost)
Z 20 ministrov financií štyria (Lajos Batthyány, Kálmán Ghyczy, Gusztáv Gratz, János Grünn). Z 12 ministrov verejných prác a dopravy (do roku 1889) dvaja (József Zichy, Gábor Baross).
Z 24 ministrov vnútra dvaja (Gábor Baross, Gyula Andrássy ml.)
Z 22 ministrov spravodlivosti štyria (István Bittó, Bertalan Lányi, Géza Polónyi, Dénes Berinkey).
Na centrálnej úrovni
Uvedený prehľad potvrdzuje hypotézu, že podiel dnešného Slovenska na formovaní ústrednej uhorskej politickej moci v podstate zodpovedal jeho zastúpeniu na celom obyvateľstve krajiny. (Ak by sme pátrali po podrobnostiach, koho reálne reprezentovali títo politici z dnešného Slovenska, musíme odpovedať, že fakticky len miestnu pomaďarčenú šľachtu. Ale v štáte, kde volebné právo malo len 6 – 7 percent obyvateľstva, to platilo aj pre centrálne etnicky maďarské územia.)
Ignoráciou uhorskej politiky v našom politickom vedomí prichádzame o veľkú časť politických dejín nášho územia, ak nepovieme rovno národa.
Môžeme ešte pripomenúť, že z maďarského pohľadu medzi Uhorskom a Maďarskom existuje väčšia kontinuita, ako je prijímané zo slovenského pohľadu. V maďarskej politike sa vyskytovali osobnosti narodené na Slovensku alebo so slovenským etnikom rodinne späté v hojnom počte až do päťdesiatych rokov. Napríklad vodca Šípových krížov Ferenc Szálasi sa narodil v Košiciach a mal cez svoju matku aj isté slovenské korene – i keď takýmto rodákom sa asi chváliť nebudeme. János Kádár sa narodil pôvodne ako János József Czermanik a jeho starým otcom bol Slovák od Hurbanova… atď.
Zaujímavá situácia bola v čase dualizmu 1867 – 1918 na centrálnej úrovni, kde existovali tri spoločné rakúsko-uhorské ministerstvá s príslušnými ministrami: zahraničných vecí, obrany a financií. V nasledujúcom prehľade taktiež uvádzame aj zastupujúcich ministrov.
V rokoch 1867 – 1918 malo Rakúsko-Uhorsko 10 ministrov zahraničných vecí, pričom tí vykonávali súčasne aj funkciu predsedu ministerskej rady pre spoločné záležitosti. Z toho sa narodili na Slovensku traja (Gyula Andrássy, István Burián von Rajecz, Gyula Andrássy ml.), v Nemecku jeden (Friedrich Ferdinand von Beust), v Rakúsku dvaja (Heinrich Karl von Haymerle, Leopold Berchtold), v Česku traja (Gustav Kálnoky, Alois Lexa von Aehrenthal, Ottokar Czernin) a na Ukrajine v Haliči jeden (Agenor Maria Gołuchowski). Pričom v niektorých zdrojoch sa uvádza, že Leopold Berchtold sa nenarodil v Rakúsku, ale na Morave, čím by počet „českých ministrov“ stúpol. Údajne od detstva plynule hovoril po nemecky, maďarsky, česky a slovensky.
To, že 30 percent z rakúsko-uhorských ministrov zahraničných vecí (a de facto súčasne ministerských predsedov) sa narodilo na území Slovenska, je úplne fascinujúce a normálne by bolo zdrojom veľkej hrdosti, že až traja z ministrov zahraničných vecí jednej svetovej veľmoci majú takúto väzbu na naše územie a boli by u nás ich múzeá a pamätné tabule. No ako sme uviedli, slovenský (alebo český) vzťah k politickému dedičstvu habsburskej monarchie je odmietavý a vtedajšie osobnosti sú ignorované. Bolo by tiež zaujímavé pátrať, či je len náhodou, že tak veľa ministrov zahraničných vecí pochádzalo zo slovanských oblastí ríše a odhadom asi 6 – 7 z nich malo aspoň základné znalosti češtiny alebo slovenčiny. O Andrássym už vieme, že svetlo sveta uzrel vo Vlachove pri Rožňave, Burián v Stupave a Andrássy ml. v Trebišove.
Spoločných ministrov vojny bolo 12. V Rakúsku sa narodili piati (Franz von John, Artur Maximilian von Bylandt-Rheidt, Rudolf von Merkl, Franz Xaver von Schönaich, Rudolf Stöger-Steiner von Steinstätten). V Česku tiež piati (Franz Kuhn von Kuhnenfeld, Alexander von Koller, Edmund von Krieghammer, Moritz von Auffenberg, Alexander von Krobatin), na Ukrajine v Haliči jeden (Ferdinand von Bauer) a v Slovinsku tiež jeden (Heinrich von Pitreich). Všetci pochádzali z Predlitavska, čo zrejme zodpovedalo prianiu cisára a kráľa Františka Jozefa o plnej kontrole nad armádou.
Spoločné ministerstvo financií spravovali postupne 15 ministri alebo zastupujúci ministri. Z nich sa v Česku narodil jeden (Franz Karl von Becke). V Rakúsku šiesti (Ludwig von Holzgethan, Leopold Friedrich von Hofmann, Ernest von Koerber, Konrad Hohenlohe, Alexander Spitzmüller, Paul Kuh-Chrobak), v Nemecku jeden (Friedrich Ferdinand von Beust), v Maďarsku traja (Menyhért Lónyay, József Szlávy, Béni Kállay), na Ukrajine v Haliči dvaja (Agenor Gołuchowski, Leon Biliński) a na Slovensku tiež dvaja (Gyula Andrássy, István Burián).
Primerane a nie bezvýznamne
Slovensko pri mierne alternatívnom pohľade, ktorý sme v tomto článku uplatnili, vyzerá inak, ako ponúka vo verejnosti prevládajúci naratív o večnej zaostalosti a provinčnej periférnosti. Ako krajina, ktorá prostredníctvom svojich dobových elít v primeranej a nie bezvýznamnej miere prispievala do formovania európskej politiky, a tak aj celej západnej civilizácie, do ktorej integrálne patrila.
To, že tieto osobnosti sa z veľkej väčšiny nepovažovali za Slovákov a voči vtedajšiemu slovenskému národnému pohybu sa stavali takmer všetci nepriateľsky, je tiež historická skutočnosť – hoci s odstupom času by sme sa na ňu mohli pozerať s istým nadhľadom. Veď na druhej strane platí, že mnohí z nich v nejakej forme slovenčinu ovládali a istým spôsobom vplývali aj na dlhodobé formovanie kultúry a spoločnosti na dnešnom slovenskom území. Prispievali k sociálno-ekonomickému rozvoju dnešného Slovenska, prenášali historickú tradíciu vtedajších hornouhorských elít na celoštátnu a možno aj európsku úroveň.
Napríklad dnešní Angličania príliš neriešia, že mnohí z ich kráľov a významných šľachticov, o ktorých sa píšu romantické historické romány, rozprávali vlastne dobovou francúzštinou alebo nemčinou. Česi dnes objavujú historický význam českej a moravskej po nemecky hovoriacej šľachty, Ukrajinci a Bielorusi poľských a litovských rodov a pod.
(Všetky mená v článku sú uvádzané v dobovej prevládajúcej maďarskej a nemeckej transkripcii.)