Základom tej našej je takzvaná transformácia. Slovensko je ochotné deliť sa o svoje transformačné skúsenosti s krajinami, ako je Ukrajina alebo Moldavsko. Ide o skúsenosť s demokratizáciou, s budovaním právneho štátu, s rozvojom občianskej spoločnosti či s dobrou správou vecí verejných. Do zahraničia vyvážame aj našu skúsenosť s transformáciou zdravotníctva a s ochranou životného prostredia. Pýtate sa o akú skúsenosť ide? Kde sa v nás berie to sebavedomie hovoriť druhým, ako dobre spravovať veci verejné?
Tento politický narcizmus je súčasťou dvoch protirečivých predstáv o súčasnosti. Na jednej strane máme predstavu minulého režimu ako totalitnej diktatúry, ktorá buď svojim občanom násilím bránila prejavovať svoju slobodu, alebo ich ideologicky indoktrinovala. Opakom totalitnej diktatúry je sloboda. V roku 1989 sme údajne náhle povstali a s pomocou disidentov si ju vybojovali. Odvtedy postupne transformujeme našu spoločnosť na model západnej kapitalistickej liberálnej demokracie. Naša transformácia sa zdá celkovo úspešná, a preto hodná vývozu.
Slepé uličky transformácie
Len čo sa však z intelektuálnych výšin vrátime na zem a pojmy ako liberálna demokracia si rozmeníme na drobné, získame obraz, ktorý nám denne ponúkajú aj médiá stredného prúdu. Keď sa naším referenčným bodom staneme my sami a naše túžby a ideály, demokracia, životné prostredie, zdravotníctvo či správa vecí verejných zrazu dostanú svoju konkrétnu náplň a tzv. transformačná skúsenosť je už hodná vývozu skôr ako výstraha pred tým, ako veci nerobiť. Slovami zamestnanca jednej mimovládnej organizácie: „Poznáme všetky slepé uličky.“
Kam však siaha táto (seba)kritika? Nanajvýš ak do konkrétností, ktoré nespochybňujú celkový rámec úspešnosti. Sloboda a liberálna demokracia sú stále na strane víťazov nežnej revolúcie. Myšlienku, že víťazstvo liberálnej demokracie bolo v skutočnosti prehrou na námestiach mrznúceho ľudu, u nás ešte stále takmer nepočuť, a ak, tak len v obskúrnych priestoroch. Orbán, Kaczinski alebo Kotleba sú hrozbou tomuto víťazstvu a nie len potvrdením prehry, ku ktorej došlo už pred 28 rokmi. Liberálna demokracia zlyhala a jej víťazstvo v roku 1989 bolo pokračovaním oligarchickej formy vlády s krátkou pauzou revolučného nadšenia. Normalizácia sa neskončila.
Participatívna demokracia
Čo sa to tu počas revolúcie dialo, že je možné hovoriť takýmto príkrym jazykom? Boli to ideály revolúcie a konkrétne snahy o ich napĺňanie, ktoré ho umožňujú. Demokracia v tomto období fungovala úplne inak, než ako sme na to zvyknutí dnes. V mestách a na dedinách vznikali malé organizácie, ktoré neskôr pohltila Verejnosť proti násiliu, a tieto organizácie sa usilovali o to, aby sa prestalo rozhodovať o nás bez nás. Slovami kanadského historika Jamesa Krapfla, základným významom demokracie bolo, že ľudia sa mali zmysluplne zúčastňovať na rozhodovacom procese.
Ľudia počas revolúcie nekritizovali akýsi abstraktný socializmus a socializmus nemal byť zrušený, ale mal byť obrodený. Krátko po novembri 1989 v prieskume až 45 percent dotazovaných vyjadrilo podporu pokračovaniu socialistickou cestou a 47 percent opýtaných podporilo niečo medzi socializmom a kapitalizmom.
To, čo ľudia kritizovali, bola kabinetná politika o nás bez nás, jej byrokratizácia – nemožnosť podieľať sa na rozhodovaní. Ich kritika sa pritom netýkala len štátneho aparátu, ale aj vedenia na pracoviskách. Ľud v roku 1989 nepožadoval (len) liberálnu demokraciu, ale požadoval (aj) ekonomickú demokraciu. Chcel prepojiť zastupiteľskú – parlamentnú – formu demokracie s jej priamou formou.
Takúto silnú, participatívnu demokraciu v období eufórie vykonávali bežní ľudia. Dnes by sme ich nazvali aktivistami. Prácne zisťovali verejnú mienku ku konkrétnym záležitostiam a snažili sa ju presadiť. Jednoducho povedané, za demokraciu bol vtedy považovaný v prvom rade proces rozhodovania, ktorý vychádzal zdola.
Práve v tomto ohľade ide o ukradnutú revolúciu. Jej základný ideál bol prakticky vymazaný z kolektívnej pamäti slovenskej spoločnosti a dnešné elity už na November odkazujú iba v súvislosti s liberálnou demokraciou. Pre Martina M. Šimečku je premena nášho regiónu v súčasť liberálnodemokratického Západu „nedokončenou úlohou“.
Havlova kritika demokracie
Je to slávna esej Václava Havla Moc bezmocných, ktorá ukazuje radikálnosť Havlovho myslenia počas komunistického režimu. Aká vzdialená je Šimečkovej obhajobe liberálnej demokracie. Podľa Havla nič nenasvedčuje tomu, že by demokracia tradičného parlamentného typu otvárala nejaké hlbšie východisko. Nie je schopná čeliť samopohybu industriálnej a konzumnej spoločnosti. Človek tu síce má množstvo slobôd, ale nie sú mu k ničomu. Stáva sa obeťou tohto samopohybu a nie je schopný stať sa členom svojej politickej obce, ktorý by sa reálne zúčastňoval na tvorbe jej osudu. Upínať sa k ideálu parlamentnej demokracie je preto podľa Havla „krátkozraké“.
Vedľa známej pravdy a lásky nasleduje Havel aj radikálne demokratickú a ekologickú predstavu, že malé je milé. Spoločenské štruktúry majú byť tmelené zdieľaným pocitom zmysluplnosti. Nad určitou hranicou už ľudské väzby, ako je osobná dôvera či zodpovednosť prestávajú fungovať. Havel verí na samosprávny princíp, v ktorý verili aj ľudia revoltujúci proti neľudskej byrokracii komunistického režimu a ktorý slovami Václava Havla jediný môže poskytnúť „účasť pracujúcich na hospodárskom rozhodovaní“. V tejto súvislosti Havel argumentuje v prospech „postdemokratického systému“.
Normalizácia pokračuje
Možno participatívna demokracia prehrala, ale dá sa skutočne povedať, že normalizácia sa neskončila? Tento názor, podopretý vlastným výskumom, zastávajú českí historici Michal Pullmann a Pavel Kolář. Za jeden zo základných prvkov normalizácie označujú ideologický jazyk autoritatívnej reči. Sem patrili floskuly ako „budovanie mieru“, „rozvíjanie socializmu“, či „zdravá kritika“, ktoré boli neustále omieľané a mohli byť obsahovo prispôsobované podľa potrieb toho, kto ich vyslovoval. Práve ich opakovanie udržiavalo celý systém pohromade, ale zároveň ich neurčitosť a flexibilita umožňovala požadovať zmeny.
V minulom režime sa totiž dalo kritizovať, pokiaľ človek svoju kritiku prezentoval ako nepolitickú. Nesmel kritizovať komunizmus alebo vládu, ale mohol sa zamerať na konkrétne verejné politiky a svoju kritiku predstaviť ako snahu o zlepšenie režimu. Výskum ukazuje, že tento súhlasný odpor umožňoval režimu, aby si zachoval tvár. Napríklad protesty proti životnému prostrediu sa tvárili ako nepolitické, a preto ich režim nemusel považovať automaticky za súčasť disentu.
Až príchod perestrojky viedol k rozpadu konsenzu, pretože spochybnil istotu dokola omieľaných fráz. Normalizačný jazyk prestal plniť svoju funkciu a celý systém sa rozpadol ako domček z karát napriek sile, ktorú vtedy mal k dispozícii, vrátane fungujúcej tajnej služby. V akom zmysle normalizácia pokračuje? Aj dnes používame ideologický jazyk, ktorý obsahuje frázy ako „flexibilita“, „kreativita“ či „individuálne schopnosti“. Ako píšu Pullmann s Kolářom, v súkromí sa týmto floskulám vysmievame, ale napríklad na pracovnom pohovore alebo v rozhovore s nadriadenými ich opakujeme s plnou vážnosťou. Práve toto opakovanie upevňuje dnešný režim, rovnako ako minulý režim upevňoval zas jeho ideologický jazyk.
Nejde pritom o nejakú snahu presvedčiť obyvateľstvo o vlastných hodnotách. K tomu dochádzalo v 50. rokoch, keď ešte nadšenie pre budovanie komunizmu bolo u mnohých naozaj prítomné. Dôležité je z verejnej diskusie vytlačiť alternatívy. To sa podarilo tak Husákovi v 70. rokoch, ako Thatcherovej v 80. rokoch. V prvom prípade pomocou represie, v druhom pomocou materiálnych motivácií a pôsobením v médiách.
Práve túto neexistenciu alternatív dnes implicitne (a v prípade M. M. Šimečku aj explicitne) obhajujú centristické politické subjekty či verejní intelektuáli. Zameriavajú sa na ohrozenie, ktoré prichádza najmä sprava, a pokračujú v ignorácii skutočného odkazu novembrovej revolúcie, ktorým je dôsledná participácia občanov na vládnutí.
Sladký konzum?
Čo je však hlavným problémom liberálnej demokracie okrem nedostatočnej občianskej participácie? Je to Havlom kritizovaná technokratická a konzumná spoločnosť. Dnes málokto pochybuje o tom, že cieľom ľudí na námestiach v novembri 1989 bolo mať sa ako na Západe. Podľa Jamesa Krapfla však požiadavky počas revolúcie nemali materiálny charakter. Ľudia nepožadovali lepšie autá ani väčšie domy. Ak mali takéto túžby, neadresovali ich na námestiach. Veľmi rýchlo však nový režim získal svoju legitimitu práve prísľubom konzumu. Našou métou sa stali švajčiarske dôchodky a nemecké platy.
V roku 2007 priemerná výška slovenských miezd dosiahla úroveň z roku 1989. Odvtedy stúpla, ale rast miezd sa po kríze zastavil. Veľmi dlho sa zdalo, že slovenské platy tie nemecké skutočne dobiehajú. Z 10 percent v roku 1995 sme sa dostali na úroveň 33,2 percent v roku 2010. O päť rokov neskôr sme však už boli na úrovni o štyri desatiny nižšej. Integrácia do Európskej únie či príslušnosť k Západu teda nijako negarantujú materiálne dobiehanie tohto imaginárneho priestoru. Gréci by nám o tom vedeli povedať svoje.
Ale čo to vlastne chceme dobiehať? Na čom stojí bohatstvo, ktoré nám sľubovali ponovembroví politici? A načo nám je toto bohatstvo? Slovensko je typickým príkladom spoločnosti na semiperiférii. Vykorisťuje iných a zároveň je vykorisťované. Kým dividendy od nás odtekajú do vreciek zahraničných majiteľov kapitálu, občania Slovenska profitujú z klesania cien spotrebných tovarov spôsobeného globalizáciou. Hoci globalizácia podkopáva pozíciu stredných vrstiev zostrovaním konkurencie, prináša im na stôl stále lacnejšie laptopy, smartfóny, oblečenie a ďalšie potrebné aj nezmyselné súčasti našich životov.
Lenže viac vecí neznamená viac šťastia. Práve tu vidno zlyhanie novembra 1989. Už nemusíme stáť rady na banány, ale už nám tie banány ani tak nechutia.
Tomáš Profant (1983)
Doktorát z politológie získal na univerzite v nemeckom Kasseli. Je výskumným pracovníkom na Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe a ako odborný asistent pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Je jedným zo zakladateľov alternatívneho publicistického portálu Pole. Medzi jeho odborné záujmy patrí medzinárodná politická ekonómia, rozvojová spolupráca a postkoloniálna teória. Spolu s Ondřejom Horkým-Hlucháňom editoval knihu Mimo Sever a Jih: Rozumět globálním nerovnostem a rozmanitosti (Ústav mezinárodních vztahů, Praha 2015).