Dilemy rozkývaného Vyšehradu

19.10.2017 17:00

Len pred pár rokmi vyzerala stredná Európa ako modelový príklad úspešnej „demokraticko-kapitalistickej transformácie“ – a normalizácie. Aspoň zvonka. Spoza hraníc bol viditeľný len veľký obraz úspešných krajín, ktoré sa ekonomicky, politicky, kultúrne „vrátili do Európy“. Dostali sa do elitného klubu, za sebou nechali démonov minulosti i pasce transformácie, v ktorých uviazol menej šťastný východ kontinentu či západný Balkán.

Stredoeurópske krajiny sú integrálnou súčasťou...
Stredoeurópske krajiny sú integrálnou súčasťou európskeho ekonomického a politického systému. Autor: SHUTTERSTOCK

Diabol v detailoch

Podrobnosti sa rozmazávali, až sa stali neviditeľnými. Nevyšetrené privatizačné kauzy, pochybní hrdinovia transformačného Klondajku premenení na ctihodných podnikateľov a zaslúžilých politikov, ctihodní mafiáni, nepotrební ľudia na okraji a zabudnuté kúty krajiny, do ktorých sa politici neunúvali už ani počas predvolebnej kampane… To však boli iba detaily. Detské problémy, ktoré sa vyriešia s pokračujúcou modernizáciou a europeizáciou strednej Európy.

Lenže, ako to už býva, práve v detailoch sa skrýva diabol. Stredná Európa sa nám mení pod nohami. A pohľad zvonku vystihol jeden nemecký poslanec na nedávnej diskusii o Vyšehrade v Berlíne: „Nestačíme sa čudovať.“

Kedysi liberál Viktor Orbán hovorí o neliberálnej demokracii a vo „verejných konzultáciách“ ľuďom podsúva obraz zlej EÚ ovládanej diabolským Sorosom. Antisemitský podtón si ani netreba primýšľať. Brusel je stavaný na roveň ďalším historickým utláčateľom maďarskej slobody – Viedni a Moskve.

Natíska sa otázka: čo sa s tou strednou Európou deje? Zhodou historických okolností (a vlastným pričinením) sa v poslednom globálnom rozdávaní kariet dostala medzi víťazov. Trochu ako chudobný príbuzný, ale predsa. A zrazu sa jej tam nepáči.

Poľská vláda, riadená bývalým druhoradým členom Solidarity Kaczyńským, podkopáva základy právneho štátu a ohrozuje občianske práva. Varšava sa rýchlo vzďaľuje európskemu mainstreamu, akurát nik nevie, kam smeruje: na rozdiel od Orbána sa s ruským prezidentom nekamaráti a do Trumpovej Ameriky je predsa len trochu priďaleko.

Ani Česko a Slovensko nie sú imúnnym ostrovom pokoja. Premiér Sobotka dnes síce hovorí o mieste krajiny v „európskom jadre“, ale úspech Babiša (a Okamuru) v blížiacich sa voľbách môže všetko rýchlo zmeniť. A na Slovensku sa ďalší čerstvý „jadrový Európan“ Robert Fico neštítil pred poslednými voľbami zneužiť rasizmus, xenofóbiu a kritiku Bruselu. A nebude sa štítiť urobiť to znova, ak zistí, že proeurópanstvo na voličov dostatočne nefunguje.

Natíska sa otázka: čo sa s tou strednou Európou deje? Zhodou historických okolností (a vlastným pričinením) sa v poslednom globálnom rozdávaní kariet dostala medzi víťazov. Trochu ako chudobný príbuzný, ale predsa. A zrazu sa jej tam nepáči. Sedí za stolom, kde sa rozhoduje (aj) o jej vlastnej budúcnosti – čo je v modernej histórii pomerne výnimočná príležitosť – a zrazu ju omína zadok.

Nové pravidlá, recyklované elity

Analýzy vývoja v našom regióne sa často točia medzi troma vysvetleniami. Prvé hovorí, že vyšehradské krajiny, zbavené tlaku západnej časti EÚ z predvstupového obdobia, sa vracajú späť ku konzervatívnym, nacionalistickým koreňom. Transformačný proces nebol dokončený. Prebrali sme formálne politické a ekonomické inštitúcie (zastupiteľskú demokraciu, právny štát, trhovú ekonomiku…), no nikdy ich neinternalizovali. Nikdy neprišla potrebná kultúrna zmena (a ak budeme mať šťastie, príde po jednej-dvoch generačných výmenách) a nové elity (často iba recyklované zo starých) sa bez problémov prispôsobili novým pravidlám hry – a tie dokázali prispôsobiť svojmu starému hladu po moci.

Druhý variant príbehu o našich zlyhaniach sa zameriava na individuálnych aktérov: spôsob, ako slovenskú politiku a verejnú diskusiu ovplyvnili Mečiar či Fico, vplyv Václava Klausa na českú debatu o európskej integrácii, špecifický politický cynizmus Viktora Orbána a ideologickú zaslepenosť Kaczynského, nezodpovedný populizmus Miloša Zemana atď. Súbežné pôsobenie týchto individuálnych faktorov vytvára v regióne špecifickú atmosféru, v ktorej diskusii dominujú manipulatívni populisti či sociopati, ktorí si podporu budujú vytváraním vonkajších nepriateľov: Rómovia, utečenci, moslimovia, Brusel…

Nakoniec, takzvané antiliberálne tendencie v regióne, sprevádzané občas neochotou zapojiť sa do hlbšej európskej spolupráce, sú vysvetľované špecifikami histórie. Z politického hľadiska sú to relatívne mladé krajiny (ak len neveríme v kontinuitu medzi stredovekými štátnymi útvarmi a dneškom). Ak k tomu pripočítame skúsenosť z polokoloniálnej závislosti vo východnom bloku, je zrejmé, že ich veľmi nenadchýna odovzdávanie suverenity do Bruselu (či Berlína). Európska únia je pre nich najmä jednotným trhom, osladeným eurofondmi. Nie priestorom so spoločnými pravidlami v „kultúrne a ekonomicky citlivých“ otázkach (čokoľvek od LGBT, cez migráciu, po dane a sociálne veci). Jedného dňa možno dorastú do svojej európskej identity. Ale ešte nie.

Všetky tri vysvetlenia sú variáciami na modernizačné teórie. Môžeme diskutovať o miere, akou dokážu vysvetliť niektoré aspekty politických, ekonomických a sociálnych modelov vznikajúcich vo Vyšehrade. No majú spoločný nedostatok: nevšímajú si štrukturálne faktory, región nevnímajú v širšom európskom kontexte. Skúsme sa teda pozrieť na problém cez tri okná: ekonomické podmienky, verejný a politický diskurz o európskej integrácii a spoločenský vývoj.

Závislý kapitalizmus

Ekonomicky sú vyšehradské krajiny úzko previazané s EÚ. Nadnárodné spoločnosti zo západnej časti kontinentu majú silné pozície v bankovníctve, vo výrobných sektoroch priemyslu či v energetike. Všetky štyri krajiny si vytvorili otvorené ekonomiky, silno zviazané s nemeckou. V tomto všeobecnom obraze samozrejme existujú miestne variácie. Poľsko má väčší a silnejší vnútorný trh ako zvyšné tri krajiny a väzby na región Pobaltia. Maďarsko sa snaží intenzívne prenikať na Balkán a chce byť „bránou pre čínsky kapitál“ do Európy. Slovenská a česká ekonomika sú tesnejšie prepojené. V niektorých oblastiach je zahraničný kapitál nahrádzaný domácimi oligarchami. To však nič nemení na veci, že jednotný európsky trh a hospodársky vplyv krajín na západ od regiónu sú stále štrukturálnymi limitmi politiky vo Vyšehrade.

Takáto situácia nie je dieťaťom nášho členstva v EÚ. Prístupový proces urýchlil a posilnil budovanie väzieb, no trend bol nastolený už v 90. rokoch. Pionierom ekonomického „otvárania sa Západu“ bolo Maďarsko. Slovensko počas dvoch vlád Vladimíra Mečiara a do istej miery Česká republika v časoch (premiéra) Václava Klausa sa pokúšali o vytvorenie domácej kapitalistickej triedy, ktorá by bola motorom nezávislejšieho vývoja. No tento experiment (na Slovensku navyše spätý s autoritárskymi tendenciami v politike) skrachoval koncom 90. rokov. Na konci minulého storočia nasledovali všetky štyri krajiny s nadšením model postavený na zahraničných investíciách, exporte, privatizácii otvorenej medzinárodným investorom a na liberalizovaných ekonomikách (od bankovníctva, cez obchod, po trhy práce).

Stredoeurópsky závislý kapitalizmus teda nie je nejakou deviáciou európskeho normálu. Je integrálnou, semiperiférnou súčasťou ekonomického systému s centrom v západnej Európe – najmä v Nemecku.

Ich ekonomiky sa stali závislé (v rôznej miere) od existencie otvoreného európskeho trhu, schopnosti lákať zahraničný kapitál, vrátane relokácie časti priemyslu zo západnej Európy, a možnosti tlmiť sociálne problémy spôsobované nezamestnanosťou vývozom pracovnej sily do zahraničia. Dôležitou bola schopnosť ponúknuť investorom priaznivé regulačné prostredie a relatívne lacnú pracovnú silu. Aj preto neboli vyšehradské krajiny nikdy nadšenými podporovateľmi harmonizácie daňových či sociálnych politík.

Stredoeurópsky závislý kapitalizmus teda nie je nejakou deviáciou európskeho normálu. Je integrálnou, semiperiférnou súčasťou ekonomického systému s centrom v západnej Európe – najmä v Nemecku.

Modernizačná normalizácia

Koncom minulého storočia vyzeralo Slovensko ako politická výnimka širšieho regiónu. Zatiaľ čo vyšehradskí susedia smerovali do EÚ a NATO, stále viac autoritárska Mečiarova vláda a jej privatizačno-zlodejská kamarila snívali svoje sny o moste medzi Východom a Západom – zatiaľ čo sme sa stávali politickou čiernou dierou.

Nakoniec to, chvalabohu, dopadlo inak. Mečiar zaspieval, zakýval a stratil sa do svojho zámočku (poctivo zarobeného, ako inak) na dôchodok (poctivo zaslúžený, ako inak), ľudia jeho režimu sa postupne vytratili, roztratili po iných stranách či šli rozmnožovať naprivatizované majetky. Slovensko sa zaradilo po boku svojich susedov a politický mainstream sa zhodol na špecificky stredoeurópskej odrode TNA (there is no alternative – niet inej cesty) ideológie kombinujúcej povrchné proeurópanstvo a ekonomický liberalizmus.

Progresívna politika znamenala podporu európskej integrácie. Otázky sociálnej spravodlivosti, férovosti či rovnosti boli v horšom prípade prejavom zvráteného spiatočníctva, v lepšom sekundárne: čosi, čo sa samo prirodzene vyrieši po tom, čo návrat do Európy a „nevyhnutné štrukturálne reformy“ zaistia nikdy sa nekončiaci ekonomický rast. Hoci bola politická scéna v krajinách formálne rozdelená na „pravicu“ a „ľavicu“, diskurzu dominoval konflikt medzi takzvanými modernizátormi a tradicionalistami. Žiadna z mainstreamových politických strán nespochybňovala základné piliere liberálneho ekonomického programu privatizácie, deregulácie a marketizácie.

Po tragédii komunizmu a búrlivých prvých rokoch transformácie mal konečne nastať pokoj modernizačnej, kapitalistickej normalizácie.

V tejto situácii prichádzalo spochybňovanie stredoeurópskej TNA len z okrajov politického spektra. A čerpalo predovšetkým z kultúrneho konzervativizmu a ideologického ekonomického liberalizmu, ktorý šiel ďaleko za európsky mainstream.

Etatistický, prehnitý Západ

Zdroje kultúrneho konzervativizmu sa v krajinách líšili. V Poľsku a na Slovensku hrala dôležitú úlohu katolícka cirkev, ktorá svoj politický vplyv uplatňovala cez klientské konzervatívne strany alebo konkordát s politickým mainstreamom. Konzervativizmus sa priživoval aj na nacionalistických ideológiách. Idea „národnej identity“ hrala dôležitú úlohu v transformačnom procese. Bola zjednocujúcim prvkom, keď sociálna nespravodlivosť a ekonomické nerovnosti oslabovali spoločenskú súdržnosť. Okrem toho politické mytológie krajín strednej Európy sa točia okolo myšlienky „boja za národnú samostatnosť“.

Spoločnou témou týchto kritikov bola obrana krajiny pred „nebezpečným liberalizmom“ prichádzajúcim z „prehnitého Západu“. Konkrétny nositeľ hrozby sa vždy našiel: LGBT sprisahanie ohrozujúce rodinu, genderová ideológia, utečenci prinášajúci islamizáciu, sionisti a Židia, slobodomurári, západní kryptokomunisti, Soros… Vyberte si nepriateľa.

Tieto témy neživili v diskurze len extrémisti. Jedným z prvých počinov slovenskej (Dzurindovej) vlády po vstupe do EÚ bolo, že v lete 2004 pomohla zablokovať prijatie európskeho programu spolupráce vo vnútorných záležitostiach. Hlavným dôvodom bolo, že obsahoval ustanovenie o uznávaní partnerských zväzkov uzavretých v iných krajinách (veru, nehorázne, aj homosexuálne manželstvá z Holandska) a spoločnú ochranu vonkajších hraníc. Príslušné ministerstvá vnútra a spravodlivosti v tom čase ovládalo KDH.

Druhým zdrojom kritiky „modernizačnej normalizácie“ bol ekonomický liberalizmus. V našom regióne je najčastejšie spájaný s Václavom Klausom, najnovšie s Richardom Sulíkom (ak náhodou nerozpráva o utečencoch a sterilizácii rómskych žien). No opäť, s týmito témami operoval aj „proeurópsky“ politický mainstream.

Krátko po našom vstupe do EÚ začal vtedajší premiér Dzurinda, ale najmä minister financií Ivan Mikloš, hovoriť o novonájdených západných bratoch ako o nepoučiteľných etatistoch, socialistoch, ktorých my z novej Európy naučíme, ako má fungovať kapitalizmus a trhová ekonomika. Rovnako Donald Tusk, dnes zosobnenie proeurópskej tváre Poľska, nebol zástancom európskej integrácie v oblasti daní či sociálnych politík.

Pravda, ani v tomto prípade neboli stredoeurópske krajiny tak úplne vybočením z európskeho normálu. Aj v kritike modernizácie a integrácie recyklovali témy, ktoré mohli počuť od francúzskeho Národného frontu, britských toryovcov či ctihodných liberálnych reformátorov v Barrosovej Európskej komisii.

Odčarovanie

Oficiálnym naratívom postkomunistickej transformácie bol mýtus modernizácie. Mýtus o návrate do sveta, v ktorom každý dostáva podľa zásluh a spoločnosť a štát sa posúvajú smerom k ideálnemu „západnému modelu“. Tento príbeh však stráca presvedčivosť. V „globálnom obraze“ možno žijeme vo svete, v ktorý sa v 80. rokoch málokto odvážil dúfať, no detailov kaziacich obraz je diabolsky veľa. A pribúdajú.

Krajiny sú rozdelené medzi oligarchov ovládajúcich politiku nepriamo alebo priamo vstupujúcich do politiky. Andrej Babiš je ilustratívnym príkladom: alternatívou politikom, ktorí dovolili rozkolíkovať krajinu medzi pár víťazov, je miliardár, ktorý sa na veľkej transformačnej žranici s gustom (a úspechom) zúčastnil.

Oficiálnym naratívom postkomunistickej transformácie bol mýtus modernizácie. Mýtus o návrate do sveta, v ktorom každý dostáva podľa zásluh a spoločnosť a štát sa posúvajú smerom k ideálnemu „západnému modelu“. Tento príbeh však stráca presvedčivosť.

Liekom, ktorý na rastúcu dezilúziu ponúkajú takzvaní slušní politici, sú zvýšené dávky TNA príbehu, okorenené vydieraním: odmietnite myšlienku, že inej cesty niet, zostanú vám extrémy, démoni minulosti. Ešte vydržte, a dočkáte sa času, keď budú oligarchovia natoľko slušní, aby sa podelili o omrvinky, a politici sa prestanú ostentatívne správať ako vyššia kasta (čo, pravda, neznamená, že ňou nebudú).

Nádej sa snažia ponúkať noví modernizátori, regrutovaní z ľudí, ktorí v transformačnom procese relatívne uspeli bez podvodov, kradnutia a privatizačných káuz. Niektorí mali šťastie, iní správny talent, ďalší kombináciu oboch v správnom pomere a v správnom čase. Časť života niekedy prežili v zahraničí a ich budúcnosť až tak (priamo) nezávisí od národnej politiky. Kultúrnymi, spoločenskými a politickými ambíciami presahujú národné hranice.

Politicky sa vidia ako progresívni, hoci najčastejšie sa snažia vyhýbať ideologickým zaradeniam. Nie „pravá“ či „ľavá“, ale slušná politika. Tieto nové stredné triedy (presnejšie vyššie stredné triedy) sa snažia prebrať vlajku modernizácie od dožívajúcich transformačných elít. Vybudovať lepšiu, efektívnejšiu a ak je to nevyhnutné, aj trochu sociálne férovejšiu krajinu. Koniec koncov, sny o „miernom pokroku v rámci zákona“ boli často súčasťou ideológie „uvedomelej“ maloburžoázie.

Ich politické projekty vznikajú ako prejav odporu proti rastúcemu autoritarizmu v Poľsku či Maďarsku, proti cynizmu a populizmu politického mainstreamu na Slovensku a trochu aj v Česku. Politické náprotivky majú aj v západoeurópskych krajinách. Najmä tam, kde takzvané tradičné politické strany stratili legitimitu a krehké spolužitie liberálnej demokracie a kapitalizmu ohrozujú extrémisti.

Problémom je, že len zriedka dokážu o svojom politickom programe presvedčiť tých, ktorí sa – z objektívnych aj subjektívnych príčin – považujú za porazených. Tým je dnes ťažké uveriť v ďalší modernizačný naratív. A v lepšom prípade volia vládu oligarchie, osladenú sociálnym populizmom.

Hľadanie rovnováhy

Vráťme sa k pôvodnej otázke: do akej miery je vyšehradský región deviantným prípadom? V skutočnosti otázka nedáva zmysel. Neexistuje nič ako jasne definovaný lineárny (spoločenský, politický) vývoj. Stred Európy je dnes súčasťou širšieho západného sveta, ktorý sám hľadá zložito stratenú rovnováhu medzi kapitalistickou ekonomikou a požiadavkami reprezentatívnej, férovej politiky. Vyšehradské krajiny dnes predstavujú dva rôzne pokusy o nastolenie ekvilibria v podmienkach hospodárskej semiperiférie.

V Poľsku a Maďarsku vládnu nacionalistické konzervatívne sily, ktoré si posilňujú legitimitu vypätou nacionalistickou rétorikou a konfliktom s „Bruselom“ (a Berlínom). Na Slovensku a (zatiaľ) v Česku sú pri moci ideologický rôznorodé koalície, ktoré sa prezentujú ako zodpovedný a (nateraz) proeurópsky mainstream.

Stredoeurópske krajiny sú integrálnou súčasťou európskeho ekonomického a politického systému a sú dlho dôležitou oporou neoliberálneho politického kurzu v EÚ. Ten sa však dnes nachádza pod rastúcim tlakom na vytvorenie nových európskych regulácií v daňovej či sociálnej oblasti, prípadne vytvorenie priestoru na ochranné opatrenia na národnej úrovni (obmedzenie pracovnej migrácie či delokalizácie výroby).

Obe možnosti predstavujú riziká pre stredoeurópsky model závislého kapitalizmu, ktorý potrebuje relatívne otvorený trh, schopnosť udržať si konkurenčnú výhodu relatívne nízkymi platmi a voľnejším regulačným režimom. Na udržanie stability potrebuje možnosť vyvážať pracovnú silu a aspoň obmedzenú redistribúciu na európskej úrovni, ktorá živí verejné investície do infraštruktúry, školstva či sociálnej oblasti (nehovoriac o dokrmovaní politických spojencov).

Hľadanie stratenej rovnováhy vo Vyšehrade je o to zložitejšie, že v tom marazme nie sme sami. Spolužitie kapitalizmu a liberálnej demokracie nebolo nikdy bezproblémovou a už vôbec nie jedinou alternatívou. Po druhej svetovej vojne sa opieralo o čiastočnú redistribúciu moci a bohatstva – prostredníctvom inštitúcií masovej demokracie a sociálnych systémov. Tento spoločenský kontrakt je však na národnej úrovni narušený a ťažko by sa dal obnoviť aj v silných ekonomikách centra.

Ostáva hľadať, ako ho replikovať na európskej úrovni. Toto hľadanie – a spôsob zapojenia sa doň – je skutočnou dilemou rozkývaného Vyšehradu.

Radovan Geist (1978)

V roku 2001 absolvoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, odbor diplomacia a medzinárodné vzťahy. Po výskumnom pobyte na Univerzite Džaváharlála Néhrúa v New Delhi, India (2001/2002), obhájil v roku 2006 doktorský titul (PhD.) v odbore teória politiky v Ústave politických vied SAV. Od roku 2002 pôsobí v oblasti médií, v roku 2003 spoluzakladal internetový portál EurActiv.sk, ktorý dodnes vedie. Od roku 2006 prednáša na Katedre politológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Viktor Orbán #Stredna Európa #Jaroslaw Kaczynski #George Soros #Bohuslav Sobota
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk