Identita dynamická
„Mami," pýta sa šesťročný chlapček raz večer v kúpeľni, „kto vlastne som?“ Mama chvíľu zaváha, pozrie sa naňho a povie: „No, ty si mnoho vecí, si Čech a Róm a Nemec a tiež si tenista, Vĺča u skautov a spolužiak v škole, bývaš v Březiněvsi, takže si Březiněvsák…“ Chlapček sa na mamu skúmavo pozrie a hovorí: „Mami, a je to dôležité?“ „Hmm,“ mama sa na chvíľu zamyslí. „Je to také dôležité, ako ty sám chceš, aby to dôležité bolo.“
Kto vlastne som a ako sa stane, že som tým, kým som? Kto to určí? Ako veľmi je to dôležité? A ako to ovplyvní môj život? Tieto otázky sú dnes kľúčové aj preto, že väčšina konfliktov, ktoré v súčasnosti zažívame, nejako súvisí s niektorými časťami našej identity, etnickou, národnostnou, náboženskou, sociálnou, genderovou, generačnou a ďalšími. Možno práve preto je dobre sa zamyslieť nad rovnakou otázkou, ktorú dal mame malý chlapec. Identita vzniká postupne, tak, že dieťa dostáva odpovede na svoje otázky o tom, kým je, ale tiež o tom, kým nie je.
Na formulovanie identity treba aj negatívne vymedzenie, odkazy na kategórie, ku ktorým nemáme patriť alebo nechceme. Práve ono negatívne vymedzovanie potom neskôr v živote pôsobí značné starosti.
Čo sa deje na hraniciach medzi tými, ktorými sme, a tými, ktorými nie sme? A ako a kto tieto hranice nastavuje? Práve preto, že identita vzniká postupne, je na jej utváranie kľúčový dialóg s ostatnými ľuďmi v našom okolí. Nejde totiž len o to, za koho sa ja sám považujem, ale aj o to, za koho ma považujú ostatní. Je to akýsi prienik sebaponímania a reakcií môjho okolia na mňa samého. Identita je prežívanie sociálne zrkadleného ja. Identita je predovšetkým dynamická.
Celý život sa stretávame s novými situáciami, ktoré nás nútia znovu predefinovať vlastnú identitu. Každá nová životná udalosť nás privádza do nových situácií a často nás núti identitu redefinovať.
Podľa súčasných sociológov získava identita vlastnosť, o ktorej sa v súčasnosti veľa hovorí, je totiž fluidná, tekutá. Dynamický charakter identity však súvisí nielen s onými „veľkými“ kategóriami, ktoré získavame v priebehu života, ale aj s tým, že v jednotlivých situáciách sa rozhodujeme o tom, ktorá časť našej identity je významná. A zároveň to isté robí aj naše okolie.
Identita je však tiež mnohovrstevná (multi – faceted alebo tiež multiple). Kategórie, s ktorými sa počas života identifikujeme (aj tie, proti ktorým sa vymedzujeme ), sú definované rôznym spôsobom – genderovo, etnicky, národnostne, sociálne alebo nábožensky. Vždy však ide o akýsi súbor kategórií, v ktorých prieniku je práve naša identita.
Americká vedkyňa J. A. Howardová podotýka, že zatiaľ čo v období po druhej svetovej vojne prevládal pocit, že etnicita a národnosť sú kľúčové, v posledných dvoch desaťročiach v súvislosti s globalizáciou a ďalšími javmi moderného sveta sa čím ďalej, tým väčší dôraz kladie práve na onen prienik medzi jednotlivými zložkami identity. Jedinec je potom vytváraný týmito jednotlivými zložkami svojej vlastnej identity.
V literatúre pre tento jav nájdeme v posledných rokoch pojem intersectionality alebo prierezovosť. Ako podotýka britská sociologička Floya Anthiasová, často sa domnievame, že členovia určitej skupiny sú si výrazne podobní (až totožní). Anthiasová to nazýva groupism alebo zoskupovanie. Okrem toho, že máme občas tendenciu vnímať jedinca ako niekoho, kto je redukovaný na jednu zložku identity (Čech, Nemec a podobne), máme navyše tendenciu vytvárať si predstavu, že všetci členovia určitej skupiny vykazujú podobné vlastnosti. Predstavujeme si tak, že ženy sú submisívne, Nemci sú poriadni a podobne.
Lenže, keď túto predstavu podrobíme poctivej reflexii, vlastnej osobnej skúsenosti, zistíme, že realita je oveľa komplikovanejšia, zdôrazňuje antopologička z Univerzity Karlovej v Prahe Dana Moree vo svojej knihe Základy interkulturního soužití.
Predsudky skresľujú skutočnosť
„Predsudok je odmietavý až nepriateľský postoj voči človeku, ktorý patrí do určitej skupiny len preto, že do tejto skupiny patrí a má nežiaduce vlastnosti pripisované tejto skupine.“ Takto definuje predsudok americký psychológ Gordon W. Allport. Predsudky vznikali a stále vznikajú preto, že ľudia sú rozdielni – pochádzajú z rôznych civilizácií, kultúr a národov, vyznávajú rôzne hodnoty, majú rôznu farbu kože a hovoria rôznymi jazykmi. Keby niekto zázračne všetku túto rozmanitosť zrušil, potom by sa veľká väčšina dôvodov pre závisť a nepriateľstvo stratila. Pojmy ako krása a ošklivosť, spravodlivosť a nespravodlivosť, ale aj dobro a zlo, by sa vyškrtli zo slovníkov, lebo by sa stali zbytočnými.
Najvýznamnejší predstaviteľ novodobej filozofickej hermeneutiky Hans-Georg Gadamer vo svojej základnej práci Pravda a metóda (Wahrheit und Methode) z roku 1960 prichádza s osobitou koncepciou predsudku, ktorý chápe ako nevyhnutné východisko každého poznávacieho procesu. Keby sme sa svojich tradícií, predsudkov a väzieb na autority chceli zriecť, neporozumeli by sme vôbec ničomu, lebo by sme prerušili historickú kontinuitu.
Takéto pretrhnutie kontinuity je veľmi nebezpečné. Keď Gadamer píše o predsudkoch, rozlišuje. Okrem predsudkov v kladnom zmysle slova rozoznáva ešte nepravé predsudky, ktoré by sme mali prostredníctvom zdravého rozumu z myslenia a života odstraňovať. Hneď však dodáva, že k rozpoznaniu nepravých predsudkov potrebujeme značný dejinný odstup. „Nepravé predsudky sú ako pokrivené sklá, zanesené prachom nenávisti, nevedomosti, strachu z odlišnosti. To, čo v nich vidíme, nie je skutočnosť.“ Ak sklo vyčistíme, ak sa zbavíme svojich predsudkov, budeme môcť vidieť ľudí takých, akí naozaj sú.
So zdržanlivou obhajobou predsudkov sa však stretávame tiež v sociálnej psychológii, lebo predsudok môže v konkrétnej sociálno-psychologickej situácii konkrétneho človeka zohrať kladnú rolu.
Sociálni psychológovia niekedy akcentujú motivačný aspekt predsudku. Istá nesamozrejmosť vlastného postavenia vedie vnímavých ľudí k hlbšiemu premysleniu otázky, prečo práve ja ako člen nejakej skupiny som väčšinovou spoločnosťou chápaný ako iný a prečo som ňou neraz odmietaný a diskriminovaný. Určite preto nie je náhoda, že sa toľko židovských filozofov zameralo na filozofiu dialógu. Buberov „Ty“ alebo Lévinasova „tvár druhého“, aj keď obaja autori oslovujú všetkých ľudí bez rozdielu, majú svoj pôvod v často tak tragických skúsenostiach židovského národa. Tieto skúsenosti viedli napríklad prostredníctvom filozofie dialógu k hľadaniu mostov k ostatným.
Najohrozenejšími skupinami, ktorým môžu predsudky urobiť zo života peklo, sú v každej spoločnosti menšiny rasové, náboženské, jazykové, sexuálne a iné. Tieto menšiny sa previňujú len svojou prirodzenou či kultúrnou inakosťou.
Čo je kultúra
Kultúra ako fenomén je pre človeka niečo zásadné. Všetci máme nejakú kultúru, vnímame ju a zároveň je práve kultúra tým, čo jednotlivcov a jednotlivé skupiny od seba odlišuje. Keďže človek má vedomie o sebe samom a môže sa porovnávať s inými, musí, aby bol sebou samým, byť iný ako ostatní. Kto som, to sa dozviem iba na základe toho, že sa líšim od iných. Ľudí väčšinou znepokojuje to, ako možno poznať, kde sú hranice kultúry, čím sú vymedzené? Je to krajina pôvodu, etnická alebo národnostná skupina, jednotlivé inštitúcie, alebo niečo celkom iné? Kedy už mám ako jednotlivec tušiť, že konkrétnu interakciu ovplyvňuje kultúrny rozdiel a kedy ide o iné aspekty života? Ako naložiť s kultúrnym konfliktom, keď sa už vyskytne?
Termíny civilizácia a kultúra, napriek tomu, že sú si blízke, nemôžeme považovať za synonymá. „Nemecký pojem kultúra“, ako píše jeden z najvýznamnejších zakladateľov modernej sociológie Norbert Elias, „vyzdvihuje národné rozdiely, chápe sa predovšetkým duchovne a akoby sa uzatvára sama do seba, zatiaľ čo britská či francúzska civilizácia pôsobí otvorene, získava skúsenosti s „inými“ a do sveta preniká nielen intelektuálnymi a umeleckými počinmi, ale predovšetkým zásluhou ekonomickej, politickej, vojenskej či jazykovej expanzie.“
Ako treba kultúru opisovať a skúmať? Jan Pieter Van Oudenhoven z holandskej Groningenskej univerzity prichádza s poznatkom, že pokiaľ upriamime pozornosť na výskumy kultúry, zistíme, že v podstate ide o dva rôzne spôsoby, ako na ňu nazerať. V jednom ide o analýzu. Na kultúru sa pozeráme zvonku s túžbou objaviť jej objektívne a merateľné parametre. V druhom prístupe ide o skúmanie kultúry zvnútra. Ide o interpretatívny prístup, ktorý je v značnej miere spojený s používaním kvalitatívnych metód. Ten vníma predovšetkým vzájomnú prepojenosť medzi kultúrou a správaním. Tento prístup je otvorenejší pre vnímanie rozdielov aj vnútri jednotlivých skupín. Oba prístupy sú si podobné len v tom, že súhlasia s tým, že existuje silný vplyv kultúry na správanie. Inak však každý má iný cieľ.
Európska identita sa tvorí
Európska identita prinajmenej od osvietenstva neznamená stotožnenie sa s nehybným systémom zásad a noriem. Skôr sa vyznačuje stálym kladením otázok, či práve tento svet, v ktorom žijeme, je tým najlepším a jediným možným. Dôsledkom je myšlienková a svetonázorová pluralita a demokracia. V Európe je dnes bežné, aby pod jednou strechou býval zapálený liberál, katolík, agnostik a ateista, komunista aj monarchista. A pretože ich vzťahy sprevádza nejeden vzájomný predsudok, všetci si uvedomujú, že majú mnoho spoločného a pýtajú sa, odkiaľ vyšli, kde sú a kam smerujú. Pri hľadaní odpovede na tieto otázky nám práve dialóg s inými môže poskytnúť veľkú službu. <PE>
Štefan Šrobár (1945)
Foto: Archív Š. Šrobára
Po ukončení štúdia na Agronomickej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre obhájil aj titul CSc. v Ústave experimentálnej fytopatológie a entomológie SAV v Ivanke pri Dunaji, kde pracoval ako vedecký pracovník v odbore ochrany rastlín. Neskôr absolvoval magisterské štúdium teológie na Katolíckej teologickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti sa venuje prednáškovej a publikačnej činnosti v oblasti environmentalistiky, filozofie, etiky a teológie.