Timrava: nadčasová i provokujúca

12.10.2017 15:00

Pred 150 rokmi sa narodila jedna z najvýraznejších slovenských spisovateliek - Božena Slančíková Timrava. Vo svojom diele autenticky vyjadrila nový pocit životnej a spoločenskej krízy, pocit, že starý svet neodvratne zaniká a že je potrebné pozrieť sa do očí obnaženej prítomnosti bez akéhokoľvek idealizovania. Aj preto neprestáva byť moderná dodnes.

Timravino dielo svojimi témami i spôsobom písania pôsobilo provokatívne, a to hneď od prvých publikovaných próz. Autorku bolo ťažko zaradiť medzi ostatných realistov. Napokon sa ukázalo, že právom – spisovateľku dnes umiestňujeme na pomedzie realizmu a moderny. Aj keď je o niekoľko rokov staršia, pocitovo už patrí do generácie konca 19. storočia (Tajovský, Jesenský, Krasko), ktorá autenticky vyjadrila nový pocit životnej a spoločenskej krízy, pocit, že starý svet neodvratne zaniká a že je potrebné pozrieť sa do očí obnaženej prítomnosti bez akéhokoľvek idealizovania.

Naliehavý vnútorný dej

Prvá Timravina uverejnená poviedka vyšla v roku 1893 v „provládnych“ budapeštianskych Slovenských novinách pod názvom Za koho ísť? Na vtedajšie literárne pomery priam vyzývavo sústreďuje pozornosť na banálnu tému, ktorá sa ešte niekoľkokrát objaví v jej diele: chytanie „dobrej partie“. Tak trochu z recesie nad úbohou literárnou úrovňou týchto novín tam uverejnila aj ďalšie poviedky (Kandidát ženby, Zvrchovaný čas, Ľudovít Šípka, Katera). Už tieto jej texty sa však čímsi vymykali z konvencie „žurnálového“, spoločenského písania: svojou nesentimentál­nosťou, iróniou a neuhladenosťou.

Keď redaktora Slovenských pohľadov Jozefa Škultétyho na jej talent upozornil manžel jej sestry (a zároveň tak prezradil, kto sa skrýva pod pseudonymom Timrava), ten ju oslovil a otvoril jej tak cestu do oficiálnej slovenskej literatúry – poviedku Pomocník (1896) a ďalšie práce už publikovala väčšinou v Slovenských pohľadoch.

Je zrejmé, že spomínaná téma chytania ženícha by sa v predchádzajúcej literárnej epoche mohla uplatniť nanajvýš v humoristických žánroch. Neprítomnosť výraznejšej a „duchaplnejšej“ fabuly však patrila od začiatku k charakteristickým vlastnostiam jej poviedok a bola aj príčinou toho, že kritici si nevedeli poradiť s nepomerom medzi chabým „vonkajším“ dejom a naliehavým „dejom“ vnútorným – výraznou typizáciou postáv, ich prekreslenou vnútornou charakteristikou. Platí to rovnako pre jej práce čerpajúce tému z dedinského prostredia, ale i pre novely z prostredia dedinskej inteligencie, kam sama ako dcéra evanjelického kňaza patrila.

Komplikovaná bytosť

Už od počiatku sa v Timravinom písaní objavujú štýlotvorné znaky, ktoré napomáhali „deštruovať“ ustálenú predstavu o tvare epického textu a ktoré signalizujú nespokojnosť autorky s dovtedajšími výrazovými prostriedkami literárneho realizmu. Vo svojich novelách so spoločenskou témou ironizuje a paroduje Vajanského a jeho predchodcov takmer na všetkých rovinách textu.

Ďalším znakom, ktorý ju odlišuje od generácie klasikov realizmu a zbližuje s mladšími „modernistami“ je, že písala o intímnych a „príliš“ subjektívnych témach – aj preto chcela ostať skrytá za pseudonym. Akoby v nej zápasili dve krajnosti: talent, ktorý ju nútil písať, a cudnosť, z ktorej plynuli zábrany zdôveriť sa.

Božena Slančíková Timrava 2, október 1867 – 27....
Božena Slančíková Timrava 2, október 1867 – 27. november 1951) Autor: Wikipedia

Jej vzťah k sebe bol zložitý, rozporuplný a jej sebakritickosť – ako sa vyjadrili pamätníci – hraničila takmer s komplexom menejcennosti. O to viac už súčasníkov prekvapovala jej presná predstava umeleckého textu i toho, čo od literatúry očakáva. A tak i keď opakovane bagatelizovala svoje „čarbanie“, veľmi zle znášala, ak do jej textov „čarbal“ niekto iný – či už z cenzorských, alebo jazykovo-štylistických dôvodov.

Svoje hrdinky Timrava takmer nikdy neopisuje so sympatiami a ani ich vystupovanie sa nejaví v priaznivom svetle. Práve naopak – obyčajne sú pristihované pri čomsi nepeknom, nečestnom až podlom. Toto „antihrdinstvo“ má však v jej prózach komplikované pozadie – v prvých poviedkach provokatívne (v opozícii voči vtedajšiemu „ženskému čítaniu“) zobrazuje dievčatá a ženy vo vzťahu k mužskému pohlaviu ako vypočítavé.

Jej osobná situácia v tomto období však naznačuje, že to bolo skôr naopak a po opätovných sklamaniach mala právo mať nelichotivú mienku o mužoch.

Strata ilúzií naivného dievčaťa, resp. jeho „zmierenie sa“ s rozčarujúcou realitou, je nosnou líniou takmer všetkých jej autobiografických noviel. Autorka sa trpko ubezpečuje, že jej osamelá životná cesta (nikdy sa nevydala) je správnym riešením. Tomu zodpovedá i zobrazovanie mužských postáv – zväčša sú to málo imponujúci slabosi, smiešni vo svojom sebavedomí…

No v neskorších novelách už nenájdeme jednoznačného vinníka stroskotania vzťahu – zrelá autorka nachádza zlyhanie na oboch stranách. Rozporuplné a nevyspytateľné správanie hlavných postáv odráža autorkinu skúsenosť, že človek je mnohorozmerná, komplikovaná bytosť, ktorú nemožno vtesnať do zjednodušených charakteristík, ako to bolo u väčšiny vtedajších prozaikov.

Dovidieť na rub situácie

Timrava nemá porozumenie pre zobrazovanie výnimočných či inak zaujímavých osobností – v zhode s poetikou mladších autorov prelomu storočí aj ona preferuje „kult“ priemernosti, ktorý primeranejšie odzrkadľuje spoločnosť i medziľudské vzťahy. Vo svojich spoločenských novelách vďaka všadeprítomnej irónii dôsledne relativizuje všetko zdanlivo ustálené, vážne, „vozvýšené“ či seriózne. (V dedinských prózach sa však irónii vyhýbala, aby nepôsobila povýšenecky.)

Práve irónia podporuje Timravin sklon dovidieť aj na rub situácie: všetko dôstojné, harmonické, príjemné sa napokon ukáže v horšom svetle. Opačný vývin však autorka nepripúšťa! Z ostražitosti, možno aj zo strachu pred sklamaním je pripravená akceptovať zápornú stránku vecí ako reálnejšiu.

Vo svojej próze sa však nevenovala výlučne subjektívnym problémom – neobchádzala ani celospoločensky závažnú tematiku. Zaujala kritické stanovisko k oficiálnym predstaviteľom slovenskej literatúry, kultúry a meštianstva (Skúsenosť, 1902), vyjadrila sa k problematike umeleckej realistickej tvorby (Veľký majster, 1904), zosmiešnila a odsúdila maďarónstvo (Bez hrdosti, 1905), polemicky sa vyjadrila k problematike vysťahovalectva (Tá zem vábna, 1907) i k vzťahu dediny a židovského krčmára (Pódi, 1930), otvorila problém hmotnej závislosti ženy od vydaja (Strašný koniec, 1912), poukázala na konflikt konzervatívnych a osvetárskych síl na dedine (Ťapákovci, 1914), zobrazila vojnu ako indikátor ľudských charakterov (Hrdinovia, 1918), dramaticky opísala peripetie svojho vzťah k národu (Všetko za národ, 1926), zachytila atmosféru novej republiky (Dve doby, 1937) aj obsadenie Novohradu vojskami komúny a dobrovoľníkmi (Záplava, 1938).

S neúprosnou vecnosťou

Mimoriadne postavenie v Timravinom diele má autobiografická novela Skúsenosť – bola inšpirovaná jej pobytom v Dolnom Kubíne, kde robila spoločníčku vdove Országhovej. Otvorenosť, s akou podáva svoje „skúsenosti“ z tohto malomesta, bola unisono vyhlásená za subjektívne skresľovanie skutočnosti.

Timravino nemilosrdné pero v tejto novele neuchránilo ani hlasistov, ba veru ani Vajanského a Hviezdoslava. Pomery malomeštiackej, odnárodnenej vrstvy tu autorka zobrazuje natoľko sarkasticky, že Jozef Škultéty, keď novelu uverejňoval na pokračovanie v Slovenských pohľadoch, bol rodinou vdovy donútený niektoré pasáže pozmeniť alebo dokonca vypustiť.

Timrava bola znechutená a roztrpčená nielen týmito zásahmi, ale aj prijatím novely, preto na istý čas rezignovala na otvorené sebavyjadrenie. Písať opätovne začala až po výdatnom povzbudzovaní svojej priateľky a významnej kritičky Eleny Maróthy-Šoltésovej.

Spôsob, akým Timrava zobrazuje lásku, ju tematicky zbližuje s Jankom Jesenským a výrazovo s Ivanom Kraskom. Lásku už nechápe ako „svätý“ cit, ale ako vášeň, posadnutosť, ktorá má vo svojej vystupňovanej podobe blízko k nenávisti (napr. v prózach Nemilí, Pozde, Bál, Boj, Skúsenosť, Strašný koniec, Veľký majster, Bez hrdosti, Všetko za národ).

Najvýraznejšie sa Timravina autobiografická postava prejavuje v novele Bez hrdosti (1905). Dej novely by sme mohli charakterizovať ako príbeh nešťastnej lásky Miliny Adamčíkovej k „nehodnému“ mužovi – maďarónovi Samovi Jablovskému.

Zobrazením sebazničujúcej lásky, opísaním jej anomálií až po záverečný naturalistický výjav totálneho zhnusenia z predtým milovaného človeka sa autorka blíži až k vedeckému opísaniu javu: novela je priam klinickou štúdiou „záhubného“ citu. Napriek všetkému nie je tragická. Ako súčasť liečby z „extrémnej citovosti“ autorka príbeh podáva tak, že ho môžeme vnímať aj ako paródiu – paródiu na lásku, priateľstvo, vlastenectvo, medziľudské vzťahy a v neposlednom rade aj na dobové spisovateľské maniere a „veľavravnú“, „hlbokomyseľnú“ literatúru.

Túto novelu môžeme považovať za medzičlánok na ceste k zobrazeniu univerzálnej ľudskej skúsenosti, rozpracovanej neskôr jednak v Ťapákovcoch, jednak v novele Všetko za národ.

Hoci sú Ťapákovci (1913) v učebniciach uvádzaní ako typický príklad realistickej dedinskej novely, táto novela nie je ani tak realistickou drobnokresbou ako skôr modelovým textom, kde sa Timrave na malej ploche podarilo majstrovsky skoncentrovať zdĺhavý spoločenský proces premeny jednej spoločenskej formácie (feudálnej) na kapitalistickú – a to na ploche jednej rodiny.

Marcela Mikulová

  • Literárna historička, pracuje v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Zaoberá sa slovenskou literatúrou prelomu 19. a 20. storočia.
  • Je autorkou knižných monografií Próza Timravy medzi realizmom a modernou (1993), Tajovského obrodenecká moderna (2005), Paradoxy realizmu (2010), Tri spisovateľky – Šoltésová, Vansová, Timrava (2015).
  • V máji tohto roku obhájila dizertačnú prácu Paradoxy realizmu / „Neklasickí“ klasici slovenskej prózy a získala vedecký titul „doktor filologických vied“ na AV ČR.

Oproti „spiatočníckym“ Ťapákovcom umiestňuje autorka do textu horlivú Iľu, ženu najstaršieho brata, ktorá sa márne snaží do rodinnej nedvižnosti vniesť trocha „osvety“. Timrava tento „zápas“ podáva ako komický v porovnaní so skutočnou tragédiou – utrpením sestry Ťapákovcov, mrzáčky Anče. Tento druh utrpenia je večný, spoločenský pokrok naň nemá žiadny vplyv – autorka teda relativizuje „dokonalosť“ spoločenského progresu, ktorý je ľahostajný k tragickému ľudskému osudu.

Aj ďalšie Timravine prózy z dedinského prostredia prinášajú existenciálny rozmer života – v novelách Márnosť všetko (1908) i Skon Paľa Ročku (1921) je to téma individuálnej smrti, analyzovaná s neúprosnou vecnosťou, bez idealizovania ľudskej povahy.

A možno aj všeličo iné

Zvláštne postavenie v kontexte Timravinho diela má novela s témou prvej svetovej vojny Hrdinovia (1918). Timrava, ktorá ako nevydatá žena stále zápasila s existenčnými problémami, zareagovala na súťaž Živeny spojenú s finančnou odmenou. Správne odhadla, že pri posudzovaní textu bude záležať na jednoznačnom vyznení ťažiskových postáv a konfliktu, preto ich koncipovala tézovito, proti svojej metóde. V detailoch a v pozorovaní reakcií dedinčanov na vojnu je však i tento text výnimočný.

Románová novela Všetko za národ (1926) je zrelým umeleckým ohlasom na aféru okolo Skúsenosti, a najmä polemikou s literárnou a národnou koncepciou S. H. Vajanského a martinského centra vôbec. Mohli by sme ju vnímať ako oneskorený, zámerne deformujúci a demaskujúci obraz istej etapy nášho literárneho vývinu. Päťdesiatosemročná spisovateľka píše v tejto novele o svojej mladosti, ktorá sa jej zároveň stáva zámienkou pre zaujímavú rekonštrukciu.

V tragikomicko-parodickej rovine novely sa vyhrocuje napätý vzťah medzi autobiografickou mladou a vzdorovitou Vierou Javorčíkovou a starou dievkou Hanou Čepčinskou, „národne“ natoľko zapálenou, až je smiešna. V týchto dvoch postavách je vlastne zašifrovaný spor medzi rebelantskou autorkou a jej druhým, národu slúžiacim ja. Timravin autorský zámer a jeho realizácia ďaleko presiahli rámec autobiografickej spomienkovej prózy.

Keby sme aj chceli celé dovtedajšie Timravino dielo považovať za antitézu voči predchádzajúcej literatúre, tak novelu Všetko za národ by sme museli v mnohých aspektoch označiť za syntézu autorkinej umeleckej aj osobnej skúsenosti. Ak si mladá hrdinka z Timravinho časopiseckého debutu kladie naivnú otázku „Za koho ísť?“, zrelá spisovateľka v epilógu novely jej akoby odpovedala: „Za národ!“ Aj keď je možno „nehodný“…

Timrava zavŕšila jedno obdobie slovenských literárnych úsilí a pripravila pôdu pre nové možnosti zobrazovania človeka – na jednej strane výsostne individualizo­vaného, ako sa to udeje v poézii Slovenskej moderny, na druhej strane univerzalizovaného, s akým sa stretneme v tvorbe literárneho expresionizmu.

Keď sa však pozorne začítame do Timraviných próz, to všetko v zárodočnej podobe je už v nich. A možno aj všeličo iné, čo v nich nájdu dnešní i budúci vnímaví čitatelia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výročie #Božena Slančíková-Timrava
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Adventný tanier červený

Adventný tanier červený

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk