Tomášovi Janovicovi k osemdesiatke
Vážnosť ponorená do srandy je nadľahčovaná smiechom, ktorý sa rovná váhe srandy vážnosťou vytlačenej.
Tento aforizmus je môj príspevok k riešeniu otázky, či humor zľahčuje alebo prehlbuje. Stotožňujem sa s názorom zaslúžilých humoristov Lasicu a Janovica, že prehlbuje, čo sa však nevylučuje s tým, že aj zľahčuje, presnejšie nadľahčuje. Vôbec – o čo pokojnejšie a krajšie by sa žilo, keby sme v myslení viac nahrádzali vylučujúce spojky „ale“ a „alebo“ či „len“ spájajúcou „aj“! (Janovic: „Niekto uznáva len slovo LEN a niekto aj slovo AJ.“ Má ešte pár ďalších aforizmov na podporu zlučujúceho AJ. Autor tohto textu: „Ja uznávam len AJ. Aj preto, že je to aj opak JA.“)
Takže prehlbuje aj nadľahčuje, alebo ešte – prehlbovaním nadľahčuje. Veď len skúste nafúkanú vážnosť ponoriť hlbšie do srandy – tak ju nadľahčí, že ju vypudí aj s vami, do jej hĺbky ani nenazriete.
Treba však chápať zdvihnuté obočie tvorcov a fanúšikov humoru, keď začujú slovo „ľahký“. Humor sa príliš často zľahčuje a odstrkuje na okraj tzv. vážnych umení a náuk a spomína sa ako niečo prídavné, ako prísada – soľ, korenie života, prípadne sa charakterizuje príliš všeobecne ako spôsob myslenia a života alebo životný postoj. Pôsobí to hlbokomyseľne a tým je odbavený. (Janovic: „Humor je uhol pohľadu. Blbšie to neviem povedať.“) Serióznejšie sa humorom zaoberajú filozofi, estetici aj teoretici ďalších humanitných disciplín od Aristotela po literárneho vedca Bachtina, psychológovia, odborníci na komunikáciu i sociológovia.
Humor sa definuje sám sebou, dá sa vystihnúť iba humorom. O vedecky sformulovanú definíciu humoru sa nikto príčetný nepokúša. Každý pokus o jeho definíciu skončí ako metafora, v najlepšom prípade humorná.
Pokus filozofický
Aj najväčší univerzálni myslitelia pristupujú k humoru takpovediac technologicky, čo je iste užitočné. Popisujú predovšetkým, z čoho a ako vzniká efekt smiešnosti, potom prečo tak pôsobí v komunikácii a v psychike, prípadne aj jeho psychologické, ideologické, sociálne a podobné funkcie. Pritom si očividne uvedomujú, že humor je veľmi špeciálny produkt ľudskej duše, možno rovnakého rangu ako umenie a že podobne ako umenie má vyšší zmysel, len akoby sa tomu zmyslu hanblivo vyhýbali.
Ľudia nie sú zďaleka takí múdri a správni, ako by človek súdil podľa seba.
Napríklad Arthur Schopenhauer: „…pôvodom smiešneho vždy býva paradoxná, a preto neočakávaná subsumpcia predmetu pod nejaký pojem, ktorý je preň inak heterogénny, a pre fenomén smiechu je podľa toho zakaždým charakteristický náhly vnem inkongruencie medzi takýmto pojmom a reálnym predmetom, ktorý sa ním myslí, teda medzi abstraktným a názorným.“ Tak. Ale na záver svojich veľmi zaujímavých poznámok K teórii smiešneho – o žarte, irónii, vážnosti, komike a humore – hovorí o humore ako o „smerovaní ducha, o odrode, dieťati smiešneho a vznešeného“. Veľký filozof korunuje svoje racionálne úvahy metaforou s dávkou pátosu, akoby potreboval fenomén humoru pomenovať, ale ostýchal sa ho pojať racionálne čoby mystérium „medzi nebom a zemou“, čím mu vlastne vyjadril rešpekt.
Schopenhauer použil slovo paradox a tento pojem je zrejme kľúčový pre humor – tam niekde bude, tým smerom. Je to niečo iné ako filozofova verbálna semioticko-sémantická inkongruencia… (Juj, bisťu, prepáčte, už budem dobrý, odteraz. Aj keď menej exaktný/presný, čo je pri humore v poriadku.) Teda iné ako určitá vnútorná nezhoda medzi slovným znakom a jeho zvyčajným významom, nenáležité označenie predmetu. Paradox spomína každý, kto sa hlbšie zamýšľa nad humorom, hoci nie každý mu prisudzuje smerodajný význam.
Mám na mysli paradox ako výsostne ľudský fenomén, prítomný v našom vedomí, v jeho vzťahoch k sebe a k svetu. Nijaký z tých zdanlivých, pre ktoré sa nájde vedecké riešenie či vysvetlenie, ani z tých umelých logických hlavolamov. Ide o paradoxy v štruktúre vedomia. Jeden zo základných je uvedomenie si nekonečna – nevieme si ho predstaviť a pochopiť, ale tak isto ani jeho opak, lebo čo je za konečnosťou? Čo bolo pred Veľkým treskom? Nijaký tvor sa tým netrápi, iba my ľudia so svojou dušou, ktorá nás robí ľuďmi.
Alebo iný veľký paradox: sami seba odsudzujeme za náklonnosť k negativizmu. Vyžívame sa v negatívnych a kritických informáciách, novinári nám ich štedro poskytujú, za čo ich principiálne kritizujeme. Apriórne negatívny, podozrievavý vzťah k svojmu okoliu vydávame za múdru obozretnosť a predvídavosť, za čo sa my lepší z nás príležitostne hanbíme. Lenže čo ak negácie v rozličných formách – od pokojných polarít cez napätia po zrážky či konflikty – sú podstatou behu sveta, pohybu telies v kozme aj v časticovom mikrosvete, výmeny energií, aj základom života, nebodaj tiež toho nášho duševného? Ako máme byť v súlade s negativistickým svetom a nebyť negatívni?
Ale možno práve cez humor, ktorý je od základu pozitívny? Nesmejeme sa predsa tomu, čo nás ohrozuje, z čoho máme strach a čo chceme zničiť. A ak sa smejeme, tak sme strach prekonali a nepotrebujeme to zničiť. Vieme sa s tým vyrovnať inak, s úsmevom.
Stačilo talmudrovania (T. Janovic), lebo na takéto otázky nemáme priestor ani kapacity. Ony totiž nemajú konca-kraja. V priebehu dejín filozofického osvojovania sveta sme už mohli zistiť, že základné otázky bytia sa rozmnožujú odpoveďami. (Také aforizmy by Tomáš Janovic sypal z rukáva, keby sa mu chcelo ondieť s abstrakciami cudzími nášmu ľudu i pracujúcej inteligencii.)
Pokus kozmologický
Paradoxy existujúce mimo logiky a kauzality – a kvantitou možno aj rovnoprávne s nimi, je ich predsa plný svet, vlastne naše vedomie – nám v podobe humoru dávajú pocit, že logika a kauzalita nie sú jediná platná paradigma, nie jediná možná, záväzná a povinná pre svet, ako ho reflektuje vedomie. Že buď sú aj celkom iné, nám neznáme a nedostupné, ale platné zákony behu sveta, alebo ich je nekonečné množstvo a každý dej a vzťah sa riadi vlastným pravidlom (naším slovníkom chaos, nezákonnosť, anarchia), alebo existujú iné svety s inými n-rozmernými priestormi, s inými hmotami a energiami či bez nich, aj s inými matematikami, v ktorých to chodí takto nejako alebo ešte úplne inak. A paradoxmi v našom vedomí svetielkuje ich záhadná existencia ako alternatíva tej našej. Pre nás nereálna, nemožná, ale ten pocit, že táto naša nie je jediná, ten nám oslobodzuje dušu a uvádza ju do takého vytrženia, až „tkne sa jej bičík prečudesný a srdce hupká vozvysok“ (Hvezdoslav, uhádli ste). Prozaicky: smejeme sa.
Dvere poznania sveta sa otvárajú k sebe.
Pomôžme si ešte starými kulinárskymi metaforami: veď aj soľ a korenie sa pridáva po štipkách. A cítime ich, bez nich by nám nechutilo. Ale aby sme si udržali kozmický záber: vezmime si skutočnosť ako hviezdne nebo. Privádzalo do úžasu aj suchého Immanuela Kanta, veľkého kaliningradského, v tej dobe königsberského filozofa. (Ešte k tomu mravný zákon v človeku – to neslobodno vynechať.) Hviezdy, ktoré môžu za to, aké je úchvatné, sú tie spomínané záblesky alebo priezory do tajomna, nezodpovedajúceho našim paradigmám. Svetielka iných, vzdialených, neznámych a nedosiahnuteľných, ale existujúcich svetov. Čierňava pozadia nech predstavuje bežnú realitu premietnutú v našich dušiach. Aký podiel z nej, z plochy nočnej oblohy majú voľným okom viditeľné hviezdy? Jedno percento? A predsa je hviezdna – je vysypaná tými žiarivými bodkami, ktoré nás fascinujú – bodky obrovského neznáma, čohosi úplne iného sa nám prihovárajú. Ak sme prívetiví, povznášajú, ak protivní, desia. Ale ony ešte aj žmurkajú a žmurkať sa dá len priateľsky s úsmevom. Sú ako humor v živote, ktorý je všade, a pritom ho je mizivé percento. Avšak cítime jeho chuť, prívetivých oblažuje, protivných rozčuľuje. Bez jeho iskričiek by to nebol život, ale čierna zívajúca prázdnota.
Keď vám vráska skĺzne do čela,
nájdite si svojho anjela.
Komu v srdci klope hlúpy spleen
zober sa a vyleť cez komín!
Zem je pod nami, mávam krídlami,
uchvátil ma pocit dosiaľ celkom neznámy –
veď sa môžem rukou dotknúť neba s hviezdami!
(Pieseň z komína, Krajíček/Mozart/Janovic)
Pokus geometrický
Humor je ďalší rozmer pravdy. Ľudia vedia pravdu v určitom výreze z reality. Uhol výrezu sa dá zväčšovať, v ideálnom (nemožnom) prípade až do úplných 360°. Humor ho roztvára na viac ako 360°. Pravdu zatiaľ vyjadrujeme na ploche, dvojrozmerne, takže to môžeme chápať ako jej tretí, priestorový rozmer. Ten umožňuje prehlbovanie zo samého začiatku tejto eseje. Ak pravdu vidíme trojrozmerne, je to štvrtý rozmer, ak štvorrozmerne, piaty atď.
Už ploché dvojrozmerné vedomie je prístupné humoru, ak pripúšťa, že pravda môže mať a zrejme má viac dimenzií, aspoň o jednu. Má schopnosť nahliadnuť za svoju plošnú vážnu skúsenosť. Trojrozmerné vedomie ešte ľahšie pripúšťa a vytuší štvrtý rozmer atď. Čím vyššia úroveň vedomia, tým prijateľnejší je preň humor a tým väčšia rozkoš z neho.
Pre jednorozmerné, lineárne vedomie je humor najbolestnejší, bytostne neprijateľný. To je vedomie totožné s vlastným chcením. Politici na vyšších či nižších vrcholoch moci sú ľudia s presilou chcenia nad vedomím. Veď len s najsilnejším chcením a nasadením sa dá uchopiť moc, vyhrať voľby a získať masu, ktorá má uhol zúžený na minimum – len na vlastný okamžitý záujem. Vládca s akým-takým vedomím má v sebe pozostatky širšej pravdy a znesie, keď sa mu pripomenie – nato boli šašovia. Ich páni, dediční mocnári si mohli dovoliť byť múdri – nepotrebovali chcieť, dostali moc do vienka. Až udržiavanie moci ich nútilo zužovať uhol.
Politici s nerozumnou túžbou po totálnej moci zužujú uhol úmyselne, aby bol ešte menší ako u masového voliča, aby ukázali, akí sú „naši“. Ich voliči im oplácajú tým istým, preukazujú bezvýhradnú oddanosť vodcovi. Submisívne zužovanie si uhla na oboch stranách, vzájomné podkladanie sa končí lineárnym vedomím, a to sa potom vládne! Jeden národ, jeden vodca, jedna dimenzia. Bez nuáns a rozličných aspektov, bez srandy. S klapkami na očiach je lepšie nepripúšťať si, že aj vpravo-vľavo je svet, či už ide o fanatika idey a moci alebo o ťažného koňa.
Pokus so živým humorom
Skúsme ešte pričuchnúť k podstate humoru bez definícií a bez metafor, len k živému príkladu. Keď poviem: jediná zaručene opätovaná láska je sebaláska, je to duchaplné, možno aj vtipné, ale príliš presné a logicky správne. Zaujímavé to je len ako významový skrat, takmer tautológia, ale nie je to humor. No keď poviem: moja sebaláska ostáva neopätovaná, to už je humor. Že prečo, ako a čím? Aj mne vyskakujú tieto otázky, ale radšej ich nechám tak – rozborom by som humor zabil.
Pozitívnym výdobytkom nášho socializmu sú trvalo udržateľné lepšie zajtrajšky.
Máme veľa rozporov v rozumom nepochopiteľných a neovládateľných citových, nevedomých, ale – pozor. paradox! – aj vedomých rozumových vnemoch a aktivitách. Lebo zďaleka nie všetky rozumové prejavy sú rozumné. Záujemcov o konkrétne príklady paradoxov zo života odkazujem na niektorú zo zbierok aforizmov Tomáša Janovica. Sú to paradoxy už v pikantnom humornom náleve.
Nie všetky paradoxy môžu byť humorné. Sú aj také, nad ktorými sa rozum zastavuje a končí každá sranda. Väčšinou sú z oblasti kolektívneho nerozumného rozumu ľudstva, napríklad že svojimi aktivitami privádza samo seba do záhuby, vie o tom a robí to ďalej. Alebo niektoré, vlastne mnohé prejavy aktérov politiky, všeobecné i národne špecifické. Slovensko je v tom svetová špička – taká malá krajina ako stvorená pre pohodu a také obrovské sprostosti pácha, sama proti sebe. Možno preto sa tu paradoxne zrodilo zopár skvelých humoristov, ktorí vedia aj také hlúpe a škodné rozpory inteligentne obracať na srandu. Patria k vrcholom národnej kultúry a aj vďaka nim vôbec prežíva naše kultúrne povedomie. Vedeli by sme si predstaviť slovenskú kultúru, napríklad, bez Lasicu a Satinského?
Všade samé paradoxy a človek by mal mať samé zlé pocity, od všednej namrzenosti až po kozmickú existenciálnu úzkosť z toho, že je toľko nepochopiteľných vecí vo svete aj v ňom samom. Samé trápenie, alebo – sranda? Z trápenia sa stáva veselie a humor jednoducho: keď sa tak rozhodneme. No až také jednoduché to nie je. Znamená to prekonať strach, úzkosť z neriešiteľného či neznámeho, v duchu sa usmiať a pozrieť sa na to všetko prívetivo.
Niekedy to ide ľahko, ale často si to vyžaduje značné duševné úsilie. Niekto je na to vybavený od prírody – taký smejo, nič ho nerozhádže – a niekto na to nasadzuje vôľu a intelekt. U humoristov sa pripája tvorivosť, ktorá býva vrodená (Janovic o Satinskom: „Z Jula padal humor tak prirodzene ako dážď z oblohy.“), ale dá sa aj dopestovať. Vynikajúci humoristi majú všetky tieto osobnostné zložky pohromade. Ich tvorba nesie známky geniality nemenej fascinujúce, ako diela vážnych umelcov. Že sa v tom úžase smejeme neznamená, že ide o ľahšie umenie, naopak – účinnejšie. Ale aj stredne kvalitná humoristická produkcia poslúži ako nápoveda, zábavný vábny príklad, že sa to dá a netreba brať veci tak vážne.
„Bol pre mňa živým dôkazom, že najlepší humor sa dá vyčariť z obyčajného života. Bol spontánnym majstrom v premieňaní každodenných trampôt na smiešne príhody. Nič ho nevedelo rozhádzať. (…) Neznamená to však, že bol ľahostajný. Svoje účty s nespravodlivosťou si vybavoval humorom.“ (Tomáš Janovic o Viktorovi Kubalovi)
Len naša prívetivosť k sebe a k svetu podporená umením humoristov by nepostačovala na potešenie z humoru, také napĺňajúce, že ho musíme ventilovať aj fyzicky – aktivovanou bránicou, ústami od ucha k uchu a vyrážaním neartikulovaných hlasových prejavov. Príjemné pocity nám spôsobuje viac iných vecí, materiálnych aj duševných, ale smiech na humorných paradoxoch je zvláštny a silný. Ak nás paradoxy netrápia, ale rozosmievajú, určite je aj v nich ako základoch humoru niečo, čo nás paradoxne rozveseľuje namiesto aby nás hnevalo. Zdá sa mi, že to väzí vo vyšších matériách, na ktoré je napojené ľudské vedomie, vlastne duša aj s jej nevedomými súčasťami.
Vyzerá to grandiózne a ako teória možno prevratne, ale treba opätovne zdôrazniť, že v humore sú tie kozmické paradoxné inakosti len v jemných náznakoch, v zábleskoch, v stopovom množstve. Človek má na ne citlivé detektory a nachádza ich nielen v tzv. intelektuálnom alebo v absurdnom humore, ale aj v situačnej komike, v rozličných zábavkách, v slovných hračkách, gagoch, paródiách, teda vo všetkých tradičných humorných žánroch. Samozrejme, nie v upadnutej kvalite. Sú aj v nehumornej tvorbe vo všetkých druhoch umenia; v literatúre je prítomnosť humorných prvkov často dôležitým indikátorom kvality – tvorcovia tým preukazujú slobodného ducha, nadhľad a odstup od reality. A sú aj v reálnom živote, ľudovo sa tomu hovorí príznačne: to nevymyslíš.
Pokus o odôvodnenie pokusov
Pokúsil som sa poodhaliť vznešený pôvod a priam svetoborný význam a zmysel humoru. Kladiem si otázku, či taký netaktný pokus o odhalenie neohrozuje jeho prirodzenosť, podstatu. Hádam nie, humor to už zvládne vlastnými silami, humorne. Zasmeje sa na tom. Humor už prežil bez ujmy onakvejšie pokusy o prevýchovu na vážne svedectvo o svete.
Výzvou k apoteóze humoru bolo pre mňa jeho notorické podceňovanie, že sa berie v kontexte vážnej kultúry ako čosi podradné. Tomáš Janovic spomína, že vošiel do viechy so Satinským a ozval sa potlesk a výkriky: „Julko náš drahý, poď sem a povedz nám nejakú kk…inu!“ Mne sa najprv zdalo, že to ani nemuselo byť zhadzovanie humoristu a jeho humoru, ale naopak dôkaz jeho obľúbenosti, vyjadrený, no, povedzme, čo najsrdečnejšie. Ale došlo mi, že to nebola tá pravá prívetivosť, nevyhnutná pre chémiu humoru. Ani prejav náklonnosti k veľkému a populárnemu humoristovi, lebo tam chýbala úcta, ktorá sa takto neprejavuje ani v najnižších cenových skupinách a ani zo srandy. Stačilo by napríklad, aby drahý Julko povedal takú… onú, na ktorej by sa nevedeli zasmiať a hneď by ju aj vztiahli proti sebe a bolo by po chémii.
Došlo mi, že rovnako demokratický ako humor je chýbajúci zmysel pre humor a jeho poníženie na nenáročnú, bezduchú zábavu. Ľudia v menej podnetnom prostredí spravidla nechápu sofistikovaný humor, rátajúci s určitým vzdelaním, kultúrnym rozhľadom a myslením a môžu naň reagovať podráždene. Aj vo vyšších vrstvách sú ľudia vzťahovační, lebo si strážia pred znevažovaním dôstojnosť, na ktorú sú zvlášť citliví, keď je domnelá.
Test/trest raconalitou
Pokiaľ ide o možnosť racionálne obsiahnuť a definovať humor, je to asi rovnako zložité ako s krásou. Estetika sa pokúša o krásu už takmer dve a pol tisícročia a je záslužné, že sa o kráse zamýšľa a rozpráva. Ale v konečnom dôsledku sa naše racionálne poznanie len približuje k priznaniu, že krása je akurát to „ešte niečo“, to neobsiahnuté, prečnievajúce nad racionalitou. Tým sa dostávame aj na dohľad k múdrosti zmierenia, že ju nikdy celkom nepochopíme a že je to tak dobre. Že krása tu nie je na pochopenie, ale na naše zušľachtenie a na dobrý pocit z neho. Že je samoúčelná. Čo nás neodrádza od ďalšieho skúmania umenia, písania kritík, monografií, štúdií, recenzií, ale to je súčasť zušľachťovania – to je kultúra. Človeka to baví.
S humorom je to dokonca zložitejšie – je ešte samoúčelnejší. Humor sa bytostne vzpiera, uniká racionálnemu poznaniu podobne ako krása, ale hneď ako začneme o ňom racionálne uvažovať. Teda preventívne. Dáva najavo, že nestojí o racionálne výklady. Krása vyvoláva dobré pocity z toho, že zušľachťuje a o tom sa dá systematicky uvažovať. Humor spôsobuje čisté potešenie bezprostredne a vstup racionality môže byť násilný a všetko pokaziť. Občas sa jej ubráni tak, že ju tiež obráti na smiech. To bezprostredné potešenie z náznaku paradoxu, že aj nespochybniteľné je pochybné a nič neplatí absolútne, nie je na špekulovanie, ale na zasmiatie. Potom sa ďalej riadime tou istou logikou a kauzalitou, lebo je to praktické, ale vďaka humoru o nich vieme svoje a nie sme úplne v ich moci.
Racionalita potom trestá humor za jeho nepoddajnosť tak, že ho podceňuje, verejne zhadzuje a kladie nižšie na rebríčku ľudských hodnôt. Asi preto, lebo chápe, že by mal stáť ak nie nad ňou, tak zarovno. Racionalita so sklonom k dominantnosti to nemôže pripustiť z praktických dôvodov, veď ako by to vyzeralo, keby vládla sranda podľa paradoxov? Pritom humoru vonkoncom nejde o dominanciu. Len o to, aby mohol vykonávať kontrolu moci racionality, vyvažovať ju a aby ho ona za to nechcela umravňovať. Čo neznamená, že je proti racionalite, ani že je iracionálny. Je k nej komplementárny, čiže ju doplňuje tak, že ju poľudšťuje. Človek je totiž tvor paradoxný. V oblasti poznania sa racionalita správa úplne iracionálne. Skúša odomknúť, občas aj vyvaliť jeho dvere, ktoré sa však otvárajú dovnútra.
Humor je radosť zo žiary nepoznaného sveta, ktorá preniká cez škáru, keď pootvoríme dvere poznania k sebe. A úsmev pre racionalitu.
Vysoko vyvinutá racionalita, ktorú možno nazvať múdrosťou, humor uznáva a dáva mu priestor v štruktúrach myslenia. Konkrétny príklad: Albert Einstein, azda najväčší génius modernej vedy, mimochodom, človek s obrovským zmyslom pre humor. Nebudeme sa zaoberať ukážkami jeho vtipnosti, ale zameriame sa na nevyhnutné predpoklady pre humor, ktoré Einsteinova komplexná osobnosť spĺňala v miere vrchovatej. Je to predovšetkým nezávislosť od tradičných, všeobecne rešpektovaných vzorcov myslenia. Umožnila mu uplatniť úplne nové vedecké postupy a urobiť známe prevratné objavy, ktoré určili novú tvár nielen fyziky, ale aj filozofie. Ďalej, uznanie iných ako exaktných, logických a kauzálnych štruktúr vedomia, úcta k humanitným disciplínam a k umeniu – spomeňme napríklad výrok „predstavivosť je dôležitejšia než znalosti“.
Hneď niekoľko vzácnych vlastností dokumentuje svedectvo jeho mladšieho kolegu Wernera Heisenberga o neriešiteľnom rozpore, ktorý vnášala do výkladu istého javu Einsteinova hypotéza: „Einstein sa ani len nepokúšal vnútorný rozpor tohto výkladu odstrániť. Pojal tento rozpor ako niečo, čomu azda budeme môcť porozumieť pomocou úplne nových myšlienkových pochodov.“ Tu je pokojná a pokorná akceptácia toho, že problém je neriešiteľný, ale azda nie definitívne; tiež pokojná, hoci „nevedecká“ (bez dôkazov) istota o správnosti vlastnej hypotézy – na základe intuície, cítenia, viery? (Aktuálne to ilustruje jeho hypotéza gravitačných vĺn, potvrdená pozorovaním až v roku 2016.) Vedomie toho, že vedecké myslenie aspoň v súčasnom stave nie je jediné možné a že existuje aj zásadne iné, pre človeka neznáme a nedostupné, možno zatiaľ, teda samozrejmá otvorenosť voči existencii iných paradigiem.
Einsteinovi venujem toľko priestoru preto, lebo je to jedinečný príklad, že duševné kvality podmieňujúce humor v spojení s veľkou racionalitou vedú k tvorivosti – aj vedeckej – epochálneho významu.
Sebakritické myslenie
Už vieme, že filozofické otázky sa rozmnožujú odpoveďami, ako keď sa stínajú hlavy hydre či drakovi – vždy narastú nové dve, najmenej. Podobne sa myšlienky rozmnožujú vypovedaním. Vyslovená myšlienka inšpiruje k novým myšlienkam, ktoré dávajú na množiace sa otázky adekvátne rastúce množstvo odpovedí. A tak do aleluja, najmenej zopár storočí, dnes už neznesiteľne vystupňovaným tempom. Myslenie získalo totálnu prevahu v živote spoločnosti, v kultúre, aj v duši človeka. Tak sa premnožilo, že degeneruje. V mene moci úplne potlačilo regulatív, ktorým je étos. Lebo aj myslenie je najsilnejšie, keď je bezohľadné.
Umelci a osobitne humoristi udržiavajú pri živote iné, podstatnejšie zložky duchovnosti ako účelové, racionálne, logické myslenie. Aj taký prenikavo mysliaci aforista Tomáš Janovic. Jeho presné, hutne vyjadrené postrehy a myšlienky inšpirujú, oplodňujú duše ľudí. Ale pozor: Janovicove myšlienky vyrastajú zo živnej pôdy étosu, morálneho cítenia, a on nie je plemenný mysliteľ ani inseminátor, ale šľachtiteľ. Jeho étos stimuluje to, čo tu tragicky chýba – sebakritické myslenie.
Pokus zavŕšený
Namiesto záveru bonus pre Tomáša, aby to venovanie nebolo také platonické: Humor je sex duší a smiech je orgazmus.
- Autor aforizmov: Peter Birčák
Peter Birčák (1955)
Absolvoval moskovský Gorkého literárny inštitút. Preložil niekoľko kníh ruských autorov, publikoval články o ruskej literatúre a o prekladoch. V rokoch 2006–2009 bol riaditeľom Slovenského inštitútu v Moskve.