Ľud a národ: Hurbanovské filozofické myslenie

Slovenské politické myslenie začína ako národotvorné. Zároveň, okrem rokov nedávno minulých, sme stále dobiehali to, čo sme nemali, v čom sme zaostávali. Z tejto zápletky sa rodí naša politika a nie je to inak ani dnes. Ale nebolo to inak ani pred dvesto rokmi.

Čo máme, čo nám zostalo v pamäti? Pravda, vracal sa do minulosti aj Ľudovít Štúr s Jozefom Miloslavom Hurbanom. Štúr v esejistickom spise Starý a nový vek Slovákov a Hurban v literárno-historickej práci Slovensko a jeho život literárny. Fascinujúco pôsobia Hurbanove vety „nemáme históriu, len prolegomény k nej“, totiž, že predstava nedejín s preddejinami pôsobí vzrušujúco. Obrátenie sa späť k prirodzenej identite, k jazykovej, s úsilím dosiahnuť politický status.

Istotne pri tvorbe identity sa treba inšpirovať niečím, príbehom, zakladateľským aktom, mýtom, eposom. Je to čas imaginácie. A potom nadíde čas politickej akcie, činu. Aby vôbec mohol byť čin, emancipácia, musíme byť. Presnejšie najprv byť, potom konať. Hurban píše: „Cesta najprvšia, ktorou chceme k tomuto cieľu prísť, je upovedomenie v nás všetkého toho, čo sme už skutočne dokázali, čím sme na svete boli a bývali.“

V našej časti Európy obrancovia jazyka a ľudu vyjadrujú modernizačnú potrebu. Zrážajú sa tu nacionalizmy. Chce sa viac, ako je možné. V slovenskom politickom myslení nachádzame dve fázy: národotvornú a občianskotvornú. Ale aj koncovkou národotvornej fázy je občiansky zväzok, a nie kmeň či iný fundamentalizmus. Aj občianske bojuje potom o svoje univerzum.

V našom diskurze to vrelo i vrie pri hľadaní spôsobov, ako prejsť od etnického k občianskemu. História, ktorá žije v hlavách ľudí, nie je ani zďaleka totožná s tým, čo píšu historici v učebniciach. Vyzerá ako súbor statických obrazov, jednoduchých stereotypov, útržkov akoby filmových dejov, ikonizovaných predstáv. Sú to porozhadzované zlomky dejín. Ľudia tieto zlomky používajú ako náradie, ktoré im pomáha vyznať sa vo svete.

Podstatné na tomto chaotickom procese je, že tí, čo blúdia po smetisku dejín, sa napokon zhodnú a zbierajú to isté, takže výsledok nakoniec náhodný nie je, dáva zmysel. Historici, ktorí sú konfrontovaní s takouto pamäťou, vraštia brvy.

Pokúšajú sa uvádzať veci na pravú mieru, búrajú falošné mýty vytvorené kolektívnou pamäťou. Zabúdajú však pričasto na to, že to boli oni, ktorí poskytli pamäti nielen materiál, ale aj plán stavby. To, čo opovržlivo volajú mýtmi, sú do obrazov a príbehov premenené zmysly obsiahnuté v ich prácach.

Mýty sú v pôvodnom význame rozprávaním o nepravdepodobných veciach a dejoch, ktoré sa odohrali v prapôvodných časoch počiatkov. Na rozdiel od nezáväzne fiktívnych rozprávok sa týmto príbehom verí. Rovnako sa verí aj kolektívnej pamäti. Tá nie je spomienkou na minulosť, ale spomínanie na to, čo napísali historici, ktorí sú konečnou odvolávajúcou inštanciou.

Obviňovať verejnosť nemá zmysel. Môžeme si za to sami, pretože vo svojej pýche objaviteľov objektívnej pravdy o dejinách odmietame čo i len pomyslieť na to, čo sa z nej stane, ak jej verejnosť uverí.

Efektívna expanzia

Buržoázne revolúcie sa snažili urobiť zo súkromného vlastníctva a slobodného podnikania záruku všetkých občianskych a politických práv. Faktom však ostáva, že z tohto procesu vylúčili nižšie vrstvy spolu so ženami, etnickými menšinami a nebelošským obyvateľstvom.

Liberalizmus stotožnil občana práve s privilegovanými vrstvami. Občianska spoločnosť v týchto liberálne obmedzených pomeroch zareagovala vznikom národnej a sociálnej otázky.

Rozvoj národného hnutia treba vnímať práve v tomto ohľade. Kríza, v ktorej sa občianska spoločnosť vtedy ocitla, bola paradoxným vyústením zásad samotného liberalizmu, slobody a práva, ktoré boli sľúbené indivíduu.

Stali sa zároveň slobodou pre zakladanie masových hnutí a formálnych organizácií. Začala sa ich mimoriadne efektívna expanzia, ktorá sa vlastne končí až v poslednej tretine minulého storočia.

Na prvý pohľad sa dá slovenský národný pohyb vtesnať do tohto rámca, často s oneskorením a potom z toho prameniacim väčším vypätím. Etnos a démos sú tak vlastne prelínaním etnického a politického momentu v národoveckom myslení.

Uhorské politické zriadenie je zaujímavý jav. V dualistickom Rakúsko-Uhorsku sa dá študovať transformácia spoločenských stavov na spoločnosť občanov. V Uhorsku sa nevytvoril celouhorský občiansky národ, ale ani integrované národné celky. No prestavbu spoločnosti zo spoločnosti stavov na občiansku možno charakterizovať ako modernizačný impulz.

Slovenské politické myslenie v devätnástom storočí sa diferencovalo, ale kánon bol jasný: Štúr a Hurban, ktorý je potom znovu formovaný esejami Vladimíra Mináča. Ich stúpenci, no aj kritickí národovci sú skôr marginalizovaní, akoby boli mimo pozornosti, hoci ich pohľady si nepochybne zaslúžia pozornosť.

Píše o tom Marcela Gbúrová, Tibor Pichler, osobnostiam už slovenskej politiky venuje pozornosť Miroslav Pekník a ďalší. Ich názory sú dôležité pre skúmanie typov politických kultúr, dominovaných parochializmom a poddanstvom (Pichler).

Zákonité paradoxy

Novodobý, predovšetkým v storočiach tureckých a kuruckých vojen vzniknutý už nie „sloviensky“, ale „slovenský“ národ, má etnicky i kultúrne zložitú, typicky európsku genézu.

Jeho skutočná, pravdivá jednota má najmä patriotický, kultúrno-historický a zemepisne viacplemenný pôvod. Určujúce sú pritom spoločné, historicky nazhromaždené skúsenosti aj s formami sociálnej patológie, ktorá z ktorejkoľvek časti boľavo a škodlivo postihovala obyvateľstvo horskej zemepisnej vlasti s jej účelnou vzájomnou komunikáciou, nech už bola akéhokoľvek etnického pôvodu.

Každý iný princíp svojbytnosti, či už etnický alebo konfesijný, viedol k svárom, rozkladu a utrpeniu, ku kultúrnej degradácii, k úteku naozajstných osobností, ktorých dielo duchovne integruje národ.

Tento pohľad na dejiny súhlasí s hegelovskou orientáciou Ľudovíta Štúra. Vidí sa byť pravdivý. Dôležité zostáva poznanie, že paradoxy sú zákonité procesy, no zákonitosť je modifikovaná obmedzenosťou sociálneho vedomia.

Slovensko-osmanský učenec Kátip Čelebi (1600 – 1675) nazýval „tót vijáleti“, v zhrnutí osmanských dejín tureckej okupácie Uhorska, teda krajinou Slovákov, Tótov, s určitosťou ich odlišoval od krajiny Maďarov, respektíve Uhrov, niekdajších ugrofínskych Onogurov, ktorí pod vedením turánskej šľachty našli pred nepriateľmi útočisko na rovinách Zátisia a Panónie a stali sa spolu so zvyškami Avarov a neskôr Polovcov historickým jadrom dnes etnicky veľmi nejednoznačného maďarského ľudu.

Práve „tót vijáleti“ sa počas 150-ročnej osmanskej okupácie Uhorska vyznačovala tvrdou vojenskou odolnosťou. Turecké vojny svedčia o vzniku novodobého národného povedomia v mestách zaľudňovaných slovenským živlom. Zemepisný rozsah krajiny a či vlasti Slovákov určuje mapa strednej Európy Mikuláša Kuzánskeho, innsbruckého kardinála, prvého filozofa európskeho novoveku.

Úroveň priemernosti

Naše dejiny prebiehali v sínusoide konvulzií, spoločenských kŕčov. Ak riadiaci subsystém natoľko komplexne ohrozuje sociálne záujmy, že sa pociťujú ako národné, základné, stáva sa neznesiteľným, ľudia buď emigrujú, alebo sa búria. Patológiu nešťastného vedomia vyjadril básnik a politik Martin Rázus slovami: „Búšte srdcia utýrané!“

História nakoniec vyjadruje skutočnú sociálnu realitu, jej vzťahy a korene. Bývajú aj prekvapivé analógie. Ak pred tisícročím pritiahol až k Váhu ešte spoločný francúzsko-nemecký cisár, tak v závere prvej svetovej vojny stovky francúzskych vojakov padli pri dobýjaní Bratislavy.

Princíp analógie je jednoduchý. Napriek paradoxom a kolísaniu v Európe neplatí stádovito-despotický morálny komplex, ale princíp Primus inter pares, prvý medzi rovnými. Vie sa, že ideály platia, aj keď sa v menlivých podmienkach nerealizujú do dôsledkov. Platí i pojem ideálneho kryštálu, hoci sa v prírode nenachádza. Aj v národných pohyboch išlo viac o ideály ako o potreby vývoja určitého smeru.

Bez pojmu celku, tohto dediča Reného Descarta a Georga Wilhelma Friedricha Hegela, sa nedá zdôvodniť zákonitosť, neoddeliteľnú od stochastičnosti. Preto je možná republikánska forma všeobčianskej demokracie, vlády občianstva formou výberu mocenských a primerane nezávislých riadiacich štruktúr nad týmito štruktúrami, orientovanými na realizáciu verejných záujmov.

Takto orientované a navzájom nezávislé riadiace štruktúry tvoria práve republiku a hegemónia riadeného celku nad týmito štruktúrami demokraciu. Ak účasť na výkone hegemónie má občan ako člen ľudského rodu kvalifikovaný primeranou sebarealizáciou, a teda aj vedomím verejných záujmov.

Štát sa včleňuje do republiky ako výkonná moc. V spoločnosti sa pravidelne uplatňuje vláda priemerných, niekedy aj jednookých vodcov. Najbezpečnejšie je ozajstné zdvihnutie úrovne priemernosti vlastnou iniciatívou ľudu, proti vlastným nerestiam a nedostatkom.

Štúrovské a hurbanovské povedomie svojbytnosti či identity sa tu menilo na národné povedomie, schopné krajných dôsledkov. Logika bola jednoduchá: keď ľudské práva, tak pre každého a pre každú kultúrnu reč. Slováci vo vedomí prežívania historických čias postavili skutočné vojsko, konali ako skutočný národ a začali vojnu za federatívne mocnárstvo.

Tvrdá vôľa prežiť

V týchto osudoch Slovenska sa odrazili aj spájajúce momenty dejín Európy, ako ich potom vystihlo Memorandum národa slovenského (1861).

Išlo o reálnu nádej krajiny, ktorú od neskorého stredoveku postupne odcudzovali sebe samej, brali jej zámerným tlakom a útlakom, úplatami, výsadami a rasovou nenávisťou morálne zodpovednú reprezentáciu. Nedostávalo sa jej ani dobovo primeranej ochrany záujmov, náležitej starostlivosti o blahobyt a kultúru ľudu a vždy bola hádzaná do anexionistických plánov.

Novou formou sa tu opakovali staré vojny a vpády, ale aj tvrdá vôľa prežiť. Pre túto pudovú vôľu zaznať tento ľud bolo chybou politiky, o kliatbe ktorej hovoril rakúsky spisovateľ Friz Grillparzer (1791 – 1872), že polovičatými prostriedkami sledovala polovičaté ciele.

Pravda, hoci platí, že do mentality ľudu sa od stáročí vryla otázka: Pod koho zasa padneme? a prejavovala sa nadmernou poníženosťou. To zostalo v sociálnej pamäti, no v novej dobe sa mení na skrytý a neutíšiteľný hnev voči komukoľvek, kto akokoľvek svojím subjektivizmom pripomína Tatára, Turka či kuruca.

Kto nepozná tento historický hnev na pohľad krotkých ľudí, nepozná Slovensko. Hnev spája deti vlasti akéhokoľvek pôvodu. Je v tom aj veľký kultúrny prísľub, ktorý sa nemôže natrvalo prejavovať iba v poézii, maliarstve, sochárstve či v hudbe.

Svojím patriotizmom sa zameriava proti brutálnemu inštinktu stáda, proti elementárnej morálke krvi, jednostrannej orientácii na bezohľadný pôžitok a materiálny zisk, proti vypínavosti, útlaku a frázam, ktoré pokrytecky zakrývajú skutočnosti a klamú vôľovo slabých a naivných.

Patriotická totožnosť

Typického človeka neohrozuje iba stádovitá opica v ľuďoch, ale aj nominalistický individualizmus, pokrytecky zakrývaný kult egoizmu, ktorý regulovala vypočítavosť a oligarchizácia mocenského útlaku, zakrývaného anarchizovaním verejnej mienky, ako aj deštrukciou filozofie skepticizmom v podobe celého spektra pragmatizmu.

Takáto anarchia za materiálno-technickej prosperity ohrozuje existenčné istoty čestných ľudí. Smeruje až k nihilizmu, ohrozuje potrebnú všestrannosť. Najnebezpečnejším úpadkom je barbarizácia mládeže.

Zmysel života nie je citové uspokojenie, no sebarealizácia celku života. Podstatou kultúry zostávala svedomitá vzájomnosť, podstatou egoizmu brutalita. Bola to typická ľudská sebarealizácia, ktorá vyhraňovala patriotizmus Slovenska a napokon určila jeho osobitosť ako moderného politického národa.

Nič na tom nezmenila zložitá etnogenéza, kolísavé uskutočňovanie spôsobov ako tento patriotizmus zrealizovať. Preto Slováci nikdy neboli separatistami. Vždy sme mali patriotickú totožnosť. Memorandovo zdôrazňujeme ideový princíp Európy, filozofického kontinentu ako podstatný motív slobodnej civilizácie.