Apollinaire akoby tušil, že nebude žiť pridlho – rýchla pominuteľnosť života sa stala jeho všadeprítomnou témou.
Nečudo, že ju nájdeme už v jeho básnickom debute, ktorým bola v roku 1911 iba v počte sto dvadsiatich exemplárov vydaná bibliofília Zvieratník alebo Orfeov sprievod (Le Bestiaire ou Cortége dʼOrphéee).
V čase, keď vyšla, mal tridsaťjeden rokov, no báseň vznikala zrejme už skôr, pretože na jednom jej mieste si v nej zabedákal „Už, Bože môj, zle prežitých rokov je dvadsaťosem? Pekná škoda.“
Zaiste, Zvieratník predstihla iná bibliofília – v spolupráci s maliarom André Derainom už v roku 1909 v počte sto exemplárov vydaný Práchnivejúci čarodejník (LʼEnchanteur pourrissant). A v roku 1910 ešte skôr než Zvieratník vyšla aj kniha Kacír a spol. (LʼHérésiarque et Cie). Nešlo však o poéziu.
Z opačného pohľadu sa zas môže zdať, že básnickým debutom, ktorý mu priniesol trvalú slávu, sú v roku 1913 v náklade tisícdvesto výtlačkov vydané Alkoholy (Alcools).
No pravda je uprostred. Zvieratník, to bola síce bibliofília širšej kultúrnej verejnosti nedostupná – ako veľký básnický výkon ju však zaznamenala parížska umelecká elita, medzi ktorou sa Apollinaire vtedy už pohyboval.
Prepracovať sa medzi tú elitu mu však chvíľu trvalo. Veď to bol už od narodenia na tvrdé pretĺkanie sa životom odsúdený outsider, ktorý sa narodil 26. augusta 1880 v Ríme ako nemanželský syn dvadsaťdvaročnej Angeliky Kostrowickej, pochádzajúcej síce z poľského šľachtického rodu, no inak dosť nezodpovednej bohémky.
Jeho básnický talent sa prihlásil už v rokoch 1901 – 1902, keď ako domáci učiteľ dcérky vikomtky Elinor de Milhau precestoval Nemecko aj Rakúsko, navštívil Kolín nad Rýnom, Bonn, Düsseldorf, videl Hannover, Berlín, Drážďany, Mníchov, Stuttgart aj Koblenz. Neobišiel ani Viedeň, takže nás môže mrzieť, že nezamieril ešte aj o tých pár desiatok kilometrov vyššie a nenavštívil aj Bratislavu – mohli sme byť v Pásme, podobne ako Praha, ktorá mala väčšie šťastie. Prahu nielenže navštívil, ale vo svojej najslávnejšej básni Pásmo jej venoval až jedenásť veršov.
Jeho pobytu na zámku Honnef, – vikomtkinom sídle v Porýnsku, – vďačí svetová poézia za nádherný cyklus Rýnske – tvorí ho deväť básní, v ktorých sa s francúzskym šarmom vyrovnal aj s tradičnými námetmi nemeckého romantizmu.
Aj tak sa však – po návrate do Paríža – musel živiť nudnou prácou v časopise Guide des rentiers (Poradca rentierov).
Zmenilo sa to až v roku 1904, keď sa zoznámil s Pablom Picassom a ďalšími vynikajúcimi umelcami. V máji 1907 sa zaľúbil do maliarky Marie Laurencinovej, s ktorou ho zoznámil Picasso. Ich (síce neúspešný a krátky) vzťah vstúpil aj do dejín maliarskeho umenia – colník Rousseau namaľoval v roku 1908 ich dvojportrét nazvaný Múza inšpiruje básnika (La Muse inspirant le poète).
To sa už približujeme k roku 1911, ktorý si zapamätajme ako rok Zvieratníka.
Opäť je pri tom ako spiritus agens Picasso, ktorý urobil niekoľko drevorezov na spôsob starých zvieratníkov. Apollinaire na to pohotovo zareagoval. Nielenže napísal – a v časopise La Phalange publikoval – osemnásť básní na mytologicko-zvieracie témy, ale ohlásil aj vydanie bibliofílie, v ktorej jeho básne budú sprevádzať Picassove drevorezy.
Picasso to však potom z akéhosi dôvodu vzdal, a tak si Apollinaire našiel zaňho náhradu. Raoul Dufy vytvoril k jeho – v tej chvíli už tridsiatim – básňam tridsať drevorezov. Na dvadsiatich šiestich sú zobrazené zvieracie motívy, na štyroch Orfeus. Dodnes sú tie drevorezy aj novými vydaniami akceptovanou súčasťou Apollinairovho básnického debutu.
Pri príležitosti deväťdesiateho deviateho výročia básnikovej smrti ponúkam kompletný Zvieratník v slovenskom prebásnení čitateľom Pravdy – aj s desiatimi komentármi, ktoré vychádzajú z Apollinairových poznámok, pripojených k pôvodnému vydaniu.
Guillaume Apollinaire: Zvieratník alebo Orfeov sprievod (Élémirovi Bourgesovi)
Orfeus
Obdivujte básnikovu silu –
melodickú linku ušľachtilú!
Ten hlas svetla! Chvála taká istá
je aj v Pimandrovi Herma Trismegista.
Apollinaire upozorňuje, že už v diele Herma Trismegista je reč o výkrikoch, čo sa ozývajú z ríše tieňov ako „hlas svetla“. Meno tohto údajného zakladateľa alchýmie aj astrológie, autora textov zo začiatku prvého storočia, zachovaných v knihe Corpus Hermeticum, je dodnes prítomné v pomenovaní hermetickej filozofie. Hermovo priezvisko pochádza z gréckeho trìs mégistos, čo znamená trikrát veľký. Vo štvrtom verši tohto štvorveršia je spomenutý aj Pimander („Et dont parle Hermès Trismégiste en son Pimandre“), názov druhej časti diela Corpus Hermeticum. Slovo Pimander vraj pochádza až zo starovekého Egypta, zo slovného spojenia peime-nte-ré, ktoré by sme mohli preložiť ako „čo nás učí Re, boh slnka“. Apollinaire bol (aj keď vraj nesystematicky a svojrázne) veľmi sčítaný a navyše od roku 1904, po zblížení s Picassom a ďalšími maliarmi, dával aj v poézii najavo svoj vzťah k výtvarnému umeniu. Hold mu vzdal aj v komentári k tomuto štvorveršiu: „Ten ,hlas svetlaʻ, či to nie je znak, že aj čiara môže hovoriť?“ („Cette ,voix de la lumièreʻ, nʼest ce pas le dessin, cʼest-à-dire la ligne?“)
Korytnačka
Ó, magická pieseň toho Tráka!
Aj mňa lýra z korytnačky láka.
Jej hudba má taký mocný ťah,
že zver kráča v mojich šľapajach.
Aj v origináli je len alúzia na Trákiu, a iba v komentári Apollinaire zdôraznil, že odtiaľ pochádzal Orfeus, o ktorom legenda hovorí, že vedel upokojiť aj divú zver hrou na lýre, čo preňho vyrobil posol bohov Hermes – v starom Ríme Merkur— z panciera korytnačky.
Kôň
Mám drsné sny, môj osud je pohonič –
zapriahne ťa do zlatého voza ako nič.
Leť, Pegasos! Do oprát sa opri rád!
Sú to moje verše – nuž nech slúžia za príklad.
V treťom Apollinairovom komentári bola zmienka o Bellerontovi, antickom hrdinovi, čo zabil Chiméru, obludu sediacu na sopke, chrliacu oheň a strážiacu vchod do podsvetia. Vzniesť sa k nej pomohol Bellerontovi okrídlený kôň Pegasos. Básnik konštatuje, že stále sú obludy, čo treba poraziť na dobre ovládanom Pegasovi. Tú najhoršiu z nich, „najväčšiu nepriateľku poézie“ („la plus ennemie de la poésie“), nemenuje, lebo „dobre sa vie, čo chcem povedať“ („on sais bien ce que je veux dire“). Dovtípime sa, že má na mysli cenzúru.
Tibetská koza
Bezcenné je zlaté rúno – darmo Iáson
zaplatil zaň toľkým utrpením –
v porovnaní s vrkočom, čo ja som
zazrel a čo nad zlato si cením.
Had
Nedá ti pokoj spanilosť?
Už nádherných žien bolo dosť,
vydaných tebe na milosť!
Eva aj Kleopatra… Eurydika…
Troch-štyroch ďalších sa to ešte týka.
Mačka
Domácnosť chcem mať blaženú –
rozumnú ženu za ženu,
knihy a mačku medzi nimi,
plný dom celú sezónu –
s priateľmi hneď je život iný.
Lev
Ó, lev, ty smutná metafora
zvrhnutých kráľov! Narodený
si v Hamburgu a v klietke, ktorá
v Nemecku udržať ťa mieni.
Zajac
Zajac si švihne a hneď beží.
Tak zbabelo a chlipne neži!
Nech tvojmu mozgu zapáči sa
byť dvakrát v tom! Buď zajačica!
Apollinaire vysvetlil štvrtý verš tohto štvorveršia zoologickou informáciou: „Pri samici zajaca je možné dvojité oplodnenie.“ („Chez la femelle du lièvre la superfetation est possible.“) Nie však iba metaforu plodného mozgu – aj záľubu v tehotných milenkách mohol objaviť práve tak u zajacov (naša zoológia používa pre dvojité oplodnenie termín superfekundácia), ako aj u starovekých arabských básnikov. (Slovenský čitateľ ich pozná z knihy Žrebci poézie, ktorá svojho času vyšla v mojom prebásnení v Kruhu milovníkov poézie.)
Králik
Králiček iný – moja téma pekná.
S tým by bol život – vedľa líčka líčko!
V materidúške skrytý brlôžtek má –
v krajine Neha je to údolíčko.
Ťava
Chodil si – a s ním štyri ťavy –
Don Pedro z Alfaroubeiry
a spoznával svet šírošíry.
Tiež by som robil, čo ma baví,
keby som mal tie ťavy štyri.
K tejto básni dostal čitateľ od Apollinaira informáciu, že ide o alúziu na stredoveký cestopis Historia del Infante D. Pedro de Portugal.
Myš
Ó, myšky času! Každá z nich
mi zhltla deň. A ďalšia ďalší hlodá.
Už, Bože môj, zle prežitých
rokov je dvadsaťosem? Pekná škoda.
Slon
Ako slon svoju slonovinu
aj ja mám v ústach poklad pravý.
Za melodickú slovovinu –
pýr sa, smrť! – získam vavrín slávy.
Orfeus
Pozrite na ten hnusný roj!
Tisíce očí, nôh a nervov.
Vírnik aj roztoč. Pôvab svoj
aj mikrób šíri s väčšou vervou
než sveta sedmoraké čudá
či palác, čo má Rosamunda.
V šiestom komentári sa Apollinaire odvolával na anonymný popevok, v ktorom nachádzal alúziu na anglického kráľa, čo dal postaviť nádherný palác svojej milenke Rosamunde. Tí, čo po nej pátrajú, najčastejšie spomínajú milenku Henricha II. Plantageneta (1133 – 1189), dcéru normanského rytiera Waltera de Clifforda – tá sa vraj volala Rosamunda.
Húsenica
Bohatne, komu nelení sa.
Pracujme, biedni poeti!
Nalopotí sa húsenica –
nádherný motýľ vyletí.
Mucha
Naše muchy sa svoje piesne
naučili na nórskom brehu.
Vraj od múch ganických – tak presne
tam zvú tie malé božstvá snehu.
V siedmom komentári Apollinaire upozornil, že čarodejníci z nórskeho pobrežia (v poznámke sa zmienil o fínskych aj laponských) vedia tie čudné ganické muchy (les mouches ganiques) dokonca krotiť – nielenže ich naučia spievať, ale vedia ich aj vycvičiť, aby sa na ich rozkaz vyrojili a doštípali nejakého lotra. Od koho mal takéto informácie? Možno by tu stál za zamyslenie aj verš „Poznám prútikára je to nórsky maliar Diriks“ („Je connais un sourcier cʼest le peintre norvégien Diriks“) z básne O proroctvách (Sur les prophéties).
Blcha
Tak blchy ako priatelia či ženy
nás trýznia, keď sú do nás zaľúbení.
My potom vykrvácame vždy pre nich –
tých nešťastníkov do nás zaľúbených.
Lúčny koník
Tu je ten útly koník lúčny –
svätého Jána pokrm tučný.
Takýchto vzácnych ľudí tiež
bodaj by nasýtil môj verš!
V ôsmom Apollinairovom komentári bolo upozornenie, že tu ide o alúziu na Evanjelium svätého Marka, na šiesty verš prvej kapitoly: „Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Živil sa lúčnymi koníkmi a lesným medom.“
Orfeus
Návnadu srdca norím do rybníka neba.
Nijaká ryba morská ani sladkovodná
návnady takej nie je hodna,
iba ty, krásna ryba, Ježiš Spasiteľ – chcem Teba.
Delfín
Delfíny, aj vy samé hry ste!
Pre nás je more pritienisté.
Skok! Na chvíľočku von z tej z tmy!
Život je ďalej ukrutný.
Sépia
Cicia krv tomu, koho ľúbi,
atrament strieka dohora,
šťastná, že zvádza do záhuby.
Tuším som ja tá potvora.
Medúza
Medúzy, nešťastné vy hlavy,
sfialovel vám každý vlas.
Vás iba v búrke život baví.
A mňa? Aj mňa tak ako vás.
Rak
Pochybnosti, ó, rozkoše!
Všetci sme na tom ako raky.
Dopredu kráčať nemôže,
kto necúva. Sme už raz takí.
Kapor
Kapry, v tých vašich rybníkoch
zabudol azda na vás Boh?
Aj koniec sveta prežije
tá ryba melanchólie.
Orfeus
Ó, rybáriky kráľovské,
spev zdedili ste po Láske!
Kruto sa s mornármi vie zahrať
spev Sirén, vašich priateliek.
Len hluchota je na to liek.
Len anjelský spev z rajských záhrad.
Apollinaire si vybájil príbuzenský vzťah medzi rybárikmi kráľovskými a Láskou, ktorú píšeme s veľkým L, lebo aj on ju písal s veľkým A („le femelle de lʼalcyon, lʼAmour“), a potom už mohla jeho imaginácia hľadať príbuznosť aj medzi ich spevom a spevom Sirén. V poznámke upozornil, že kto sa do toho spevu započúval, riskoval život.
Sirény
Sirény! Odkiaľ znie váš spev tak boľavo,
keď v noci rozlieha sa morskou diaľavou?
More! Mnou pieseň elektrických sirén zmieta.
Ó, moje lode spevavé! Ó, moje letá!
Holubica
Hľa, Duch a Láska! Holubica čistá!
To vám sa podarilo splodiť Krista.
Ako vám, aj mne Mária sa marí.
I ja by som s ňou rád stál pri oltári.
Páv
Ten vták tak rozvejári chvost,
že ním až nebo zametá.
A je to pravý vtáčí skvost.
Aj odkrytá..? Hej, najmä tá.
Sova
Úbohé moje srdce – ty si sova.
Pribitá, sňatá, a pribitá znova.
Tvoj plameň hasne. Márny každý závan.
Ľúbite ma? Vám všetkým vďaku vzdávam.
Ibis
Hej, poberiem sa do tmy kdesi.
Smrť istá je, nuž nech je tak.
Kto ma to po latinsky desí?
To je ten ibis, nílsky vták.
Vôl
Vôl cherubín raj velebí.
Trúbi s anjelmi na nebi.
Zazrieť svoj trón aj z údolí
nám dobrý Pánboh dovolí.
Desiaty Apollinairov komentár v pôvodnom vydaní nás vyzval, aby sme rozlišovali medzi nebeskými anjelmi a pozemskými cherubínmi, ktorých okrídlené telá môžu mať aj hovädzie končatiny, no zato si ich ešte netreba mýliť s netvormi. Sú to zbožné bytosti, a tak on, básnik, dúfa, že to budú aj bytosti bohumilé, podobne ako sa nimi môžu, „keď dobrý Pán Boh dá“ („Quand le bon Dieu l'aura permis“), stať aj básnici.