150 rokov od vydania Kapitálu: čo sa deje s kapitalizmom?

21.09.2017 07:00
Kapitalizmus
Súčasný reálny systém je čoraz viac závislý od renty a stráca svoju systémovú legitimitu. Autor:

V septembri si pripomíname 150 rokov od vydania Marxovho Kapitálu – knihy, bez ktorej si žiadnu analýzu kapitalizmu ako systému nemožno predstaviť. Na rozdiel od toho, ako sa slovo kapitál vysvetľuje dnes v mainstreamových učebniciach, Karol Marx mal na mysli pod pojmom kapitál predovšetkým mechanizmus. Mechanizmus zhodnocovania v kapitalizme.

Pojem kapitál je teda podstatne komplikovanejší než „budovy, stroje, zariadenia“ či kapitál ako súhrn úspor slúžiacich na financovanie „reálneho kapitálu“.

Marxov kapitál je mechanizmus prvotného rozdeľovania a súkromného zhodnocovania v situácii, keď dominuje prebytok vo forme zisku. Kapitál tak znamená viac než stroje v textilnej továrni, čo je typický obrázok počiatkov kapitalizmu. Kapitál je reprodukujúci sa spoločenský vzťah.

V systéme, ktorému hovoríme kapitalizmus, teda existuje „niečo“, čo umožňuje tomuto vzťahu reprodukovať sa a zaujímať dominantnú pozíciu.

Kapitalizmus sa od predchádzajúcich foriem usporiadania spoločnosti, od predchádzajúcich foriem socio-ekonomického systému líšil veľmi významne. Nové usporiadanie výroby i vďaka novým technológiám viedlo k tomu, že ekonomický proces sa stal komplikovanejším, vzájomne závislejším, ekonomika získala spoločenský charakter.

Predtým išlo väčšinou o usadlosti a dvorce, ktoré sa vyznačovali zásobovateľskou sebestačnosťou. Išlo o komunity spojené v prvom rade priamo s prírodným prostredím, ktoré trh využívali, ale neboli od neho existenčne závislé. Na trh sa neposielali celé špecializované produkcie, ale len prebytky nespotrebované komunitou po úhrade rent a daní.

Kapitalizmus je často spájaný s vykorisťovaním – čo je však len výsek, len jeden z uhlov pohľadu. Presnejšie by bolo označiť kapitalizmus za systém, ktorý potrebuje a zneužíva pozitívne spoločenské externality a verejné statky, bez ktorých nie je schopný fungovať. To však neznamená, že kapitalizmus bol od počiatku parazitujúcim systémom. Parazitujúci prvok sa objavuje, až keď v systéme začína narastať dominantná pozícia renty.

Napriek tomu, že už v 19. storočí zažil kapitalizmus dramatické krízy, bola to až dlhá Veľká depresia, ktorá prepukla v roku 1929, a britský ekonóm John Maynard Keynes, čo priniesli novú fázu poznania kapitalizmu vrátane jeho obmedzení. Základný prínos Keynesa spočíva v tom, že vyvrátil ilúziu o tom, že kapitalistický systém sám od seba smeruje k rovnováhe a harmónii.

Žiadna automatická, prirodzená rovnováha „na potenciáli“, teda s vyťaženými kapacitami a nulovou nedobrovoľnou nezamestnanosťou neexistuje. Keynesiánsky odkaz sa teraz, po neoliberálnej etape kapitalizmu, postupne znovu vracia na výslnie.

Ilona Švihlíková (1977)

  • Vyštudovala Vysokú školu ekonomickú v Prahe (VŠE) , kde aj získala doktorát za prácu Politické aspekty globalizácie. Zameriava sa na medzinárodné ekonomické vzťahy, aspekty globalizácie, menové otázky, energetickú bezpečnosť a celkové súvislosti medzi ekonomikou a politikou.
  • Je autorkou niekoľkých monografií – Globalizace a krize (2010), Přelom (2014), Jak jsme se stali kolonií (2015) a Řecká tragédie (2017). Založila občiansku iniciatívu Alternativa Zdola, v tomto roku aj analytický web !Argument.
  • Často verejne vystupuje v Česku i na Slovensku a pravidelne spolupracuje s Českým rozhlasom.

Lenže Keynes, narodený v roku, keď Marx zomiera (1883), mal predsa len na kapitalizmus optimistickejšie názory ako autor Kapitálu. Neveril síce tomu, že kapitalizmus sa dokáže sám regulovať – to koniec koncov v čase Veľkej depresie videl na vlastné oči – ale veril v to, že funguje dostatočne silný zhodnocovací kapitálový mechanizmus.

Teda, že v kríze je potrebné dať k dispozícii dodatočné výdavky – štátne výdavky – ale že v dobrých časoch mechanizmus „naskočí“ a bude schopný akumulované dlhy uhradiť. Lenže dnes sme v inej fáze kapitalizmu, … … vo fáze, keď už „to nejde“.

Znak feudalizmu dnes

Etapa, ktorá zreteľnejšie poodhaľuje zmenu kapitalistického systému, je globalizácia. Aj táto fáza, podobne ako predošlé, je prepojená s rozvojom technológií, tentoraz pracovno-úsporných. Kombinácia radu faktorov v 70. rokoch minulého storočia vytvára podmienky na nástup neoliberálnej doktríny a antikeynesiánskej politiky. Táto doktrína opanovala pole až do Veľkej recesie (2008) a prispela k vzniku celého radu trendov, ktoré odhaľujú pokles legitimity kapitálového zhodnocovania a nástup iného typu prebytku, totiž renty.

Kapitalizmus je často spájaný s vykorisťovaním – čo je však len výsek, len jeden z uhlov pohľadu.

Zmena výrobného procesu, dramatický nárast špecializácie (skôr na výrobné operácie než na výrobok samotný) a tiež nové hospodárske prístupy iste predstavujú kvalitatívnu zmenu. Je tu však tiež financializácia, ktorá sa rozvíja v súvislosti s globalizáciou. Financializácia žiadne nové hodnoty nevytvára, naopak ich z reálnej ekonomiky „vyťahuje“. A je strojcom množstva zásadných porúch, ktoré sa v ďalších dekádach objavujú vo forme finančných (dlhových) kríz a vo vyspelých krajinách vo forme bublín.

Obdobie nadvlády neoliberálnej doktríny (ktorá globalizáciu umožnila subjektívne, zatiaľ čo objektívne podmienky boli vyvolané krízami vyspelých ekonomík a prudkým rozvojom technológií) je spojené s fenoménom, ktorý narúša kapitálový zhodnocovací mechanizmus a ktorý ho dokonca postupne prebíja: ide o tzv. dobývanie renty (politická činnosť skupiny či jednotlivcov, ktorí svoje zdroje používajú na zaistenie monopolných práv, čo bráni voľnému trhu a vedie k stratám u ostatných, ktorí danú výhodu nemajú – pozn. red.).

Renta je znakom feudalizmu a v globalizovanej fáze kapitalizmu predstavuje patológiu. Je prepojená s privilégiami a často tiež so situáciou, ktorej sa hovorí „zajatie štátu“, keď sa štát stáva servisnou organizáciou pre určité skupiny, ktoré tvoria jedno percento najbohatších. Kreativite sa medze nekladú. Nejde len o známe prípady daňových výnimiek na mieru či privatizáciu určitého sektora (typicky príklad – penzijný systém). Ide aj o arbitráže medzi nadnárodnými firmami a štátmi (ISDS) a dobývanie renty môžeme nájsť tiež pri tzv. rebríčkoch konkurencieschop­nosti, ktoré „nenápadne“ vynucujú tu „správnu“ politiku.

Ako pred Francúzskou revolúciou

Podobné javy sa vyskytovali aj v minulosti – v ére nástupu kapitalizmu. Povedzme Francúzsko 18. storočia môže byť vhodným príkladom. Pomaly odchádzajúci feudalizmus strácal svoju ekonomickú podstatu a teda i politickú legitimitu. Pokusy o reformy narážali na odpor (odvolanie progresívneho ministra Turgota, ktorého politika aristokratov dráždila), takže situáciu nebolo možné riešiť inak než revolúciou, teda vrcholným aktom vôle ľudu. Systém totiž stratil legitimitu (a aj pud sebazáchovy).

Pokles legitimity systému je spájaný i s ukončením konsenzu medzi kapitálom a prácou, ktorý sa viaže práve k obdobiu 70. rokov minulého storočia a k procesu globalizácie.

Trvalo však ešte niekoľko dlhých dekád, než už plne kapitalistický systém nadkriticky oslabil moc a rolu parazitov minulej éry (aristokracie) a keď spolu so šľachtou prestala v systéme vládnuť renta. Namiesto nej si postavenie hlavného spoločenského prebytku vydobyl zisk ako jeden z hlavných znakov štandardného kapitalizmu.

V súčasnosti sa zdá, že sa tento rozpor akoby opakuje, ale dialekticky vzaté „o úroveň vyššie“ („na vyššom stupni“). Kapitalizmus (alebo presnejšie povedané súčasný reálny systém) je čoraz viac závislý od renty a stráca svoju systémovú legitimitu, lebo renta rozhodne nie je výrazom symbiózy – tej symbiózy, ktorá je v spoločenských ekonomikách základom systémovej legitimity. Väčšine obyvateľstva renta nielenže nič neposkytuje, ale skôr naopak, škodí, lebo svojou rastúcou rolou deformuje reálny systém do podobne parazitického systému, aký bol príznačný pre Francúzsko v období pred Veľkou francúzskou revolúciou.

Dobývanie renty je vlastne sebazáchovný mechanizmus súčasnej „nekapitalistickej elity“, čo chce zachovať systém, ktorý jej poskytuje privilégiá, napriek tomu, že tým v konečnom dôsledku deštruuje samu seba. Tento mechanizmus (tento systém) je však zároveň už jednou nohou „niekde inde“.

Pokles legitimity systému je spájaný i s ukončením konsenzu medzi kapitálom a prácou, ktorý sa viaže práve k obdobiu 70. rokov minulého storočia a k procesu globalizácie. Prejavuje sa okrem iného tým, že produktivita práce „sa odpája“ od vývoja miezd a že vo všetkých vyspelých krajinách od 70. rokov klesá tzv. wage share, čiže podiel miezd na produkte.

Jednoducho povedané, z vytvoreného produktu ide stále viacej do kapitálu a čoraz menej do práce. Ruka v ruke s týmto procesom postupuje navyšovanie nerovnosti, predovšetkým úplné „odpútanie sa“ horného jedného percenta, ktoré je však viac spojené práve s rentou (privilégiami) než so ziskom.

Nový modus operandi

Kľúčovým pokusom o znovuzískanie legitimity systému bol rozpad východného bloku, keď v tom čase už zmenený, teda neoliberálny, kapitalizmus sa mohol prezentovať ako „historický víťaz.“ Táto epocha triumfalizmu však netrvala dlho – v rozvíjajúcich sa krajinách sú v 90. rokoch typické finančné krízy, optimizmus krajín vyspelých, predovšetkým USA, potom ochladila Veľká recesia po roku 2008 – najväčšia systémová porucha od dôb Veľkej depresie (1929).

Kapitalizmus však nestráca legitimitu len pre svoju nefunkčnosť, respektíve oslabovanie zisku (ako prebytku) a posilňovanie renty. Deje sa to aj preto, že sa objavuje iný, pozitívny mechanizmus, odlišný od súkromného kapitálového zhodnocovania. Objavuje sa teda niečo iné, čo síce zatiaľ funguje v rámci súčasného deformovaného kapitalizmu, ale zároveň ponúka možnosť prechodu kvantity v kvalitu.

Ukazuje sa, že moderné technológie vytvárajú priestor pre pozitívne externality, respektíve commons (pričom terminologické nejasnosti stále pretrvávajú), t. j. verejné statky. No preto, že sú pri spotrebe nerivalitné a nevylúčiteľné, dostávajú sa do kolízie s neoliberálnym kapitalizmom. V rámci kapitalizmu tak vznikajú určité „niky“, v ktorých sa rozširuje „nový modus operandi“.

Technológie umožňujú, aby sa začal intenzívnejšie prejavovať „faktor“ vo forme uloženého a akumulovaného spoločenského znalostného dedičstva.

Zdieľaním sa uplatňuje nielen v prípade moderných technológií, ale stále viacej i pri „klasických“ rivalitných statkoch, ako napríklad automobiloch (car sharing). Vlastnenie sa totiž môže v určitých prípadoch zdať príliš náročné, nákladné, môže byť vnímané ako príliš veľké bremeno. Moderné technológie umožňujú urobiť zdieľanie životaschopným a transparentným. Povedané s Jeremym Rifkinom, ide čoraz menej o vlastníctvo, a čoraz viac o prístup k určitému statku/službe.

Technológie umožňujú, aby sa začal intenzívnejšie prejavovať „faktor“ vo forme uloženého a akumulovaného spoločenského znalostného dedičstva. Tento faktor je však špecifický v tom, že na rozdiel od ostatných, ktoré sa používaním spotrebovávajú alebo opotrebovávajú – sa používaním nielen nespotrebováva, ale skôr naopak – ďalej vytvára, rozvíja, prehlbuje – v závislosti od toho, nakoľko tvorivá je práca, pri ktorej je spoločenské znalostné dedičstvo osvojené ľuďmi použité a používané.

Dnes sme svedkami prebiehajúcej „bitky“, na jednej strane medzi elitou, ktorá je stále viac závislá od renty a chce si udržať svoje privilégiá, na druhej – novým mechanizmom, ktorý je spojený so zhodnocovaním verejných rozpočtov, ale ktorý sa stále nachádza vo vnútri kapitalistického systému.

Brutálny z vlastnej podstaty

Dnešný kapitalizmus nadobudol svoje parazitické podoby vôbec nie akousi „náhodou“, ale zákonitým vývojom. Privilégiá a výhody dnes znamenajú možnosti podieľať sa na spoločenskom zhodnocovaní spôsobom, ktorý nie je legitímny i z titulu moci a vplyvu. Je príliš parazitický, nespĺňa dostatočne kritérium vzájomnosti ako podmienky spravodlivosti. Čistý výnos privilegovaných má príliš rentiérsky charakter, príliš závisí od rozsahu moci a, naopak, nedostatočne od rozsahu vynakladaných vlastných prostriedkov.

Všetko však zapadá do historickej logiky vývoja systému. Kapitál je zo svojej podstaty brutálny mechanizmus, ale boli obdobia, keď kapitalizmus mal systémovú legitimitu.

Je smutné, ba tragické, že práve ľavica, ktorá by mala historický vývoj najlepšie chápať, podporuje namiesto toho premrštenú reguláciu, ktorá vedie takmer k paralýze rozhodovacích procesov, podnikania, produkcie atď.

Lenže schopnosti súkromno-kapitálovej formy zhodnocovania a štandardnej ziskovej formy prebytku ako dominujúcej formy prebytku medzitým výrazne zoslabli. Efekty spoločenského zhodnocovania, ktoré slabnúcemu kapitálu pomáhajú, ale nie sú rozdeľované podľa neosobného kritéria založeného na vzájomnostnom type systémovej legitimity, ktorá je meradlom systémovej legitimity v spoločenských ekonomikách.

Sú z väčšej časti rozdeľované podľa kritérií mocenských, silových – to, čo má seba posilňovať a seba vyživovať v spoločenskom zhodnocovaní verejných rozpočtov, prúdi do súkromných prípojok renty.

Je smutné, ba tragické, že práve ľavica, ktorá by mala tento historický vývoj najlepšie chápať, podporuje namiesto toho premrštenú reguláciu, ktorá vedie takmer k paralýze rozhodovacích procesov, podnikania, produkcie atď., a považuje to za niečo z princípu správne. Lenže legitimita kapitalizmu nie je oslabená tým, že „je málo regulácie“, ale preto, že reprodukcia a zhodnocovanie reálnej ekonomiky sú nefunkčné.

V konfrontácii so slabším než očakávaným pôsobením i tých netradičných menových nástrojov (od ktorých sa predsa len – a márne – čakalo viac) a, naopak, s ohľadom na relatívne vysoké fiškálne multiplikátory sa napokon ukazuje, aké podstatné sú fiškálne výdavky a motivačné impulzy, ktoré nie sú závislé od dosahovania čiastkového súkromného zisku, a napriek tomu k nim dochádza.

Inak a iným

Nový systém musí stáť na prepojených tokoch, keď sú fiškálne výdavky hodnotené z hľadiska toho, ako generujú daňové výnosy, teda okom nového spôsobu zhodnocovania. Vôbec by to nemala byť „preregulovaná“ spoločnosť, kde dôvody na výdavky určujú nejakí „plánovači soft dobra“ či skupiny naviazané na dobývanie renty. Nemôže to byť ekonomika, ktorá sťahuje a škrtí i obyčajného človeka v rôznych sférach jeho činnosti tak, že nemôže ani dýchať.

Emancipácia človeka je nezlučiteľná so systémom, ktorý sa drží „pri živote“ už len privilégiami majetkovej elity a dobývaním renty z mechanizmu spoločenského zhodnocovania, ktoré by malo slúžiť inak a iným. Ale rovnako je emancipácia človeka nezlučiteľná s byrokratickou reguláciou, často realizovanou s chronickým nedostatkom demokratickej legitimity. Obyčajne totiž nejde o reguláciu danú objektívnym vývojom, ale jednoducho budovanú ako ďalšie prípojky k rente.

Systémová zmena nespočíva v tvorbe „umelých, narysovaných“ projektov, ktoré sú už vopred odsúdené na zánik. Spočíva v tom – zbaviť moci parazitov, ktorí zneužívajú svoju moc a svoj vplyv spôsobom, ktorý ani v kapitalizme nie je možné označiť ako legitímny.

Článok voľne vychádza z knihy autorov Ilony Švihlíkovej a Miroslava Tejkla, ktorá vyjde na jeseň vo vydavateľstve Rybka Publishing a ktorá sa zaoberá vývojom kapitalizmu ako systému.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#systém #socializmus #Karl Marx #kapitalizmus #Kapitál
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk