Istým spôsobom mal byť obraz "atomizovaného” sveta umenia o čosi menej infantilným. Ak vezmeme do úvahy slovníkové určenie pojmu médium ako sprostredkovateľa, potom treba uznať, že niektorým zo spomenutých prehľadov sa podarilo integrovať celkom originálnym spôsobom menej známych alebo viac lokálne významných umelcov a ich dielo vkľúčiť do kontextu, v ktorom by mohli narušiť pseudosuverenitu aktuálne "platných” konvenčných táranín. Táranín ducha čoraz prostoduchejšieho.
Banálna alebo existenciálna kríza?
Aj v spomínanom prípade medzi odvážlivcov netradične splietajúcich tradičné centrá moderného umenia s tzv. okrajovými prejavmi patrili nemecké vydavateľské domy. Povedzme, že v pozoruhodne duševnej spolupráci s niektorými vydavateľskými domami čnejúcimi v Paríži či v Miláne, ktoré sa zasa postarali o kvalitu diskurzu provokujúcimi prácami o mocenských vzťahoch a globalizácii videnia či o konštrukcii pohľadu v podaní Georgesa Didi-Hubermana, Pierra Lévyho, Monique Sicardovej alebo Carla Ginzburga. Na rodnom Slovensku, pravda, ticho na čistine. Našťastie, ešte nie ticho mŕtvolné, a teda definitívne.
Napríklad v dvojstĺpčeku víkendovej prílohy Pravdy z 22. júla 2017 Ivana Taranenková poinformovala čitateľov o dvoch románoch, ktoré označila ako literárne pomníky súčasného intelektuála – len tak popamäti intelektuálmi tu sú Barthes, Foucault, Kristeva, Althusser či Eco, rozpustených v banalizovanej a bezzmyselnej prevádzke reprezentantov humanitných odborov, pendlujúcich z konferencie na konferenciu. Naoko – a pre zlomyseľníka aj na obe oči – boli spomenuté romány Laurenta Bineta Siedma funkcia jazyka a Davida Lodgea Svet je malý ako ďalšia satirická reflexia na akademický život v dobe internetu, kde je čoraz viac tragikomickou snahou zvýznamniť sa.
Zvýznamniť sa
Spomenuté prehľadové súhrny príbehu umenia 20. storočia vychádzajú z modelov a pojmov umenia avantgárd, moderného, antimoderného a postmoderného umenia. Determináciu časom dvoch svetových vojenských konfliktov brali vážne, rovnako tak vzťah medzi silami ekonomickými a politickými, vzťah vyjadrený ideologickou a inštitucionálnou nadštruktúrou. Nazdávame sa, že už začiatkom 21. storočia sme zaregistrovali plodné akceptovanie nerovnakej kultúrnej dynamiky vzniku moderného umenia, že sme sa ho naučili vnímať a rešpektovať v rámci rovnako rôznej dynamiky spoločensko-politickej. Čiže podstatne inak ako v objatí deterministického "ducha čias”. A ak už predsa, potom naisto len ako zeitgeistu v háve ideologickom.
Príkladom za ostatné môže byť rozsiahla výstava s názvom Postwar s podtitulkom Umenie medzi Pacifikom a Atlantikom 1945 – 1965, ktorú usporiadali na prechode rokov 2016/2017 v mníchovskom Haus der Kunst. Po prvé, výstava príkladne rešpektovala "zmiešanie” umenia centra s tzv. okrajom aktuálneho umenia, po druhé, prezentovala spomínanú nerovnakú dynamiku začiatkov s veľkým pochopením pre ideologickú a inštitucionálnu nadštruktúru. (O výstave vyšla recenzia vo Víkendovej prílohe Pravdy 11. februára 2017).
Internet viacnásobne zväčšil priestor kontroly a rovnako viacnásobne zväčšil priestor pre reklamu.
úzkom zábere by sme mohli hovoriť o pochopiteľnom zameraní sa na posolstvo ničoty a mravnej deštrukcie, ktoré odkázali rozdelenému svetu atómové bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki. Ikonám kontrakultúry sa otvoril umelecký svet, ktorý zásadne ovplyvnil "étos jadrovej bomby” (Theodore Roszak). Skeptickému filozofovaniu kuvaných existencialistov sa už veľmi nedarilo prostredníctvom umenia pochopiť svet ako celok. Svet vyjadriteľný iba fragmentmi však plodil predovšetkým nedôveru k ideám a ideológiám, ba čoskoro aj nedôveru k faktom.
Zhrňme teda, že na – nielen výtvarné – moderné umenie, antiumenie či postmoderné umenie 20. storočia sa dnes už vieme pozerať ako na umenie vznikajúce nerovnakým tempom, prípadne ako na umenie, ktoré v nás vzbudzuje povedomie o rôznej reakcii na zmeny/premeny a ich sociálnu dynamiku. Sme v pokušení tvrdiť, že práve z nich by bolo možné sformulovať otázky hodné diskurzu v rámci (s)poznávania minulej budúcnosti. Ba, v tom rámci si trúfnuť aj na nie len čisto karieristické otázky, hoci otázky pátrajúce po odpovedi, ako sa – prijateľne, a nie po bratislavsky: zožer, lebo ťa zožerú! – zvýznamniť.
Pravda, všetko doteraz povedané patrí času predinternetovému, teda času poriadne odlišnému od móresov facebookovského exhibicionizmu. Lenže nielen exhibicionizmu a sexy zábavy, ale aj informačných a technologických komodít. Summa summarum ide o internetom garantovanú kontrolu – tak či onak prejavenú moc – a inzerciu. Keby bol dostatok pozorných intelektuálov, bolo by nám zrejmé, že sa zasa raz dosť naliehavo ohlasuje bývalá budúcnosť.
Nenápadný pôvab termínov
Nenápadný pôvab termínov ako kyberpriestor, digitalizácia, heknúť alebo multiplex, hypermarket, makropredajňa či developer nezaručuje len logické prenikanie do nášho slovníka, ale ide o slová, ktoré sa bezškrupulózne uchádzajú o vytváranie nových kontextov. Nestrašme sa, ale ani to nezľahčujme. Totiž tie nové kontexty v dobe internetu naisto sa prejavia ambíciou byť komplexnými kontextami, teda takými, ktoré bezvýhradne zohľadnia predovšetkým psychológiu procesov ekonomických, sociálnych, politických a kultúrnych.
Aj tie najvychytenejšie prejavy odporu, ktorými umenie provokovalo moc, táto moc jednoducho integrovala a využila.
lastne niet o čom špekulovať, internet viacnásobne zväčšil priestor kontroly a rovnako viacnásobne zväčšil priestor pre reklamu. Okrem technologických inovácií na ten účel prebohato využil aj postmodernou otvorený archív dejín umenia a – žiaľ, stokrát žiaľ – preonačil pozoruhodné výmysly umeleckých avantgárd 20. storočia na vizuál inzercie nepozoruhodných foriem zábavy spangharteného umeleckého dobrodružstva minulej budúcnosti. Pravdou pravdúcou je, že ide o "zábavu” pod sexy pláštikom internetovej komodity prvého rangu. Tí, čo sa vyznajú v tlačenici, veľmi dobre vedia, že v minulej budúcnosti pôjde o zlatým písmom vymaľovaný bonus: Zachráň si kožu, na dušu sa…
Terminátor v mnohovesmíre moderného umenia
Závejmi času moderného výtvarného umenia prešli v 20. storočí pozoruhodné koncepcie experimentujúcich zákonodarcov, virtuálnych klasikov i autorov s nepatrične nafúknutým egom, ale aj čírych outsiderov. Každý z nich, každý hodný uvedeného označenia, bol predovšetkým terminátorom. Terminátor je hranica svetla a tieňa na viditeľnom povrchu, v širšom význam je terminátor entita na hranici sveta fikčného a reálneho. Entita je podstata veci.
Nuž a z podstaty veci v dobe internetu nie je vôbec jednoduché sformulovať zmysluplné otázky pre zmysluplný diskurz, čiže otázky schopné zadefinovať chrbtovú kosť všetkých zúčastnených diskurzov. Naisto to nie je jednoduché vo chvíľach, kedy umelcov lákajú fikčné svety, ktoré príjemcov odkazujú takmer výlučne na svet zábavy. Trebárs aj v optimalizovanej podobe zábavnej hrôzy, zábavného vraždenia, vždy však bohato odmenenou zábavnou kariérou. Nazdávame sa, že sem by sa hodila aj malá modlitbička: Terminátor náš každodenný, staň sa vôľa tvoja… Ale akáže je to tá vôľa terminátorova? Novodobí klasici odchovaní odkazom antických klasikov sa vedeli zhodnúť na tom, že umenie je najvyššia forma slasti, ktorú človek sám sebe poskytuje. Povedzme, že voľajaké také pravidlo mohlo – nastokrát modifikované – platiť počas dlhej premeny neslobodného otroka na slobodného remeselníka a toho zasa na umelca najrôznejšími spôsobmi predstavujúceho sociálny štatút tvorcu umeleckých diel. A jeho postoj k moci!
Pravda, hovoríme o dobe predinternetovej, a teda máme v súvislosti s umením na mysli postoj k moci politickej, ktorá sa odvždy prejavovala jej akceptovaním, povedzme akceptovaním záujmu moci od architektúry až po dizajn vidličky. Zopakujeme, že hovoríme o dobách slohových interpretácií a ich reinterpretácií, o dobách dlhšie či kratšie pripravovaných a uskutočňovaných v nových kontextoch. Rovnako však sme už spomenuli, že s dobou internetu vošli do ringu planéty Zem ambície komplexných kontextov.
A tak môžeme zopakovať aj otázku: aká sa tu a teraz má realizovať vôľa terminátorova? Vôľa komplexných kontextov? Veď v každodennej praxi si jej už užívame habadej. Príklad za ostatné. Aj tie najvychytenejšie prejavy odporu, ktorými umenie provokovalo moc, moc jednoducho integrovala a využila. Využila ich zaručene nielen na zatraktívnenie vizuálu inzercie a inej propagácie moci! Kdeže, veď sme už povedali, že ide – a ide výlučne – o stratégiu komplexných kontextov.
Čítanie obrazov, videnie textov
Pozoruhodná kniha Teória obrazu Williama Johna Thomasa Mitchella vyšla po prvý raz roku 1994. Vydavateľstvo Univerzity Karlovej Karolinum pripravilo český preklad rešpektovaného súboru esejí o verbálnej a vizuálnej reprezentácii takmer o štvrťstoročie neskôr. Nazdávame sa, že napriek tomu by Mitchellove eseje mohli veľmi vhodne otvoriť rozpravu o niektorých aspektoch témy mocenskej reprezentácie obrazových i verbálnych interpretácií v bohorovnom rámci komplexných kontextov doby. Žiaľ, doby čoraz spokojnejšie si hovejúcej v objatí obrazov na svietiacom skle.
Vieme, bolo by lákavé začať trebárs obavami z klesajúcej úrovne textu a nie vždy patrične zdôvodneným obratom k obrazu. Hoci ten obrat má už svoju "úctyhodnú” históriu, napríklad aj jeho postštrukturalistické posvätenie. Nedajme sa však zlákať príliš jednoduchými analógiami. To, čo sme označili ako ambíciu stať sa komplexným kontextom, je nepochybne nezvyčajným nasvietením témy mocenskej reprezentácie obrazovou – i obrazom modifikovanou – textovou interpretáciou. V Mitchellovej dikcii je to napokon ľahko predstaviteľné, pretože obrat k obrazu si predstavuje ako viditeľný jazyk. Napriek tomu, že je vcelku zdržanlivý voči uvedenému kunsthistorickému konštruktu, sám uvádza skvelé príklady spojenia umenia písma s textom vizuálneho obrazu Williama Blakea.
Uvedená koncepcia, pravda, nie je výlučná, patrí medzi koncepty navrhnuté a rozpracované v 19. storočí. Lenže aj v súvislostiach doby internetovej invázie môžeme hľadať kľúčové pojmy na rovnakej línii viditeľného jazyka. Totiž v dobe internetu je kombinácia zraku a zvuku, obrazu a textu nielen rečou, ktorou vidíme texty a obrazy, interpretácie a reinterpretácie, ale predovšetkým vidíme (svoj) obraz v zrkadle. V zrkadle nastavenom komplexným kontextom.
Majiteľ pohľadu
Napokon aj v dobe internetu tak ako v dobe pred internetom ide predovšetkým o to, ako sa postavíme zoči-voči zrkadlu. Vznešenejšie povedané, ide o to, akú pozíciu zaujmeme. Ako sa spýtame, kto je majiteľom pohľadu? Zrkadlo, alebo tá/ten pred zrkadlom? Bodaj by mal pravdu W. J. T. Mitchell, že pamäť je obrazotext.
Nevdojak? Nie, nevdojak nie, ale ani tak neviem presne prečo a ako mi prihrala Ivana Taranenková sarkastický úsmev pred zrkadliacim sa obrazom literárnych pomníkov súčasného intelektuála.
Juraj Mojžiš (1938)
Teóriu a dejiny umenia vyštudoval na FF UK v Bratislave. Koncom 50. rokov sa spolu s Albertom Marenčinom a Karolom Baronom stal členom československej surrealistickej skupiny. V 60. rokoch viedol Galériu mladých, spolupracoval na vzniku filmu podľa knihy Dominika Tatarku Panna zázračnica (1966). V rokoch 1969 – 1989 mal zákaz publikovať. Po novembri 1989 píše výtvarné monografie. Vydal zbierky esejí Voľným okom I (2007), Voľným okom II (2009) a Voľným okom III (2011). Je nositeľom Ceny Dominika Tatarku (2010).