Rád by som sa s ním stretol, na všeličo sa ho opýtal. Predstavujem si, že hľadím do tej zošúverenej tváre, takej, ako ju poznáme z posledných fotografií, tváre, v ktorej azda nezostalo nič iné, iba bezradnosť nad vlastnou krehkosťou, samota a smútok. Možno by bol potrebný pohárik, aby sa jazyk rozviazal. Osmelil by som sa: „Prečo ste sa stali ministrom kultúry v čase, keď pokorené Československo začalo normalizovať svoju slobodu? Aké to bolo pre básnika, sedieť za pracovným stolom a koncipovať z vopred prefabrikovaných fráz politickú prózu typu: Rešpektovať leninské princípy kultúrnej politiky?"
Samozrejme, nebol by som taký drzý, úcta by mi to nedovolila. Najprv by som sa rozhovoril o veršoch, ktoré v sebe dodnes nosím ako vlákna v tkanive svojho vnútra. Veď i dnes sa občas pristihnem, že cez ne hľadím na mesto či les, ktorým kráčam, keď pozorujem na oblohe poslednú odmocninu vtáka či strom, ako cúva do jesene. Ak by sa reč uvoľnila a prišiel by rad na otázky, začal by som takto: „Aké to vlastne bolo, s tým Bohom? Zomrel naozaj náhle vo štvrtok ráno? Nebol pre vás azda už dávno pred tým mŕtvy?" Viem, je to smiešna predstava. Veď, v ktorej kaviarni by som ho našiel, v mene čoho by som sa mu bol prihovoril. A bol by mi odpovedal? Ak by predsa, z akéhosi rozmaru chvíle, i odpovedal, poznal by azda on sám odpoveď na hlavolam svojho života?
Válka som svojho času nazval spojencom našej vzbury proti režimu. Čo ak som sa pomýlil, opísal som Válka takého, akého som ho chcel vidieť, nie takého, akým naozaj bol. Nuž, čítal som Válka znova, od prvotín v štýle katolíckej moderny až k socialistickému realizmu Slova. Cítil som, ako sa od zbierky k zbierke citový svet básnika komplikuje. Od melanchólie a intimity prvých básní, k hrôze a úžasu, sarkazmu a irónii, cez historickú tragiku a kozmický pesimizmus, až k husej koži nihilizmu. Overil som si, že Válkove verše sú pre mňa stále súčasné a „dostali“ by ma i keby som ich dnes čítal po prvý raz. Narazil som samozrejme aj na tie známe falošné tóny; stranícky optimizmus, do ktorého básnik unikal sám pred sebou.
Zistil to i Válek?
Literárny vedec Valér Mikula, ktorý zostavil knihu Básnické dielo – Miroslav Válek (Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, 2015) a je autorom jej doslovu s názvom Básnik medzi zúfalstvom a triumfom, podáva interpretáciu básnikovho pohybu, ktorej by sme azda mohli i uveriť. V básnikovom živote netreba hľadať žiadnu záhadu. Bol tým, čím bol; mimoriadne nadaný básnik, vrúcne prijatý čitateľskou verejnosťou, ospevovaný kritikmi, no zároveň človek cieľavedome stúpajúci po rebríku politickej kariéry. Najprv člen komunistickej strany, potom člen výboru Zväzu slovenských spisovateľov, neskôr tajomník zväzu, napokon minister kultúry. Básnik sa chytil do pasce kariéry, pripravil sa o nevinnosť a tým postupne celkom znehodnotil svoje verše. V Mikulovom náčrte sú však prvky, ktoré mi bránia prijať také pohodlné riešenie.
Za vrchol básnikovho diela Mikula považuje rané verše z konca 40. rokov. Uznanie nájde i pre Dotyky. Tu súhlasí s Jánom Ondrušom, že „v melodických erotických básňach Dotykov dosiahol Válek hranice svojich možností“. „Zistil to i Válek,“ dodáva Mikula, „preto tá neposednosť, pokúšanie všetkého, nepokoj, až hnevlivá posadnutosť.“
Na všetko, čo Válek napísal potom, sa Mikula díva s dešpektom, ktorému nerozumiem. Prekážajú mu hlavne dlhé básne. Vysmieva sa z Válka, že je konštruktér. Tie skladby, píše Mikula, sú rovnako ako montované činžiaky – typickými „modernými“ stavbami svojej doby, a dnes už ťažko pochopíme, prečo sa nimi – jednými i druhými – doba pýšila. Čítam oné Válkove konštrukcie v Petržalskom činžiaku, idem si oči vyočiť, no medzi Válkovým textom a montovaným činžiakom žiadnu podobnosť nevidím. A čudujem sa Mikulovmu čudovaniu. Nečítal vari konštrukcie svetových básnikov? Eliotovu – Pustatinu, Whitmanove Steblá trávy či Cantos Ezru Pounda? Nech sa snažím, ako chcem, v Zápalkách neviem uzrieť vrchol. Neskoršie Válkove verše idú ďalej, omnoho ďalej. Prinášajú do poézie celkom nové kompozičné postupy a novú reč, akú sme predtým nepočuli. Pre Milovanie v husej koži Valér Mikula nevie nájsť jedno dobré slovo. Ja v nej, naopak, počujem Válkovu najautentickejšiu výpoveď.
Práve pri nej sa chcem pristaviť: uviesť do našej pozornosti básnikovu fascináciu večnosťou i jeho spor s Bohom.
Básnik existencie
V roku 1946 v knižne nepublikovanej básni Domáca úloha Válek píše: „… a my Ti Bože nepovieme kde sme/ sme dneska tu a zajtra nebudeme/ na tejto zemi deťmi tejto zeme/ niečo v nás horí niečo hasne zase/ Ty preto pochopíš že v tomto smutnom čase / jedinou dobrou témou na úlohu / je písať pozdrav mladosti a Bohu.“
V roku 1965 v básni Óda na boha zvierat o dvadsaťjeden rokov starší básnik napíše: ,,Jazvece, supy, líšky, / priznajte sa: / musí existovať nejaký boh, / slepý, / zodpovedný boh! / Dúhové muchy, boha vášho, / neviditeľného / stiahneme z božích nebies / za osem muších nôh."
Čo sa za tých dvadsaťjeden rokov odohralo? Válkove básne sú plné stôp. Vydajme sa po nich. Prvá stopa je už v citovanej študentskej prvotine. Smútok z pominuteľnosti, oproti ktorému odkaz k Bohu pôsobí ako púťový obrázok. Smútok. Každý, kto Válka čítal, vie, že je v prvom rade básnikom smútku. Všimol si to i Mikula: „Ako to,“ píše, „že si dobová kritika nevšímala, že Válek je vari najväčším prelievačom sĺz v modernej slovenskej poézii?“ No Válek nezostáva pri neškodnej mladíckej melanchólii, postupne, zbierka za zbierkou, jeho smútok prerastá do existenciálnej úzkosti až napokon vrcholí v kozmickej beznádeji Milovania v husej koži.
Ďalšou stopou je túžba. V Dotykoch ho počujeme, ako šepká: „Nepochopiteľné veci, / prijmite ma k sebe, vstúpte do mňa všetkými zmyslami, / dotýkajme sa navzájom / tak ako sa husieľ dotýka slák.“ Báseň Robinson (až na čudný happy end) je celá o túžbe: „Večer, / keď si už naši doma ľahli, / potajomky som chodil po prístavoch, / Hľadal som loď, ktorá by stroskotala, / hľadal som vietor, / hľadal som svoj ostrov / večne zelený.“ A o niečo neskôr: „V ďalekej krčme som sedel / a, čierne kruhy pod očami, / pil som žltý grog. / Pil som štvrtý rok. / Pil som ako sa pije z oceána, / veľkými dúškami a bez prestania, / pil som lode a ryby, / kamene, ktoré vyplávali na povrch, / práve tak ako ďaleké ostrovy.“ V Štvornožcoch si vystačí so strohým konštatovaním:// „Čosi tu chýba, čohosi je mi ľúto.“// A, samozrejme, samovražda. Válek sa k téme samovraždy vracia s precíznosťou bádateľa. Opisuje ju s nevšednou empatiou, poctí ju množstvom nežných metafor: „Keby chodil niekto kto tak visel, / ten by musel hrozne hlavou kolembať, / ten by musel hrozne hlasno zvoniť.“ A básnik? Každý deň si uväzuje kravatu a myslí na to isté. Nenechá nás na pochybách, že tomu zvoneniu rozumie. S motívom samovraždy sa vo Válkových básňach stretáme od ranej básne Lynčovaný až po povinne optimistické Slovo. I tu mu však ukĺzne: „Len povedz: Ži a ver! / Noc, jednoznačná ako revolver. / A celá pravda v jednom náboji.“
Možno je samovražda u Válka iba rubom túžby. Ak túžba v živote nenachádza to, čo jej bytostne chýba, môže sa obrátiť k smrti. Smrť je vo Válkových veršoch všadeprítomná. Pre jeho poetiku je tak zásadná, že do absolútneho denníka si napíše: „Poézia je niečo iné vážení! / Začína sa to vtedy, / keď spozoruješ, ako sa v tebe pohol kostlivec, / ako ti zvnútra siahol do vrecka a skúma / rok, mesiac a deň narodenia.“
Nuž, toto všetko: fascinácia smrťou, úzkosť z konečnosti, tvárou v tvár túžbe po čomsi, čo tu nikde nie je, a neprestajné skúmanie možnosti samovraždy vo Válkovi odhaľuje básnika existencie, temperamentom podobného Albertovi Camusovi. Camus je radikálny – pre neho je existencia skrz-naskrz absurdná a základnou otázkou filozofie je preto otázka samovraždy. Válek sa zdráha. Logika vecí ho však núti. Ak je svet taký, ako ho v prísne materialistickej mysli vidí, dôslednosť ho nevyhnutne vedie tam, kam sa srdcu nechce. K tomu kroku sa odváži až v zbierke Milovanie v husej koži.
Výbušný koncentrát
Tu si všimnime ešte jeden aspekt básnikovho vývoja. Do spočiatku malého priestoru subjektívnej lyriky Válkovi postupne vstupuje celý svet. Básnik dokáže do niekoľkých veršov vtesnať samotu lyrického subjektu, kozmos i dejiny. Práve tento výbušný koncentrát ma na Válkovej poézii fascinuje. Smútok márnej existencie pozoruje z kozmického odstupu. Díva sa naň z prázdnoty vesmíru, začleňuje ho do tragiky dejín. Lebo pre Válka sú dejiny v prvom rade sledom katastrof; malých každodenných ľudských tragédií i veľkých politických.
Áno, možno mu vyčítať, že obrazy tých katastrof čerpá prevažne z reálií ideologického nepriateľa: píše o Amerike uvoľneným tónom, tak ako to robili Ginsberg či Ferlinghetti. Jeho veršom však nemôžeme celkom uveriť, prelieva totiž slzy hnevu nad krajinou, v ktorej nikdy nebol, zatiaľ čo o temných dejinách zeme, v ktorej žije, mlčí. Doma nám namiesto dejín núka iba plagátové slogany v záverečných veršoch veľkých básní. Z prázdnoty vesmíru, z tragiky dejín uniká do utópie pokroku. Podobu utópie preberá už hotovú z rúk doby, ktorá ju práve vytvorila. Otázka, nakoľko Válek komunistickej utópii veril, zostane zrejme navždy nezodpovedaná.
Do jeho raných veršov sa začiatkom 50. rokov začína vkrádať ideológia. Po smršti existenciálne rozorvanej výpovede sa i v tých najlepších básňach na záver objaví pár povinných úklonov utópii. Pôsobia nepatrične. Netlmia úzkosť, ktorá preniká celou básňou, iba ju svojím falošným gestom podčiarkujú. Domnievam sa, že i sám básnik si musel byť vedomý tohto paradoxu. Neviem si pomôcť, počujem v tých veršoch skrytú iróniu.
Nihilizmus Milovania v husej koži hlboko znepokojil literárneho kritika Milana Hamadu. To znepokojenie je závažné, veď Hamada azda viac než ktorýkoľvek iný kritik Válkovej poézii naozaj rozumel. Keď sa preľakol, nemýlil sa, veľmi dobre vedel, čoho sa bojí. To, čo Válek napísal, bolo naozaj desivé, no po prvýkrát to bolo i úplne pravdivé, až na dreň kosti. Toto Válek chcel: „Príď báseň, buď pravdivá!“
Hamada vedie Spor s básnikom. Píše: „V predposlednej zbierke povedal Miroslav Válek: Človek je večný. V poslednej: Ach človek! Slnečník slnečnice, dáždnik dážďoviek, barlička pod pazuchami hliny! Teda nič, skoro nič. A toto gesto ničovania vytvára základný básnikov postoj.“
Spor so sebou i s Bohom
Mne nie je ľúto za Válkovým večným človekom. Veď práve odstránením kulisy večného človeka básnik odkryl to, čo zostávalo za ňou skryté – duchovnú drámu existencie. Práve tu sa básnik priznáva k svojmu sporu so sebou, s Bohom i s večnosťou. „A v božom oku sa zmráka, / v jeho sklenenom oku vševesmírna únava, / Storočie / tvoja absolútna hlava / zlyháva! / tvoj prázdny rukáv nad zástupmi, / tvoja zástava, / ó, tvoja neviditeľná a tajná ruka, / tá desí, tá zviera ako lis, / Dupocú vo mne neuveriteľné kone tvojich psychoanalýz.“ Božia ruka v rukáve chýba, a predsa básnika škrtí. Škrtí ho azda práve svojou neprítomnosťou?
V Óde na večnosť, skôr než ohlási pád bez začiatku a konca, si povzdychne: „A dal by večnosť za súcit, / za láskavé slovo, / za hocijakú tvár, / ktorú by videl.“ Tvár sa stratila? Básnik ju nikde nevidí. V bytí, z ktorého sa vytratila tvár Boha, mizne i tvár človeka? Človek tu už oproti človeku nestojí ako Buberove Ja a Ty. Je už iba On, Ona, Ono. Už tu nie je intersubjektivita dvoch. Dvojica sa mení v štvoricu, a štvorica sa nestáva štvorstupom, mení sa na Štvornožca: „Zvieratá, / Prisahám na vaše jazyky. / na vaše zubadlá. / na citlivé ústa: / vesmír je prázdny!“ Tu je možné vzývať iba boha zvierat? „Už naveky samota, / už naveky vekov/ fialové tetovanie dažďa. / Milosť zvieratá, / pripomínam vám / nesmrteľnosť chrústov! / Vznešená ropucha, /neopúšťaj nás, / modli sa, slimák, /oroduj za nás.“ Tam, kde človeka pohltilo zviera, komunikácia skončila? Je ticho: „Akosi ticho, / Akosi príliš ticho, Ako po stvorení / ničoho. / Akoby sa niekto dusil. / Ako keby celý život dýchal niekto plyn. Aj básnik sa dusí: Pľujem ťa večnosť! / Dusíš ma jak krv!“
V hlbine Válkových textov postupne, od Dotykov až po Nepokoj, narastá tieň mŕtveho Boha. Až v zbierke Milovanie v husej koži však básnik prenesie pohľad od tieňa k mŕtvole. Očami ženy, ktorú okradli, nad ním plače: „Bože, nevstal si z mŕtvych. / Bože, teba niet. / Bože, ty si nebol?!“
Miroslav Válek majstrovsky zachytáva vnútorný stav človeka, ktorý sa ocitol vo vesmíre, kde Boh medzi hviezdami bol iba namaľovaný. V mladosti mi Válek svojimi veršami poskytol jazyk, ktorým som ten prázdny vesmír mohol precítiť až k jeho mrazivej podstate. Vesmír, kde slepá hmota vládne nad vedomím, determinizmus nad slobodnou vôľou a jediným absolútnom je smrť. Žiadny večný človek, nanajvýš tak nesmrteľnosť chrústov.
Možno je to zvláštne, no práve tu, viac než kdekoľvek inde vo Válkových veršoch počujem zaznievať duchovné tóny: „Ponáhľame sa domov, odkladáme / život ako nohavice, / v ktorých tak jasne vidieť kolená, / ako keby sme tisícročia prekľačali na schodíkoch nejakých tajných kalvárií.“ K akému domovu sa ponáhľame? Na akých kalváriách sme kľačali? Človek smeruje k smrti. Pre málokoho je toto vedomie také nástojčivé ako pre Válka: „Smrť všetko urovná! / Len si nenamýšľaj! / Smrť nemá koniec. Má len začiatok. / Často celé týždne neotvoríš ruku. / bojíš sa." A o pár veršov neskôr: "Často celé týždne neotvoríš ruku; / bolí ťa úzkosť očakávania: / čo by si v nej videl? / Nič, to je to hrozné!“
Takmer nechcene…
Hamada vo svojom Spore s básnikom píše: „ V Milovaní v husej koži urobil Válek radikálny zásah: odstránil ilúziu. Na jej prázdne miesto nedosadil nič, ba predsa niečo: akési voluntárne gesto, ktoré dosť nahlas manifestuje existenciu ničoho.“ Nuž, aké duchovné tóny v tomto nihilistickom akorde? Keď o Válkovom nihilizme premýšľam, napadá mi celkom nepatričná otázka: Aký rozdiel je medzi nič Miroslava Válka a nič Majstra Eckharta? Alebo inak: aký rozdiel je medzi existenciálnym nihilizmom a mystikou negatívnej teológie?
Odpoveď je smiešne samozrejmá: rozdiel siedmich storočí. Veď, čo už môžu mať texty stredovekého mystika spoločné s textom moderného básnika? Nič?! Aj Eckhart ospevuje „nič“. Ak má odlúčené srdce stáť na tom najvyššom, musí stáť na ničom, lebo práve v tom spočíva najvyššia schopnosť prijímať. Píše: „Keď odlúčenosť dospeje k tomu najvyššiemu, duša v poznaní stráca svoje poznanie, v láske stráca svoju lásku, vo svetle stráca svoje svetlo.“ Aj Eckhartovi sa v tom „nič“ stráca „všetko“. V jednom texte dokonca povie, že človek sa musí vzdať i Boha (aby Bohu celkom patril). Možno Válkovo „nič“ a Eckhartovo „nič“ delí iba trhlinka tenká ako vlások. To, čo je z jednej strany videné ako priepasť prázdnoty, je len o vlások ďalej nazerané ako plnosť bytia.
Ale načo porovnávať neporovnateľné? Pre Válkov nihilizmus možno nájsť paralely v jeho vlastnej dobe a nemusíme pri tom opustiť oblasť poézie. Môžeme o ňom premýšľať v kontexte poézie T. S. Eliota. Básnik Pustatiny a básnik Absolútnych denníkov totiž skúmali veľmi podobné stavy ducha. I Eliot v Pustatine uskutočnil dôsledné dielo „ničovania“.
Anglista Martin Hilský o tom v českých Literárních novinách napísal: „Pustou zemi lze obrazně vidět jako slovo obepínajíci nekonečnou prázdnotu. Takovou prázdnotu může vyplnit jenom Bůh.“ A Eliota od nihilizmu k Bohu vedú práve tie staré texty negatívnej teológie a mystiky.
„Ó temno, temno, temno. Všetci kráčajú do temnoty, / do prázdnych medzihviezdnych priestorov, prázdny do prázdna,“ píše Eliot v druhom zo Štyroch kvartet. „My všetci kráčame s nimi, na tichom pohrebe, / pohrebe nikoho, lebo niet koho pochovávať. / I riekol som svojej duši, buď pokojná a nechaj temno prísť k sebe / bude to temno Boha.“
Nechal Válek k sebe prísť to temno? Kto to môže vedieť? V zbierkach, ktoré nasledujú po Milovaní v husej koži, nám už o tom nič nepovie. Válkova poézia je plnokrvne materialistická, teší sa z mágie vecí, hravo ich rozkladá až na chemické prvky, a znova ich v syntéze skladá v sled kozmických, často až surreálnych obrazov. Ak v nej pociťujem duchovné tóny, zdá sa mi, že sa tu objavili mimovoľne, takmer nechcene. Sú skôr žalospevom o smäde, než ódou na prameň. Možno práve pre tú zdržanlivosť sú tak neobyčajne presvedčivé.