Keď ku koncu roka 1917 ruskí revolucionári povstali proti predchádzajúcemu zriadeniu, nahradili ho niečím, čo malo byť úplne novým typom štátneho útvaru. Krátko nato vybrali pre svoju novú krajinu pozoruhodnú hymnu: nie národnú, ale medzinárodnú Internacionálu. V celej piesni sa neobjavuje žiadne Rusko ani žiadny Rus. Len „hladní a zotročení celého sveta“ (v neskoršom slovenskom preklade, „sveta proletári“).
Text Internacionály napísal francúzsky revolucionár Eugène Pottier o necelých 50 rokov skôr, tesne po krvavom potlačení Parížskej komúny roku 1871. Počas samotnej komúny teda Internacionála nezaznela. Pod jej zástavami, pomedzi heslami vyhlasujúcimi svetové oslobodenie, spievala sa pieseň celkom nacionálna – Marseillaise: „Hor sa, deti vlasti, hor sa! (…) Do zbrane občania, vytvárajte pluky / kráčajte, kráčajte, krv nečistá nech pôdu napojí!“
To, na čo si touto piesňou spomínali komunardi, nemuselo však byť to isté, čo oslavovali speváci roku 1792, keď rakúske a pruské vojská („krv nečistá“) mašírovali smerom k revolučnému Francúzsku. Vtedy bolo Francúzsko konštitučnou monarchiou a autor Marseillaisy Claude Joseph Rouget de Lisle bol konštitučným monarchistom. Po ďalšom vývoji revolúcie len o chlp unikol pred popravou na gilotíne a v roku 1814 privítal Reštauráciu Bourbonovcov s novou hymnou Vive le roi! (Nech žije kráľ!).
Marseillaisa sa však medzitým už vymkla z rúk svojho autora. Pár mesiacov po vzniku piesne ju adoptovali marseillskí dobrovoľníci, ktorí vnikli do Paríža a vyprovokovali antimonarchistické povstanie. V ich podaní sa uchytila, a okrem iného aj vďaka jej zákazu za mnohých spiatočníckych vlád sa pieseň etablovala ako najobľúbenejšia melódia svetovej revolúcie.
Keď pieseň prekročila francúzske hranice, jej slová sa však zjavne prispôsobili potrebám novej situácie. Vznikol celý rad „robotníckych piesní Marseillaise“, medzi nimi ruská verzia napísaná narodnikom Piotrom Lavrovom, ktorá zaznela v októbri 1917 spolu s Internacionálou. Menej známu českú verziu napísal Josef Krapka-Náchodský v roku 1890: Toť svaté přírody boj, jenž právě vzrůstat počíná. Nuž vzhůru bratři dělníci! Udeřila hodina! Jen pevnou mysl měj a píseň svoji pěj…! Nestačilo spievať ich pieseň, robotníci potrebovali pieseň vlastnú. Českí robotníci však neprepisovali len francúzsku hymnu. Aj vlastnej národnej piesni dali novú, revolučnú podobu. Takto znie v podaní severočeského baníka Karla Pateru: Kde domův můj? Kde vlast je má? Tam kde kutna děti plaší, peklem církev kde lid straší, keťas kde na pána hrá, byrokrat mu kokrhá. Tam, kde dělnický lid vzdychá, tam jest krásný domov můj.
Na rozdiel od Josefa Kajetána Tyla, český robotník očividne nevedel, kde bol jeho domov. Táto pieseň vyšla v januári 1921. Už vyše tri roky znela Internacionála nad ruskými sovietmi a o rok neskôr sa formálne stala hymnou novovzniknutého ZSSR. Ale aj tam už „kokrhali“ byrokrati. Niekedy je len dobré, hoci sa to ťažšie spieva, keď sa pieseň končí otáznikom namiesto výkričníka. Aby sa ešte raz pýtala, či národ je skutočným domovom, alebo či ten ešte len hľadáme: kdekoľvek na svete, kde aspoň na chvíľu spolu vzdycháme.