Keď máš takých priateľov, nepriateľov ani nepotrebuješ

Pripomeňme si, o čo vtedy išlo. Spojené štáty sa už rozhodli, že zaútočia na Irak, ale medzi aliančnými partnermi neexistovala zhoda. Na rozdiel od premiéra Tonyho Blaira francúzsky prezident Jacques Chirac a nemecký kancelár Gerhard Schröder nechceli dať súhlas na začatie vojny s Irakom skôr, ako tam inšpektori OSN dokončia prieskum a napíšu o tom správu. Podľa nich mala až potom Bezpečnostná rada dať súhlas na intervenciu. V USA bol postoj Francúzska a Nemecka vnímaný bezmála ako zrada – nehovoriac o tom, že rovnaké stanovisko zastávalo Rusko aj Čína. Americkú verejnú mienku propaganda presvedčila, že Saddám Husajn mal prsty v útoku na Svetové obchodné centrum 9. septembra 2001.

Donald Rumsfeld už v januári 2003 kritizoval spoločný postoj Nemecka a Francúzska ako postoj „starej Európy“. Význam ich nesúhlasu marginalizoval tým, že sa ťažisko NATO posúva na východ medzi nové členské štáty a tieto krajiny, „nová Európa“, nepodporujú „starú Európu“, ale Spojené štáty.

Trochu sa nám tie Európy pomiešali, pretože list na podporu postoja Spojených štátov zaisťoval Tony Blair a podpísali ho okrem neho predstavitelia Talianska, Portugalska, Dánska, Španielska (to s výhradou, že Bezpečnostná rada intervenciu schváli) a potom postkomunistickí premiéri Maďarska, Poľska, Slovenska a niekoľko dní pred koncom svojho funkčného obdobia aj prezident Václav Havel. V „starej Európe“ Rumsfeldove výroky vyvolali značné rozhorčenie. Bernd Posselt, hovorca Sudetonemeckého krajanského združenia – vtedy zároveň aj hovorca bavorskej vlády pre európske otázky – na Rumsfeldovu adresu poznamenal, že by sa Spojené štáty mali naučiť, že Európska únia je partner a nie protektorát.

Lenže USA nakoniec nečakali ani na súhlas „starej Európy“, ani na mandát Bezpečnostnej rady OSN a intervenciu v Iraku začali.

Príležitosť mlčať

Česká verejnosť sa vtedy cítila dosť dotknutá poznámkou prezidenta Chiraca na adresu stúpencov intervencie, že prepásli príležitosť mlčať. Pri pohľade späť a zhodnotení dôsledkov, ku ktorým intervencia viedla, možno celý rad občanov zmenil svoj názor. Rovnakú figúru použil prezident Bush aj vo svojom druhom volebnom období, keď na summite NATO v Bukurešti v roku 2008 použil východné krajiny na nátlak na Nemecko a Francúzsko, aby súhlasili so schválením akčného plánu pre vstup Ukrajiny a Gruzínska do NATO. To sa síce nepodarilo, ale v záverečnom komuniké sa veta, že Ukrajina a Gruzínsko vstúpia do NATO, objavila. Prezidenta Saakašviliho to povzbudilo k pokusu pripojiť odštiepenecké Južné Osetsko silou. Nasledoval zásah ruskej armády a kríza v americko-ruských vzťahoch.

Rumsfeldovo riešenie nesúhlasu spojencov v aliancii predznamenávalo politiku, ktorú voči Európskej únii predviedol prezident Trump v Poľsku. Rumsfeldovi išlo o jednorazovú záležitosť: vytvoriť koalíciu ochotných na podporu intervencie do Iraku.

Tlak, ktorý prináša ovocie

Trump má širšiu agendu. Na domácej pôde musí zvádzať zápas s establishmentom, ktorý riadil zahraničnú politiku USA v predchádzajúcich 25 rokov. Kľúčové sú predovšetkým dva body: vzťah k súčasnému aliančnému systému a vzťah k Putinovmu Rusku. Prezident čelí podozreniu, že Rusko ovplyvnilo voľby v jeho prospech. Najmä demokratická strana, liberálne médiá a „hlboký štát“ (alebo „štát pod hladinou“, čím sa myslia silové štruktúry) kauze venujú obrovskú pozornosť, takže každý krok, ktorý prezident v zahraničnej politike voči Rusku uskutoční, je pod drobnohľadom.

Trvalý tlak, ktorému je Trumpov tím vystavený, keď sa otvorene hovorí aj o možnosti impeachmentu prezidenta, prináša svoje ovocie. Do posledného čísla časopisu Foreign Affairs napísal Elliott Abrams, jeden zo spoluautorov bushovskej zahraničnej politiky, viac-menej pochvalný článok, že sa Trumpova politika príliš nelíši od štandardnej americkej zahraničnej politiky, inými slovami, Trumpa sa v princípe podarilo spacifikovať. Takže Trumpov poľský prejav obsahoval pasáž, v ktorej sa Trump prihlásil k podpore súčasných aliančných väzieb vrátane článku 5, a zároveň sa ostro vymedzil proti Rusku.

Trump a jeho poradcovia však mali vo volebnej kampani predstavu inej zahraničnej politiky. Heslo „America first“ sa málo zlučuje s rešpektom pre aliančné väzby. Napokon, ako poznamenal Henry Kissinger v knihe Usporiadanie sveta, USA od začiatku nepovažovali NATO za alianciu rovných, ale za spoločný podnik s USA ako riaditeľom. A Trump to v priebehu kampane aj ako prezident dával jednoznačne najavo. Postoj k Európskej únii ukázal hlasným vítaním brexitu aj návrhom Teda Mallocha na veľvyslanca USA v Európskej únii. Malloch poznamenal, že sa vo svojej minulej diplomatickej pozícii podieľal na rozpade Sovietskej únie (čítaj ZSSR) a že možno existuje aj iná únia, ktorú je tiež potrebné skrotiť.

Nie je potrebné mať veľkú fantáziu, aby človek pochopil, že si prezident takýmto prístupom náklonnosť „starej“ únie nezískal.

K jeho politickým prioritám patrilo zrušenie multilaterálnych zmlúv o obchode tak v Pacifiku, ako aj v Európe, vystúpenie z parížskej dohody o zmene klímy, vydal zákaz vstupu občanov siedmich moslimských krajín do USA atď.

Zvlášť konfliktne sa vyvíjal Trumpov vzťah k Nemecku a ku kancelárke Merkelovej. Po počiatočnej chvále ju začal ostro kritizovať. Jej imigračnú politiku označil za šialenú. Trump s nevôľou znášal poučovanie o spoločenstve hodnôt, na ktorom sú založené nemecko-americké vzťahy, kam podľa kancelárky patrí napríklad prezieravá politika ochrany klímy. Zvlášť mu prekážajú vysoké prebytky v zahraničnom obchode Nemecka s USA, čo je podľa neho možné vďaka slabému kurzu eura.

Keď po Trumpovej návšteve v centrále NATO kancelárka vyhlásila, že „časy, keď sme sa mohli plne spoľahnúť na iných, sú akosi preč, ako som sa presvedčila v niekoľkých posledných dňoch“, viedlo to k úvahám o samostatnejšej úlohe Európy v obrane. V interview pre časopis Zeit kancelárka poznamenala, že ona považuje globálnu spoluprácu za prospešnú pre všetkých, kým súčasná americká administratíva ju vidí ako proces, ktorý má víťazov a porazených.

Keď se nepremýšľa nahlas

Pri takých rozdieloch v základnej orientácii obchodnej i zahraničnej politiky Trump vidí aliančné väzby ako záťaž. Nepotrebuje partnerov, poslušnejšie sú klientske štáty. A tak nastupuje stará osvedčená zásada „rozdeľ a panuj“. Lenže drsné pravdy reálpolitiky sa do slávnostných rečí nehodia. Čo s tým?

Autori prezidentovho prejavu sa svojej úlohy zhostili majstrovsky. Trumpova reč sa premenila na ozdobný vianočný stromček s darčekmi pre každého, len pre niektorých darčeky vskutku danajské.

Zostali v nej výroky vynútené domácou politickou situáciou v USA. Základnou linkou sa však stala apoteóza kresťanského Západu a opis tragických dejinných skúseností Poľska so svojimi susedmi, predovšetkým s Nemeckom a Ruskom. Trump iste právom prepojil západné kresťanské hodnoty s mnohoročným zápasom Poľska za slobodu. Nie je jednoduché nájsť v Európe národ, v ktorom sú katolícke tradície také živé ako v Poľsku.

Opomeňme, že o viere a rodine prednášal trikrát ženatý muž, na čo poukázali americkí katolíci a pripomenuli ironický citát, že pokrytectvo je pocta, ktorú vzdáva neresť cnosti.

Dôležitejší je kontext, v akom prejav odznel. V Poľsku vládne vláda, ktorá je v rozpore s dodržiavaním základných princípov vlády práva, teda obmedzenia politiky ústavnou deľbou moci. Je to však, samozrejme, pilier, na ktorom stojí nielen liberálna demokracia, ale celá Európska únia. Ak sa stane EÚ ihriskom silných vodcov, zosype sa ako domček z kariet.

Trump však podobne ako Rumsfeld pochopil, že prinajmenšom pobaltské krajiny, Poľsko i Rumunsko uprednostňujú spoluprácu so Spojenými štátmi, ktoré na ne na jednej strane ani zďaleka nebudú klásť také nároky ako Európska únia, na druhej strane veria, že im americký jadrový dáždnik poskytuje omnoho istejšie záruky pred ruskou hrozbou. Stačí, keď si kúpia zbrane (Trump ich do Poľska už priviezol za 8 miliárd dolárov), budú platiť do rozpočtu NATO, stanú sa odberateľmi americkej energie a budú bojovať. Na územie Rumunska už Spojené štáty premiestnili jadrové zbrane z Turecka.

O dôsledkoch, aké táto politika pre ne môže mať v prípade, že dôjde ku konfrontácii, sa, pochopiteľne, nahlas nepremýšľa.

Ako cynický obchodník

Trumpova vábnička nielen pre menované krajiny východnej Európy je o to lákavejšia, že Európska únia prechádza hlbokou krízou, ktorú vyvolalo spustenie nedokončeného projektu menovej únie a neschopnosť čeliť migračnej kríze. Prehlbujúca sa integrácia kladie na členské štáty také nároky, že ich nezvládajú pred svojimi občanmi obhájiť – napríklad brexit. Ochota prijímať úniové záväzky v otázke prerozdeľovania utečencov je v krajinách, ako je Poľsko, blízka nule.

Nie div – programu alokácie utečencov vnútri schengenského priestoru chýba logika. Trumpov prejav, v ktorom nepriamo kritizoval byrokratickosť Európskej únie a Poľsko chválil za vôľu obhajovať svoje hodnoty, dal Poľsku v podstate požehnanie tak pre porušovanie zásad vlády práva, ako aj odmietanie nárokov Európskej únie. Lenže ako môže takto rozdelená Európa ďalej fungovať, keď odstránenie konštrukčných chýb menovej únie bude takmer iste vyžadovať ďalšie posilnenie centra?

Triezvejší Poliaci si boli toho vedomí. Bývalý premiér Leszek Miller poznamenal, že Trump odletí za oceán, ale Poľsko zostane v Európe.

Maciej Stasiński z liberálnych novín Gazeta Wyborcza napísal, že Trump sa predviedol ako cynický obchodník s relikviami poľského mesianizmu.

Trumpov varšavský prejav posilní štiepenie únie. Nielen línia sever a juh: spory o základné princípy únie a o orientáciu zahraničnej politiky kvôli Trumpovi prehĺbi šev medzi Východom a Západom. Veru, priatelia dokážu byť rozdielni.