K filozofii socializmu Gáspára Miklósa Tamása

13.07.2017 17:00

Za jednu z charakteristických čŕt vývoja na Slovensku po roku 1989, ale aj v ďalších - nie len postsocialistických - krajinách, možno považovať istý paradox: veľká časť populácie prestáva byť schopná identifikovať sa s existujúcim demokratickým poriadkom, hoci ten stelesňuje mnoho ideálov moderných európskych dejín, za ktoré sa viedli stáročné boje. A dôvodov na rezignáciu nie je málo.

G.M. Tamás: K filosofii socialismu.
G.M. Tamás: K filosofii socialismu.

Prvý dôvod určite súvisí s prehnanými očakávaniami obyvateľov východoeurópskych krajín v roku 1989, keďže liberálna demokracia sa mnohým javila ako všeliek, ktorý sa jednoducho naordinuje a ani sa nenazdáme a budeme tu mať „raj na zemi“. Ešte donedávna sa javili západné krajiny ako vzory dokonalosti, hoci i tieto krajiny zápasili, a dodnes zápasia, s mnohými problémami. Mnohí z nás si vari ešte spomenú, že v diskusiách na prelome milénií často ako dostatočný argument postačovalo vysloviť čarovnú formulku, „na Západe je to tak“. Dokonca sa zdalo, že aj tráva bola vtedy na Západe zelenšia ako u nás. Z toho sme zrejme už dúfajme vytriezveli.

Druhý dôvod pravdepodobne súvisí so spoliehaním sa na schopnosť práva v celej komplexnosti regulovať spoločnosť. Akoby princípy vychádzajúce z našej sociálno-liberálnej ústavy boli schopné samy osebe zabezpečiť jej spravodlivé fungovanie. A to bez nášho osobného vkladu, angažovanosti, občianskych cností a pod. Samozrejme, opak je pravdou a núti nás vysloviť banálny poznatok, že kvalita každého politického zriadenia stúpa a padá na „sociálnom kapitáli“, t. j. na ľuďoch.

Tretí, samozrejme určite nie posledný dôvod k miestami až patologickej rezignácii na ideály roku 1989, ktorý možno uviesť, je naša skúsenosť s etablovaním veľkej časti nových ekonomických a mocenských elít v 90. rokoch minulého storočia. Do spoločenskej pamäti väčšiny obyvateľstva sa silno vryli spôsoby privatizácie štátneho majetku, mafiánske praktiky, zastrašovanie, dodnes bujnejúca korupcia, ako aj malá vymožiteľnosť práva atď.

Možno konštatovať, že i kvôli týmto skutočnostiam sa mnohí ľudia až priveľmi rýchlo „normalizujú“, t. j. prispôsobujú zabehnutým vzorom konania, a už v mladom veku konajú oportunisticky – často s ohľadom na budúce konzumné možnosti. Stráca sa viera v demokratické inštitúcie. Mnohí nielenže neveria, že fungujú tak, ako majú, ale stratili i vieru, že môžu fungovať tak, ako majú. I preto dnes počuť hlasy, ktoré hovoria o „reálnej demokracii“ ako o ekvivalente k „reálnemu socializmu“.

Nová normalizácia

Ťažko presvedčiť občanov východoeurópskych krajín o opaku, pretože mnohé inštitúcie skutočne nefungujú adekvátne. To patologické na tomto stave však je, že namiesto toho, aby sa občania vehementne dožadovali naplnenia existujúcich ústavných záruk – občianskych, politických, sociálnych, kultúrnych či ekologických – veľká časť obyvateľstva sa podobne ako v čase normalizácie uzatvára do „svojich svetov“ a namiesto toho, aby transparentným spôsobom chcela realizovať svoje životy, nachádza vlastné spôsoby na zabezpečenie toho, čo potrebuje.

Omnoho nebezpečnejšia než rôzne formy korupcie ako sprievodného javu tejto „novej normalizácie“ je však iná skutočnosť. U tých občanov, ktorí tieto „cestičky“ k saturovaniu svojich potrieb nenájdu, je prítomná tendencia utiekať sa k radikálnym reakciám, tak pravicovým, ako aj ľavicovým, ústiacim často až do extrémizmu. Ten pravicový nie je náročné argumentačne diskvalifikovať, i keď „boj“ s ním je po voľbách do Národnej rady SR v marci 2016 na programe dňa.

O čosi zložitejšie je teoreticky sa vysporiadať s ľavicovým extrémizmom, pri ktorom treba mať na pamäti, že zjednodušujúca kritika trhovej ekonomiky, bez dostatočného zreteľa na komplexnosť tak ekonomických, ako aj ďalších spoločenských procesov, môže pôsobiť vzhľadom na nárok prispieť k ľudskej emancipácii a nárastu slobody, kontraproduktívne. Ostáva teda veľkou úlohou dneška osvojiť si schopnosť vidieť modernú spoločnosť v jej komplexnosti, ale aj komplikovanosti. Z toho vyplýva uvedomenie si (žiaľ) nezrušiteľného faktu, a teda, že sa stále budú vynárať rozpory a vznikať menšie či väčšie krízy a že rôzne skratkovité a zjednodušujúce riešenia ponúkané extrémistami, ku ktorým je nutné priradiť i neoliberálov, narobia – veľmi mierne povedané – viac škody ako úžitku.

Patologická kritika

V tomto ohľade prinášajú texty Gáspára Miklósa Tamása osvieženie, ktoré môže „občerstviť“ slovenské (nielen) ľavicové kruhy. Nie práve malá časť z nich sa totiž akoby nachádzala v dvoch extrémnych pozíciách, ktorých najvyhranenejšie artikulácie ústia až do patologickej kritiky takmer všetkého a všetkých. Niekedy sa skutočne zdá, že aj keby sa na Slovensku podaril akýkoľvek úspech (v rôznych oblastiach), tak bude to vysvetľované ako „náhoda“ a, naopak, každý neúspech je dôkazom „nefunkčnosti systému“ či našej „zaostalosti“, „provinčnosti“, „det(d)inskosti“ a podobne.

Jednu z týchto pozícií možno azda označiť za „nostalgickú“, keďže jej stúpenci všakovakým spôsobom hľadajú argumenty, ako jednak ospravedlniť režim rokov 1948 – 1989 a na druhej strane sa snažia delegitimizovať režim súčasný, pričom nezriedka vidia len to, čo vidieť chcú, a to paradoxne miestami vedie až ku komickému „mixu“ rôznych konzervatívnych, socialistických, marxistických, leninských a ďalších ideí, z ktorých najtragickejšie sú spojenia s ideami nacionalistickými a miestami zaváňajúce až priamo fašizmom.

V tomto ohľade – i keď môžeme so všeličím u Tamása nesúhlasiť a všeličo mu vyčítať (zvlášť rozvláčnosť jeho textov, ktorá sťažuje ich pochopenie) – je azda kľúčová téza celého jeho premýšľania o socializme vo východnej Európe, a teda, že režimy „reálneho“ socializmu nedokázali prekonať rozpor medzi kapitálom a prácou, t. j. odlúčenie producentov od produkčných prostriedkov: „vyvlastnenie vyvlastňovateľov" nebolo koncom odcudzenia“ (kapitola Pravda a trieda). To možno vnímať ako dôležitý východiskový bod, ktorý by mohol zbaviť „nostalgických“ ľavičiarov ich často až náboženského dogmatizmu, vzťahujúceho sa na minulý režim: „Režim sa síce nazýval „socialistickým“, ale pravý socializmus panoval iba vnútri strany.

Keď teda počujeme starnúcich východoeurópskych „komunistov“ nazývať ich milovaný režim práve takto, majú skúsenosť, o ktorú sa môžu opierať: ich úplne reálne členstvo vo vybranej spoločnosti, ktorej motivácia sa opierala jednak o legitimizujúcu ideológiu, ktorá sa obracala k budúcnosti a ktorá bola nasýtená racionalistickou filozofiou a kultom vedy (vďaka nemu sa zdalo, že strana disponuje vedením, v zmysle vedomosťou), jednak o staromódnu morálku, ktorá vysoko vyzdvihovala tvrdú prácu, bezmedzné úsilie, rovnoprávnu dôstojnosť, úctu k utlačovaným, medzinárodnú solidaritu a intelektuálnu priebojnosť.

To je oveľa viac, než čo subalterné triedy obvykle dostávajú.“ (Kapitola Marx o roku 1989.) V tejto súvislosti je teda nutné zdôrazniť skutočnosť, na ktorú Tamás neustále upozorňuje, že reálno-socialistické režimy majú neodškriepiteľné zásluhy na modernizácií východoeurópskych národov a prekonávaní (sic) „kastovej“ spoločnosti.

Odmietanie všetkého

Práve v zdôrazňovaní „historického“ prístupu k sociálnej kritike sa otvára priestor na elimináciu druhej z radikálnych pozícií, ktorú možno označiť za „kategorickú“ , a ktorú zdieľajú predovšetkým „ahistorickí“ a „akontextuální“ ľavicoví liberáli. Tí zvyknú až fanaticky trvať na mechanickom prenose tých normatívnych princípov, ktoré vzišli z bojov za uznanie v západoeurópskych krajinách. Neberú pritom ohľad na odlišné historické skúsenosti, čím fatálne podceňujú schopnosť občanov Slovenska hľadať vlastnú cestu k dobre usporiadanej spoločnosti. Nechcú sa poučiť ani z udalostí typu brexit či zo zvolenia Donalda Trumpa – nehovoriac o (dúfajme) momentálnej neschopnosti západoeurópskych krajín zabezpečiť elementárnu bezpečnosť vo svojich krajinách, ktoré odoberajú výsadne miesto anglo-amerického prístupu či „ceste“ k správe vecí verejných.

Pre „kategorickú“ pozíciu je charakteristické aj odmietanie takmer všetkého, čo nejako súvisí s minulým režimom. Neuvedomujú si, že len veľmi plytký či zideologizovaný pohľad na ponovembrový vývoj môže prehliadnuť jeho ambivalentnosť.

Vo viacerých oblastiach spoločenského života sa vôbec nedá hovoriť o progrese, práve naopak, v mnohých, často na prvý pohľad banálnych veciach sme konfrontovaní s prudkým regresom – nech si na toto konštatovanie spomenú „kategorickí“ kritici, keď budú napríklad hľadať pre svoje dieťa voľné miesto v jasliach či škôlke, respektíve čakať na operáciu či aspoň odborné vyšetrenie, nehovoriac už o omnoho závažnejších skutočnostiach, ako sú napríklad hladové doliny či existencia skutočných slumov. V tomto ohľade možno upriamiť pozornosť na Tamásovu tézu, že marxizmus je buď radikálny historizmus (v zmysle nemeckého termínu der Historismus), alebo nie je ničím: „ústup od socializmu k rovnostárstvu, od Marxa k Rousseauovi, ústup od kritickej teórie k ahistorickej morálnej kritike, od Hegela a Marxa ku Kantovi bol v dejinách ľavice skôr pravidlom než výnimkou“ (kapitola Základy politickej filozofie socializmu).

A práve historická rekonštrukcia možných dôvodov, ktoré viedli k tomu, že sa postsocialistické krajiny stali po roku 1989 de facto viac kapitalistickými než krajiny na Západe, je azda najviac hodnotnou časťou práce pre aktualizovanie sociálnej kritiky, v zmysle neakceptovania tejto novej normalizácie, v ktorej žijeme, a ktorá je v určitom zmysle nebezpečnejšia – ak domyslíme niektoré súčasné tendencie do krajnosti –, než tá v 70. – 80. rokoch: „V našom relatívne rovnostárskom svete si už príliš nedokážeme predstaviť pohŕdanie, ktorému v poľnohospodárskej kastovnej spoločnosti čelil „sprostý človek“ (čo pôvodne znamenalo len „prostý, neurodzený človek“)."

Prarodičom väčšiny Východoeurópanov sa od zástupcov statkárov, od predstavených a od četníkov bežne dostávalo faciek a kopancov, načo museli pobozkať ruku, ktorá ich udrela. Prvý prezident Maďarskej republiky z roku 1918, revolučný gróf Károlyi, jeden z najbohatších veľmožov mocnárstva, bol prvýkrát vážne naklonený k zrade svojej aristokratickej kasty, keď po úspešnej poľovačke zistil, že v loveckom zámočku jeho úslužného urodzeného bratranca našiel každý hosť v posteli roztrasenú nahú rumunskú vidiečanku, podobne ako dnes nachádzame na vankúši v hotelovej izbe čokoládu ako pozornosť podniku“ (kapitola Kapitalizmus v čistej podobe).

Emancipačné heslo dňa

Určite je potrebné mnohé dodať k Tamásove knihe, mnohé vysvetliť, hlbšie premyslieť, doštudovať či priamo kriticky odmietnuť.

Ak však platí diagnóza doby, na ktorú bezpochyby poukazujú mnohé indície – a ktoré sú vo všeobecnom povedomí ľudí, ako som uviedol na začiatku tejto krátkej úvahy, a teda, že východoeurópske spoločnosti sú konfrontované s prehlbujúcou sa oligarchizáciou spoločnosti či dokonca refeudalizáciou, emancipačné heslo dňa musí smerovať k uchráneniu modernizačných výdobytkov druhej polovice 20. storočia, no zároveň by sa malo vyhnúť excesom, ktoré táto modernizácia „zhora“ so sebou niesla.

A musí to byť zároveň späté s jasným zdôraznením pozitívnych aspektov ponovembrovej transformácie, nie s ich znehodnocovaním vágnymi, nekompetentnými či často nekorektnými argumentmi.

Ľubomír Dunaj

Od roku 2016 pôsobí na Inštitúte politológie Prešovskej univerzity v Prešove, kde prednáša kurzy zamerané na politickú filozofiu, teóriu demokracie a globalistiku. Výskumne sa venuje problematike spravodlivosti a demokracie v podmienkach globalizácie a komparácii vybraných západných (Frankfurtská škola, pragmatizmus) a čínskych (konfucianizmus, taoizmus) filozofických škôl/smerov.

Ľubomír Dunaj, filozof

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#socializmus #populácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk