Amerika, nevzývam tvoje meno nadarmo!

31.08.2017 17:00
Latinská Amerika,
Latinská Amerika slovami básnika Rubéna Daría "v sebe nosí domorodú krv, ktorá sa stále modlí k Ježišovi Kristovi a hovorí po španielsky". Autor:

Onedlho sa na pulty našich kníhkupectiev dostane preklad knihy talianskeho autora Roberta Morozza della Rocca o salvadorskom biskupovi Óscarovi Romerovi (vyd. Spolok svätého Vojtecha). Romero patril medzi tých latinskoamerických cirkevných činiteľov, ktorých vplyv na mobilizáciu utláčaných považovala moc za natoľko nebezpečný, že ho v roku 1980 dala počas slúženia omše zavraždiť.

Jedni označujú Romera za súčasť tzv. teológie oslobodenia, iní – najmä po tom, ako pápež Ján Pavol II. začal proces jeho beatifikácie – to popierajú ako „marxistický blud“. Ale čo je to teológia oslobodenia? Ako je možné, že ho napokon vyhlásil za mučeníka a blahorečil až iný latinskoamerický cirkevný predstaviteľ, pápež František?

Titul básne slávneho čilského básnika Pabla Nerudu použitý v záhlaví článku prezrádza mnoho z nádeje, ktorú latinskoamerický subkontinent predstavoval pre radikálne európske sociálne hnutia, ako aj pre prebúdzajúce sa vzbury utláčaných domorodých národov od Mexického zálivu až po Ohňovú zem. Amerika, ktorá slovami iného básnika, Nikaragujčana Rubéna Daría, „v sebe nosí domorodú krv, ktorá sa stále modlí k Ježišovi Kristovi a hovorí po španielsky“. Jednou z tých nádejí bolo hnutie už takmer 50 rokov známe ako teológia oslobodenia, cirkev chudobných alebo teológia náboženského pluralizmu.

Laboratórium moderného sveta

Dejiny latinskoamerického subkontinentu majú svoje vlastné charakteristiky, vďaka ktorým sa stali špecificky vhodným prostredím pre vznik náboženského pluralizmu.

Keď francúzsky básnik a dobrodruh Blaise Cendrars písal o „Novom svete“ ako o laboratóriu nášho moderného sveta a jeho budúcnosti, nadväzoval na historickú zvláštnosť, ktorú svetu ponúkol šok z drastickej kolízie Európanov s dovtedy celkom neznámou a neporovnateľnou kultúrou. Ameriku si Európa privlastnila, ale neosvojila. Ak sa dá hovoriť o osvojení, tak len v prípade anglosaskej Ameriky, ktoré však prebehlo z mocenskej pozície. Jeho podmienkou bolo prakticky totálne vymazanie dejín pred Kolumbom. Fúzia nenastala, iba vyhladenie. Ale „Naša Amerika“ (ako nazval Latinskú Ameriku kubánsky filozof a revolucionár José Martí), kde stále splýva a v živom kontraste sa bije prežívajúci duch predkolumbovských kultúr, je z centralistického európskeho a severoamerického pohľadu periféria, na ktorej môžu práve vďaka periférnej zvláštnosti existovať zaniknutý svet s modernými utópiami paralelne. Len jeden z mnohých príkladov môžu byť autonómne obce – falangy, ktoré sa od 19. storočia pokúšali v Latinskej Amerike zakladať nasledovníci francúzskeho utopického socialistu Charla Fouriera.

Písal sa rok 1968 a situácia nevrela len na hranici dvoch svetových sfér vplyvu, ale aj na ich „periférii“ v Latinskej Amerike. Revolučné gerilové zápasy prebiehali v Andách aj v Strednej Amerike, ktorá čelila od zvrhnutia vlády socialistu Jacoba Arbenza v Guatemale v roku 1954 jednej severoamerickej intervencii za druhou a zmietala sa v občianskych vojnách a terore. Kubánska revolúcia vydesila všetkých, čo dúfali v podrobenie subkontinentu, ktorý prešiel postupne spod španielskej a európskej feudálnej nadvlády pod kuratelu Spojených štátov amerických a veľkých nadnárodných spoločností obchodujúcich s drahými kovmi, ropou, vodou alebo potravinami. Koncom 60. rokov stále udržiavala plameň nádeje, hoci ikona vzbury tretieho sveta Ernesto Che Guevara bol mŕtvy. Na celom kontinente sa však kresťanskodemo­kratické alebo socialistické hnutia a vlády usilovali dosiahnuť pozemkovú reformu, zrušenie neplatenej práce aj rasového útlaku, ktorý prežíval najmä v andských krajinách v starých feudálno-kapitalistických formách.

Celkom svojskú renesanciu prežívali domorodé hnutia (čilskí Mapučovia, andskí Amyarovia či Kečuánci), ktoré od príchodu prvých Európanov nikdy celkom nevyhasli; v andských krajinách sa na sklonku 18. storočia inšpirovali podobným zdrojom ako kreolské boje za nezávislosť pod vedením Simóna Bolívara či haitská vzbura: Francúzskou revolúciou. V 20. storočí nadviazali na hnutie Túpaca Amarú II., ktorého cieľom neboli moderné štáty európskeho typu nezávislé od Európy, ale znovunadobudnutie identity stratenej koncom 15. storočia a návrat k vlastným náboženským a kultúrnym prejavom.

Nástup ľudovej cirkvi

Koncom 60. rokov nastala ďalšia kríza, ktorá znásobila marginalizáciu predovšetkým domorodého a černošského obyvateľstva: ekonomická, politická a ideologická kríza rozvojových spoločností usilujúcich sa fungovať na európskom modeli industrializácie a pokroku. Reprezentovali ich napríklad vlády Juscelina Kubitscheka (1956 – 1961) a Joaa Goularta (1961 – 1964) v Brazílii alebo kresťanskí demokrati Eduarda Freia v Čile (1964 – 1970). Stroskotali sociálne projekty kresťanských cirkví, hnutí a strán, ich vzdelávací systém, sociálna doktrína a nemenný pastoračný model založený na hierarchiách.

Príčina bola pomerne zreteľná: na príklade Čile sa za vlády Eduarda Freia podobne ako predtým v Guatemale ukázalo, že čo len najmenší pokus o demokratizáciu pomerov, pozemkovú a školskú reformu sa zo strany USA stretne s obvinením z ohrozenia národnej bezpečnosti a umiernení kresťanskí demokrati, spočiatku podporovaní CIA, sa stanú „marxistami“. Kresťanskí liberáli, akými boli napríklad brazílsky kardinál Dom Hélder Pessoas Camara alebo čílsky arcibiskup Raúl Silva Henríquez, zdôrazňovali potrebu sociálnych zmien, využívajúc pritom aj argument, že je to najlepšia prevencia proti hrozbe komunistickej diktatúry. Slávny Camarov výrok – „Keď dávam chudobným chlieb, volajú ma svätým. Keď sa pýtam na príčiny chudoby, nazvú ma komunistom,“ sa onedlho stal okrídlenou pravdou.

Konferencia v Medelíne
Konferencia v kolumbijskom meste Medelín (24. augusta až 6. septembra 1968) bola revolúciou, ktorá prebehla nenápadne a v zdanlivej tichosti – o to väčšie znepokojenie vzbudila vo Vatikáne, o ktorý sa tradične katolícka Latinská Amerika opierala. Biskupi nespochybnili právomoc Vatikánu nominovať hodnostárov, ale jasne deklarovali, že centrom cirkvi sa stáva človek. Požiadavka na väčšie zapojenie laikov umožnila teológii oslobodenia postaviť do centra pozornosti chudobných a vylúčených, a práve prostredníctvom tejto skúsenosti čítať a interpretovať Bibliu.

Katolícky teológ Paulo Suess charakterizoval vývoj konca 60. rokov takto: „Medelín znamenal začiatok cirkvi latinskoamerickej, ktorá je protikladom doterajšej koloniálnej cirkvi misionárskej.“ Konferencia nadväzovala už na závery Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965), počas ktorého pápež Ján XXIII. uznal emancipáciu pracujúcich, žien a utláčaných národov, čo malo byť predznamenaním modernizácie cirkvi. Medelín však znamenal úplnú zmenu perspektívy. Dôvodom pre spory s Vatikánom totiž nebolo len požadované poslušné plnenie „zadaní z cenrály“, ale samotná realita subkontinentu. Biskupi pomenovali situáciu jasne: „V Latinskej Amerike vládne inštitucionali­zované násilie. Celé vrstvy obyvateľstva nedostávajú to najnutnejšie. Cirkev musí podporovať úsilie ľudu pre vzdelanie a rozvoj vlastných organizácií.“ Jednoducho povedané, prestať sa spoliehať na almužnu a charitu, ale zobrať svoj život do vlastných rúk.

Spor s Vatikánom spočíval v tom, že na základe novej interpretácie začalo sa meniť vnímanie kľúčových pojmov: Vykúpenie v tradičnom zmysle sa chápalo ako oslobodenie od hriechu a pokrivenosti ľudskej prirodzenosti – lenže skúsenosť vykorisťovaných, a to najmä Indiánov, v Latinskej Amerike jasne hovorila o inom útlaku: o útlaku zo strany spoločnosti. Vykúpenie tak začalo nadobúdať celkom nový význam, a to potrebu systémovej celospoločenskej zmeny ekonómie, politiky aj kultúrnych kľúčov.

Amerika domorodej krvi

Prvý katechizmus, ktorý pochádza z Latinskej Ameriky, vznikol niekedy medzi rokmi 1510 až 1521 a jeho autorom je Pedro de Córdoba. Začína sa odhalením „veľkého tajomstva, o ktorom sme nikdy nepočuli ani netušili – že Boh stvoril nebo a peklo. V nebi sú všetci tí, ktorí prijali kresťanskú vieru a žili dobre. V pekle sú všetci, ktorí medzi vami zomreli, všetci vaši predkovia: otcovia, matky, starí rodičia, príbuzní a všetci, ktorí prešli týmto životom; a pôjdete tam aj vy, ak sa nestanete priateľmi Božími, nedáte sa pokrstiť, pretože všetci tí, ktorí nie sú kresťania, sú nepriateľmi kresťanov.“

Známy predstaviteľ teológie oslobodenia, brazílsky teológ a kňaz Leonardo Boff nahradil centrálny kresťanský pojem oslobodenia pojmom „ochrana života vylúčených“, reagujúc na realitu vo svojej rodnej krajine, kde v podmienkach hladu žije približne 50 miliónov ľudí. Podľa neho sa teológia oslobodenia rodí z „etického rozhorčenia nad chudobou a odstrčenosťou veľkých más latinskoamerického kontinentu na okraj spoločnosti“.

V roku 1985, keď mu Vatikán po prvý raz zakázal prednášať, navštívil Ján Pavol II. Peru, kde dostal list od predstaviteľa Hnutia národa Aymarov Máxima Floresa, od Emma Valeriana z Indiánskej strany Aymarov a od Ramira Reynagu z Hnutia Tupaca Katarího, ktoré združovalo najmä Kečuáncov. Ako uvádza kniha Josého Maríu Vigila Teológia náboženského pluralizmu (Teología del Pluralismo Religioso, Quito 2005), v liste stálo: „My Indiáni Ánd a Ameriky, sme sa rozhodli využiť návštevu pápeža Jána Pavla II., aby sme mu vrátili jeho Bibliu, pretože za päť storočí nám nepriniesla ani lásku, ani mier, ani spravodlivosť. Prosíme, zoberte si Bibliu a vráťte ju našim utláčateľom, pretože oni jej mravné predpisy potrebujú viac ako my. Pretože od príchodu Krištofa Kolumba sa v Amerikách silou presadila kultúra, jazyk, náboženstvo a hodnoty Európy. Biblia k nám prišla ako súčasť vami nanúteného koloniálneho zámeru. Ona bola ideologickou zbraňou tohto zločinného prepadu. Španielsky meč, ktorý vo dne vraždil naše telá, sa v noci menil na kríž, ktorý spútaval naše duše.“ Podobnú reflexiu sledujeme aj v iných kolonizovaných oblastiach: Juhoafrický anglikánsky arcibiskup a autor teológie zmierenia ubuntu Desmond Tutu (slovo „ubuntu“ znamená uvedomenie indivídua, definované ľudskými podmienkami, v ktorých žije, a svojím vzťahom k druhým), neskôr formuloval podobné myšlienky takto: „Keď biely človek prišiel do Afriky, mal Bibliu a my sme mali zem. Povedal nám, modlite sa. Zatvorili sme oči. A keď sme ich opäť otvorili, mali sme Bibliu a oni mali zem.“

Teológia oslobodenia sa zákonite musela stať podobne nebezpečnou ako iné sociálne revolúcie: hovorila o znovunadobudnutí svojprávnosti kolonizovaných území, myšlienkovo presahujúc lokálne pomery.

„Nie sú to kňazi, sú to marxisti“

Ako vrcholila studená vojna, politické pomery sa radikalizovali a akýkoľvek sociálne progresívny skutok v Latinskej Amerike interpretovali USA ako ohrozenie štátnej bezpečnosti. Až do 80. rokov 20. storočia prebiehala v Latinskej Amerike Operácia Condor, čo bola kampaň štátneho terorizmu realizovaná pravicovými diktatúrami koordinovanými CIA. Jej hlavným zmyslom bolo násilné dosadzovanie a udržiavanie pravicových režimov v krajinách, v ktorých by demokratické voľby priniesli výsledky ekonomicky nevýhodné pre severného suseda. Zasiahla Argentínu, Čile, Bolíviu, Peru, Paraguaj, Uruguaj, Brazíliu a v Strednej Amerike najmä San Salvador. Čilský diktátor Augusto Pinochet dosiahol, že arcibiskup Raúl Silva Henríquez musel v roku 1983 napokon v Ríme rezignovať. Za život ďakoval len svojej širokej obľube: mnohí z jeho kolegov boli počas represálií zavraždení alebo navždy zmizli. Podobne ako v prípade v roku 1980 zavraždeného salvadorského biskupa Óscara Romera mal na to Pinochet jasné vysvetlenie: Nie sú to kňazi. Sú to marxisti.

V 80. rokoch pápež Ján Pavol II. a kardinál Joseph Ratzinger nariadili mlčanie mnohým „marxistickým“ kňazom v Latinskej Amerike a podobne Vatikán postupoval v personálnej politike pri vymenúvaní nových biskupov a kardinálov. Na politickom fronte sa Vatikán realizoval dosadzovaním konzervatívnych, oddaných a poslušných cirkevných hodnostárov, v teologickej rovine sa teológia oslobodenia diskreditovala ako heretický spôsob myslenia a viery. Paralelne s tým narastal vplyv fundamentalis­tických letničiarov z USA, čo malo viesť nielen k pasivite sociálnych hnutí, ale aj k odtrhnutiu sa z predkolumbovských väzieb, ktoré katolicizmus prostredníctvom svojich svätých v latinskoame­rických krajinách často synkreticky absorboval. Po páde železnej opony a porážke ľavice v Brazílii a Nikarague sa teológia oslobodenia ocitla v defenzíve.

Čas utláčaných

Ale nič nie je definitívne. V mnohých latinskoamerických krajinách sa k moci postupne dostávali ľavicové vlády. Niektoré už prežívajú krízu, iné si hľadajú vlastné spôsoby, ako dosiahnuť svoj cieľ bez priamej konfrontácie, ktorá by mohla znamenať konflikt. Napríklad Fernando Lugo, prezident Paraguaja v rokoch 2008 až 2012, bol predtým dokonca liberálne orientovaný katolícky biskup. V „defenzívnych“ 90. rokoch sa teológia oslobodenia zamerala na cielenejšiu „inkulturáciu“, vyzdvihujúc indiánske a afroamerické tradície. Podľa teológa Lujza Carla Susina je „najsilnejším hlasom novších prúdov teológia feministická, pretože v základných obciach boli vždy hnacou silou ženy“. To dokazuje aj väčšina moderných sociálnych hnutí a zápasov v Latinskej Amerike.

Súčasný diskurz Vatikánu zmenil pápež František. Oficiálne prúdy sa síce stále usilujú „očistiť“ teológiu oslobodenia presvedčením, že je vylúčené, aby bola čo i len trochu „marxisticka“, pretože jej prívrženci komunizmus či marxizmus odmietajú, vidiac všetko v príznačne európskej čierno-bielej optike. Zato pápež František sa svojím odsúdením globálnej biedy, vojen, kapitalizmu, útlaku žien a menšín už dávno zhostil jazyka, ktorý by bol pred desaťročím pravdepodobne ešte nebezpečný, a ktorý mnohí neoliberáli okamžite označkovali ako komunistický. Tým sa sám osebe, i keď nie deklaratívne, ale zreteľne priblížil synkretickej filozofii kontinentu, z ktorého pochádza.

V septembri 2013 prijal František návštevu peruánskeho duchovného Gustava Gutiérreza, ktorý spoločne s Leonardom Boffom od 70. rokov tvrdí, že „teológia musí vychádzať z analýzy sociálnej reality, a že adekvátnym nástrojom na realizáciu tejto analýzy je marxizmus.“ Verejne predstavil knihu Chudobní chudobným, poslanie Cirkvi z pera kardinála Gerharda Müllera, pre ktorú napísal predhovor, čo mnohí považujú za „oficiálny vstup teológie oslobodenia do Vatikánu“.

František, ešte ako Jorge Mario Bergoglio, prejavil súhlas so záverom III. Všeobecnej episkopálnej konferencie pre Latinskú Ameriku a Karibik v Pueble v roku 1979, ktorá svoje stanovisko formuluje jednoznačne: „Komunizmus aj kapitalizmus by mali byť odmietnuté z tej istej príčiny, a to tej, že obe ideológie považujú za svoju modlu materializmus. Marxizmus sa však odkláňa od kapitalizmu aj preto, aby zdôraznil, že kapitalizmus nepochopil hodnotu ľudskej práce a žije opojený fetišom tovaru.“

Odpoveďou na európsku dilemu diktovanú pokrokom a produktivizmom teda azda môžeme hľadať v myslení Františkovho rodáka spisovateľa Ernesta Sabata: „…napriek svojmu aktívnemu komunizmu sa mi nepopieranie metafyziky vždy zdalo ako dobrá cesta smerom k sociálnej spravodlivosti vo všetkej slobode. Oceňujem aj kresťanstvo Evanjelií. Toto storočie je strašné a strašne sa aj skončí. Jediné, čo ho môže zachrániť, je návrat k poetickému mysleniu, k sociálnemu anarchizmu a k umeniu.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#teológia oslobodenia #Óscar Romero #Latinská Amerika #František #cirkev
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk