Táto krátka úvaha mala mať názov Stratení v identitách. Určite nám nešlo o banálne analógie ani o frflanie, napríklad, na facebookovské „výmeny“ tzv. profilových fotografií, ktorými demonštruje „ja“ svoje zmenené „ja“. Napriek tomu mienime opatrne frflať na následky absurdnej túžby dennodenne preštylizovávať svoje „ja“.
Čiže naša krátka úvaha mieni mierne upozorniť na skutočnosť, že doba internetová skončila so sofistikovanými formami emocionálneho vydierania a sústreďuje sa výlučne na objednávateľov služieb reklamy.
Stratení v identitách
Za procesom vytvárania a nasledujúceho demonštrovania identity na internete sa – zdanlivo – skrýva to najobyčajnejšie štylizujúce sa „ja“. Máme sa spoľahnúť alebo sa vzoprieť čítať tie (vy)štylizované obrazy ako odkazy? Napríklad majiteľ pohľadu – tak ako sme si ho zadefinovali v predchádzajúcich častiach o Mnohovesmíre moderného umenia a Súmraku modelov pravdy – v mediálnom rámci výtvarného umenia organizuje a zabezpečuje prevádzku predovšetkým tým, čo ukazuje, a tým, čo opisuje.
V dobe internetu dokonca takmer niet rozdielu, či to vykoná majiteľ pohľadu bravúrne, alebo neohrabane. Prečo? Pretože niekde na konci času predinternetového sme uctievali dejiny napchaté do katalógov, katalógov, katalógov. A tým katalógom sme – veľmi neopatrne – verili so zbožnou úctou.
Nové médiá menia postoj indivídua k technológii a praktikám moci. (Pojem moc tu neuvádzame ako koncept a stratégie „tých hore“, ale máme na mysli technológie moci, ktoré do uvažovania o sociálnych dejinách umenia uviedol a opísal Michel Foucault.) Spoločnosť bez fungujúceho súboru znakov, vyjadrujúcich a symbolizujúcich poprepletaný celok umenia a všednej skutočnosti, by ozaj veľmi ťažko hľadala „správny“ spôsob, ako pristupovať k minulosti.
Subjektívna dynamika rôznych prístupov a rôznych interpretácií archívu minulosti teda mohla od internetu očakávať vítaný nástroj na posilnenie vedeckého formalizmu.
Tento (pôvodne) technický produkt sa presadil v čase, keď bola prevádzka kultúry a umenia aktuálne zneistená postmodernou multikulturalitou, čiže situáciou aj bezuzdného plienenia v archívoch dejín umenia. Zneistená áno, zničená nie. Rovnako smrteľné trhliny vo veľkých rozprávaniach nezadupali pod čiernu zem naratív logickej následnosti historického vývoja.
Napriek tomu však kráľ nových technológií internet ponúkol skeptickej mladej generácii spletenec/spečenec nápadito zglajšaltovaných možností. Ponúkol aj facebook a jeho instagrovaných nasledovníkov, ponúkol ilúziu, bezbolestnú ilúziu o vlastnom význame prinajmenšom na sociálnych sieťach, teda “všade”.
Vždy však možností vytvorených a šírených majiteľom pohľadu. Majiteľovi pohľadu priniesol internet aj v oblasti humanitných vied a umeleckého vzdelávania možnosť vytvoriť tlak prioritou kvantifikovateľných výsledkov výučby a výskumu. V dobe predinternetovej sa tomu hovorilo „po americky“: publikuj alebo skap!
Má človek rozum alebo má rozum človeka?
Práve položenú otázku matematika Carla Gustava Jacobiho parafrázovalo mnoho filozofov. Napríklad v sofistikovanejšej podobe aj Hegel v polemike s Kantom, keď tvrdil, že pojmy majú nás a nie my máme pojmy.
Zrejme sme sa s tým mali naučiť žiť a nebol by nás internet nachytal nepripravených. Lenže v súvislosti s našou témou si môžeme položiť otázku iba v opačnom garde. Povedzme tak, že sa potichu spýtame, či sa internet naučí žiť s nami. Len aby mu niekto nevyklebetil isté evolučné naivnosti hegeliánskej rozprávky o pánovi a rabovi a rabovi a pánovi a o tom večnom kolotoči výmeny pozícií schudobneného pána a zbohatnutého raba.
Uvedieme jeden príklad za ostatné. Po provokáciách popartovskými objektmi bolo prichádzajúce akčné umenie doslova odkázané na zdokumentovanie. Veď trvanie akcie sa niekedy rovnalo času zdokumentovania trebárs akcie, ktorá pozostávala z manipulácie vystavenými dokumentmi.
Nazdávame sa, že by sme si len veľmi ťažko vedeli predstaviť prejavy akčného umenia v aktuálnych domácich podmienkach bez zdokumentovania tých akcií, ale aj bez ich prípravných fáz a pod. (Ponechajme bokom, že to bola a stále je zároveň veľmi plodná pôda na „rašenie“ čudných legiend a ich ešte čudnejších interpretácií.)
Význam „širokouhlého“ (z)dokumentovania však nespočíva len vo výpovednej hodnote pokusu o znovusprítomnenie, ale predstavuje aj zvláštnu pozíciu udalosti vyňatej z limitov – určite nielen výtvarného – umenia a zároveň pozíciu udalosti vloženej do bežnej prevádzky občianskeho života.
S umením akcie však prichádza pozoruhodné (z)rušenie hranice medzi umením a všednodennou skutočnosťou. Len nesmieme zabúdať, že je zásadný rozdiel medzi činnosťou zaznamenávajúcou a interpretujúcou dokumentačný materiál pre archív dejín umenia, trebárs potupnej normalizácie, a ustavičným hladom nekonečných internetových aktualizácií.
Prítomnosť na svietiacom skle internetu sa okamžite mení na materiál budúcej minulosti. Príklad za ostatné: keď sa v archíve dejín umenia predinternetových čias začali znejasňovať významy a perspektívy aktuálneho umenia, predsa len zostala nádej – žiaľ, zdanlivá nádej – , že za dverami prešľapuje hneď niekoľko reinterpretácií všeobecných predstáv o význame námetov a foriem ich spracovania a bude možné dobrodružne brázdiť šírim konotačným poľom doslova aj v protismere a žiť s vedomím neodmysliteľných súvislostí.
Lenže v dobe internetu sú všetky kontextualizácie podriadené niečomu celkom inému. Konštrukcia pohľadu patrí inému – inak zmenenému – majiteľovi a podlieha aj inej skladbe referencií i referentov. A zo všetkého najviac podlieha dopytu po ustavičnej zmene. Pravdaže, po ustavične zábavnej zmene.
Vymyslieť budúcnosť
Hovorilo sa im všelijako, ale ich vizionárstvo, anarchia či iná forma imaginácie neboli ničím iným ako pokusom vymyslieť budúcnosť. Napokon vymysleli www a svet sa zmenil. Zmenil sa aj v prípade, že mu to – okrem každodennej praxe – ešte na internete nikto nepotvrdil.
Zato zopár románov si – ako vždy – nedalo pokoj. Epické umenie vo všeobecnosti rado nabáda spisovateľa prekračovať limity času, priestoru, komédie, tragédie a vlastne s veľkou chuťou záväzné pravidlá každého druhu. Nečudo, že román už vymyslel fungujúci spôsob, akým sa internetové impérium uberá po ceste elektrotyranie.
Najžiadanejší produkt internetu volá dobre informovaný spotrebiteľ.
Pravda, aké aliancie a dobrovoľnícke združenia vymyslí spoločenstvo obrazoviek naozaj, na to si musíme počkať. Zatiaľ sa najžiadanejší produkt internetu volá dobre informovaný spotrebiteľ. Preto aj neukojiteľné túžby a zmyslový a emočný profil tv seriálových nákupných maniačok sa má stať tým najvšeobecnejším (pre)javom. Interpretácia onoho (pre)javu musí byť jasná a jednoduchá, čiže zbavená všetkých náznakov intektuálskeho poškuľovania.
Z uvedeného hľadiska by mohlo byť príhodné aj tvrdenie, že budúcnosť už bola vymyslená. V najhoršom prípade bude konzervatívne liberálna a pravicovo ľavičiarska. Zachová sa však ako minulá budúcnosť? Minulá budúcnosť isteže nie je analogón.
Minulá budúcnosť je metafora, ktorá nám uľahčuje uvažovať o ambíciách presadiť zhruba opísanú identitu na internete. Išlo vtedy konkrétne o jeden z kolosálnych kšeftov, čo sa nezaobídu bez tradičnej rovnice: niečo za niečo. Spomeňme si na Goetheho Fausta, ako tú rovnicu riešil s istým Mefistofelom.
Kto je proti?
Proti sú ostrovčeky pozitívnej deviácie. Nás zaujímajú tie ostrovčeky, ktoré prichýlili literatúru a umenie. Literatúra a umenie sú ono – proti. Nie je to však vždy zrejmé a nie je to ani jednoduché konštatovanie.
Napríklad si položme otázku, či išlo aj o nie vyslovené literatúrou a umením, ktoré kedysi vznikalo v dome bytia a hrdilo sa zásadovosťou svojho estetického postoja. Alebo či nešlo o literatúru a umenie vymetené za dubový prah salónov kamsi blízko smetiska. Podľa uvedeného „kľúča“ by sme teda dnes mali mať na mysli literatúru a umenie pochádzajúce z ostrovčekov pozitívnej deviácie.
Pripomeňme si, že deviácia je naozaj – slovníkmi vysvetlené – vybočenie z priameho, bežného alebo dohodnutého smeru. Teda vybočenie, ktoré jednoducho nikdy nezláka identitu aktuálne si vymieňajúcu na facebooku profilový portrét.
Juraj Mojžiš (1938)
Teóriu a dejiny umenia vyštudoval na FF UK v Bratislave. Koncom 50. rokov sa spolu s Albertom Marenčinom a Karolom Baronom stal členom československej surrealistickej skupiny. V 60. rokoch viedol Galériu mladých, spolupracoval na vzniku filmu podľa knihy Dominika Tatarku Panna zázračnica (1966). V rokoch 1969 – 1989 mal zákaz publikovať. Po novembri 1989 píše výtvarné monografie. Vydal zbierky esejí Voľným okom I (2007), Voľným okom II (2009) a Voľným okom III (2011). Je nositeľom Ceny Dominika Tatarku (2010).
A nezláka ani identitu zorientovanú v reklamách, dokonca zorientovanú aj v pôvaboch reklamy na reklamu. Preto predstieranej identite budú na ružiach ustielať iba horliví služobníci systému grantov, a ten systém určite neslúži kultúre, ale posluhuje moci.
Celkom nedávno spisovateľka a esejistka Sylvia Richterová v publikovanom rozhovore o kríze jazyka a reči sa zamýšľala predovšetkým nad sémantickým chaosom, ktorý označila ako víťazstvo rozpadu. Demonštrovala to na slovách ako solidarita, duchovná hodnota či ideál.
„Podobne sa planetárne rozpadá a znehodnocuje napríklad slovo intuícia: pôvodne označovalo istý výnimočný druh duchovného poznania, dnes sa tak označuje vopred jednoznačne stanovený postup, ktorý musíme mechanicky rešpektovať pri ovládaní elektronických prístrojov. Význam je opačný, ako bol ten pôvodný. Táto metóda sa hodí pre roboty. Nejde o slová, ale o rozpad celého semiotického vesmíru. Americký prezident to celému svetu prezradil, keď pravdivo vyhlásil, že na pravdu nemusí brať ohľad. Perfektná apória. Všetci sa pohoršujú, ale spoločnosť na tomto princípe stojí – totiž padá.“ (Literární noviny 7/2017)
Antropocentrizmus mimo človeka?
Moderné slovenské výtvarné umenie absolvovalo začiatkom 60. rokov 20. storočia dôležitý test aktuálneho umenia. Síce ho absolvovalo zdanlivo oneskorene, ale vskutku veľmi významne.
Prostredníctvom ateliérových, čiže neoficiálnych, akcií bratislavských Konfrontácií sa integrovalo do celosvetového dobrodružstva tzv. abstraktnej internacionály. Abstraktné umenie bolo osudovou revíziou antropocentrizmu dovtedajšej estetickej platformy.
Zhruba po päťdesiatich rokoch vzťah postmoderného umenia a internetu opäť zmenil perspektívu priestoru antropocentrizmu. Presunul ju do iného sémantického poľa.
Dnes nám síce nechýbajú estetické skúsenosti, ale o to ničivejšie absentujú skúsenosti etické. Ak namiesto estetických skúsenosti dosadíme identitu na internete, určite môžeme (ne)pokojne hovoriť o vláde náhody.
Asi nie náhodou je aktuálne v správe facebookovského nezáujmu o všetko, čo neslúži zábave na najpovrchnejšom povrchu svietiacich stránok. Možno by sme sa mali zamýšľať – alebo rovno obávať – , že už poriadne pokročil aj proces metabolizácie človekovej povrchnosti. Proces, ktorému internet garantuje nekonečný grant.
Predstieraná identita je falošná identita
Moderné umenie ďalej tvorí mnohovesmír človekovho snívania. A moderní umelci sa vlastne vždy chceli vidieť ako tí, čo sú proti. Proti chaosu, napríklad. Chaos nepochybne prekrížil antropocentrickú perspektívu s perspektívou mimo človeka. O chaose na „križovatke perspektív“ pozoruhodne uvažuje teoretik umenia Václav Janoščík práve v súvislosti s temporalitou nových médií. (In: Objekt, Kvalitář, Praha 2016.)
Chaos falošných identít plodí aj túžba po ustavičnom premieňaní „profilového“ portrétu vo facebookovej komunite. Pretože aj taká šepleta je jedným z prostriedkov, ako sa stáva internet doslova cynickým médiom. Teda politickým médiom v réžii komplexného kontextu moci. Spomenuté dôsledky internetového cynizmu treba mať na pamäti najmä pri hľadaní, rozvíjaní a cizelovaní kritických nástrojov. Len ich treba hľadať, rozvíjať a cizelovať v dostatočnej vzdialenosti od dosahu hľadania identity na internete.