Toto nie je letné čítanie

10.08.2017 16:30
holokaust, deti, oslobodenie
Fotografia z filmu, ktorý nakrútili sovietski vojnoví dokumentaristi po oslobodení Osvienčimu. Eva Weissová (neskôr Slonimová) stojí uprostred s bielou šatkou na tmavovlasej hlave (piata sprava), mladšia sestra Marta Weissová, tiež v šatke, vyzerá spoza jej pleca. Autor: ,

Čo mohlo byť horšie, ako byť Židom v Európe počas druhej svetovej vojny? Traumu nemožno porovnávať. Napriek tomu sa po prečítaní štyroch nových holokaustových memoárov vnucuje pocit, že horšie, ako byť Židom, bolo byť Židovkou. A celkom najhoršie bolo byť mladým židovským dievčaťom alebo dieťaťom.

Memoárov žien, ktoré prežili holokaust, je všeobecne málo. Žien prežilo menej ako mužov – boli zraniteľnejšie; mnohé sa po príchode do táborov nevzdali svojich detí a putovali rovno do plynových komôr spolu s nimi; ďalšie boli tehotné, a tak tiež odsúdené na smrť. No a ženy, ktoré prežili, o svojich skúsenostiach zásadne mlčali. Tie, ktoré sa rozhodli prehovoriť, tak urobili až na sklonku života – a často nie samy od seba – a preto mnohé tieto pamäti vychádzajú až teraz. Odpoveď na otázku, prečo tak dlho mlčali, je v samotných textoch. Tieto ženy zažili veci, o ktorých nechceli, aby vedeli ani ich vlastní manželia.

U nás sú najznámejšie spomienky Hildy Hraboveckej (Ruka s vytetovaným číslom,Marenčin PT, 1998), ktorá prežila prvý slovenský transport do Osvienčimu. Okrem nej zaznamenala svoje spomienky na Osvienčim Mikulášanka Iboja Wandall-Holm (viac známa ako sestra Dalmy Špitzerovej) v knihe Zbohom storočie (Kalligram, 2003), ktorá pôvodne vyšla v Dánsku v roku 1991 a minulý rok sa dočkala nového slovenského vydania pod názvom Moruša (Absynt, 2016).

Za posledné tri roky však pribudli ďalšie štyri spomienkové knihy dokumentujúce osudy slovenských Židoviek. Sú to pamäti Evy Slonimovej, rodenej Weissovej Dívaj sa na hviezdy(Ikar, 2015), ktoré rok pred tým vyšli v angličtine; osudy Prisky Löwenbeinovej, Češky Anny Nathanovej a Poľky Ráchel Abramczykovej, ktoré opisuje britská novinárka Wendy Holdenová v knihe Odsúdení prežiť (originál aj slovenský preklad (Citadella) vyšli v roku 2015); spomienky Violy Stern Fischerovej Mengeleho dievča (Ikar, 2016) a napokon memoárová kniha Evy Umlauf Die Nummer auf deinem Unterarm ist blau wie deine Augen ( Číslo na predlaktí je modré ako farba tvojich očí), ktorá vyšla rovnako minulý rok v nemeckom vydavateľstev Hoffmann und Campe a už čaká na svoj slovenský preklad.

Bratislavčanka Eva Weissová sa ako trinásťročná dostala do Osvienčimu s desaťročnou sestrou Martou. Obidve prežili Mengeleho pokusy. Po vojne celá rodina emigrovala do Austrálie. Svoje svedectvo vydala vo veku 83 rokov.

Priska Löwenbeinová, ktorá si po vojne zmenila meno na Priska Lomová, vyrástla v Zlatých Moravciach a Stropkove. Po vojne bola učiteľkou francúzštiny a angličtiny na gymnáziu v Prešove a potom na FFUK v Bratislave. Jej rukami prešlo nesmierne množstvo študentov. Nikto z nich o nej netušil, že prežila Osvienčim, Freiberg a Mauthausen, a to dokonca tehotná. Prvé interview poskytla nadácii Shoah v roku 1996 vo veku 80 rokov.

Lučenčanka Viola Stern-Fischerová by pravdepodobne svoje spomienky zo štyroch koncentračných táborov nikdy nezverejnila, keby ju neoslovila novinárka Veronika Homolová-Tóthová. Zúčastnila sa aj na prezentáciách knihy. Zomrela v máji tohto roku vo veku 94 rokov.

Trenčanka Eva Umlauf, rodená Hechtová, patrí medzi najmladších preživších Osvienčim – prišla tam s rodičmi ako takmer dvojročná tri mesiace pred oslobodením. Jej matka odmietla o skúsenosti hovoriť. V roku 1967 celá rodina emigrovala do Mníchova. Eva Umlauf začala až po matkinej smrti rekonštruovať okolnosti svojho prežitia na základe archívnych dokumentov a spomienok iných pamätníkov. Svoju knihu vydala vo veku 74 rokov.

V čom to zažili inak?

Skúsenosti žien a mužov sú si veľmi podobné. Všetci prešli procesom odľudštenia, aby bolo možné s nimi zaobchádzať neľudsky. Bolo to kľúčové, pretože odlišnosť „Židov“ od „Nežidov“ bola často vágna, niekedy neidentifikovateľná a bolo treba ju vytvoriť. Anna Nathanová, rodená Kauderová, vyrástla v Hradci Králové v rodine továrnika, ktorý bol zanietený český národovec, nesúhlasil so sionizmom a rodina nepraktizovala žiadne židovské tradície. Svoje deti nevychovávali v žiadnej viere a v nedeľu jedávali vepřo-knedlo-zelo. Anna mala po rodičoch modré oči a svetlohnedé vlasy. Jediné, čo ju spájalo so „židovstvom“, boli predkovia. Preto boli potrebné žlté hviezdy, označenia na domoch a rituály ponižovania.

Skúsenosť mužov a žien však bola aj v niečom odlišná. Kým byť Židom bol zločin, byť Židovkou bola hanebnosť. Kým na Židov sa ostatní pozerali v prvom rade cez ich rasu, na Židovky sa pozerali cez ich rasu a sexualitu. Ich telá boli „špinavé“, pretože boli ženy a Židovky, a preto bolo dovolené ich pošpiniť – tak, aby stratili všetku sebaúctu a vôľu žiť. Tí, ktorí to robili, presne vedeli, ako dievčatám v ktorom veku najviac ublížiť.

Ako to vedeli? Ak to vedeli, museli ich vidieť ako ľudské bytosti. V tom je ten najväčší paradox.

Ženské telo je v patriarchálnej predstavivosti odjakživa považované za nečisté kvôli jeho biologickým procesom spojeným s reprodukciou. Keď dvanásťročná Noemi Weissová, ukrývaná v Maďarsku, píše svojej sestre Eve, že už dostala menštruáciu, otec list nájde a dcére vynadá, že si píšu o takých „špinavých záležitostiach v týchto ťažkých časoch“. Fyzická nečistota ženského tela sa v tejto predstavivosti spája s morálnou nečistotou, teda sexuálnou „skazenosťou“ žien. Ale v nacistickej ideológii boli za „špinavé“ považované už aj telá malých dievčatiek, keďže to boli Židovky. Dokáže to esesák, ktorý len tak zo zábavy kopne desaťročnú Martu Weissovú do stoky plnej záchodových splaškov.

Spomienky žien spája zúfalé úsilie udržať sa v čistote, teda zachovať si telesnú integritu a osobnú dôstojnosť. To však nebolo v koncentrákoch možné. Ako píše Iboja Wandall-Holm, „Musíš byť čistá, ale nedovolia sa ti umyť.“ Špina mnohé trápila viac ako hlad. Keď vo Freiberskej továrni tesne pred kapituláciou Nemecka dozorcovia odhalia tehotenstvo Prisky Löwenbeinovej, dovolia jej umyť si doráňané, opuchnuté nohy, ktoré ju sužujú zo všetkého najviac. Telesná špina a psychické pošpinenie sa v ich vnímaní prelínajú. Počas strastiplnej cesty domov z Osvienčimu trinásťročná Eva myslí len na jedno: „zbaviť sa špiny. Odrazu sa pre mňa stali moje šaty, moja pokožka, neznesiteľným bremenom. Potrebovala som sa očistiť, zmyť zo seba všetko, čo ma postretlo. Celý týždeň som myslela iba na to, ako sa umyjem.“

Paradoxy ženskej skúsenosti

Skúsenosti židovských žien sú paradoxné, pretože ich ženstvo bolo akoby neustále popierané a zároveň zdôrazňované. Keď sú donútené vyzliecť sa pred cudzími pohľadmi; keď sú im oholené vlasy a všetko ochlpenie na tele; keď Mengele komentuje ich telá a neskôr ich použije na svoje pokusy; keď prestanú menštruovať, pretože hladujú – už nie sú ženami, lebo v očiach iných stratili všetky jeho atribúty. Iboja Wandall-Holm takto opisuje šok z príchodu do Osvienčimu: „Naša spoločná neosobná nahota živorila v neznámom priestore nabitom zraniteľnosťou a ľahostajnosťou. Pre strážcov a im slúžiacich väzňov sme neboli ženy. Dívali sa na nás, ale nebrali nás na vedomie. … Cítila som, ako sa všetko vo mne bráni spredmetňovaniu.“

Dvadsaťdvaročná Viola Sternová v tej chvíli pomýšľala na samovraždu: „Moje telo bolo dovtedy výhradne iba moje. Nikto ma od mojich troch-štyroch rokov nevidel nahú. … Triasla som sa od hanby a najradšej by som sa prepadla pod zem. Napínalo ma na vracanie, mala som pocit, že mi ukradli dušu, že ma znásilnili.“

Keď ju znásilní esesák v osvienčimskom bordeli, dozorca na nútených prácach v továrni alebo žandár v rodnej dedine, Židovka sa opäť stáva ženou, pretože byť ženou v tomto šialenom svete znamená byť korisťou, jej ženstvo použité vždy proti nej, ako aj vtedy, keď je označená za kurvu, aby mohla byť bez okolkov zneužitá. Ako povedal lučenecký žandár Viole Sternovej, „teraz robíš drahoty, ale iste si už mala veľa chlapov. Všetko hnusných židákov, však? Veď u vás je to bežné. … Kto ti to robil prvýkrát, há? Koľko si mala rokov? Trinásť? Dvanásť?“ Ako je možné, že Židia a Nežidia pred vojnou žili vedľa seba relatívne harmonicky (a dokonca často vytvárali zmiešané manželstvá), ak kolovali takéto mýty o "židovskej sexualite“? Jedným vysvetlením je, že tieto mýty vznikli účelovo práve v tej chvíli, aby sa ženy mohli stať trofejou v boji proti Židom. Nielen vojaci alebo esesácki dozorcovia, ale ktokoľvek mal odrazu pocit, že si môže „siahnuť“ na Židovku.

Iboja Wandall-Holm bola za kurvu označená mnohokrát a mnohými. Maďarskými policajtmi, nacistami, spoluväzenkyňami v maďarskom internačnom tábore, vojakmi Červenej armády, dokonca aj chlapcom z rodnej dediny, ktorý sa s ňou chcel "trocha poláskať“, keď sa vrátila z Osvienčimu. „Vravia o vás, že ste len preto ostali nažive, lebo ste spali s esesákmi.“

Byť sebavedomá a aktívne bojovať o prežitie sa ženám nevyplácalo, pretože to odporovalo zažitým predstavám o ženách ako pasívnych obetiach. Keď sa Viola Sternová priblíži k plotu, ktorý oddeľoval ženskú časť osvienčimského tábora od mužskej, aby si vzala ponúkaný hrnček od svojho strýka, dozorkyňa (ktorá bola tiež slovenská Židovka) na ňu skríkne: „Čo sa tu kurvíš pri plote? Vidím, že si už aj dostala zaplatené za služby! Vy Židovky ste neuveriteľné! Dokážete kefovať ešte aj cez plot!“ Tie väzenkyne, ktoré sa v pude sebazáchovy dobrovoľne prihlásili do táborového bordelu, buď neprežili zranenia z násilného sexu, alebo ich po vojne brala NKVD na Sibír ako kolaborantky. Byť ženou bolo vždy riskantné.

Väčšina to neprežila

Najparadoxnejšie sú skúsenosti Evy a Marty Weissových, ktoré sa vo veku trinásť a desať rokov samy skrývali v Nitre pod cudzou identitou. Vo chvíli, keď gardisti odhalia ich identitu a zistia, že Eva v skutočnosti nemá šestnásť rokov, ako predstiera, sú poslané na smrť. Mladé dievča odhalené ako dieťa postihuje mučenie a trest smrti, lebo je pošpinené svojím židovstvom: „Klamárka! Si Eva Weissová a máš trinásť rokov. A tamtá je tvoja desaťročná sestra Marta. Ste dve malé židule, a preto vás pošleme veľmi ďaleko.“ V úteku im zabránia susedia: „Naši susedia sa posmešne škerili, niektorí sa nahlas rehotali a tlieskali.“ Židovky sú už vopred vinné, a preto im nie je dopriata nevinnosť detstva.

Treba povedať, že nie všetci považovali Židovky za špinavé. Civilisti vo Freiberskej továrni – predáci a majstri – verili, že väzenkyne sú vrahyne a prostitútky, ako im povedali nacisti. Keď vyjde najavo, že v skutočnosti sú to nevinné, väčšinou vzdelané ženy, ktoré sú väznené iba pre svoje židovstvo, civilní dozorcovia si to nechcú pripustiť: „Ty že si učiteľka? Ty si kus špiny!“ Myšlienka, že tieto ženy sú také isté, ako ich manželky a dcéry, je príliš neznesiteľná, pretože neľudským zaobchádzaním sa ženy premenili na bytosti vylúčené z ľudského druhu.

Ako môže žena prežiť vo svete, v ktorom je apriori „špinavá“, jej ľudskosť popretá? Väčšina žien to neprežila. Tie, ktoré to prežili, to zásadne poznačilo. Ako priznáva jedna osvienčimská väzenkyňa v memoárovej knihe Moruša, „nemôžem povedať, že som dobrý človek. Mnohé z nás po tom, čo tu videli a ešte žijú, vo väčšej alebo menšej miere podľahli odľudšteniu“. Keď Eva Weissová vchádza osvienčimskou bránou, modlí sa nie za prežitie, ale aby si zachovala ľudskú tvár a neskončila ako väzni okolo nej s vycivenými tvárami plnými šialenstva. Je to však v tomto prostredí možné?

Ženy a dievčatá v Osvienčime často dostávali typický ženské úlohy ako ošetrovateľky v „nemocnici“, asistentky Mengelemu alebo opatrovateľky detí, čím bolo akoby opäť priznané ich ženstvo. Ale to, čo to v skutočnosti obnášalo, bolo perverziou týchto úloh. Jedna z epizód, o ktorej som nechcela vedieť, sa nachádza v spomienkach Evy Weissovej:

„S jednou dievčinou menom Buši sme tam boli najstaršie. Prikázali nám starať sa asi o sedemdesiat malých detí, mnohé z nich nemali ešte ani tri roky. V noci sme počuli, ako matky búchajú na dvere a vykrikujú mená svojich detí. Po chvíli prišiel Blockälteste z baraku, v ktorom tie ženy bývali, a odohnal ich. … V detskom baraku sme strávili tri noci bez jedla a mlieka. Deti bez prestania zúfalo plakali, ich nárek postupne stíšila len prichádzajúca smrť­.“

Dvojročná Eva Umlauf bola pravdepodobne medzi nimi. Český spoluväzeň povedal jej matke: „Zabudnite na dieťa, len ťažko to prežije.“ Ako to však mala prežiť ona? Navyše, v tom čase bola tehotná s druhým dieťaťom. Byť matkou v tábore smrti priviedlo mnohé ženy k šialenstvu.

Ako vysvetľuje historik Timothy Snyder v knihe Čierna zem(Premedia, Bratislava 2015), holokaust bol možný, lebo Hitler eliminoval akýkoľvek zmysel pre etiku zo spoločenského systému. Ako napísal v Mein Kampf, kresťanská etika bola podľa neho výtvorom Židov, pascou. Pre Hitlera zodpovednosť za iného človeka, teda rozoznanie človeka inej rasy ako patriaceho do môjho druhu, je výtvorom Židov a je to neprirodzený impulz, pretože v normálnom prírodnom systéme každý jedinec bojuje za svoj vlastný život a za životy členov svojej rasy. Hitlerovo myslenie tak umožnilo jeho vyznavačom vyslobodiť sa z etiky. Tento princíp zbavovania sa zodpovednosti za zabíjanie Židov potom prevzali ľudia po celej Európe. Stotožnil sa s ním aj Jozef Tiso, ktorý pred 75 rokmi 15. augusta 1942 na dožinkovej slávnosti v Holíči povedal: „Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život.“ Do augusta 1942 bolo zo Slovenska do koncentračných táborov v Poľsku deportovaných asi 58-tisíc občanov židovského vyznania.

Židovke tvárou v tvár

Aj tu však boli výnimky. V knihe Wendy Holdenovej je epizóda z Hornej Břízy, kde na niekoľko dní zastavil vlak vezúci v otvorených vagónoch ženy z Freibergu do Mauthausenu. Obyvatelia Hornej Břízy boli natoľko šokovaní stavom osadenstva vagónov, že zorganizovali pre väzenkyne zbierku jedla napriek nebezpečenstvu, ktorému sa tým vystavovali. Anna Nathanová spomína: „Jeden z nich bol roľník, a keď ma zbadal, zarazil sa uprostred chôdze. Nikdy nezabudnem na výraz jeho tváre, keď civel na moje tehotné telo, ktoré vážilo iba asi tridsať kíl, a z toho najťažšie bolo brucho. Bola som horko-ťažko žijúcou holohlavou kostrou, nepredstaviteľne ufúľanou. … V šoku sa odpotácal preč. O päť minút neskôr sa však vrátil s pohárom mlieka, statočne sa priblížil k vozňu a podal mi pohár. … Veliteľ zdvihol bič … Roľníka to tak ohromilo, že takmer spadol na zem. Nepovedal ani slovo, vyčítala som mu to z tváre. Keď videl, čo sa chystá, jeho výraz hovoril za všetko. Netuším, prečo, ale veliteľ napokon zvesil ruku a ja som mlieko vypila. … Myslím, že mi v tom čase zachránilo život. … Ten človek mi vrátil ľudskosť. “

Roľníkov prejav empatie k žene, ktorá už nemá vzbudzovať súcit, pretože výsledkom jej väznenia malo byť úplné odľudštenie, je taký silný, že donúti aj nacistického veliteľa k rozpoznaniu jej ľudskosti, teda k jej príslušnosti k ľudskému druhu. Pohľadom do jej tváre sa roľník stotožňuje s Annou a cíti jej utrpenie, ktoré ho núti konfrontovať sa s jej skúsenosťou; pohľadom do očí veliteľa ho donúti urobiť to isté.

Holokaustové memoáre žien nás nútia konfrontovať sa s ich skúsenosťou, cítiť ich utrpenie a poníženie. Nie je to letné čítanie. Ale treba to čítať. A kedy, ak nie teraz.

Iboja Wandall-Holm čitateľovi nedovolí vydýchnuť si ani po návrate autobiografickej hrdinky z koncentráku. „Dnes viem, že odľudšťovanie v rôznych, aj menej extrémnych a perfektne fungujúcich obmenách je vlastnosťou každého druhu diktatúry.“

Dobrota Pucherová (1977)

Dobrota Pucherová.

Literárna vedkyňa, doktorandské štúdium absolvovala na katedre anglistiky Oxfordskej univerzity. Pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV v Bratislave a na Viedenskej univerzite, kde prednáša africkú a porovnávaciu literatúru. Fotografia z filmu, ktorý nakrútili sovietski vojnoví dokumentaristi po oslobodení Osvienčimu. Eva Weissová (neskôr Slonimová) stojí uprostred s bielou šatkou na čiernovlasej hlave (piata sprava), mladšia sestra Marta Weissová, tiež v šatke, vyzerá spoza jej pleca.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#nacistické zverstvá #koncentračné tábory #knihy o osudoch Židov počas holokaustu
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla ruža tulip color

Perla ruža tulip color

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk