Ak by sme použili legislatívnu terminológiu zo slovenskej praxe, o extrémizme by sme hovorili pri takých aktivitách, „ktoré vyvíjajú jednotlivci alebo skupiny osôb s názormi výrazne vybočujúcimi zo všeobecne uznávaných spoločenských noriem…, ktoré útočia proti demokratickým princípom, spoločenskému usporiadaniu, životu, zdraviu, majetku alebo verejnému poriadku“.
Keď hovoríme o krajnej alebo extrémnej pravici, tak máme na mysli jej rozdiely od väčšiny iných politických strán, ktoré sa definujú ako pravicové. Zároveň to znamená poukazovanie na ostrejšie politické názory a vyhranené smerovanie v tejto oblasti. Autori politologických definícií o extrémnej pravici používajú až 26 spôsobov. Väčšina z nich pritom píše o rasizme, xenofóbii, antidemokratizme a úlohe silného štátu v programoch strán. Vo všeobecnosti však možno stanoviť osem základných znakov: extrémny nacionalizmus, etnocentrizmus, antikomunizmus, antipluralizmus, militarizmus, viera v zákon a poriadok, volanie po silnom vodcovi či po silnej vláde a kultúrny pesimizmus.
Nemeckí autori rozlišujú politický extrémizmus a politický radikalizmus, ktorý chápu ako súčasť ústavného spektra, v ktorom zotrváva lojalita k demokratickému usporiadaniu. Krajná pravica je teda zastúpená radikálnou, ako aj extrémistickou časťou politického spektra, no extrémisti sú mimo platného ústavného rámca.
Aby sme boli presnejší, pojmy ako ultrapravica, radikálna pravica či krajná pravica zahrňujú pravicový extrémizmus, ako aj pravicový radikalizmus. Krajná pravica jednostranne vyššie hodnotí svoje etnikum, rasu či národ a znižuje hodnotu iných skupín alebo cudzincov. Potom by sme pravicový extrémizmus mohli definovať ako antiindividualistické obranné hnutie negujúce demokratický základný axióm fundamentálnej ľudskej rovnosti a zamerané proti liberálnym a demokratickým silám a produktu ich vývoja – demokratickému ústavnému štátu.
Prvý pokus o etablovanie
Na Slovensku sa výskumom krajnej pravice a jej činnosti zaoberá minimum odborníkov. Samozrejme, sleduje ju a monitoruje polícia, ale z hľadiska politologického je táto problematika na okraji záujmu a oveľa viac sa jej venuje bulvárna tlač a audiovizuálne médiá. Tie dávajú predstaviteľom krajnej pravice neadekvátne široký priestor, a to len pre zvyšovanie sledovanosti. Neuvedomujú si pritom, že napomáhajú ich medializácii, o čo vlastne pri organizovaní akcií krajnej pravici v prvom rade ide.
Najvýznamnejším krajne pravicovým zoskupením je od prvej polovice 90. rokov minulého storočia Slovenská pospolitosť. Niektorí autori sa domnievajú, že jej vznik je úzko spätý s krízou Slovenského národného frontu, ktorý pôsobil v Trnave. Jedna jeho časť sa chcela etablovať na politickej scéne a vytvorila Ľudovú stranu, druhá časť založila Slovenskú pospolitosť. Tú zaregistrovali ako občianske združenie 9. mája 1995 so sídlom v Banskej Bystrici. Jej organizácie pôsobili v trinástich mestách stredného a západného Slovenska.
Išlo síce o občianske združenie, bolo však založené na prísnej hierarchii a na riadenie využívalo vodcovský princíp predstavujúci hlavným velením, teda vodcom a jeho pobočníkmi. V roku 2003 sa pospolitosť stala zakladajúcim členom Európskeho národného frontu, kde ju neskôr nahradila Slovenská národná jednota a Jednota slovenskej mládeže. Pospolitosť spolupracuje s hnutím Obraz v Rusku a Srbsku a s rumunskou Novou pravicou.
Antisemitizmus – typický prejav hnutia
Spočiatku sa pospolitosť aktivizovala takmer neviditeľne. Na prvom zjazde v kaštieli v Dolnej Krupej v auguste 1996 sa konštituovala ako združenie Slovákov, ktorým ide o zachovanie tradícií, historických, morálnych a kultúrnych hodnôt slovenského národa. Tieto ciele sa pretavili do odporu proti vstupu Slovenska do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie, ako aj do absolútne nekritického velebenia viacerých osobností našich dejín.
Typickým prejavom bol antisemitizmus založený na pseudoteóriách o celosvetovom sprisahaní Židov a slobodomurárskych lóží. Keďže sa zameranie krajnej pravice najmä v západnej Európe snažilo tomuto modelu vyhnúť a nahradiť ho prvkami antiislamizmu, Slovenská pospolitosť mohla len ťažko nájsť spojencov v etablovaných stranách európskej krajnej pravice. Jej silným argumentom v tom čase boli protesty proti bombardovaniu Srbska vojenským letectvom NATO. Tu však odmietavý postoj zaujalo aj viacero „normálnych“ slovenských politických subjektov, podobne i v súvislosti s ozbrojeným konfliktom v Kosove.
V prvom období však činnosť pospolitosti smerovala do vnútra organizácie. Jej vedúce osobnosti zostávali v anonymite a snažili sa o upevnenie vnútorných väzieb v hnutí a o vytváranie akéhosi ducha spolupatričnosti. Prejavovalo sa to hlavne organizovaním športových a branných hier pre svojich členov a posilňovaním svojského vlastenectva účasťou na rozličných spomienkových stretnutiach.
Od roku 2003 sa činnosť pospolitosti začala výrazne meniť so zámerom etablovať sa na politickej scéne. Už na sneme v Trnave v septembri 2002 zmenila stanovy. Bol to prvý krok na ceste postavenia sa na čelo krajnej pravice na Slovensku. Politická angažovanosť však narážala na latentný extrémizmus, nezlučiteľný s parlamentným systémom Slovenskej republiky. Napriek tomu hnutie smerovalo k založeniu politickej strany.
S Maticou, SNS a arcibiskupom
Prelomom v činnosti Slovenskej pospolitosti sa stali oslavy vzniku Slovenskej republiky 1939 – 1945, ktoré sa konali v Bratislave a Trnave. Veľkým úspechom pre hnutie bolo, že ich organizovali spoločne s Maticou slovenskou a trnavskou organizáciou SNS. Tu sa členovia predstavili v uniformách so štátnymi zástavami a s vlajkami vlastnej organizácie. Veľkú pozornosť však upútali uniformovaní členovia pospolitosti až pri príležitosti osláv 1 140. výročia príchodu vierozvestcov Cyrila a Metoda v júli 2003 v Komárne. Pre médiá sa stala najaktuálnejšou otázkou podobnosť ich uniforiem s rovnošatami Hlinkovej gardy. To vyvolalo zbytočný záujem verejnosti o dovtedy marginálne krajne pravicové hnutie.
Pospolitosť začala čiastočne meniť rétoriku a brániť sa spájaniu s antisemitizmom a inými neprijateľnými politickými tendenciami. Medializácia akéhokoľvek druhu však bola pre hnutie tým najlepším, čoho sa mohlo dočkať. V septembri 2004 na ministerstvo vnútra oficiálne podalo žiadosť o zaregistrovanie politickej strany pod názvom Slovenská pospolitosť – Národná strana. Verejnosti tento zámer predstavili v októbri v Modre pri spomienke na Ľudovíta Štúra. V prejave pri tejto príležitosti vodca Marian Kotleba okrem iného vyhlásil: „Ľudovít Štúr zásadne odmietal parlamentnú demokraciu a bol za modifikované samoderžavie na občinovom, čiže korporatívnom princípe. Takisto bol za usporiadanie štátu na princípe podobnom prvej Slovenskej republike z roku 1939.“
Ministerstvo vnútra síce vznieslo námietky proti časti stanov nového politického subjektu, ale v januári 2005 ho zaregistrovalo. Toto rozhodnutie sa odzrkadlilo na zintenzívnení činnosti novej strany. Pripomenutie si vzniku vojnovej Slovenskej republiky v marci 2005 vyšperkoval uniformovaný sprievod od niekdajšieho hrobu Jozefa Tisu k Prezidentskému palácu v Bratislave. Tu predstavili program novej strany, ktorý bol otvoreným útokom proti parlamentnej demokracii.
Nasledujúci deň sa konalo v dome Únie žien slávnostné zhromaždenie, ktoré svojou prítomnosťou podporil aj arcibiskup Ján Sokol. Následne sa uniformované sprievody pospolitosti stali pravidelným koloritom na území celého Slovenska a vyvrcholili fakľovým pochodom vo Zvolene. Okrem členov novej strany tieto podujatia podporovali aj zástancovia Nového slobodného Slovenska a Jednoty slovenskej mládeže.
Radikalizácia manifestácií nového politického subjektu a odpor časti demokratickej verejnosti konečne vyvolali záujem polície. Jej prítomnosť na akciách pospolitosti sa stala pravidlom. Kotlebove prejavy sa stupňovali a dostávali sa do rozporu s ústavným poriadkom. Niekoľkokrát to viedlo ku krátkodobému zadržaniu členov i čelných predstaviteľov strany.
Všetky tieto okolnosti viedli k návrhu Generálnej prokuratúry na zrušenie Slovenskej pospolitosti – Národnej strany. O tri dni podala podobný návrh aj Slotova SNS, ktorá sa usilovala odstrániť možného konkurenta vo volebnom boji. Kotlebovu stranu napokon zrušil Najvyšší súd 1. marca 2006. Jej lídri sa urýchlene dohodli, že budú kandidovať na kandidátke Slovenskej ľudovej strany, no parlamentné voľby sa pre ňu skončili katastrofálne. Získala len 0,18 percenta hlasov, čo bol jej najhorší výsledok v dejinách. Napriek veľkému sklamaniu sa vedeniu pospolitosti podarilo skonsolidovať svoje rady a udržať si líderstvo v krajnej pravici na Slovensku.
Revitalizácia a nová strana
Po oficiálnom zrušení Kotlebovej strany sa jej vedenie rozhodlo ísť inou cestou. Ako najjednoduchšie sa ukázalo prevzatie už existujúceho, no stagnujúceho politického subjektu. Stranu priateľov vína na ministerstve vnútra oficiálne zaregistrovali 20. októbra 2000. Vznikla okolo bývalého kandidáta na prezidenta, železničiarskeho robotníka Milana Fogaša. Prezentovala sa ako liberálno-ekologická. Pred parlamentnými voľbami 2006 ponúkla miesto na kandidátke každému, kto zaplatí 50-tisíc korún. Pretože sa jej nepodarilo do stanoveného termínu vyzbierať peniaze na kauciu, vstúpila do ilegality.
V máji 2009 sa premenovala na Ľudovú stranu sociálnej solidarity. O necelý rok ju prevzali ľudia okolo Kotlebu a zmenili jej názov na Ľudová strana Naše Slovensko (ĽS NS). Vo voľbách do Národnej rady SR v roku 2010 získala 1,33 percenta (33 724) hlasov. V tom istom roku kandidovali jej členovia v komunálnych voľbách, v Banskej Bystrici zaujali prvé kreslo v mestskom zastupiteľstve. Kotlebovi chýbalo do zvolenia 44 hlasov. V predčasných voľbách v roku 2012 získala ĽS NS 1,58 percenta (40 460) platných hlasov, teda naďalej ostala mimo parlamentu.
Fiasko predchádzajúceho straníckeho zoskupenia dostatočne poučilo vedenie pospolitosti, aby program a stanovy novej strany prispôsobili právnemu rámcu Slovenskej republiky. V stanovách niet zmienky o vodcovskom princípe ani iné anomálie, podobne je naladený aj stranícky a volebný program. Takzvané desatoro ĽS NS však obsahuje i tieto perly:
„Odstránime zvýhodňovanie nielen cigánskych príživníkov pred slušnými ľuďmi. Parazitom, ktorí odmietnu pracovať, nedáme vôbec nič – žiadne domy, dávky ani príspevky… Založíme Domobranu a dobrovoľníkom z radov slušných ľudí dáme možnosť aktívne sa podieľať na ochrane života a majetku seba a svojich blízkych… Slovenské záujmy staviame nad diktát Bruselu… Znovu zavedieme slovenskú korunu… Presadíme vystúpenie Slovenska z teroristického paktu NATO a slovenských vojakov stiahneme z okupačných zahraničných misií… Odmietame registrované partnerstvá, adopciu detí homosexuálmi aj propagáciu sexuálnych úchyliek.“
Účelové posuny
Program ĽS NS sa priblížil programom „modernej“ krajnej pravice západoeurópskeho typu. Teda už sa líši od programu Slovenskej pospolitosti, ktorý bol založený na radikálnom nacionalizme a bigotnom katolicizme, kombinovanými latentným rasizmom, antisemitizmom a xenofóbiou, vychádzal z ľudáckej tradície vojnového Slovenského štátu a hlásil sa k jeho všetkým významnejším pohlavárom vrátane Vojtecha Tuku.
K neskoršiemu – „ľudovému“ programu Slovenskej pospolitosti Národnej strany sa vyjadril popredný historik Ivan Kamenec:
„Ľudový program je síce obsahom aj formou primitívny, zmätený, naivný, intolerantný a demagogický, ale v istej politickej konštelácii veľmi nebezpečný. Podnecuje xenofóbne a antisemitské nálady, otvorene odmieta režim parlamentnej demokracie, spochybňuje základné občianske slobody a v konečnom dôsledku i ľudské práva veľkých skupín obyvateľov, ktorých označuje za nepriateľov a škodcov slovenského národa a štátu. Pritom sa snaží opierať o deformovaný a insitný výklad národných dejín, ktoré účelovo interpretuje.“
Program upieral príslušníkom menšín na Slovensku hlasovacie právo a v zásade aj právo na materinský jazyk. O čo však príslušníci minorít nemali prísť, bolo právo opustiť Slovensko. Po získaní moci kotlebovcami sa mali zakázať všetky opozičné politické smery, základom výchovy sa mala stať kresťanská morálka. Vyžadovali odstránenie voľnomyšlienkarstva, homosexuality, interrupcie, ako aj amerického vplyvu na spoločnosť. Tisa by rehabilitovali a zrušili by azylovú politiku.
Občanom Slovenska by vraj mohol byť len ten, kto „pochádza z národa slovenského, prípadne slovanského, alebo iného európskeho národa, nekonal proti slovenskému národu alebo Slovenskému štátu“. Z možnosti získať občianstvo mali byť úplne vylúčení obyvatelia afrických a ázijských štátov, USA, Izraela a Maďarska, pritom požadovali spätne prehodnocovanie občianstva od roku 1993. V zahraničnej politike žiadali vystúpenie Slovenska z EÚ, NATO, Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a OSN, zavedenie povinných víz pre občanov USA, Izraela a Maďarska, armáda sa mala presunúť na obranu južných hraníc.
Porovnanie tohto militantného textu s dnešným programom ĽS NS je prakticky nemožné. Novodobí „ľudáci“ pochopili, že každý náznak porušenia ústavy môže znamenať návrh na zrušenie ich strany, preto prispôsobili potrebné dokumenty slovenským právnym normám. To im však nebráni šíriť netolerantnú politiku prostredníctvom svojich tlačí (napr. Naše Slovensko), facebookových statusov, rôznych blogov, ale aj prostredníctvom vystúpení v Národnej rade. Demagógiu šíria tiež prostredníctvom informačných materiálov Banskobystrického samosprávneho kraja.
Verní odkazu ľudáckeho režimu
Vo voľbách do zastupiteľských orgánov VÚC v roku 2009 sa Marian Kotleba uchádzal o post predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja. Ako nezávislý kandidát obsadil štvrté miesto vďaka 13 629 hlasom (10,03 percenta). Do druhého kola teda nepostúpil. To sa mu podarilo až o štyri roky. Úspech pri voľbe župana v roku 2013 a o tri roky aj v parlamentných voľbách vyvolal vo vedeckej obci živý záujem o analyzovanie výrazného Kotlebovho prieniku do priazne voličov. Mnohí ho chápu ako revolucionára proti tradičnému politickému modelu. Heslo Odvahou proti systému nechápu ako smerovanie namierené proti demokracii, no ako deklarovanú snahu kotlebocov o odstránenie politického systému umožňujúceho korupciu a rozkrádanie.
Od Hlinkovej slovenskej ľudovej strany prevzaté heslo Za Boha a za národ je premysleným útokom na kresťanské cítenie Slovákov, ako aj na prihlásenie sa k odkazu HSĽS a Jozefa Tisa. Trochu paradoxne pôsobí ich heslo Nie sme fašisti, pretože ak nie sú, nepotrebujú to deklarovať. Už vo voľbách predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja stavili na jednoduchú politickú rétoriku. Vo volebnom programe sa vyjadrovali predovšetkým proti rómskemu etniku, v tejto súvislosti navštevovali tzv. problémové lokality.
Napriek tomu odborníci konštatujú, že „spravidla nie je možné priamo spojiť politickú stranu ĽS NS s rasizmom, pretože by nesplnila zákonné požiadavky na svoju registráciu, resp. by to bol priamy dôvod jej oficiálneho zákazu štátnymi orgánmi. Sú však indikácie na prepojenie niektorých jej členov s rasistickými hnutiami či skupinami ako Skinheads a pod.“
Inak to už vidia s jasným príklonom ĽS NS k nacionalizmu: „V poslednom období vo všeobecnosti jej nacionalistické vyjadrenia najmä smerom k rómskemu etniku radia stranu a jej členov do nacionalistického spektra. To je zrejmé už pri zohľadnení skutočnosti, že sa predstavitelia strany vrátane M. Kotlebu ešte v rámci Slovenskej pospolitosti aktívne hlásili k tradíciám Slovenského štátu a jeho nacionalistickej politiky.“
Absolútne jednoznačný je postoj ĽS NS k európskym a transatlantickým štruktúram. V ekonomickej oblasti Kotleba už v predvolebných diskusiách označil eurofondy ako zbytočné a nepotrebné, čo ako župan demonštroval zastavením spolufinancovania viacerých projektov. Kotleba vo všeobecnosti vystupuje voči zahraničným organizáciám dôsledne šovinisticky.
Najvýraznejšiu podporu ĽS NS získa – a to aj u mnohých svojich nevoličov – kritikou členstva Slovenskej republiky v NATO, odmietaním sankcií proti Rusku a proti účasti našich vojakov v zahraničných misiách. Ide tu však len o prvoplánovú kritiku, ktorá tak ako v mnohých iných prípadoch neponúka východiská. Reči o neutralite Slovenska sú a zostanú iba fantazírovaním.
Kotlebovský extrémizmus
Vo všeobecnosti môžeme politický extrémizmus definovať vo vzťahu s demokratickým systémom, kde sa za extrémistické považujú subjekty, ktoré ohrozujú všeobecné ľudské práva, slobody a ďalšie spoločenské princípy. To plne platí i pre súčasnú ĽS NS. Prečo sa teda dosiaľ akceptuje na našej politickej scéne?
Kotleba založil stranu už v roku 2006 ako Slovenskú pospolitosť, ktorú pre nedemokratické stanovy Najvyšší súd SR zo zákonných dôvodov rozpustil. Je však otázne, či sa dôvody rozpustenia pri založení novej strany zväčša tými istými ľuďmi naozaj pominuli. Odpoveď sa ponúka sama.
Ako svojho času konštatoval sám Kotleba, vstupom do aktívnej politiky sa nezmenil a nezmenili sa ani jeho názory. A je to práve on, čo je ako „vodca“ najvýraznejším predstaviteľom strany, hoci popri ňom najmä po parlamentných voľbách vyrástli noví goebbelsíkovia. Napriek tomu je jasné, že sa ĽS NS prezentuje a funguje ako strana jedného človeka, podpora je výrazne viazaná na vodcu. Dôsledkom tejto stratégie bol aj jeho volebný úspech ako jediného člena ĽS NS v krajských voľbách.
Z tohto hľadiska treba vstup do parlamentu pred dvoma rokmi pripísať aj zmene názvu strany na Kotleba – ĽS NS. Dá sa teda súhlasiť s konštatovaním, že jej organizácia, respektíve existencia autoritatívnej štruktúry strany, predstavuje tiež jedno z kritérií vymedzujúcich konkrétny typ krajne pravicového subjektu. K nemu sa pridružuje i prvok prítomnosť „charizmatického lídra“.
Hľadanie prepojení medzi politickou špičkou HSĽS a tendenciami presadzovanými predstaviteľmi dnešnej ĽS NS nie je vôbec ťažké. Ústrednými motívmi ľudáckej ideológie ostávajú myšlienky kresťanstva (katolicizmu), národa a slovenskej štátnosti. Práve dôraz na ňu a získanie nezávislosti predstavujú jeden z hlavných spojovníkov ľudáckeho režimu za druhej svetovej vojny a prítomnosti jeho odkazu v súčasnosti.
Dnes sa prostredníctvom ĽS NS modifikuje na odmietanie EÚ a NATO, protimigračnú a protimoslimskú rétoriku. To však príslušníkom strany nebráni, aby boli antisemitistickí a antisionistickí a, paradoxne, propalestínski. Nebráni im to ani kritizovať Slovenské národné povstanie a zároveň schizofrenicky prísť klásť vence k Pamätníku SNP po boku ruských motorkárov. Nuž, účel svätí prostriedky.
Stanislav Mičev (1957)
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Generálny riaditeľ Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, historik a mestský poslanec. Je autorom scenárov k dokumentárnym filmom a rozhlasovým reláciám, odborných publikácií, múzejných expozícií a výstav. V jesenných voľbách kandiduje na post predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK).