Štvrťstoročie deklarácie zvrchovanosti už nadobro prekryla tragikomédia vládnej krízy-nekrízy. Na ďalšom ministerstve sa údajne ukradli ďalšie stovky miliónov eur, vymenili sme ministra, aby sme nemuseli meniť nič iné. Predseda parlamentu sa hnevá na premiéra a odišiel kontemplovať o sebe, vláde, budúcnosti sveta, vesmíru a vôbec. Predseda maďarskej a vraj aj trochu liberálnej strany si z celého srdca želá, aby to dobre dopadlo a slovenskí konzervatívni nacionalisti zostali vo vláde.
Po lesoch mašírujú branci. Ozbrojení sú – zatiaľ – len akože. A usilovne sa pripravujú na konflikt, ktorý síce oficiálne nechcú, ale keby predsa len nastal, chcú byť na správnej strane ústia hlavne.
V parlamente zas mašírujú fašisti, takmer fašisti, a pár exemplárov patologických exotov. Všetkým ide samozrejme o dobro národa (rodiny, krajiny, našej civilizácie, čohokoľvek, čím sa dá zakryť vlastná vulgárna túžba po moci a nenávisť), a preto delia spoločnosť na tých správnych a ostatných, ktorých počty, keď príde správny čas, sa budú „optimalizovať“ (použijeme slovo fašistu, ktorý zatiaľ v parlamente nie je – ale to isté sme si len nedávno hovorili s uspokojením o tom, ktorý už v parlamente je).
Článok je súčasťou cyklu Príbeh Slovenska – 25 rokov. Okrem návratov k dôležitým historickým míľnikom, ktoré pred štvrťstoročím predchádzali vzniku modernej samostatnej Slovenskej republiky, ide v cykle aj o názorové články a rozhovory.
Dvadsaťpäť rokov po tom, čo sme vyhlásili (presnejšie, vyhlásila to skupina vtedajších poslancov Slovenskej národnej rady – čo môže byť sakramentský rozdiel), že si „chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života“, to vyzerá, že sme to vytváranie riadne zbabrali. Ale, pravda, slobodne.
Krajina, politici a strany, médiá, šport… si medzi sebou rozdelili „záujmové skupiny“, ktoré „vládu ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud“ prefíkane zmenili na „vládu ľudí, prostredníctvom ľudí a pre ľudí – tých vyvolených“.
Na druhej strane, možno to také zlé nie je. Rozdelenie štátu sa obišlo bez politických konfliktov a vojen – čo v tomto priestore nie je vôbec samozrejmosťou. Sme súčasťou zjednocujúcej sa Európy. To nie je cieľ, či dobro samo osebe. Je to, ako kedysi napísali Martin Filko a Martin Dubéci, príležitosť „byť ekonomicky a politicky naozajstným spolutvorcom celokontinentálnych politických a ekonomických rozhodnutí, nielen ich pasívnym príjemcom“. A to nie je v rozdrobenom stredoeurópskom priestore historicky už vôbec samozrejmé.
Žijeme najlepší z možných svetov? Žijeme karikatúru našich očakávaní? A čo sme vlastne chceli?
Výhovorky otcov zakladateľov
Pre „otcov zakladateľov“ (dominantne otcov – politika je u nás nielen panské, ale aj pánske huncútstvo) samostatného Slovenska bola samostatnosť údajne prirodzeným vyústením práva národov na sebaurčenie. Nápravou tisíc a osemdesiat rokov trvajúcej nespravodlivosti. Naplnením oprávnených politických požiadaviek národa. Atď., atď.
Píšem údajne, pretože samostatnosť mohla byť aj tak trochu nechceným výsledkom kompetenčných sporov medzi „federálom“ a republikami. Dôsledkom neochoty českej strany akceptovať „voľnejší zväzok“ a neschopnosti slovenskej strany dohodnúť sa a jasne formulovať, čo ten „voľnejší zväzok“ vlastne znamená. Mohla byť defaultným výsledkom míňania času a politickej energie v nezmyselných pomlčkových vojnách či sporoch o obsah pojmov „skutočná federácia“ či „konfederácia“, namiesto poctivej diskusie o tom, ktoré kompetencie je efektívnejšie ponechať federálnym inštitúciám.
Mohla byť nepredvídaným dôsledkom tisícov malých krívd, neriešených problémov, posilnených traumou rýchlo postupujúcej ekonomickej transformácie a s ňou spojených sociálnych problémov. A, pravda, mohla byť len súčasťou chladnej hry o to, kto bude kontrolovať pripravované rozdeľovanie štátneho majetku.
Tak trochu zbytočná otázka
Vysvetlení môže byť veľa. Slovenský národno-štátny mýtus bol však od počiatku budovaný na predstave „prirodzeného práva národov na sebaurčenie“. Predstave, ktorá sa v stredoeurópskom priestore vyvinula v 19. storočí z osvieteneckých ideí o suverenite ľudu. Z národa urobila výsledok akéhosi prirodzeného, organického rastu. Pre Herdera, ktorý ovplyvnil celú generáciu národných buditeľov v strednej a vo východnej Európe, história a zväzky, ktoré národy vnútorne spájajú, z nich robia prirodzenú formu kultúrneho žitia človeka. Každý človek si v sebe nesie geneticky dedenú národnú kultúru ako atavistický inštinkt, ktorý nemôže byť potlačený.
Ako Nataša Rostovová v Tolstého románe Vojna a mier – mladá aristokratka s francúzskou výchovou, ktorá na výlete na vidieku začuje ľudovú hudbu a inštinktívne vie, ako na ňu tancovať, „štíhla, elegantná grófka, vychovaná v hodvábe a čipkách, v inom svete (…), no ktorá bola napriek tomu schopná porozumieť všetkému, čo bolo v Anisii a v Anisiinom otcovi a matke a tete a v každom ruskom mužovi a žene“.
A tak ako je súčasťou „ľudskej prirodzenosti“ porozumenie kultúre národa, tak je to v politickej rovine snaha o národný štát. Nebezpečenstvo skryté v týchto predstavách je zrejmé: od hegemónneho presadzovania jedinej správnej predstavy o „národnej kultúre“, po zakrývanie faktu, že šťastie ľudí žijúcich na akomkoľvek území sa neodvíjalo od toho, či sa ich vláda označovala za „národnú“, resp. za vládu Slovákov, Poliakov, Maďarov, Nemcov, ale od toho, nakoľko bola demokratická, rešpektovala ich práva a vytvárala príležitosti na sledovanie individuálnych projektov šťastia.
Okrem toho, neexistuje nič ako prirodzená, nevyhnutná inštitucionálna štruktúra. Ako písal v 60. rokoch minulého storočia profesor Kusý, politicko-inštitucionálna nadstavba – teda aj to, v akom štáte žijeme – je „zámerným, cieľavedomým produktom činnosti ľudí, hypostazovaným prostriedkom realizácie ich záujmov a spoločensko-politických požiadaviek a potrieb… pretože si ľudia inštitucionálnu štruktúru svojho zriadenia vytvárajú ako určitý cieľavedomý projekt, môžu voliť medzi rozličnými alternatívami, môžu ju vytvoriť dobre alebo zle, lepšie alebo horšie“.
Inak povedané, vznik samostatného Slovenska nebol nejakou „historickou nevyhnutnosťou“. Nebol počiatkom ani koncom našich politických dejín. A otázka, prečo k nemu došlo, aké boli „skutočné“ pohnútky jeho hlavných aktérov (a všetkých ostatných, ktorí ich pasívne sledovali či demonštrovali „za federáciu“ alebo „za samostatnosť“), je historicky zaujímavá, no z praktického hľadiska tak trochu irelevantná. Dôležitejšie je, čo sme s tou samostatnosťou – vysnívanou, obávanou, náhodnou – urobili.
Model Človeka národne uspokojeného
Amvrosij Ambroisovič Gustavillo, mimoriadne neobľúbený člen ústavu VÚVČAK (Vedecký ústav pre výskum čarodejníctva a kúzelníctva), robil zaujímavý vedecký experiment. Vychádzal z tézy, že všetko nešťastie vyplýva z neuspokojenosti. Takže keď dáme človeku všetko, čo chce, stane sa z neho anjel. Dokázať sa ju rozhodol troma experimentálnymi modelmi: modelom Človeka plne neuspokojeného, modelom Človeka neuspokojeného gastricky a modelom Človeka plne uspokojeného.
Kto čítal román bratov Strugackých Pondelok sa začína v sobotu, vie, že sa to neskončilo dobre. Prvé biedne stvorenie, pokryté vredmi, trpiace všetkými chorobami, chladom a zimou naraz, umrelo veľmi rýchlo. Druhý antropoid praskol, keď sa prežral varených otrúb, solených rýb a suchého chleba. Tretí, ktorý mal byť anjelom, implodoval pod váhou všetkých vecí, ktoré chcel, a tým aj mohol mať. Ponaučenie? Napríklad: medzi uspokojením a šťastím nie je priamočiary vzťah. Najmä ak sa ich pokúsime definovať z čisto egoistického hľadiska.
Nech už sme získali samostatnosť akokoľvek, pre mnohých mala v sebe akúsi magickú silu. Riešenie všetkých problémov – tých zdedených z bývalého režimu aj nových, vznikajúcich v rýchlo budovanom kapitalizme – malo byť ľahšie, keď si budeme sami pánmi. Veď so slobodou, vraj, prichádza aj zodpovednosť.
Nezdá sa. Prebiehajú nám pred očami ako panoptikum. Veksláci premenení na biznismenov. Rýchlozbohatlícki privatizéri. Finančnícki shark boys, podľa ktorých „občan vie hovno“. Oligarchovia, hojne prikŕmení z verejných zdrojov, ktorí sa rozumejú všetkému. Futbalu, Zákonníku práce, daniam, školstvu a najnovšie aj výskumu a vede.
Zisťujeme, že korupcia zostáva korupciou, či sú peniaze prenášané v igelitke alebo elektronickými transfermi cez kontá na Cypre a Panenských ostrovoch. Oligarchická politika je nereprezentatívna, či majú opraty moci v rukách neohrabané kreatúry v sakách pastelových farieb alebo uhladení profesionáli v oblekoch, vycepovaní mediálnymi tréningami.
Kdejakí politici už sľubovali kdečo. Mečiar slovenské Švajčiarsko. Dzurinda dvojnásobné platy. Fico vypratie škvŕn, a potom sociálnu spravodlivosť, istoty, stabilitu. Pri pohľade späť je ťažké rozoznať stopy týchto sľubov v realite. Jediným výsledkom sa zdá byť, že v posteli moci sa už zrecyklovali takmer všetci. Konzervatívci s liberálmi. Maďari s hejslovákmi. Ľavičiari s pravičiarmi. Nové tváre so starými…
Figúrky orloja
Poslednou obranou sa zdá byť návrat na začiatok. Keď nič iné, osamostatnenie zmietlo zo stola otázky, ktoré by inak zamestnávali – a odvádzali od dôležitejšieho – slovenskú politiku dodnes. Symbolické spory, požiadavky na samostatnosť živiace nacionalistický diskurz. Stále ťažšie ustrážiteľné „národnostné napätie“. Hádky o zdroje medzi Prahou (federálnou), Bratislavou a Prahou (českou). Kto vie. Ak by sme sa nerozdelili v deväťdesiatom treťom, možno by sa to stalo neskôr, menej civilizovane. Možno by v slovenskej politike doteraz strašil Mečiar, Slota či Pánis alebo ich vulgárne klony…
To všetko by sa mohlo stať. Problémom však je, že my sme tieto spory nadobro nezamietli. Len transformovali. Starostlivo pestovaný mýtus o „tisícročnej porobe v Uhorsku“ a o „českej zrade“ sa dnes reinkarnuje v „zlom Bruseli“. Politici, čo blúznili o obrane národnej suverenity a tradičných hodnôt, sa chvíľu zdali byť ustupujúcim folklórom. Dnes sú späť. V plnej sile. Aj s holohlavými gaunermi, ktorí ešte pred pár rokmi mlátili na uliciach „inakých“.
Obavy z toho, že sa samostatné Slovensko stane čiernou dierou Európy či predsunutou ruskou provinciou, sa vďakabohu nepotvrdili. Sme (prinajmenšom formálne) v najhlbšie integrovanom jadre Európy. A máme dobré šance v ňom zostať. No do politického mainstreamu sa opäť vracia diskusia, či by nám predsa nebolo lepšie zostať trochu bokom. Na pol zadku. A z pravého kraja pritvrdzujú muziku hlasy, čo vidia spasenie vo Vladimirovi Vladimirovičovi a jeho lumpenkapitalizme.
Sme odsúdení na osud figúrok orloja? Motať sa dokola, stále v rovnakých obrazoch? Samozrejme, nie. Len niektoré otázky tak ľahko nezmiznú. S napĺňaním „práva na národné sebaurčenie“ majú len málo spoločné. Štátna forma je len jedným z faktorov vytvárajúcich rámce hľadania dobrej, spravodlivej spoločnosti. A v tomto čoraz viac prepojenom svete už asi nie tá ďaleko najdôležitejšia.
Bilancia
Poďme radšej bilancovať, ako sa nám v hľadaní dobrej a spravodlivej spoločnosti za tých dvadsaťpäť rokov darilo. Vďaka či napriek zvrchovanosti to je v podstate jedno. Bilancovať nie kvôli účtovaniu a obviňovaniu. Kvôli ďalším dvadsiatim piatim rokom, na ktoré sme tak či onak odsúdení.
Mohli by sme porozprávať príbeh o relatívne úspešnej krajine. Pravda, na každú sebagratuláciu by sme našli „ale“. Hoci to tak chvíľu nevyzeralo, zaradili sme sa do relatívne malej, šťastnejšej skupiny ľudstva. Lenže zatiaľ čo niektorí sa na hostine napchávali, čo im hrdlo ráči, iným zostali len odrobinky pod stolom.
Budovanie kapitalizmu nevytiahlo nahor len gaunerov, predajných politikov a oligarchov. Ale aj triedu ľudí, čo uspeli kombináciou šťastia a talentu. Nemusia mať vilu v Karibiku, stačí pekná, stabilná, maloburžoázna idylka. A k nej chcú „slušný štát“. Čo trestá zlodejstvá a, keď to inak nejde, „v rozumnej miere“ pomáha tým, čo mali šťastia či talentu menej. Mnohí z nich prežili časť života vo „vyspelejšom“ zahraničí a videli, že sa to dá aj inak, než na hulváta, po slovensky. Lenže na druhej strane, svoju umiernene progresívnu vidinu krajiny akosi nie a nie spojiť s túžbami a preferenciami tých, čo sa cítia porazenými.
Tri zlyhania
Do účtovníckeho počítania „pre“ a „proti“ by sme sa mohli zamotať. Poďme na to inak: pomenujme tri zlyhania, ktorým keby sme sa vyhli, naša krajina by bola lepšia. Ľudia šťastnejší. A výhľad do budúcnosti jasnejší.
Prvým je zneváženie verejného priestoru. Mantry „štát je najhorší vlastník“ a „čo patrí všetkým, nepatrí nikomu“ pomohli vytvoriť pocit, že starať sa musím len o „svoje“ – a na „svojom“ som absolútnym pánom. Krajina sa nám mení na nespojité ostrovy individuálnych projektov šťastia a spokojnosti, budovaných podľa vlastných predstáv, vlastných pravidiel. Platí to hmatateľne (pozrime, čo sa deje s našimi mestami, znečistenými vizuálnym smogom, ubíjanými developerskými projektmi) i prenesene (pozrime, čo sa deje so schopnosťou vcítiť sa do bolesti iných). Priestor medzi ostrovmi je terra nullius, v ktorej stačí urvať, čo sa dá.
S tým súvisí druhé zlyhanie: neúcta ku krajine. Stali sme sa „pánmi vlastnej hrudy“ a ukazujeme sa byť zlými hospodármi. K prírode (široko chápanej) sa nesprávame ako jedna z jej súčastí – schopná mimoriadne pretvárať, ničiť, ale stále od nej závislá – ale ako majitelia firmy. Pokiaľ funguje a prináša zisk, fajn. Keď prestane, dáme ju do konkurzu, reštrukturalizujeme, prípadne kúpime inú.
Akurát že v tomto prípade môže ísť do konkurzu a brutálnej reštrukturalizácie len ľudská spoločnosť.
Tretím zlyhaním je neúcta k verejnému dobru. Úplne ho zaznávame alebo zamieňame za nadvládu väčšiny – to však nie je to isté. Tyrania väčšiny býva len snahou nanútiť vlastnú predstavu o tom, ako má svet fungovať v zákryte sily. Hľadanie verejného dobra predpokladá schopnosť pozrieť sa na svet očami „tých dole“. Lenže, kto už by mal na niečo také dnes čas. Možno o ďalších dvadsaťpäť rokov.
Radovan Geist (1978)
V roku 2001 absolvoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, odbor diplomacia a medzinárodné vzťahy. Po výskumnom pobyte na Univerzite Džavaharlála Néhrúa v Dillí, India (2001/2002), obhájil v roku 2006 doktorský titul (PhD.) v odbore teória politiky v Ústave politických vied SAV. Od roku 2002 pôsobí v oblasti médií, v roku 2003 spoluzakladal internetový portál EurActiv.sk, ktorý dodnes vedie. Od roku 2006 prednáša na Katedre politológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave.
