Výtvarné umenie ako vrstvenie

Mohol by to byť aj jeden z príbehov o tom, ako sa výtvarné umenie prezentuje spomínaním a určite nie len spomínaním na všetko technické, ale aj na všetko umelecké a vôbec na symbolické hodnoty umenia ako veľkého čara našich životov, dráždivého tajomstva a odvekej ľudskej túžby.

17.08.2017 17:00
Marián Mudroch, Vila Lengyel Foto:
Dielo Mariána Mudrocha vo vile na Podtatranského ulici v Bratislave.
debata

Na dĺžku Ulice Fraňa Kráľa vľavo od Hlbokej cesty si na jednom pozemku bratislavského Hausberglu – konkrétne na dnešnej Podtatranského ulici číslo tri – koncom 20. rokov 20. storočia objednal prosperujúci právnik JUDr. Arpád Lengyel projektovú dokumentáciu vily a návrh záhradnej úpravy od dvojice úspešných bratislavských architektov Friedricha Weinwurma a Ignáca Vécseia. Dnešnú podobu príbehu vily dotvára či dorozprávava elegantné riešenie interiérov, ktoré bolo – podľa niektorých svedectiev – ponúknuté preslávenému Adolfovi Loosovi, ale napokon zaň zodpovedal iný rovnako preslávený viedenský architekt Josef Hoffmann.

Nazdávame sa, že autorka Weinwurmovej monografie (Slovart, 2014) Henrieta Moravčíková vskutku zaujímavo ocenila v naznačenej súvislosti hodnoty Hoffmannom vyznávaného ideálu Gesamstkunstwerku. Pod naznačenou súvislosťou si v tomto prípade treba predstaviť Hoffmannovu konfrontáciu s Loosovým programovo nedekoratívnym funkcionalizmom a jeho "purizmom”. A ešte si treba predstaviť čosi menej okaté, o to však viac prítomné v čase, "keď avantgarda mala pravdu”, ako sa hrdili ľavo orientovaní umelci – najmä – surrealisti. Konkrétne išlo o dôsledky vyostrujúcich sa rozporov medzi Karlom Teigem a Vítězoslavom Nezvalom. Mimochodom, v tom spore zohrávala zvláštnu – zvláštne významnú – úlohu bratislavská Škola umeleckých remesiel. Najmä jej orientácia na princípy presadzované ideálmi Bauhasu, čiže ideálmi školy moderného videnia, ako ŠUR-ku trefne pomenovala Iva Mojžišová v skvelej monografii o Škole umeleckých remesiel ako bratislavskom Bauhause (Artforum, 2013).

Niečo o estetike pravítka, kružidla a libely

Estetika pravítka, kružidla a vodováhy – aj tak sa uvažovalo s (ne)miernou dávkou irónie o umení, ktoré ctilo filozofické princípy racionalizmu Reného Descarta (1596 – 1650) uprednostňujúce racionálnu dedukciu pred zmyslovou skúsenosťou. Nuž čo, racionalizmus bol nespochybniteľným otcom osvietenstva, ale ak vezmeme do úvahy všakovaké "výstrelky” romantického umenia, vlastne nikdy to nemohli mať ľahké ani romantizmus, ani racionalizmus v háve umenia vizuálneho i každého iného. Tobôž nie v 20. storočí, keď sa k hlasnému i hlasne rešpektovanému slovu dostalo aj "zlé umenie”, "antiumenie” a deštrukcia vo všeobecnosti získavala jeden "úspech” za druhým. Ozaj veľmi zjednodušene napísané, až minimalizmus vniesol do akého-takého diskurzu trochu jasného svetla. Totiž jeden z jeho protagonistov Donald Jundd vyslovil jednoduchú – jednoducho pravdivú – myšlienku, že čoraz viac moderných výtvarných diel nemôže povedať, či patria k maliarstvu, alebo k sochárstvu. Ospravedlňujeme sa za mierne odbočenie, ale bolo potrebné. Totiž v úvode ako-tak opísanej Vile Lengyel žil od roku 1974 maliar Marián Mudroch (1945) s manželkou pochádzajúcou z lengyelovskej rodiny. Žijú tam už požehnaných 43 rokov a doslova vytvorili jeden z príkladných príkladov, keď vnímame, ba, keď nás oblažuje výtvarné umenie ako systém vrstvenia, ako úspech sedimentácie kultúrnych javov. Nejednoduchý úspech nespochybniteľných kultúrnych úkazov.

Dielo Mariána Mudrocha vo vile na... Foto: Archív autora
Marián Mudroch, Vila Lengyel Dielo Mariána Mudrocha vo vile na Podtatranského ulici v Bratislave.

Pravda, pod konštatovaním o požehnaných 43 rokoch života vo Vile Lengyel je potrebné vedieť, že jeden zo synov profesora Jána Mudrocha sa s manželkou Magdou nasťahovali do obytných priestorov v čiastočne zapustenom teréne, teda do časti domu pôvodne určenej pre obslužnú prevádzku a byt správcu domu. Stalo sa tak v 70. rokoch 20. storočia z dôvodov takrečeno spoločensko-politických a aj to určite dopadlo, ako dopadlo, iba s pomocou všemocnej protekcie. Napriek tomu dnes s úprimným obdivom hľadíme na Mudrochovu imagináciu, ktorá stála za dnešnou podobou bytu na zníženom prízemí s rozmerným ateliérovým priestorom a rozsiahlou knižnicou odbornej literatúry.

Niečo o morálke použitého materiálu

V príbehu Vily Lengyel v zmysle pocty estetike pravítka, kružidla a tak ďalej však k miestu hodnému priestorov prvej dámy musíme vystúpiť po schodisku, ktoré si pamätá prirodzenú dôstojnosť vstupu k takrečenému géniovi loci Vily Lengyel. Ohlasuje ho lemovanie nezvyčajným – nepochybne považovaným za avantgardný – rytmom kovového zábradlia, zároveň aj úctou k materiálu a v suverénnej istote jeho remeselného spracovania. Totiž až tam na horných podlažiach sídli zdroj inšpirácie do priestoru vloženého interiéru, ktorý inšpiroval aj ďalej, menovite výtvarníka Mariána Mudrocha, ktorý 43 rokov vedel-nevedel, prečo ho irituje a zároveň nadchýna – v aktuálnom čase určite nie okato odkrytá – remeselná čistota prejavená v dôslednosti koncepcie spriehľadňujúcej rytmus za sebou idúcich priestorov pôvodne používaných približne na rovnaký účel, ďalej funkcionalisticky integrovaný vstavaný nábytok, elegantné obloženie – vrátane krytých stropov – platňami starostlivo vybratých plátov orechového dreva.

Summa summarum nečudo, že sa to udialo práve výtvarníkovi, mimochodom, dosť dlhý čas pedagógovi na Škole umeleckého priemyslu, tak či onak "dedičky” technicisticky premenovanej školy moderného videnia. Zjednodušene povedané, práve ono programové, ba, erbové "zvýznamnenie materiálu” (Iva Mojžišová) muselo dráždiť Mudrochov perfekcionizmus, rovnako aj remeselná dôslednosť, výtvarná čistota a konceptuálne riešenie. Nazdávame sa, že ho dráždila podvedome celé desiatky rokov, počas ktorých zabŕdol aj do nejedného romantického dobrodružstva moderného výtvarného umenia. Rovnako pravda, že dráždiť ho dráždili celé roky, ale vyprovokovali ho razom. Nuž a my oceňujeme aj to, čomu zvykneme vravieť "načasovanie”, totiž to, že sa tak stalo, keď si perfekcionista Marián Mudroch uvedomil riziká doby facebookovej arogancie a priam samovražedného ohlupovania ubavenými bavičmi.

Bol som elipsou

Metafora bol som elipsou, ktorú napísal/nakreslil Marián Mudroch tvarovaným neónom vtrhla do témy príbehu v značnej miere funkcionalistickej vily na Podtatranského ulici v Bratislave. Vtrhla ako iný priestor a s ním aj vôľa iným spôsobom porozprávať jeho príbeh, skrátka, zadefinovaný priestor predefinovať.

Dielo Mariána Mudrocha vo vile na... Foto: Archív autora
Marián Mudroch, Vila Lengyel Dielo Mariána Mudrocha vo vile na Podtatranského ulici v Bratislave.

Pripomeňme si, že Marián Mudroch začal kresliť tvarovaným neónom roku 1995. Najskôr kreslil znaky, potom aj slová/pojmy, ktoré sa dali rôzne skombinovať, povedzme do formátu rôznych odkazov. Ich rôznosť pripomínala naoko formu akéhosi zábavného precvičenia logiky možnosťami verbálnej kombinatoriky, navyše v spojení s výtvarným objektom. Lenže išlo o čosi celkom iné. Príklad za ostatné. Tri na zemi svietiace slová: sklamanie, skrytý, ticho poskytujú svojím oddelením celý rad možností, ako ich vyskladať, aby tvrdili vždy čosi iné alebo podobné. Napríklad medzi sklamaním ticho skrytým a skrytým tichom sklamania máme poruke kopu celkom inakších tvrdení.

Prvý hold výtvarnému umeniu ako vrstveniu, teda umeniu, ktoré bolo prezentované začiatkom roka 2017 na takrečeno prierezovej ateliérovej výstave diel Mariána Mudrocha vo Vile Lengyel, patrí umiestneniu troch neónových slov v spodnej časti vstavaného mobiliára jedálne. Posolstvo bolo metaforické a znelo: Bol som elipsou. Vidíme, že aj táto čisto verbálna inštalácia odmietla "jednorozmerné” posolstvo. Manipuláciu s tvarovou i farebnou úpravou síce môžeme považovať za zásah do estetiky inštalácie, naisto však nie do jej "posolstva”. Čiže do celého poľa významov, a tým aj do možností kombinovania ich rôznych naratívov. Je teda zrejmé, že inštalácie Mariána Mudrocha z 90. rokov 20. storočia boli podstatne vzdialené od lettristických experimentálnych techník, ktoré sa v druhej polovici 20. storočia významne podieľali na zmene – trefne pomenovanej – estetiky hry. Estetiky hry v lettristickom podaní, ktoré sme tak pregnantne spoznali najmä v trojrozmerných objektoch Jiřího Kolářa, Eduarda Ovčáčka a Ladislava Nováka.

Priestor vložený do priestoru

Zaužívaným úslovím sa hovorí, že s odstupom času divák by dnes mohol na spomenutej výberovej prehliadke výtvarných prác Mariána Mudrocha ešte scitlivenejšie prežívať pocit priestoru vloženého do priestoru. Týka sa to najmä jedálenskej časti Vily Lengyel. Isteže v prípade označenia priestor vložený do priestoru ide o metaforu, ale metaforu presne fungujúcu v interiéroch obnovených priam s muzeálnou starostlivosťou. Vrátane vstavaného nábytku, obloženia z ušľachtilých orechových plátov a pôsobivo jednoduchého rytmu bielych guľatých svietidiel.

Napokon, autor tohto textu v uvádzaných súvislostiach sám intenzívne zažíval pocity opisované ako priestor vložený do priestoru. Máme tým na mysli priestor akéhosi jednoducho technicky vyriešeného skeletu následne obloženého netradičnými a vzácnymi materiálmi v rozpätí od exotických drevín po steny zo vzácnych polodrahokamov. Metaforicky pomenovaný poznatok prežíval autor textu v rámci obhliadky vhodnej vily s exkluzívnou záhradou, ktorá by pasovala nakrúteniu scén odohrávajúcich sa v rezidencii veľvyslanectva nemenovanej krajiny v nemenovanej krajine.

Dôvod bol viac ako prozaický, išlo o televíznu adaptáciu absurdnej drámy Slawomira Mrožeka. Napriek tomu išlo o skúsenosť jedinečnú. Vybrali sme vilu v Brne, kam nás "pozvala” svetovo preslávená Vila Tugendhat, ktorú roku 1930 projektoval Mies van der Rohe. Totiž v Brne jeho vila inšpirovala vznik niekoľkých ďalších skvele vyriešených rezidencií, ktoré si objednali úspešní a pozoruhodne majetní továrnici a funkcionári nadnárodných podnikov na rozhodujúcich pozíciách. Mimochodom, jednou z najlukratív­nejších brnianskych komodít bola výroba a obchodovanie s – perzskými kobercami. A ešte jedno nezanedbateľné poznanie sa spájalo so spomenutou skúsenosťou. V každej rezidencii bola – aspoň vo fotodokumentácii a účtovníckych záznamoch – zachovaná sláva ozaj ušľachtilej vášne, dôkaz o kvalite zberateľskej orientácie, povedzme, že orientácie z gruntu odlišnej od dnešných (ne)zberateľov moderného a súčasného slovenského výtvarného umenia.

Niečo o vizuálnych a verbálnych kódoch Mariána Mudrocha

Nielen textové obrazy alebo obrazové texty Mariána Mudrocha predstavujú divákovi originálnu podobu estetiky hry. Zvláštne pulzovanie vizuálnych i verbálnych kódov v jeho obrazoch, objektoch a inštaláciách sa vzpiera – v ktoromkoľvek z menovaných výtvarných médií – doslovnému aranžovaniu. Ono pulzovanie označme skusmo ako hru seriálovej kombinatoriky podliehajúcej (z)vrstveniu a pokojne sa môžeme obrátiť trebárs na Mudrochove kresbové variácie ním použitých citácií z obrazového archívu dejín nielen výtvarného umenia. Začnime trebárs cyklom farebných variácií Rembrandtovho autoportrétu, do ktorých vkreslil jednu z podôb ním vyštylizovaného portrétu Jána Mudrocha. Pretože išlo o jednu zo záverečných podôb vyštylizovaného otcovho autoportrétu, pozeráme sa na farebné variácie ofsetovej reprodukcie Rembrandtovho autoportrétu prekrytého portrétom Jána Mudrocha v podobe čiarového kódu, ak prijmeme toto označenie pre spomenutú variáciu viacnásobne preštylizovaného otcovho portrétu.

Cyklus grafík Mariána Mudrocha pochádza z roku 1976 a nazval ho Konvergencie. Slovníkový výklad pojmu konvergencie hovorí o zbližovaní, prípadne o zbiehavosti, menej je ozrejmovaný v súvislosti s empirickým myslením, teda praktickým myslením pomocou názorných obrazov vecí a javov, o ktorých premýšľame. Toľko encyklopedické vysvetlenie. Jeho platnosť si Marián Mudroch "overoval” v rade cyklov obrazov skombinovaných napríklad ofsetovou tlačou a kresbou ceruzou, ofsetom a slepotlačou, neskôr aj kresbou grafitom a videoinštaláciou. Mimochodom, hovoríme o značnom časovom rozpätí diel pochádzajúcich z obrazového archívu dejín umenia. Spomenutej seriálovej kombinatorike poslúžili ako východiskové kódy diela Cranacha, Messerschmidta, Duchampa, Magritta, Morandiho či Muybridgea.

Nehybnosť pohybu a Slepá doba

Nehybnosť pohybu je konfigurácia dvoch rovnakých konštrukcií z dvoch rôznych zrkadliacich materiálov uložených na zrkadlovej ploche. Pretože ide o objekt, ktorý môže byť v pokojnej fáze mobilostabilom i – počas hoci len minimálneho rozkývania – stabilomobilom jeho nespočetné konfigurácie stvárňujú Mudrochom „vividenú“ nehybnosť pohybu. Nápad, prvé skice a model objektu pochádzajú ešte zo školských čias Mariána Mudrocha, definitívne verzie spred dvoch-troch rokov.

Naratívny kľúč k téme prezentovanej v priestore vloženom do priestoru sme už v názve pomenovali ako zvrstvenie. Zvrstvenie umeleckých a v tomto prípade aj zdôraznene intelektuálnych predpokladov. Povedzme to naliehavejšie, ako zvrstvenie, ktoré dnes tak veselo ohrozujú uzabávané spoločenstvá zasieťovaných ľahostajných cynikov. Mimochodom, výtvarník Robert Morris nazval už dosť dávno čas týchto spoločenstiev veľmi nelichotivo: Blind Time/Slepá doba.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Marián Mudroch #vila Lengyel