Svitanie za súmraku
Za optimistickými myšlienkami nevstupujeme do záhybov vesmíru filozofie Friedricha Nietzscheho. Veď kto by sa chcel dozvedieť na ceste za svojou vlastnou pravdou, že pravda je priveľmi desivá, aby sme s ňou vedeli žiť. V dobe internetu je však akosi všetko inak.
Ale ako inak? Povedzme, že tak, ako to napísal roku 2009 Umberto Eco v skvelej monografii o bludiskách zoznamov, teda zoznamov človekovho vyratúvania všetkého možného, čo nazhromaždil, uchoval a pomenoval.
V dobe internetu však človek – tak či onak – zneistel, možno zneistel práve v súvislosti s pripomenutou Nietzcheho myšlienkou, že pravda je priveľmi desivá, aby sme s ňou vedeli žiť. Porovnajme ju teraz so záverom úvahy Umberta Eca, úvahy, ktorá nemohla byť vyslovená pred časom internetu.
"A konečne je tu Matka všetkých zoznamov, vo svojej podstate nekonečná, lebo sa ustavične vyvíja: World Wide Web, pavučina a labyrint, žiadny usporiadaný strom. Zo všetkých závratov nám sľubuje závrat najtajomnejší, skrz-naskrz virtuálny a ponúka katalóg informácií, vďaka ktorému si pripadáme bohatí a všemocní, hoci za cenu, že nevieme, čo sa v ňom vlastne vzťahuje k skutočnému svetu a čo nie, bez ďalšieho rozlišovania medzi pravdou a omylom.”
Majiteľ pohľadu číta obraz ako svoje privilegované prežívanie
Vstup do úvahy o Mnohovesmíroch moderného umenia sme zakončili pýtaním sa na kompetencie majiteľa pohľadu. Určite zvláštnym spôsobom predchádzali týmto kompetenciám kompetencie tvorcov pohľadov.
Dovoľujeme si upozorniť, že stále uvažujeme a hovoríme o modernom umení a hovoríme o ňom v intenciách moderného a postmoderného umenia. Pravda, tu bolo a je zopár stále boľavých miest a ešte k tomu zvyčajne šarapatia odrazu.
Dejinám kultúry a umeniu obzvlášť prislúcha funkcia akéhosi apendixu, ktorý sa musí uspokojiť so zoznamom mien "nesmrteľných” a s vročením niektorých ikonických diel. O ich organickom začlenení zrejme zbytočne špekulovať, pretože predsa jednotlivé médiá si "spracovávajú” svoje vlastné dejiny.
Robia to "zodpovedne” vždy jednotlivo, raz to a raz zasa ono… Používané sú po "spracovaní” predovšetkým ako bonus pred prijímacími pohovormi na tú či onú katedru humanitného zamerania. Veď doterajšej priam besnej fragmentárnosti poznávania nič iné netreba, len všetky skúšky – vrátane tej prijímacej – nahradiť testami, čiže možnosťou zakrúžkovať odpoveď "a” alebo odpoveď "b”, alebo … až do aleluja.
Veď naozaj, o čo by malo ísť adeptom aj absolventom v ich profesijných kariérach, ak nie o zodpovedné spochybňovanie právd omieľaných a všeličomu poplatných, a na to predsa stačí "a” alebo "b”, alebo aleluja.
Možno však pritom niekto zavadí aj o voľajakú inováciu, ba obtrie sa o objavenie originálne zväzbených rôznych typov vedenia. Čo na to "a”, "b” alebo aleluja? Nateraz všetko mrhanie časom vedie len a len k vypisovaniu "výročných” správ, v ktorých po silnej vete-definícii nasleduje zátvorka raz s niekoľkými menami tvorcov, raz zasa s menami opusov nad či pod "čiarou” vraj priemeru. O čo jednoduchšie by bolo zisťovať, čo sa deje/udialo a prečo práve tak.
Boli časy, keď v dobe predinternetovej zopár naivistov navrhovalo všímať si kauzálne vzťahy, nepochybne na úkor Umbertom Ecom ironizovaného katalógu informácií, vďaka ktorému si pripadáme bohatí a všemocní, hoci za cenu, že nevieme, čo sa v ňom vlastne vzťahuje k skutočnému svetu a čo nie, bez ďalšieho rozlišovania medzi pravdou a omylom.
Príkladom spomenutej kompetencie tvorcu pohľadu môžu byť filmy Michelangela Antonioniho, ktoré nakrútil v čase označovanom ako svet v kríze veľkej nedôvery. Tie filmy pomenovali chorobu citov nespochybniteľnej dejinnosti zlatých šesťdesiatych.
Pre našu krátku úvahu to znamená, že ich estetickú kvalitu garantoval rešpektovaný punc pohľadu, ktorý zmenil film. Nezabúdajme však, že popri filme ďalším zvrchovaným distribútorom vplyvného pohľadu bola – najmä magnumovská – fotografia. A jej barthesovská interpretácia fotografie ako obrazu/záznamu, čiže toho, čo sa rozprestrelo medzi nekonečnom a subjektom.
Úloha tvorcu pohľadu však čoraz väčšmi plodila človeka úzkostného, napriek čoraz slobodnejšiemu rozkvetu technológií a sem-tam ešte aj experimentálnych metód moderného umenia na prahu postmoderny. Ako keby išlo o posledné záchvevy obáv z následkov utopizmu sociálneho štátu a entropie aj tej najliberálnejšej demokracie. Človek by očakával ďalšiu z periodicky sa opakujúcich banálnych kríz, ale dočkal sa doby internetu ako neznámej diagnózy.
Čo o nej vieme? Vieme, že stavia na etike rozpustenej v cynizme ignorantov, že "vyznáva” morálku na cimpr-campr roztriešteného vnímania a na predstieraní myslenia, na katastrofálnom vyjadrovaní sa, na imaginácii plodiacej emócie hlboko pod prahom vysmievanej produkcie hollywoodskych trhákov. Máme sa jej obávať? Áno aj nie. Stále sme tak trochu – hoci pričasto ešte aj oboma nohami – v postmodernej situácii a nádejame sa, že budúcnosť kultúry by určite nemala byť jednoznačne či mnohoznačne internetová.
V čase medzičasu
Odpoveď na rečnícku otázku predchádzajúceho odseku skúsme hľadať vo dvoch pozoruhodných knihách rozhovorov, v publikácii Jany Geržovej Rozhovory o maľbe. Pohľad na slovenskú maľbu prostredníctvom orálnej histórie (Slovart a VŠVU, Bratislava 2009) a v knihe Tiny Čornej V postmodernom svete (Marenčin PT, Bratislava 2015).
Panoráma výrokov rôznych respondentov isteže má viacero spojovníkov, ale jeden sa nám pozdával – až podozrivo – obyčajne univerzálny. Totiž Ivan Kadlečík sa rozhovoril o ľudskej kultúre, ktorá trvá niekoľko tisícročí a stojí na pevných základoch.
Náročky sme preto pri ostatných citáciách siahli aj po výrokoch spochybňujúcich základy i zásady ľudskej kultúry. Išlo napríklad o obavu, že hlas doby znie v reklame (Dezider Tóth). A to, prosím, tvrdí autor, ktorého nadchýnajú možnosti spracovať súčasným jazykom odveký metaforický spôsob čítania sveta. Podobne Romana Bergera vedia rozladiť médiá rozširujúce najhrubší materializmus.
Juraj Mojžiš (1938)
Teóriu a dejiny umenia vyštudoval na FF UK v Bratislave. Koncom 50. rokov sa spolu s Albertom Marenčinom a Karolom Baronom stal členom československej surrealistickej skupiny. V 60. rokoch viedol Galériu mladých, spolupracoval na vzniku filmu podľa knihy Dominika Tatarku Panna zázračnica (1966). V rokoch 1969 – 1989 mal zákaz publikovať. Po novembri 1989 píše výtvarné monografie. Vydal zbierky esejí Voľným okom I (2007), Voľným okom II (2009) a Voľným okom III (2011). Je nositeľom Ceny Dominika Tatarku (2010).
Vladimír Petrík sa zasa obzrel dozadu a spýtal sa čo by sa bolo dalo robiť, aby politika ľudí nerozdeľovala, keď ich vie kultúra spájať. Ba tvrdí, že bez kultúry to síce nejde, ale zároveň vníma súčasného čitateľa medzi ľuďmi, ktorí sa zmenili a sú menej emocionálni a viac racionálni. Dvakrát žiaľ, že mravné riešenie považujú za nudné.
Preto je sveta žiť s "heslom”, že dnes je už aj nuda banálna a musíme sa z nej vyzabávať! Pravda, nájdu sa aj autori ako Egon Gál, ktorý varuje pred zdanlivo jednoduchými a jasnými banalitami.
Prečo? Pretože banalita spočíva v tom, že v istých situáciách úplne normálni, obyčajní ľudia sú schopní páchať tie najhroznejšie veci. Rovnako pravda, že nie všetko uvedené je zrejmé. Preto sa pri Gálovom múdrom skepticizme pristavil Daniel Fischer a odmietol redukcionistický pohľad na svet a umenie a navrhol otvoriť sa celkom a do dôsledkov mnohorakosti jednotlivých javov a pohybov v umení.
Moc ako pohľad, pohľad ako konštrukcia
Z čoho, povedzme, aktuálna moc konštruuje svoju pravdu? Zjednodušene napísané: konštruuje ju ako súbor dát a informácií, ktorými popisuje a interpretuje svet.
V istom zmysle ide moci predovšetkým o (z)materializovanie vedenia. Hovoríme o vedení ako o rozširovaní priestoru možností (Pierre Bourdieu), hovoríme teda o zvláštnych väzbách moci a (z)materializovaného vedenia.
Raz sú tie väzby "špecifické”, raz "čisté”, raz "oživujú minulosť”, raz manifestujú utopické alebo katastrofické väzby k budúcnosti. Bourdieu pripomína, že v každej z uvedených väzieb umelcovo "oko” bolo schopné uvidieť v hocako symbolickej téme schémy každodennej skúsenosti. Či už išlo o renesančného maliara, alebo dadaistického kolážistu. Povedzme to tak, že rešpektovaný sociológ odmietol umelcovi uznať videnie sveta bez spoločenskej skúsenosti.
Diskurzívna zmena konštrukcie pohľadu
Dôvody na zmenu diskurzu, ktorý by mohol rozvrátiť prvoplánový vzťah k obrazu, čiže vzťah úctivo vyznávajúci alebo rúhavo odmietajúci, by sme našli v priestore a čase dejín umenia, povedzme od Platóna po Foucaulta.
"Lenže digitálne nástroje spôsobili, že odrazu musíme čeliť problému, ktorý sme nepredvídali: spoločnosť obrazoviek zrodila novú potrebu obrazov.” Citovaný názor nás veľmi zaujal v rozhovore, ktorý viedla Michaela Fišerová s historičkou médií Monique Sicardovou a zaradila ho do pozoruhodnej publikácie Obraz a moc. Kniha vyšla roku 2015 v pražskom vydavateľstve Karolinum.
Pre nás je významné, že Sicardová uvedenú myšlienku vyslovila v súvislosti s provokatívnou otázkou: "Odkiaľ sme predtým čerpali obrazy, ktoré sme potrebovali? Ako sme vôbec mohli žiť bez všetkých tých interaktívnych programov a tých obrovských bánk obrazov, ktoré dnes spravujeme?”
Pretože Sicardová konkrétne uvažuje o konštrukcii pohľadu, k svojej otázke pridáva rozpohybované obrazy videa a digitálnej montáže a rezultuje, že zrejme prichádza čas novým spôsobom používať jestvujúce obrazy.
Úloha tvorcu pohľadu však čoraz väčšmi plodila človeka úzkostného, napriek čoraz slobodnejšiemu rozkvetu technológií.
Položme si teda otázku: Ak sa nový spôsob rovná internetovému obrazu a internetový obraz potom vyvolá potrebu novej definície obrazu, táto nová definícia obrazu – tak či onak – výrazne poznamená pohľad na dejiny obrazu a na jeho archív.
Prečo? Pretože bez zodpovedného pokusu vyrovnať sa s predvídateľným zmeneným pohľadom neporozumieme vizuálnej kultúre konca 20. storočia. Čiže neporozumieme ani archívu dejín umenia, neporozumieme ani neusledovateľnej záplave obrazov, neporozumieme ani inštitucionálne dôveryhodným dokumentom – nielen z produkcie globálne zasieťovaného spoločenstva televíznych kanálov – o aktuálnych udalostiach. V dikcii Monique Sicardovej hovoríme o rozvoji univerzálnej reflexie obrazu.
Ak by sme sa s určitým úspechom dovolali jedného termínu z prvej časti našej úvahy, Mnohovesmír moderného umenia, mohli by sme tvrdiť, že univerzálna reflexia obrazu zhruba zodpovedá – nepochybne oprávneným – obavám z komplexného kontextu.
Hovorili sme o komplexnom kontexte v súvislosti s absolútnou kontrolou, s konštrukciou všetkoovládajúceho pohľadu. A nazdávame sa, že historička médií Monique Sicardová formuluje svoj postoj na precitlivenej pôde a ešte k tomu aj práve vo chvíľach, keď sa konštrukcia pohľadu (z)mení na výrobu pohľadu.
Budú ešte voľajaké estetické formy a etické normy informačných tokov?
Pred dvadsiatimi rokmi napísal francúzsky filozof Pierre Lévy rozsiahlu prácu Kyberkultúra s podtitulom Nové technológie: kultúrna spolupráca a komunikácia. (Preklad do češtiny vyšiel roku 2000 v pražskom vydavateľstve Karolinum.) Práca vznikla ako správa pre Radu Európy v rámci projektu, ktorý mal zvážiť dôsledky technologických inovácií vo svetle teórie nových médií.
Jej kvalita a knižné vydania pasovali Lévyho na post popredného teoretika kyberkultúry. Pierre Lévy bol vo svojej správe veľmi ústretový voči pragmatike digitálnych médií a tak prezentoval predovšetkým optimistické výhľady. Zrejme na úkor obáv z možnej hrozby akéhosi totalitarizujúceho zovšeobecňovania či ambícií – logicky hroziacich návrhov – komplexných riešení v kontexte myslenia kyberkultúry. Nečudo, že v tom čase Lévyho erbovým heslom bolo tvrdenie, že je celkom prirodzené usilovať sa o univerzalitu bez totality.
Do odpovedí, ako to vyzerá naozaj po dvadsiatich rokoch vo fičiacej dobe internetovej, by sme sa zrejme márne púšťali, keby sme ich mienili zodpovedať pohľadom digitálnych a interaktívnych a multimediálnych systémov, ktoré tak parádne zasieťovali naše životy.